V dolinách žiť životom hôr

Je  ťažké  žiť  v  dolinách  životom  hôr.  Táto  myšlienka  istého  poľského milovníka hôr ma silno oslovila. Presne vystihuje moje rozpoloženie, keď sa po niekoľkých dňoch v Tatrách vraciam do Bratislavy. Tam hore akoby inak plynul čas. Za jeden deň toho toľko prežijem a zároveň každý krok, každý pohľad navôkol i ponad seba prináša novú krásu i nové myšlienky. Pri ľahkosti, ktorú tam cítim, sa daria veci akoby mimochodom. Prečo v bežnom rytme letí deň za dňom a bdelá pozornosť sa vytráca? Strháva ma prúd života a otĺka o malichernosti. V tomto hesle sa videli viacerí, a tak sme si v kruhu priateľov často pripomínali ideál: „Žiť v dolinách životom vrchov!“ Lebo je vskutku ťažké vrátiť sa, jednoduché zostať tam, hoci i navždy. Problém je vedieť sa vrátiť! Ale tak, aby to nebolo ako prebudenie sa zo sna, keď sa všetko to pekné v sekunde rozplynie. Zvládnuť návrat tak, aby som si hektikou života v dolinách nedal hneď ukradnúť hodnoty, ktoré som si tam hore osvojil. Ako si všímam, nie je to len moja dilema. Zaoberá sa ňou už Hviezdoslav    vo svojom „Zbohom“ aj Sládkovič vo svojej rade „Mládencovi“, aj toľkí iní, s ktorými som sa lúčil, keď opúšťali vrchy a smerovali domov. Aj Roman Rogowski, ktorý vo svojej Mystike hôr hovorí: „Vrchy   učia  hľadať.  Učia  trpezlivosti,  vernosti  v   hľadaní…   V  tomto trpezlivom a vernom hľadaní potrebujeme silu ducha. Vrchy tvoria skvelý terén na získavanie tejto sily, ktorá, získaná vo vrchoch, potom prináša ovocie v dolinách. Prináša ovocie nielen v hľadaní Nekonečného, ale tiež pri vytváraní hodnôt a pri uskutočňovaní ideálov, v konaní dobra a v napĺňaní svojho povolania. Lebo treba povedať, že až v živote v dolinách sa napĺňa cena vrchov, až tu sa ukáže, aký vplyv majú na človeka. Preto človekom vrchov nie je ten, kto dokáže chodiť po vrchoch, ale ten, kto dokáže žiť v dolinách, keď zíde z vrchov. Vie žiť v každom dni…“ Návrat mi vždy pripadá, ako keď sa spod slnkom ožiarených končiarov ponárame do zahmlenej krajiny profánnej reality. Na horách bývajú na nebezpečných úsekoch reťaze, a aby som si poistil a uľahčil zostupovanie, pomáham si tiež akýmsi „duchovným zlanením“. Kým som ešte tam hore a myseľ mám jasnú, snažím sa nazbierané podnety čo najpresnejšie sformulovať do niekoľkých konkrétnych záverov. Ako mozgovú pro- tézu na to používam ceruzku a kúsok papiera. A potom sa ich už len slepo – lepšie povedané, s vierou – držať a nepopustiť. Veľakrát mi to pomohlo nestratiť sa ani v hmlách dolín.

Marián Gavenda,

devínsky farár