Veľkonočná vigília Svätého Otca: Právo na nádej, odvaha, návrat do Galiley

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení Veľkonočnej vigílie v sobotu 11. apríla v Bazilike sv. Petra.

«Po sobote» (Mt 28,1) sa ženy vydali k hrobu. Takto sa začína Evanjelium tejto svätej vigílie, sobotou. Je to deň veľkonočného Trojdnia, ktorý najviac zanedbávame, keďže sme celí pohrúžení do dychtivého očakávania prechodu od piatkového kríža k nedeľnému aleluja. Tento rok však viac než kedykoľvek pociťujeme Bielu sobotu, deň veľkého ticha.

Môžeme sa vidieť v pocitoch žien v ten deň. Tak ako my, v očiach mali drámu utrpenia, jednej nečakanej tragédie, ktorá sa odohrala príliš rýchlo. Videli smrť a smrť mali v srdci. K bolesti sa pridal strach: mali mať aj ony rovnaký koniec ako Učiteľ? A potom strachy z budúcnosti, všetko je treba obnoviť. Zranená pamäť, udusená nádej. Pre nich to bola tá najtemnejšia hodina, tak, ako je to pre nás.

Avšak v tejto situácii sa ženy nenechávajú paralyzovať. Nepoddávajú sa temným silám lamentovania a náreku, neuzatvárajú sa v pesimizme, neunikajú z reality. Konajú niečo jednoduché a mimoriadne: vo svojich domoch pripravujú vonné maste pre Ježišovo telo. Nezriekajú sa lásky: v tme srdca zapaľujú milosrdenstvo. Panna Mária v sobotu, v deň, ktorý jej bude zasvätený, sa modlí a dúfa. Vo výzve bolesti dôveruje Pánovi.

Tieto ženy bez toho, aby to vedeli, pripravovali v tme tej soboty «úsvit prvého dňa v týždni», deň, ktorý zmenil dejiny. Ježiš, ako semienko v zemi, šiel dať vo svete vyklíčiť novému životu; a ženy modlitbou a láskou pomáhali nádeji, aby rozkvitla. Koľko ľudí v smutných dňoch, ktoré prežívame, konalo a koná tak, ako tie ženy, zasievajúc výhonky nádeje! Prostredníctvom malých gest starostlivosti, lásky, modlitby.

Na úsvite ženy idú k hrobu. Tam im anjel hovorí: «Vy sa nebojte! Niet ho tu, lebo vstal» (v. 5-6). Pred hrobom počujú slová života... A potom stretávajú Ježiša, tvorcu nádeje, ktorý potvrdzuje to hlásanie a hovorí: «Nebojte sa!» (v. 10). Nemajte strach, nebojte sa: to je hlásanie nádeje. Je pre nás, dnes. Dnes. Sú to slová, ktoré nám Boh opakuje v noci, ktorou prechádzame.

V túto noc nadobúdame jedno základné právo, ktoré nám nebude odobraté: právo na nádej. Je to jedna nová, živá nádej, ktorá pochádza od Boha. Nie je iba optimizmom, nie je akýmsi tľapnutím po pleci či príležitostným povzbudením s chvíľkovým úsmevom. Nie. Je to nebeský dar, ktorý sme si nemohli zaobstarať sami.

Všetko dopadne dobre, hovoríme s vytrvalosťou po tieto týždne, pridŕžajúc sa krásy našej ľudskosti a vyslovujúc od srdca slová povzbudenia. No s plynutím dní a vzrastaním strachov, aj tá najsmelšia nádej môže vyprchať. Ježišova nádej je iná. Vkladá do srdca istotu, že Boh vie všetko obrátiť na dobré, pretože dokonca aj z hrobu dáva vychádzať životu.

Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto doň vstúpi, viac nevychádza. Ježiš z neho však vyšiel pre nás, vstal z mŕtvych pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, aby začal nové dejiny na mieste, ktoré už zavalili kameňom. On, ktorý odvalil balvan od vstupu do hrobu, môže odsunúť skaly, ktoré zapečaťujú srdce.

Preto sa nepoddávame rezignácii, nezavaľujeme nádej skalou. Môžeme a musíme dúfať, pretože Boh je verný. Nenechal nás osamote, navštívil nás: prišiel do každej našej situácie, do bolesti, úzkosti, do smrti. Jeho svetlo osvietilo temnotu hrobu: dnes chce dosiahnuť aj tie najtemnejšie kúty života. Sestra, brat, aj keď si v srdci pochoval nádej, nevzdávaj sa: Boh je väčší. Temnota a smrť nemajú posledné slovo. Odvahu, s Bohom nič nie je stratené!

Odvahu: je to slovo, ktoré v Evanjeliách vždy vychádza z Ježišových úst. Len jeden jediný krát ho vyslovujú druhí, aby núdznemu povedali: «Neboj sa! Vstaň, [Ježiš] ťa volá!» (Mk 10,49). Je to on, zmŕtvychvstalý, kto pozdvihuje nás úbožiakov. Ak si slabý a krehký na ceste, ak padáš, nemaj strach. Boh k tebe vystiera ruku a hovorí ti: „Odvahu!“ Ty by si však mohol povedať, tak ako kňaz Abbondio [z Manzoniho románu Snúbenci]: „Odvahu si človek nemôže dať“ (XXV). Nemôžeš si ju dať sám, no môžeš ju prijať, ako dar.

Stačí si otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu nadvihnúť ten kameň, ktorým je privalený vchod do srdca, aby si dovolil vstúpiť Ježišovmu svetlu. Stačí ho pozvať: „Príď Ježišu do mojich strachov a aj mne povedz: Odvahu!“ S tebou Pane budeme skúšaní, avšak nie rozrušení. A akýkoľvek smútok by v nás prebýval, budeme cítiť, že musíme dúfať, pretože s tebou kríž vyústi do zmŕtvychvstania, pretože ty si s nami v temnote našich nocí: si istotou v našich neistotách, Slovom v našich tichách, a nič nám nikdy nebude môcť ukradnúť lásku, ktorú k nám prechovávaš.

Hľa, veľkonočné hlásanie, hlásanie nádeje. To obsahuje aj druhú časť, vyslanie. «Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley» (Mt 28,10), hovorí Ježiš. «Ide pred vami do Galiley» (v. 7), hovorí anjel. Pán ide pred nami, vždy nás predchádza. Je pekné vedieť, že kráča pred nami, že navštívil náš život a našu smrť, aby nás predišiel do Galiley, čiže na miesto, ktoré jemu i jeho učeníkom pripomínalo každodenný život, rodinu, prácu. Ježiš túži, aby sme tam priniesli nádej, do každodenného života.

Avšak Galilea bola pre učeníkov aj miestom spomienok, predovšetkým na prvé povolanie. Vrátiť sa do Galiley je spomenúť si, že sme boli Bohom milovaní a povolaní. Každý z nás má svoju Galileu. Potrebujeme pokračovať v ceste pamätajúc si, že sa rodíme a znovuzrodzujeme z nezištného povolania lásky. Tam, v mojej Galilei. Toto je bod, z ktorého treba vždy začať odznova, a to predovšetkým v krízach, v časoch skúšky. V pamäti mojej Galiley.

Je tu však viac. Galilea bola tým najvzdialenejším regiónom od miesta, kde sa nachádzali, od Jeruzalema. A nielen geograficky: Galilea bola tým najvzdialenejším miestom od posvätnosti Svätého mesta. Bola to oblasť zaľudnená rozličným obyvateľstvom, ktoré praktizovalo rôzne kulty: bola to «Galilea pohanov» (Mt 4,15). Ježiš ich posiela tam, žiada, aby začali odtiaľ. Čo nám to hovorí? Že ohlasovanie nádeje nemá byť ohraničené našimi svätými ohradami, ale treba ho niesť všetkým. Pretože všetci potrebujú byť povzbudení, a ak to neurobíme my, ktorí sme sa rukou dotkli «Slova života» (1 Jn 1,1), kto to urobí?

Aké pekné je byť kresťanmi, ktorí utešujú, ktorí nesú ťažoby druhých, ktorí povzbudzujú: ohlasovatelia života v čase smrti! Do každej Galiley, do každého regiónu toho ľudstva, ku ktorému patríme a ktoré nám patrí, pretože všetci sme bratmi a sestrami, nesieme spev života!

Umlčme výkriky smrti, dosť bolo vojen! Nech sa zastaví výroba a obchod so zbraňami, pretože potrebujeme chlieb a nie pušky. Nech sa zastavia umelé potraty, ktoré zabíjajú nevinný život. Nech sa otvoria srdcia tých, čo majú, aby naplnili prázdne ruky toho, kto je obratý o to nevyhnutné.

Ženy nakoniec Ježišovi «objali nohy» (Mt 28,9), tie nohy, ktoré pre to, aby nám vyšli v ústrety, vykonali dlhú cestu, až potiaľ, aby vstúpili do hrobu a vyšli z neho. Objali nohy, ktoré pošliapali smrť a otvorili cestu nádeji. My, pútnici hľadajúci nádej, sa dnes túlime k tebe, Ježišu Kriste. Obraciame sa smrti chrbtom a otvárame srdcia tebe, ktorý si Život.
 

Preklad: Zuzana Klimanová

Zdroj: Slovenská redakcia VR