Jednohubky

Akou mocou toto robíš?

Pondelok po tretej adventnej nedeli

(Mt 21, 23-27)

Keď prišiel do chrámu a učil... „Akou mocou toto robíš?“ ... „Aj ja sa vás na niečo spýtam: Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ ...“ Nevieme.“ ... „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“

Ježiš nekastoval ľudí na „svojich“ a na tých opačných. Plnil vôľu Otca a ten túžil, aby žiadne z jeho detí nezahynulo, ale malo večný život. Súd bol v tom, že v Ježišovi prišla spása, únik z tieňov smrti. Odteraz má každý na výber. Sám sa súdi podľa toho, či prijme podanú ruku alebo odmietne. Ak nasleduje toho, ktorý je „Cesta, Pravda a Život“, rozhoduje sa pre život. Alebo si chce ponechať smrtonosné ovocie stromu poznania a zostáva radšej v tme, aby nevyšli najavo jeho zlé skutky. Kto sa však uzatváral pred pravdou, toho Ježiš nenútil nasilu. Zlomyseľných farizejov a zákonníkov Ježiš veľmi duchaplne prinútil, aby oni sami rozhodli o tom, že im neodpovie. Nechceli prijať Jána, o to menej by prijali Ježiša. Škoda je púšťať sa do sterilných polemík, ktoré len kradnú čas a postupne pohlcujú a rozožierajú vnútorný priestor srdca. Koho sa nedotýka Božia milosť, tým nepohnú ani najpresvedčivejšie argumenty. Radšej medzitým urobiť čosi dobré.

***

Kto splnil otcovu vôľu?

Utorok po tretej adventnej nedeli

(Mt 21, 28-32)

„Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“  ... „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a šiel. ... „Idem, pane!“ ...  Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu? ... „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. ... A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

Táto scéna sa v našom živote opakuje asi najčastejšie: pri každej potrebe, prosbe i podnete svedomia. Vinicou je Cirkev i jednotlivé duše, a „ísť pracovať“ znamená pričiniť sa, aby prinášala ovocie dobrých skutkov a aby ľudia za ne oslavovali Boha. To, či sú naše sľuby a dobrá vôľa naozaj dobré, alebo len falošný sebaklam, rozhodnú až skutky. Ony sú ten najobjektívnejší súd. Buď sú, alebo nie sú. Abstraktné ani všeobecné skutky neexistujú. Neustále nám hrozí pokušenie stotožniť sa s vlastnými predstavami, túžbami a plánmi, a potom sa hodnotiť, akoby už boli aj činmi. Reč skutkov je aj najlepším podkladom na spytovanie svedomia. Pomáha postupne si o sebe vytvárať reálnejší obraz. A vďaka nemu byť zhovievavejší aj voči druhým. Ak mám byť k sebe pravdivý, musím uznať, že najviac mi na druhých, najmä na veriacich prekáža práve nekonečné teoretizovanie okolo evanjelia. Je to výzva, aby som sa zakaždým pozrel aj na seba, na moje skutky, či v mojom prípade nasledujú alebo nenasledujú po vypočutí evanjelia. Aj najbližšie hodiny, ktoré mám pred sebou, sú výzvou. Akými skutkami ich naplním?

***

Ty si ten, čo má prísť?

Streda po tretej adventnej nedeli

(Lk 7, 19-23)

„Ty si ten, čo má prísť, a či iného čakáme?“ V tú hodinu uzdravil mnohých z chorôb, neduhov a od zlých duchov... „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli... a blažený bude, kto sa na mne nepohorší.“

Jánovu otázku „Ty si ten, čo má prísť“ si treba vždy klásť v prítomnom čase a v prítomných okolnostiach. Neustále podliehame riziku „pohoršiť sa“, myslieť si, že patríme medzi tých „jeho“, ku ktorým prišiel. No on práve o nich musel smutne konštatovať, že „vlastní ho neprijali“. Viac milovali svoje vznešené predstavy, než aby prijali tajomstvo vtelenia. Hľadali Boha vo veľkosti slávy a moci a nerozpoznali ho v kenóze jednoduchosti, malosti a bezmocnosti. Stále ho čakáme nejakého „iného“ a neprijímame skutočného. Je v tom naša tragika a zároveň Božia genialita. Aj zakúšanie vlastnej bezmocnosti v úsilí vymotať sa zo svojich začarovaných kruhov je výzvou hľadať ho ako Vykupiteľa práve uprostred nich. Veď on vstupuje doprostred našich ťažkostí, je priamo v nich, vstúpil do nich keď sa ako Boh stal jedným z nás. Je pomýlené hľadať vonku toho, ktorý čaká vnútri, na oblakoch toho, ktorý je už na zemi, uprostred nás. „Pane, daj, aby som videl!“

***

Čo ste vyšli vidieť?

Štvrtok po tretej adventnej nedeli

(Lk 7, 24-30)

„Čo ste vyšli vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Človeka oblečeného do jemných šiat? ... Tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v rozkošiach, bývajú v kráľovských domoch. ... Ale farizeji a zákonníci zmarili v sebe Boží úmysel, lebo sa mu nedali pokrstiť.“

Zdá sa, že Ježiš viac chváli Jánovu mužnosť, priamosť a silu než jeho vieru či pokornú oddanosť. Je to tým, že si dáva odpoveď na otázku „čo ste prišli vidieť?“. Je to viera v jej vonkajších prejavoch. Nie zakladanie si na sile, bohatstve a moci arogantne sebaistých ľudí. Je to pokojná istota, zakotvená v skúsenosti ako osudy malých i mocných vedie ešte mocnejší Pán dejín. Istota skúseného vodcu. Sila premáhania vlastnej slabosti, skúsenosť víťazstiev viery. Viera sa nutne prejavuje navonok, ale aj vonkajšie okolnosti fomujú vieru. Keď je človek zabezpečený a má hneď všetko, na čo mu príde chuť, nutne smeruje k oslabeniu ducha, k ústupom, zrade. Ísť za svojou chuťou je úplne opačný pohyb, než prekonávanie vlastných limitov stúpaním vo viere. Pred krstom radikálnej zmeny bohatí a mocní rafinovane uhýbajú. „Slabosť je našou silou“ a aj keď cítim slabosť, mám konať a prejavovať sa ako silný. K viere nepatrí ani ufňukanosť, ani pietistická precitlivenosť. Božia sila má pokojne prenikať slabú ľudskú prirodzenosť.

***

O mne svedčia skutky, ktoré mi dal vykonať Otec

Piatok po tretej adventnej nedeli

(Jn 5, 33-36)

„... On bol lampa, ktorá horí a svieti. ... Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám svedčia, že ma poslal Otec.“

Ani silné svetlo nevidno ak nieto plochy, na ktorú by dopadlo. Presvedčivá sila svedectva skutkov vychádza z vnútra. Nemožno ju oklamať ani nahradiť. Za Ježiša hovoria skutky, svedčiace o Otcovej moci a láske, múdrosti, kráse a milosrdenstve. Samy presviedčajú svojou vnútornou príťažlivosťou. Moc je od Otca, my môžeme i máme byť len jej nástrojom. Ak chýbajú presvedčivé skutky, znamená to, že my nie sme presvedčeným nástrojom. Zdá sa to až neuveriteľné ako sa z jednej strany vynára toľko vážnych potrieb, z druhej ponúka toľko Božích dobrodení, a napriek tomu všetko viazne len preto, že nemáme ochotu lásky a odvahu viery vložiť sa do tohto procesu Božieho vykupiteľského pôsobenia. Tak málo sa od  nás čaká a tak veľa tým možno získať ale aj stratiť! Narážanie na slabosti a limity by teda malo znamenať, že sme práve na správnej adrese... Nie znechutenie, rezignácia, ale povedať si: „Ja už nevládzem, Bože, teraz pôsob ty!“