ZĽUTOVAL SA NAD NIMI, LEBO BOLI AKO OVCE BEZ PASTIERA

Zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera

16. nedeľa

Mk 6, 30 – 34

Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.

V tejto evanjeliovej udalosti Ježiš síce nenazýva seba samého dobrým pastierom, ale sa tak správa. Svojou pozornosťou voči  učeníkom, ktorí sa plní dojmov, nadšenia i vyčerpania vrátili zo svojej prvej misijnej cesty, i voči zástupu, ktorý bol aj v tomto prípade zmorený a bezradný ako siroty bez otca. Aj v iných situáciách sa v Ježišovi ozýva srdce pastiera, plné súcitu: „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom:,Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu‘“ (Mt 9, 35 – 38). Tento citát vyjadruje tri základné prvky Ježišovho prístupu k ubiedeným ľuďom: súcit s nimi, vyučovanie, ktorým odhaľuje príčiny ich biedneho stavu a ukazuje im správnu cestu, a príprava spolupracovníkov, ktorí majú Ježiša sprítomňovať aj tam, kam on nestíha prísť.

Práve na Ježišovu pastiersku črtu sa zameriava aj prvé čítanie z Knihy proroka Jeremiáša. Kladie dôraz na zodpovednosť duchovných vodcov za osudy tých, čo im boli zverení. Najskôr Boh prorokovi ukazuje dôsledky pôsobenia nehodných pastierov, ktorí rozháňali stádo a nestarali sa oň. Tu Boh prisľubuje, že on sám sa stane pastierom izraelského ľudu: „Preto ja dohliadnem na vás a na zlobu vašich skutkov, hovorí Pán. Ale ja zhromaždím zvyšky svojho stáda zo všetkých krajín, kam som ich rozohnal, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa. A dám im pastierov, ktorí ich budú pásť. Už sa nebudú báť ani strachovať a ani jedna ovca sa nestratí, hovorí Pán“ (Jer 23, 2 – 4). Prorok už šesť storočí pred Kristom predpovedá, že tento prísľub sa dokonale naplní príchodom Mesiáša:

„Hľa, prídu dni, hovorí Pán, a vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok, kráľa, ktorý bude múdro panovať a uskutoční právo a spravodlivosť na zemi. Za jeho dní Júda dosiahne spásu a Izrael bude bývať v istote“ (Jer 23, 5 – 6). Pána, ktorý starostlivo vedie Izrael i každého veriaceho, krásne ospevuje 23. žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba…“ Osobitne si zaslúži si, aby sme ho v modlitbe premeditovali.

Toto uskutočnenie mesiášskych predpovedí v Kristovi vyzdvihuje v druhom čítaní aj svätý Pavol v Liste Efezanom: „Bratia, v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! (…) Lebo skrze neho máme obaja [kresťania zo židovstva i z pohanstva] v jednom Duchu prístup k Otcovi“ (Ef 2, 13 – 14. 18). Ježišovo počínanie okrem iného svedčí aj o dôležitosti ústrania, času na utvrdzovanie vzťahov a hlbšie pochopenie evanjelia. Vypovedá aj o umení rozpoznávať uprostred rozmanitých potrieb Otcovu vôľu. Božím stádom sa stáva novozákonné cirkevné spoločenstvo.

Porozprávali mu všetko, čo robili a učili.

Tieto slová rekapitulujú začiatok misijného diela apoštolov, keď rovnako ako Ježiš vyzývali na obrátenie, vyháňali zlých duchov a uzdravovali chorých. Uvedené verše vyjadrujú to, čo je pre Marka podstatou nasledovania Krista: byť s Ježišom a konať to, čo on: vyučovať a robiť zázraky. Učeníci svoju činnosť konfrontovali s Ježišovými slovami a skutkami. Cirkev sa utvára v dialógu učeníkov s Ježišom, ktorému učeníci rozprávajú a podľa ktorého hodnotia svoje konanie. Ježiš je mierou nášho počínania. V Skutkoch apoštolov autor v úvode vysvetľuje istému Teofilovi, že v prvej knihe (vo svojom evanjeliu) „rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba“ (Sk 1, 1).

Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.

„Pusté miesto“ (erémos topos) pripomína miesta, kde prvýkrát vystúpil Ján Krstiteľ a vyzýval na pokánie; miesta, kde bol Ježiš pokúšaný, i tiché miesta, kam sa Ježiš odchádzal modliť. Ježiš sľubuje odpočinok a občerstvenie všetkým, ktorí sa namáhajú a ťažia ich problémy. Utiahnutý pred ľuďmi len v kruhu učeníkov Ježiš vytvára novozákonnú synagógu, priestor, kde počúvajú Božie slovo a učia sa chápať jeho význam. Božie slovo priťahuje poslucháča, aby vstupoval do hlbín jeho tajomstva. Vidíme to napríklad v podobenstve o rozsievačovi. „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. (…) V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil“ (Mk 4, 10. 33 – 34). Ježiš pozýva k novému exodu a vedie svojich učeníkov na pusté miesta, aby sa prihováral k ich srdciam a oni spoznali, že je Pán. Pokojné ústranie ako miesto dôverných vzťahov s Bohom i medzi veriacimi konkrétneho spoločenstva sa odráža aj vo výroku proroka Ozeáša. Vychádza zo skúsenosti štyridsaťročného putovania Izraelitov púšťou: „Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu. (…) Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána“ (Oz 2, 16. 21 – 22).

Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Prítomnosť veľkého počtu ľudí, pre ktorý sa Ježiš i učeníci nemajú čas ani najesť, odráža častý motív prvej časti Markovho evanjelia. Z toho vidno príťažlivosť Ježišovej osobnosti, no je to zároveň predzvesťou opačného obrazu: nepriateľstva zástupu počas Ježišovho utrpenia. Zmienka o jedení je prípravou na nasledujúcu udalosť, keď učeníci budú svedkami a spolupracovníkmi na zázraku rozmnoženia piatich chlebov a dvoch rýb. Nestíhanie základných potrieb tela i duše – odpočinku, spánku, jedla a modlitby – naznačuje, že sa nám situácia vymyká z rúk, že nás aktivita začína pohlcovať. Je to varovný signál, že musíme spraviť rez, preťať špirálu a stíšiť sa. Nie preto, aby sme delili čas na „služobný“ a „privátny“; na „otváracie hodiny“ a „čas pre seba“. Kto chce účinne pracovať, musí aj odpočívať, kto chce rozdávať, musí aj prijímať.

Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.

Učeníci plávajú s Ježišom pozdĺž západného brehu jazera. Miesto Marek neupresňuje. Lukáš sa v tomto kontexte zmieňuje o blízkosti Betsaidy a Ján uvádza, že to bolo neďaleko Tiberiady. Ježiš chcel učeníkom ukázať, ako si aj napriek množstvu práce treba vytvárať čas a prostredie na dôverný rozhovor s Bohom, ktorý je základom jeho aj ich apoštolskej služby. V Kafarnaume po dni naplnenom vyučovaním a uzdravovaním skoro ráno vstal a utiahol sa do samoty. Aj súčasná doba si vyžaduje na vytvorenie potrebného pokoja vynaložiť námahu a cielené úsilie. Ľudia a ich potreby prídu sami, ticho a spoločenstvo s Bohom treba vedome vyhľadávať. Utekať do ruchu života a hnať sa z jednej aktivity do druhej môže byť prejav strachu zo seba samého, neschopnosti sústrediť sa a počúvať. Samota s Ježišom nie je len relax. Utvára sa v nej osobný vzťah, bez ktorého je každé ohlasovanie mŕtve. Kto nás chce manipulovať a poslúžiť si nami pre svoje záujmy, bude hľadať všetky prostriedky, aby nám zabránil v pokoji prebývať so sebou a s Bohom.

Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.

Je to ďalší prípad, keď Ježišovu túžbu ukryť sa pred davom niečo prekazí. I Ježiš musí neprestajne zápasiť o rovnováhu medzi časom venovaným zástupom, časom pre učeníkov a časom na samotu s Otcom: „Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ“ (Mk 1, 44 – 45); „Potom vstal a odišiel odtiaľ do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. (…) A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali“ (Mk 7, 24. 36).

Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi.

Výraz „zľutoval sa“ (esplanchnisthé) znamená „pohli sa jeho vnútornosti“, ktoré sú v starozákonnom chápaní sídlom emócií. Vystihuje hlboké vnútorné prežívanie a predstavuje prechod od súcitu k činu. Paralela tohto výrazu v hebrejčine (rachúm, rachamím) označuje milosrdenstvo.

… boli ako ovce bez pastiera.

Tento obraz dobre charakterizuje zástup, ktorý vo veľkom počte prišiel za Ježišom. Jasne však evokuje mnohé biblické súvisy. Najmä rozpoloženie Izraela, ktorému za vlády nehodných panovníkov chýba starostlivosť a vedenie. Už Mojžiš sa modlí:

„Pane, Boh dychu každého tela, ustanov nad týmto ľudom muža, ktorý by ich vyvádzal a privádzal, aby ľud nebol ako stádo, ktoré nemá pastiera!“ (Nm 27, 17). Prorok Micheáš odpovedá izraelskému kráľovi: „Videl som celý Izrael roztratený po vrchoch ako ovce, ktoré nemajú pastiera“ (1 Kr 22, 17). Sám Boh vystupuje ako pastier Izraela: „Hľa, Pán, Jahve, prichádza v sile a rameno má vladárske, hľa, jeho odmena je s ním a jeho odplata pred ním! Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí“ (Iz 40, 11). Je to situácia nevykúpeného ľudstva v stave hriechu. Ako ovce nepoznajú, kam majú ísť, a bez pastiera strácajú orientáciu a ochranu, tak sú aj ľudia bez Boha vystavení všetkým nebezpečenstvám. Boh prináša spásu tým, že ako dobrý Pastier zhromažďuje a vedie svoj ľud, živí ho a chráni.

A začal ich učiť mnohým veciam.

Ježišov súcit a zľutovanie sa prejavuje najskôr tým, že roztratené ovečky priťahuje k sebe: „Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 16). Sám ich zvoláva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 28 – 29); „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Potom nás živí pokrmom Božieho slova: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). A napokon nám dáva svoje telo a krv: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 54 – 56).

Zdá sa, že pastoračná činnosť sa utápa v zložitej administratíve a komplikovanom organizovaní aktivít. Nevzďaľuje sa od Ježišovho obrazu jednoduchosti dobrého pastiera?

Súčasný život je prekomplikovaný a sterilný. Automaticky nastavené programy sa prihovárajú klientom ich krstným menom, gratulujú im k narodeninám, sledujú ich záujmy. Stačí prechádzať povedľa obchodného centra a hneď nám do súkromných smartfónov naskakujú lákavé reklamné aplikácie. Šíri sa tým chlad, neosobnosť, snaha vyvolať potrebu niečo kúpiť a vylákať z ľudí peniaze. Táto chladná technokratická mentalita preniká aj do pastorácie. Na kňazov dolieha množstvo úloh, preto sa ich snažia zefektívniť aj prostriedkami súčasného manažmentu a marketingu. Môže to byť osožné, ale len do malej miery. Kresťanstvo je predovšetkým osobný vzťah k Ježišovi a ku konkrétnym ľuďom. Ten sa tvorí a rozvíja len bezprostredným kontaktom. Keď je úloh priveľa, treba podľa Ježišovho príkladu hľadať spolupracovníkov, nie nový softvér. Evanjelium opisujúce návrat apoštolov veľmi dobre vystihuje atmosféru v rodiacom sa spoločenstve: nadšenie, úžasné duchovné skúsenosti učeníkov s Božou mocou, ktorá sa cez nich prejavovala, družnosť. Medzitým bolo okolo Ježiša stále rušno. Už toto kladie viaceré otázniky, prečo to tak nie je medzi nami, prečo sme takí pouzatváraní do agendy svojich administratívnych chlievikov. Hlboké a trvalé vzťahy sa budujú dlhodobo, preto je nevyhnutné vytvárať si na ne dosť času i vhodné prostredie.

Čo sa týka života vo farnosti, aj tu platí, že vzťah si vyžaduje dvoch. Často sa kňazi sťažujú na nezáujem, uzavretosť veriacich a pasivitu. Veriaci zas na odstup kňazov, úradnícky či klerikálny prístup. Pre obe skupiny platí: s nápravou treba začať od seba. Skúsenosť potvrdzuje, že kto nevie odpočívať, nevie ani pracovať. A že   ten, kto si nevie zariadiť svoj program tak, aby mal čas aj na odpočinok, by nemal riadiť ľudí ani v práci.

Evanjelium tejto nedele ponúka do takýchto situácií cenné podnety. Opisuje, ako s nadšením pribúdalo služby a s ňou aj únavy. Ježiš vedel, že sa nemožno nechať unášať prúdom tejto ľudskej lavíny a treba jej vedome čeliť. Práca a ľudia so svojimi problémami sa sami naliehavo hlásia o slovo. O čas na modlitbu, na stíšenie  a na kontakty s blížnymi musíme namáhavo zápasiť. Ježiš hovorí o odpočinku, pričom ho nemá byť priveľa, ale potrebná „trocha“. No dôraz kladie najmä na utváranie spoločenstva. To vidíme zo všetkých charakteristík, ako Ježiš trávi čas osamote s apoštolmi. Oboje je dnes veľkou výzvou. Kto prepadne mamone alebo workoholizmu, nemá čas užiť si to, na čo majú byť peniaze a majetok len prostriedkom. Aj na rodinnej dovolenke má často každý „svoj“ program, je ponorený do svojej knihy, pohltený svojím mobilom. Byť súčasne na jednom mieste, a to aj v byte či rodinnom dome, vôbec nemusí znamenať byť aj spolu. Je tu v hre osobný, rodinný i náboženský život. Ježišovo pozvanie „poďte ku mne všetci a učte sa odo mňa“ je teda mimoriadne aktuálne.

Kresťan je človek, ktorému Boh zveril všetkých ľudí.

Svätý Ján Zlatoústy

Akovčela v skrytosti v úli spracúva nektár, podobne ajmilosť tajomným spôsobom v srdciach vytvára svoju lásku, trpkosť premieňa na sladkosť a tvrdosť srdca na dobrosrdečnosť. Keď postriebrovač a rytec po častiach vytvára obrysy rôznych zvierat, tanier sa ukáže v plnom lesku, až keď je práca hotová. Podobne aj opravdivý umelec, Kristus Pán, dovtedy ozdobuje rytinami naše srdcia a tajomným spôsobom ich obnovuje, aby sa dostali zo zajatia tela      a ukázala sa zjavná krása duše.

Makárius Veľký, Poučenia o kresťanskom živote

Celá zem je živou ikonou Božej tváre.

Svätý Ján Damascénsky

Len ten, kto má v sebe vnútorný pokoj, môže byť osvietený múdrosťou a rozdávať toto svetlo druhým.

Serafim Sarovský

„Ježiš pohliadol na zástup…“ Keď pozorne čítame evanjelium, iste zbadáme, ako často spomínajú evanjelisti Ježišov pohľad. Muselo v ňom byť istotne niečo mimoriadne, osobité, prenikavé. A keď čítame alebo počúvame evanjelium s láskou, istotne zatúžime po tomto pohľade: aspoň raz sa zahľadieť do Ježišových očí… Veď ľudské oči sú okienkom duše, srdca. A čím sú Ježišove oči? Z Ježišovho pohľadu môžeme vyčítať jeho dobrotu, šľachetnosť, súcit; úprimné ľudské city, hlbokú múdrosť a neobyčajnú tajomnú silu. No keď sa zahľadíme do Ježišových očí s vierou, zbadáme v nich zjavenie Božej láskavosti a náklonnosti k ľuďom. Akeď sa do nej zahľadíme ako kajúci hriešnici s ľútosťou, nájdeme v nich Božie milosrdenstvo a odpustenie. Veď v Ježišovi Kristovi sám Boh zhliadol na svoj ľudu; zhliadol na nás ako Svetlo zhora; zažiaril tým, čo sedia vo tme a v tieni smrti. Ježišove oči sú svetlom tohto sveta. V Ježišovom pohľade spočinie na nás a na celom svete prvotná záľuba Boha Stvoriteľa, keď

„videl Boh, že je to dobré“. V jeho pohľade sa zjavuje i Božia svätosť, pred ktorou sa skrýva hriešne svedomie. No nadovšetko sa v ňom zjavuje Božie milosrdenstvo a zľutovná láska. Takýmto pohľadom Ježiš pohliadol na chorého, na hriešnicu pri svojich nohách na Petra, na nás.

Emil Krapka, Káž Božie slovo