Vianočná homília Svätého Otca: Daný nám je syn

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Fratiška z Omše vo svätej noci na Slávnosť Narodenia Pána. Vo štvrtok 24. decembra o 19.30 koncelebroval vo Vatikánskej bazilike pri Oltári katedry spolu s kardinálmi a za účasti asi stovky veriacich.

V túto noc sa napĺňa veľké proroctvo Izaiáša: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn“ (Iz 9,5).

Daný nám je syn. Často sa hovorí, že najväčšou radosťou v živote je narodenie dieťaťa. Je to niečo mimoriadne, čo všetko mení, uvádza do pohybu neočakávané energie a prekonáva únavu, nepohodlie a bezsenné noci, pretože prináša veľké šťastie, pred ktorým už nič nezdá byť ťažkým. Vianoce sú také: narodenie Ježiša je tou novosťou, ktorá nám umožňuje každý rok sa znovu vnútorne narodiť a v ňom nachádzať silu čeliť každej skúške. Áno, pretože on sa narodil pre nás: pre mňa, pre teba, pre všetkých nás, pre každého. „Nám, pre nás“ – to je to slovo, ktoré sa opakuje v túto svätú noc: „Lebo chlapček sa nám narodil“, prorokoval Izaiáš; „Dnes sa pre nás narodil Spasiteľ“, opakovali sme v žalme; Ježiš „vydal za nás seba samého“ (Tit 2,14), hlásal svätý Pavol; a anjel v evanjeliu oznámil: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ“ (Lk 2,11). Pre mňa, pre vás.

Čo nám však chce povedať toto „pre nás“? To, že Boží Syn, požehnaný svojou prirodzenosťou, prichádza, aby nás urobil požehnanými synmi a dcérami skrze milosť. Áno, Boh prichádza na svet ako dieťa, aby nás urobil Božími deťmi. Aký úžasný dar! Dnes nás Boh napĺňa úžasom a každému z nás hovorí: „Si zázrak.“ Sestra, brat, nestrácaj odvahu. Si v pokušení cítiť sa zlyhaným? Boh ti hovorí: „Nie, si moje dieťa!“ Máš pocit, že to nedokážeš, strach z nedostatočnosti, strach, že nevyjdeš z tunela skúšky? Boh ti hovorí: „Odvahu, som s tebou“. Nehovorí ti to slovami, ale tým, že sa stáva dieťaťom ako ty a pre teba, aby ti pripomenul východzí bod každého tvojho znovuzrodenia: uznať ťa ako Božieho syna, Božiu dcéru. Toto je východzí bod každého znuvuzrodenia. Toto je to nezničiteľné srdce našej nádeje, žiarivé jadro, ktoré podopiera existenciu: na hlbšej úrovni než naše kvality a naše chyby, mocnejšie než rany a zlyhania z minulosti, obavy a strach z budúcnosti, je tu táto pravda: sme milované deti. A Božia láska k nám nezávisí a nebude nikdy závisieť od nás: je to láska nezištná. Táto noc nenachádza vysvetlenie inde: jedine milosť.Všetko je milosť. Ten dar je bezodplatný, bez zásluh kohokoľvek z nás, čistá milosť. Povedal nám to sv. Pavol: tejto noci „sa zjavila Božia milosť“ (Tit 2,11). Nič nie je vzácnejšie.

Daný nám je syn. Otec nám nedal len niečo, ale svojho vlastného jednorodeného Syna, ktorý je celou jeho radosťou. Predsa však, keď hľadíme na nevďačnosť človeka voči Bohu a na nespravodlivosť voči toľkým našim bratom, prichádza pochybnosť: urobil Pán dobre, že nám dal tak veľa, robí správne, že ešte stále k nám prechováva dôveru? Nepreceňuje nás? Áno, preceňuje nás, a robí to preto, lebo nás miluje na smrť. Nemôže si pomôcť, ale miluje nás. On je taký, je veľmi odlišný od nás. Vždy nás miluje, viac ako sa my sami dokážeme mať radi. To je jeho tajomstvo ako vstúpiť do nášho srdca. Boh vie, že jediný spôsob, ako nás zachrániť, ako nás uzdraviť zvnútra, je milovať nás. Niet iného spôsobu. On vie, že sa stávame lepšími iba prijatím jeho neúnavnej lásky, ktorá sa nemení, ale mení nás. Iba Ježišova láska premieňa život, uzdravuje i tie najhlbšie rany, vyslobodzuje nás zo začarovaných kruhov nespokojnosti, hnevu a sťažností.

Daný nám je syn. V chudobných jasličkách tmavej stajne je samotný Boží Syn. Vynára sa ďalšia otázka: prečo sa narodil v noci, bez dôstojného ubytovania, v chudobe a odmietnutí, keď si zasluhoval narodiť sa ako najväčší kráľ v tom najkrajšom z palácov? Prečo? Aby nám dal pochopiť, až do akej miery nás miluje v našej situácii človeka: až tak, že sa dotýka svojou konkrétnou láskou našej najhoršej biedy. Boží Syn sa narodil ako vyradený, aby nám povedal, že každý odpisovaný človek je Božím dieťaťom. Prišiel na svet, ako prichádza na svet slabé a krehké dieťa, aby sme mohli s nehou prijať svoje krehkosti. A objaviť niečo dôležité – ako v Betleheme, tak aj s nami Boh rád robí veľké veci prostedníctvom našej úbohosti. Celú našu spásu vložil do jasieľ v maštaľke a nebojí sa našej biedy. Dovoľme, aby jeho milosrdenstvo premenilo naše biedy!

Hľa, čo znamená, že sa syn narodil „pre nás“. Ale je tu ešte aj iné „pre“, ktorým sa anjel prihovára pastierom, keď hovorí: „Toto bude pre vás znamením – dieťatko uložené v jasliach” (porov. Lk 2,12). Toto znamenie, Dieťa v jasliach, je aj pre nás, aby nás usmerňovalo v živote. V Betleheme, čo znamená “Dom chleba”, Boh leží v krmelci jaslí, aby nám pripomenul, že aby sme žili, potrebujeme Ho tak ako chlieb na jedenie. Potrebujeme sa nechať preniknúť jeho nezištnou, vytrvalou a konkrétnou láskou. Koľkokrát však, hladní po zábave, úspechu a svetkosti, kŕmime svoj život jedlami, ktoré nenasycujú a zanechávajú vo vnútri prázdnotu! Pán si ústami proroka Izaiáša sťažuje, že kým vôl a osol poznajú svoje jasle na kŕmenie, my, jeho ľud, nepoznáme Jeho, prameň nášho života (porov. Iz 1,2-3). A je to pravda, nenásytní po majetku sa vrháme do toľkých márnivých jasieľ, zabúdajúc na jasle Betlehema. Tie jasle, chudobné na všetko a bohaté na lásku, učia, že životným pokrmom je odovzdať sa Božej láske a milovať iných. Ježiš nám dáva príklad. On, Božie Slovo, je malým dieťaťom. Nerozpráva, no obetuje život. My naopak veľa rozprávame, no často sme negramotní v konaní dobra.

Daný nám je syn. Kto má malé dieťa, vie, koľko lásky a trpezlivosti sa vyžaduje. Treba ho kŕmiť, starať sa oň, čistiť ho, dbať o jeho krehkosť a o jeho potreby, ktorým je neraz ťažko porozumieť. Dieťa dáva pocítiť lásku, no aj učí milovať. Boh sa narodil ako dieťa, aby nás pohol k starostlivosti o druhých. Jeho nežný plač nám vysvetľuje, aké zbytočné sú mnohé naše rozmary; a máme ich toľko! Jeho bezbranná a odzbrojujúca láska nám pripomína, že čas, ktorý máme, nie je na to, aby sme vyplakávali nad sebou, ale aby sme osúšali slzy tých, čo trpia. Boh prebýva blízko nás, chudobný a núdzny, aby nám povedal, že slúžiac chudobným budeme milovať jeho. Od tejto noci, ako napísala jedna poetka, „Boží príbytok je vedľa môjho. Zariadením je láska“ (Emily Dickinsonová, Básne, XVII – americká autorka z 19. stor., pozn. prekl.).

Daný nám je syn. Si to ty, Ježiš, Syn, ktorý ma robí synom. Miluješ ma takého, aký som, nie ako sám o sebe snívam, viem to! Objímajúc teba, Dieťa v jasličkách, nanovo objímam svoj život. Prijímajúc teba, Chlieb života, chcem aj ja darovať svoj život. Ty, ktorý ma zachraňuješ, nauč ma slúžiť. Ty, ktorý ma neponechávaš opusteného, pomôž mi potešovať tvojich bratov, pretože ty vieš, že od tejto noci sú všetci mojimi bratmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Ľudovít Malík, Andrej Klapka)