Vrátia sa katolíci na omšu?

Keby boli jedinými katolíkmi čitatelia autenticky katolíckych webových stránok (ako je táto), boli by sme si istí, že hneď po zrušení obmedzení by sa vrátili na omšu prakticky všetci veriaci. Úzkosť z dočasnej straty sviatostí bola po celom svete jasne viditeľná. Takéto úprimné rozrušenie poukazuje na ľud, ktorý je zamilovaný do Pána, a Cirkev, ktorá horí evanjelizačným zápalom.

Vieme však, že takíto katolíci predstavujú len zlomok celého sveta či dokonca akejkoľvek typickej farnosti. A americká Cirkev za posledné desaťročia celkovo skôr krvácala, než získavala konvertitov.

Chýba vám Eucharistia? Prieskumy ukazujú, že dve tretiny katolíkov ani nevedia, čo to je. Prečo sa znepokojovať, že prídu len o „symbol“ Ježiša? Účasť na iných sviatostiach tiež trvale klesá a príliš často sa k nim pristupuje nie s planúcou túžbou po spáse, ale s vlažnou ľahostajnosťou: sviatosti sa zredukovali len na rituály na prahu nového životného obdobia, akými sú napríklad promócia zo škôlky či získanie svojho prvého smartfónu.

Preto stojí za to spýtať sa: Koľkí z 25 percent katolíkov, ktorí pred koronavírusom pravidelne chodievali na omšu, sa vrátia, až budú môcť?

Vezmime si omšu o 10.30 v typickej farnosti. Zaiste, sú na nej mnohí rodičia, ktorí úprimne veria a snažia sa vychovať svoje deti vo viere čo najlepšie. Tí sa vrátia, až príde čas. Sú však aj mnohí rodičia, ktorí dostali slabú katechézu a vo viere nemajú hlboké korene. Podľa nich je chodiť do kostola dobré, ale nie nevyhnutné. S výnimkou jednej hodiny v nedeľu majú úplne sekulárny život: v ich práci, v školách, do ktorých chodia ich deti, či v médiách sa Boh takmer vôbec nespomína.

V tomto prostredí je veľmi ľahké stratiť Boha zo zreteľa. A mnohým sa to deje. Keď sa im teraz vzala omša a vytvoril sa nový nedeľný zvyk, ako sa asi zmenil ich duchovný život? Pravdepodobne veľmi nie. Omšu úplne nechápu, a tak sa budú riadiť tým, čo cítia: „Nemám pocit, že o niečo prichádzam. Tak načo sa vracať?“

Po druhé si vezmime násťročných a mladých dospelých, ktorí majú sklon vnímať náboženstvo legalisticky. Celý život počúvali, že musia chodiť v nedeľu na omšu: „Je to Boží zákon.“ A odrazu sa dozvedajú, že na omšu chodiť nesmú, že účasť na nej nereguluje Boh, ale biskupi. Keď epidémia prejde, ako ich máme presvedčiť, aby sa vrátili? „Podľa biskupov máme zase chodiť na omšu.“ Vzhľadom na to, aká nízka mienka panuje v súčasnosti o amerických biskupoch, môžeme hádať, ako asi bude tento rozhovor pokračovať.

Po tretie si vezmime všetkých amerických katolíkov, mladých i starých, ktorí žijú v kultúre, kde sa ako jediná absolútna hodnota vyzdvihuje jednotlivec. Pravidlá, formality a inštitúcie sa vnímajú ako prekážky individuálnej slobody. Cirkev musela po desaťročia bojovať s individualistickým prístupom k Bohu: „Verím v duchovno, ale nie v náboženstvo. K Bohu sa môžem modliť kdekoľvek, nemusím byť v kostole. Bohu sa klaniam tak, ako to cítim, a za podmienok, ktoré si určím sám.“

Keď bude Cirkev možno celé mesiace vyzývať ľudí, aby „nejakým spôsobom zachovávali sviatočný deň“, ako sa kto rozhodne, dokáže ich potom presvedčiť, aby sa vrátili? Alebo Cirkev nevdojak živí nenásytnú šelmu individualizmu: „Prečo by som mal teraz chodiť do kostola, keď bolo celé mesiace v poriadku pozerať omšu na YouTube?“

Je však možné, že koronavírus nespustí permanentný exodus, ale, naopak, strach z neho vyženie ľudí späť na omšu, a to aj niektorých, ktorí pred epidémiou nechodili. Za toto sa modlíme a dúfame v to. No vzhľadom na to, ako sa úžasné tajomstvá viery pre tri generácie katolíkov rozriedili na neinšpiratívne potľapkávanie sa po pleci a hľadajúci pravdepodobne nájdu toto, ako pravdepodobnejší sa javí exodus.

Ak viac katolíkov po obnovení omší rozšíri rady nepraktizujúcich, budeme svedkami splnenia predpovede Josepha Ratzingera, ktorú vyslovil pred polstoročím: že Cirkev bude menšia, ale čistejšia? V prvej veci bude mať pravdu. A akokoľvek by sme túžili aj po druhej – po Cirkvi plnej bojovníkov modlitby a anjelov lásky, najmä po dvoch desaťročiach toho najhoršieho pohoršenia – budeme sa musieť veľmi vážne usilovať znovuobjaviť potrebnú vitalitu a príťažlivosť potrebnú na to, aby sme naplnili poslanie Cirkvi priniesť Krista všetkým.

Obrátenie sa je zriedka okamžité. Mnohým z nás trvá roky, desaťročia, ba dokonca celý život, aby nám to „doplo“. Cirkev je prostriedok spásy a zároveň ľud, ktorý treba vykúpiť. Boží ľud obsahuje celé spektrum ľudí – od tých, ktorých život je úplný zmätok, až po tých, ktorí sú živými svätcami medzi nami.

No my katolíci sme zvyknutí čeliť zlým vyhliadkam. Katolicizmus po COVID 19 nevyzerá pre náboženskú prax sľubne, no kedy vyzerá stav sveta pre Cirkev priaznivo? V dejinách sa znova a znova stávalo, že krízy vo svete inšpirovali v Cirkvi obnovu.

Preto je na nás – čitateľoch, ktorí sledujú katolícke stránky, ako je táto, vyzbrojených modlitbou a láskou –, aby sme v takejto chvíli prevzali iniciatívu. Keď sa dostaneme von z tohto väzenia, ktoré nás naučilo hlbšej láske k Eucharistii, musíme vydávať obnovené svedectvo, aby bola Cirkev nielen čistejšia, ale aj väčšia – nástroj spásy pre všetkých, aký z nej chcel mať Kristus.

ZDROJ: Postoj.sk (autor: David G. Bonagura)