Žatva čaká na robotníkov

Žatva čaká na robotníkov

11. nedeľa v cezročnom období „A“

Mt 9, 36 - 10, 8

Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil.

Týchto Dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte.

Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: »Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.« Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.

* * *

Slová prvého čítania z Knihy Exodus vysvetľujú, prečo sa Boh tak nezvyčajne staral práve o Izraelský národ. Cez Mojžiša im odkázal: „Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol sem k sebe. Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ (Ex 19, 4-6). Zmluva, ktorú s nimi uzatvoril mala vyjadrovať toto osobitne silné puto Boha k izraelskému národu ale aj vernosť Izraelitov voči Bohu. Všetok izraelský ľud sa mal stať kráľovským kňazstvom, byť prostredníkom medzi Bohom a ostatnými národmi. Bezúhonným čnostným životom a ochotným zachovávaním jednotlivých predpisov a ustanovení Zákona sa mal pripravovať na túto úlohu.

Keď sa poslanie vyvoleného národa malo naplniť, situácia bola žalostná. Veľkňazi a zákonníci sa o ľud nestarali, ba považovali ho za nečistý. Jednoduchými ľuďmi opovrhovali, zaujímali sa len o ich peniaze a úctu. Preto im Ježiš viac krát upiera právo nazývať sa pastiermi, ba rovno ich nazýva nájomníkmi, vrahmi a zlodejmi. Situácia naliehavo volala po novom pastierovi vyvoleného národa. Práve totiž prichádzal historický čas žatvy - hodina milosti, čas spásy. Semeno slova, zasievané prorokmi cez starozákonné dejiny dozrievalo a malo priniesť svoje plody. „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli“ (Lk 10, 23 - 24). Ježiš s prístupom usilovného robotníka na žatve chodil po dedinách a mestách, vyučoval v synagógach, ohlasoval Božie kráľovstvo a uzdravoval choroby a neduhy. Neraz bol natoľko vyťažený, že sa nemal kedy najesť, nemal čas na odpočinok.

Keďže chcel prichádzať k ľuďom ľudským spôsobom, Ježiš si povolával ľudských spolupracovníkov. Išlo mu o niečo väčšie, než iba deliť sa o prácu. Pri pohľade na veľké pole potrieb najskôr vyzýva prosiť Pána žatvy. Učeníci majú mať účasť na tom istom poslaní, ktoré Otec zveril jemu, preto Ježiš prosí, aby aj ich Otec poslal. V opise ustanovenia dvanástich jasne vidno, že im Ježiš zveruje presne tie úlohy, aké on dostal od Otca: „Choďte a hlásajte: »Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.« Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 8). Vyučovať, uzdravovať a vyháňať zlých duchov bola činnosť, ktorú aj Ježiš konal v Božej moci a ktoré mal moc konať len Mesiáš. Učeníci majú byť predĺženou rukou tohto mesiášskeho poslania.

* * *

...zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera.

Prirovnanie zástupu k stádu bez pastiera bolo nielen opisom situácie ale aj jej diagnózou. V Starom zákone sa obraz opusteného stáda objavuje často. Už Mojžiš sa modlil: „Pane, Boh dychu každého tela, ustanov nad týmto ľudom muža, ktorý by ich vyvádzal a privádzal, aby ľud nebol ako stádo, ktoré nemá pastiera!“ (Num 17, 16-17). Prorok Micheáš vidí príčinu biedy národa v chýbajúcom pastierovi: „Videl som celý Izrael roztratený po vrchoch ako ovce, ktoré nemajú pastiera. Vtedy Pán povedal: »Títo nemajú pána; nech sa každý vráti v pokoji domov!«“ (1 Kr 22, 17). Nejednota, bieda a opustenosť je očividne spôsobená tým, že národu chýba dobrý vodca, ktorý by s istotou a prezieravosťou viedol ľud, určoval správnu hierarchiu hodnôt a viedol ho k spoločnému cieľu. Konštatovanie, že „nám chýbajú vodcovia“ je príčinou aj súčasnej spoločenskej i cirkevnej krízy. Pastier je ten, kto privádza na pastviny. Pozná srdce človeka a jeho pravé túžby, vie, čo ich môže naplniť a ukazuje správnu cestu. Ježiš do takejto situácie aj dnes posiela svojich učeníkov.

Žatva je veľká, ale robotníkov málo.

Pod hojnou žatvou videl Ježiš zmorený a skleslý zástup, v doslovnom preklade „rozorvaný a pohodený na zem“. Človek, ktorý sa vzdialil od Boha, je rozorvaný, rozdelený vo svojom vnútri, prázdnotu napĺňa falošnými vecami, ktoré ho sťahujú k zemi a on už nevládze vstať. Ježiš cíti súcit, ale nie beznádej. Veľká bieda znamená pre neho veľké pole, kde sa má uplatniť Božia moc a milosrdenstvo. Posledný súd je zobrazovaný ako žatva, ktorou sa zachraňuje úroda i hospodár. Tento súd sa v dejinách uskutočňuje poslaním Syna a tých, čo v jeho poslaní pokračujú. Nemožno čakať na lepšie časy. Práve zlé časy sú poľom, kde sa má prejaviť Božia dobrota. Robotníkov si Boh vyberá z dvoch dôvodov: keď s ním spolupracujeme, stávame sa ako on. Keď sa k druhým správame ako bratia, stávame sa Božími synmi. A tiež preto, že Boh chce prichádzať k človeku cez človeka. Zástupy nepotrebujú veľkých teoretikov, ale tých, čo sa vedia pustiť do práce.

...proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov

Ježiš vidí, že na rozsiahle požiadavky duchovnej žatvy sú potrební robotníci, ale nehľadá ani nekáže hľadať robotníkov. Nerobí nábor, pastoračné stratégie. Pozýva modliť sa k Pánovi žatvy. On sám pred ustanovaním dvanástich strávil v modlitbe celú noc. Pripomína tak, že Boh je pánom žatvy. Kto chce skutočne pomôcť utrápenému ľudu, nestačí len prísť z vlastnej dobrej vôle, súcitu či filantropie. Človek potrebuje Boha a môže mu ho priniesť len ten, kto ho má a má ho ten, komu sa Boh vloží do rúk, do úst, koho on pošle. Uznanie Boha ako Pána, prosba o pomoc, ktorou vyznávame, že ľud potrebuje predovšetkým Boha a poslušnosť poslaniu sú podmienkou účinnej pomoci zmoreným a skleslým zástupom.

...dal im moc.

Z inštrukcií, ktoré dáva Ježiš učeníkom, keď ich vysiela na prvú samostatnú misijnú výpravu vidno, že ich poveruje pokračovať v jeho vlastnej činnosti a v tej istej moci, ktorú aj on dostal od Otca. „Moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu“ (Mt 10, 1), ktorú dáva Ježiš Dvanástim, sám uplatňuje: „A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). To isté platí o moci vyháňať zlých duchov: „Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých“ (Mt 8, 16). Podobne ako Ježiš, aj učeníci sú poslaní najskôr k celému Izraelu, aj oni majú ohlasovať Božie kráľovstvo: „Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Mt 4, 17) a vykonávať činnosti, ktoré sú vlastné Mesiášovi: kriesiť mŕtvych, očisťovať malomocných, vyháňať diablov.

* * *

Prečo Ježiš potreboval na spĺňanie svojho poslania ďalších spolupracovníkov?

V Ježišovi vstupuje Boh do ľudského sveta ľudským spôsobom. Človek je stvorený ako spoločenský tvor, odkázaný na vzájomnú spoluprácu. Ježiš chcel, aby sa táto spolupráca rozvíjala aj v Božom kráľovstve, ktoré sa práve stávalo skutočnosťou. Ako vidno z kontextu, Ježiš posiela učeníkov vo chvíli, keď vidí veľký zástup ľudí, opustených ako ovce bez pastiera. Cez učeníkov chce Ježiš stáť blízko pri každom z nich osobným, ľudským spôsobom. Pole pred žatvou evokuje aj obraz posledného súdu, teda Božieho rozhodnutia zasiahnuť rozhodným a definitívnym spôsobom do ľudských dejín. Keď sa veriaci v Otčenáši modlia „príď tvoje kráľovstvo“, vyjadrujú aj túžbu napomôcť príchod Božieho kráľovstva. Má k tomu prispieť aj apoštolská činnosť učeníkov. Okrem toho pri ustanovovaní učeníkov Ježiš rátal aj s „časom Cirkvi“, teda časom medzi jeho zmŕtvychvstaním a slávnym druhým príchodom, kde ho budú sprítomňovať apoštoli a ich nástupcovia, vystrojenými jeho mocou.

Pohľad na ľudí na uliciach, v dopravných prostriedkoch, obchodoch tiež pripomína zmorené a skleslé zástupy. Čo je príčinou?

Dnes je až priveľa vodcov, ktorí sľubujú ľuďom viac šťastia, politikov, liečiteľov, zakladateľov nových náboženstiev, samozvaných celebrít a okrem nich celkový životný štýl, ktorý ponúkajú médiá ako vrchol šťastia. Napriek tomu šťastnejších ľudí nepribúda, naopak. Ľudia si mýlia šťastie so slasťou, bohatstvom, jedlom; strácajú sa v televíznych seriáloch, súťažiach a prázdnych debatách, hľadajú idoly šťastného života. Hlbšou príčinou tohto stavu je, že chýbajú pastieri (politici, osobnosti kultúry, živé vzory duchovenstva a veriacich), ktorí by poznali, že človek potrebuje vyvážene žiť kultúrne, duchovne a nábožensky. Práve tieto aspekty rozvoja osobnosti spoločnosť zatláča čoraz viac do úzadia. Aj táto situácia je výzva. Čaká, že úlohu pastierov zohrajú tí, čo ľuďom odhalia zmysel ich života, čo im ponúknu živé spoločenstvá i osobné priateľstvo. Ján Pavol II. často pripomínal, že Európa tretieho tisícročia buď bude kresťanská alebo nebude žiadna a vyzýval kresťanov, aby dali Európe „viac duše“. Neraz aj kresťania čakajú riešenie od politikov a iných vodcov miesto toho, aby v situácii videli výzvu sami sa nimi stať.

* * *

Rozličné nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany zakúša ako stvorenie svoju mnohorakú limitovanosť, z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie na vyšší život. Priťahovaný mnohými lákavými vecami, je ustavične nútený vyberať si niektoré a ostatných sa zriekať. Okrem toho vo svojej krehkosti a hriešnosti nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by chcel. Teda sám v sebe je akoby rozdvojený, čo má za následok aj toľké vážne rozpory v spoločnosti. (...) Niektorí očakávajú opravdivé a úplné oslobodenie ľudstva jedine ľudským úsilím a sú presvedčení, že budúca vláda človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, ktorí stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov pokladajúcich samu ľudskú existenciu za celkom nezmyselnú a pokúšajúcich sa vysvetliť ju jedine podľa svojho chápania. (...) Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva človeku skrze svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení. Takisto verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.

         Druhý Vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 10

Podobne ako sa pľúca pri dýchaní rozširujú, aby sa naplnili oživujúcim vzduchom, tak sa pri modlitbe otvárajú hlbiny nášho srdca, rozširuje sa náš duch a povznáša sa k Bohu, aby dostal dar, ktorý mu dovoľuje spojiť sa s ním.

                        Teofán Zatvornik

Našou úlohou je siať dobro: milé slovo, gesto lásky, prejav viery. Pán v správnej chvíli nechá dozrieť, čo sme zasiali. Nám zostane radosť, že sme boli jeho spolupracovníci, ceruzky v Božích rukách.

                        Matka Terézia