VIDEL I UVERIL / Homília na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania

VIDEL I UVERIL

Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania v roku "B"

Jn 20, 1 – 9

Prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.

Veľká noc vlastne znamená veľký Deň; nie veľkú tmu, ale žiarivé svetlo života. Prítomnosť Vzkrieseného nás osvecuje a naše srdcia napĺňa jasavá radosť. „Ježiš vstal a žije!“ bola základná a neúnavne opakovaná téma prvotného ohlasovania apoštolov. Za toto svedectvo boli ochotní položiť aj svoje životy. Cirkev túto základnú pravdu viery chráni a odovzdáva a život, ktorý z nej vyplýva, sprostredkúva veriacim najmä cez vysluhovanie sviatostí. Každý kresťan bol pokrstený v smrti a zmŕtvychvstaní Krista, a preto je to preňho životne kľúčová téma. Šírenie evanjelia veľmi rýchlo prekročilo hranice židovského národa. Na najdôležitejšiu zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní organicky nadväzovalo rozprávanie o všetkom, čo Ježiš konal a učil od Jánovho krstu až po nanebovstúpenie. Sám Ježiš sa cez svoje kázanie stával „evanjeliom“ a prostredníctvom apoštolov pokračoval v konaní toho, čo predtým sám učil a robil. Apoštoli ho ohlasovali ako sudcu živých i mŕtvych, čím chceli poukázať na jeho zvrchovanú moc, ktorú Ježiš získal dovŕšením diela spásy. Každý, kto v neho verí, dosiahne odpustenie hriechov. Ježiš neprejavuje svoju moc ako sudca, ale tým, že apoštolom udeľuje moc odpúšťať hriechy. Preto sa od začiatku moc Vzkrieseného prejavuje ako moc spásy.

Svätý Pavol v druhom čítaní vysvetľuje Kolosanom význam krstu. Krstom sme boli zjednotení, akoby zaštepení do Ježiša Krista a oslobodení z moci sveta. Preto má byť kresťanov pozemský život zameraný na večný život s Kristom. Kto bol vzkriesený s Kristom, má sa usilovať naplno rozvíjať život, ktorý dostal prostredníctvom krstu.

Kresťanská viera a život spočívajú na istote, že Ježiš vstal a žije. Keď učeníci stáli pred prázdnym hrobom, na vlastné oči sa mohli presvedčiť len o tom, že Ježiš tam nie je. Až vierou prijali, že žije. My veríme v jeho zmŕtvychvstanie na základe svedectva očitých svedkov. Ako vidno aj v prípade najvernejších učeníkov, uveriť predstavuje určitý proces. Evanjelista Ján nám ukazuje prvé kroky, ktorými učeníci prechádzajú z presvedčenia, že Ježiš zomrel, k uvedomeniu si, že vstal. Táto cesta vedie od jedného objavu k druhému a nie všetci učeníci dosiahnu cieľ v tej istej chvíli.

Prvého dňa v týždni, ešte za tmy.

Výraz „prvý deň v týždni“, rečou semitizmov doslova „v deň jedna v týždni“, použitý vo všetkých evanjeliách, neprotirečí zmŕtvychvstaniu na tretí deň. Predstavuje vzkriesenie ako nový začiatok. Udalosti skorých rán bývajú často predzvesťou veľkých, radikálnych zmien. Noc sa vytráca, obzor rozžaruje, veci nadobúdajú jasné obrysy. Kto nikdy nevidel slnko, nemôže na úsvite tušiť, čo bude o chvíľu nasledovať. Učeníci sa ešte nachádzajú v tomto prechodnom stave. Postupne objavujú znamenia. Slnko pre nich vyjde až pri osobnom stretnutí so Vzkrieseným. Je málo pravdepodobné, že by Mária Magdaléna šla k hrobu skutočne za tmy. Tento výraz (gr. skotais) skôr vyjadruje vnútorné rozpoloženie učeníkov. Aj keď Mária Magdaléna hľadala Ježiša tam, kde nie je, dôležité je, že hľadala. Hľadať znamená vyjsť zo spánku, vyjsť z istoty i vyjsť zo seba. Hľadanie znamená otvorenosť pre nečakané. Práve to vytvára disponovanosť, do ktorej môže vstúpiť aj Zmŕtvychvstalý, ktorý sa doteraz rád zjavuje nepredvídaným a nenápadným spôsobom. Prázdny hrob hovorí o tom, kde Boh nie je. Bez svetla Ducha Svätého nemôže človek pochopiť ani to, čo bolo tak jasne povedané.

… prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený.

V starosti o Ježišovo telo sa prejavuje láska k Ježišovi. No kým sa sužuje pre mŕtve telo Ježiša, on už dávno vstal. Je v nej svetlo lásky, ale aj bezradnosť z toho, že nevidí milovaného. Stvorenie a Stvoriteľ sa konečne stretajú a začína sa nikdy nekončiaca radosť ôsmeho dňa, dňa prítomnosti Zmŕtvychvstalého. Je to akoby výchova zmyslov, aby mohli vidieť Vzkrieseného: stupňuje sa z hľadenia (blépo) ku kontemplácii (theoréo) a vďaka nej k novému videniu (oráo), vlastnému viere. Oko je bránou srdca. Skutočnosť je pre človeka takou, ako sa na ňu pozerá. Vzkrieseného môže vidieť ten, kto naňho pozerá a kontempluje ho s láskou. Pretože len láska má oči, aby sme mohli pravdivo vidieť Boha i blížneho.

Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád. Peter je tu aj po zrade spomenutý ako prvý z apoštolov, lebo zakúsil, čím sa človek premieňa na učeníka: uvedomuje si Pánovu vernosť aj vo svojej nevernosti. Petra a Jána, ktorí sa rozbehli k hrobu, viazal k Ježišovi osobitne silný vzťah. Ohromujúca správa sa bleskovo šíri. Napĺňa posvätnou bázňou a súčasne prekypujúcou radosťou.

Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.

Tieto slová vyjadrujú sklamanie, že sa stratila aj posledná stopa Ježišovej prítomnosti. Avšak výraz „Pán“ naznačuje aj nádej. Pripomína, čo všetko presvedčilo učeníkov o tom, že vo svojom Učiteľovi nevideli len človeka spomedzi ostatných ľudí, ale očakávaného Otcovho vyslanca. Objav prázdneho hrobu otvára cestu k hľadaniu. Smrť sa stáva bránou do novej formy života.

… ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý.

Prítomnosť dvoch učeníkov pri prázdnom hrobe zodpovedá biblickej požiadavke, že každé svedectvo má byť potvrdené aspoň dvomi svedkami. Mladosť, horlivosť a nadšenie sú chvályhodné, ale nemali by viesť k „predbiehaniu sa“, najmä nie k odmietaniu starších, ktorí tvoria aj veľkú časť hierarchie. Ján dokázal spojiť oduševnený záujem o Pána s úctou a rešpektom. Preteky, závisť a pohŕdanie narobili už v Cirkvi veľa zlého. Kto má na viac, má ťahať či posúvať druhých a dávať im priestor prejaviť sa. V tom je skutočná veľkosť. Beh k Ježišovmu hrobu vyjadruje aj mladosť nového začiatku. Láska dáva krídla nohám i mysli a ženie k milovanému.

Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.

Ježiš zabalený v plachtách predstavuje poslednú a definitívnu skúsenosť ľudského života. Pre Ježiša to bol len prechodný stav, východisko k záverečnej méte jeho pozemskej cesty, ktorou je vzkriesenie. Hrob a zavinuté telo sú jeho poslednou pozemskou stopou. Tak to vnímajú aj učeníci. Hoci vždy, keď im Ježiš hovoril o smrti, hovoril aj o zmŕtvychvstaní, smrť si predstaviť vedeli, zmŕtvychvstanie nie. Na to, čo Peter videl, nestačilo vysvetlenie Márie Magdalény, že Ježišovo telo ukradli. Kto by kradol mŕtvolu a odvinul by ju pritom z plachiet a šatku zvlášť poskladal? Prázdny hrob a uložené plachty nie sú ešte dôkazom, sú však znamením, že Ježiš opustil hrob a premohol smrť. Keď Ježiš vzkriesil Lazára, ten mal na sebe plachty, ktoré mu museli porozväzovať, a jeho tvár zastieralo rúško (súdarion). Zmŕtvychvstalý Ježiš nemá tieto znaky smrti.

Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.

Keď vošiel Ján, videl to isté, čo Peter. Spravil však ďalší krok: uveril. Avšak až zjavenie zmŕtvychvstalého Ježiša privedie všetkých učeníkov k tomu, že naozaj uveria. Slovíčko „vidieť“ má v celom opise jasnú gradáciu: Mária Magdaléna vidí prázdny hrob, Peter vidí plachty a šatku, Ján však vidí a uverí.

Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.

Ani pohľad na prázdny hrob nepomôže učeníkom plne pochopiť Písmo. To bude možné až po stretnutí so Zmŕtvychvstalým a dare Ducha Svätého. Učeníci nedospeli k pochopeniu zmŕtvychvstania na základe Písma, ale pochopili Písmo a Ježišove predpovede vďaka udalosti zmŕtvychvstania. Ona ožiarila ich mysle a srdcia. Vzkriesenie vysvetľuje aj zmysel Ježišovho utrpenia. Láska znamená život. Utrpenie preto nebolo prehrou, lebo bolo najsilnejším a víťazným prejavom lásky. Dobrý pastier dal život za svoje ovce a Ježiš potvrdil, čo sám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Ako je to s hľadaním a nájdením viery?

Odpovedá nám skúsenosť veľkonočného rána. Už hľadať znamená nachádzať. Ani Mária Magdaléna, ani Peter a Ján, „ktorí ešte nerozumeli Písmu, že Kristus má vstať z mŕtvych“, nečakali, kým pochopia, ale bežali, aby pochopili. Isto ani netušíme, o čo všetko sa ochudobňujeme, keď sme ťažkopádni v odpovedi na Božie výzvy. Dokola sa tmolíme po vnútorných cintorínoch uprostred hrobov pekných predsavzatí a hľadáme živého medzi mŕtvymi. Kým nad horizontom, cez ktorý sa vierou možno prehupnúť už teraz, sa otvárajú úžasné svety Božieho života. Nás, žiaľ, stále akosi viac priťahuje tma smrti. Je tragédiou života, že väčšinu z neho nežijeme, ale zomierame. Nová Veľká noc je novým pozvaním vykročiť, odpovedať na ponuky božského života, rozbehnúť sa mu v ústrety. Už je najvyšší čas uveriť Písmu, že Kristus vstal z mŕtvych, a uvedomiť si, čo sa stalo vo chvíli nášho krstu.

Nadšenci za duchovnú obnovu sa niekedy dištancujú od hierarchickej Cirkvi, ktorú vidia najmä pod vplyvom médií ako skostnatenú. Je to správne?

Hierarchická štruktúra je pre život Cirkvi potrebná nie menej ako kostra pre človeka, to však neznamená, že je preto skostnatená. Pre zdravý rast je potrebné nadšenie, ale nie živelnosť. V evanjeliu veľkonočnej nedele vidíme, že Ján bežal rýchlejšie ako Peter, hoci obaja bežali rovnako z celej sily. Asi ich hnala viac predtucha než zvedavosť na prázdny hrob. V tom, že Ján počkal na Petra, je veľké gesto. Vidno, že bol pozorným učeníkom. Všimol si, že hoci jemu Ježiš prejavoval osobitnú lásku, Petrovi zas pripisoval prvenstvo. Preto mu ho priznal aj Ján, hoci túžba hneď si všetko poprezerať musela byť veľká. Nadšenie a silu zdravého mladého organizmu vedel naplno zapojiť, ale vedel ho aj ovládnuť. Peter i Ján žili celým srdcom pre svojho Majstra a to je podstatné.

Pápež František už na začiatku svojho pontifikátu povedal, že mnohí kresťania sa tvária, akoby bol stále Veľký piatok a ešte nesvitlo veľkonočné ráno. Čím to je, že sa vytráca niekdajšie náboženské nadšenie?

V každom človeku počas života jedny bunky odumierajú, nové sa rodia. Platí to aj o Cirkvi. Celkový dojem záleží aj od prostredia, v ktorom sa pohybujeme. Aj v Cirkvi na Slovensku je veľa nadšenia a obetavosti. No je pravda, že západná civilizácia je vyčerpaná, stráca vitalitu a nemá čo ponúknuť, čo sa premieta aj do životnej nálady veriacich. Tým viac potrebuje nové vnútorné impulzy. Niet nič silnejšie ako Kristovo vzkriesenie a dar Ducha Svätého. Z evanjelií a zo Skutkov apoštolov vidíme, že úžasná zvesť o vzkriesení podnecovala bežať – bežať sa presvedčiť a bežať sa podeliť. To je základný princíp apoštola, teda každého kresťana. Pápež František neprestajne kladie dôraz na osobné stretnutie s Kristom a jeho milosrdenstvom a na angažovanosť za tých, čo akokoľvek trpia a sú v núdzi. No i tieto témy sa môžu stať len klišé a potom aj vzkrieseného Krista vnímame ako obyčajného pocestného. Našťastie na každom kroku možno stretnúť ľudí, iniciatívy, rozhodnutia prijať sviatosti, ktoré dokazujú že Duch Svätý, dar Zmŕtvychvstalého, stále pôsobí v Cirkvi i vo svete.

Chápte, milovaní: veľkonočné tajomstvo je nové i staré, večné i časné, porušiteľné i neporušiteľné, smrteľné i nesmrteľné. Staré je podľa Zákona, nové podľa Slova; časné je v predobraze, večné v milosti; porušiteľné je v obetovaní baránka, neporušiteľné v Pánovom živote; smrteľné je v jeho pochovaní do zeme, nesmrteľné v jeho zmŕtvychvstaní. Zákon je starý, ale Slovo nové; predobraz je časný, milosť večná; baránok je porušiteľný, Pán neporušiteľný; on sa obetoval ako baránok, vstal z mŕtvych ako Boh.

Poďte, teda, ľudia všetkých národov, stmelení hriechom, a prijmite odpustenie. Lebo ja som vaše odpustenie, ja som spásna a veľkonočná obeta, ja som baránok obetovaný za vás, ja som váš kúpeľ, ja som váš život, vaše vzkriesenie, ja som vaše svetlo, vaša spása a váš kráľ. Ja vás vynesiem do nebeských výšin, ja vás vzkriesim z mŕtvych a ukážem vám Otca, ktorý je na nebesiach; ja vás vyvýšim svojou pravicou.

Meliton Sardský, Veľkonočná homília

Keď Pavol uvažuje o šťastí z obnovenej spásy, volá: „Ako skrze Adama vstúpila do tohto sveta smrť, tak sa skrze Krista vrátila svetu spása.“ A ešte: „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek z neba, nebeský.“ Takto je Spasiteľovo umučenie záchranou ľudského života. On dobrovoľne za nás zomrel, aby sme my, čo v neho veríme, večne žili. On rozhodol na čas stať sa tým, čím sme my, aby sme my, čo sme dostali prisľúbenie jeho večnosti, mohli žiť s ním večne. Toto je tá milosť nebeských tajomstiev, toto je veľkonočný dar, vytúžený sviatok roka, počiatok nového stvorenia. Preto deti zrodené v oživujúcom kúpeli svätej Cirkvi, znovuzrodené v detskej jednoduchosti, kričia v nevinnosti svedomia. Preto čistí otcovia a cudné matky vierou plodia nespočetné nové pokolenie. Preto pod stromom viery z lona čistého prameňa žiari krása sviec. Preto sa posväcujú darom nebeskej milosti a živia sa slávnym tajomstvom duchovnej sviatosti. Preto sa bratské spoločenstvo jediného ľudu, odchované v lone svätej Cirkvi, klania podstate jediného božstva a mocnému menu troch osôb a s prorokom spieva žalm výročnej slávnosti: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.“

Z Veľkonočnej homílie starovekého autora

Keď padneme až na dno našej slabosti, zmŕtvychvstalý Kristus nám dá silu vstať.

Ak Kristus vstal z mŕtvych, môžeme hľadieť novými očami a novým srdcom na všetky udalosti v našom živote, aj na tie najnegatívnejšie.

Prospeje nám vyjsť vonz našich uzavretých schém, pretože srdcu Boha je vlastné prekypovať milosrdenstvom, rozlievať a šíriť svoju dobrotu.

Ježišova prítomnosť sa odovzdáva životom a hovorí sa o nej nezištným a konkrétnym jazykom lásky.

Ak by sme mali vždy Božie slovo vo svojom srdci, žiadne pokušenie by nás nemohlo odlúčiť od Boha.

Božie milosrdenstvo je večné: nikdy sa neskončí, nevyčerpá sa, nevzdá sa pred uzavre- tosťami a nikdy sa neunaví.

Počas celých dejín nás zmŕtvychvstalý Kristus neúnavne hľadá ako svojich bratov blúdiacich púšťami sveta.

Nechajme sa prekvapiť novosťou, ktorú môže dať jedine Kristus. Nech jeho neha a jeho láska hýbu našimi krokmi.

Boh je väčší než ničota a na víťazstvo nad tou najtemnejšou z nocí stačí iba zažatá sviečka.

Pápež František, Tvíty vo Veľkonočnom období 2017