Učiteľ, kde bývaš? / Homília na 2. nedeľu v cezročnom období

Učiteľ, kde bývaš?

2. nedeľa v cezročnom období

Jn 1, 35-42

Ján stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ –, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.

* * *

     Rytmus liturgického roka nám pomáhajú vnímať aj liturgické farby. Fialová v advente vyjadrovala pokánie, očistu a nádej. Biela cez Vianoce podčiarkovala ich slávnostný a radostný ráz, červená na sviatky sv. Štefana či Neviniatok zas mučeníctvo a obetu ako prejav najväčšej lásky. Zelená, v ktorej sa slávi dnešná nedeľa pripomína, že sme vstúpili do takzvaného obdobia „Cez rok“. Na niekoľko týždňov ho preruší pôstne a veľkonočné obdobie, no potom bude pokračovať až do Slávnosti Krista Kráľa na záver liturgického roka. Cez uplynulé dni sme prežívali udalosti Ježišovho narodenia a skrytého života až po jeho krst v Jordáne. Ním začína asi trojročná etapa Ježišovho verejného pôsobenia. Evanjelium tejto nedele hovorí, ako hneď na druhý deň po krste v Jordáne Ježiš stretá prvých učeníkov, Jána, Andreja a Petra. Oslovuje ich po krste,  naplnený Duchom Svätým, prekypujúcou láskou, túžiacou sa rozdávať a mať pri tom aj spolupracovníkov. Z Jánovej spomienky na prvé stretnutie s Majstrom vanie sviežosť a bezprostredná atmosféra. V týchto prvých krokoch už bola obsiahnutá celá ich životná cesta i cesta Cirkvi, boli „tehotné budúcnosťou“. Ježiš povoláva učeníkov podobne, ako Boh povolával starozákonných prorokov: je tu cítiť vznešenosť, neodkladnosť, naznačenie poslania. Ján v opise týchto pamätných udalostí zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je Boží Syn, Mesiáš, čo naznačuje mnohými mesiášskymi menami: Boží Baránok, Syn Boží, Kráľ Izraela, Syn človeka.

     Slovo „povolanie“ má v biblickom myslení veľmi široký a obsiahly význam. O celých dejinách vesmíru a ľudstva možno povedať, že na počiatku bol rozhovor, oslovenie, komunikácia. Nebo, zem i všetko, čo ich napĺňa vznikajú, keď Boh vyriekne ich meno. Božie slovo dáva všetkému existenciu a zároveň človeku cez stvorenstvo hovorí o Božej kráse, múdrosti a láske: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta” (Ž 19, 2-5). Naprieč Svätým písmom sa dozvedáme, ako sa Boh rozprával s človekom a ako mu človek odpovedal.

     Prvé čítanie zachytáva rozhovor Boha s mladučkým Samuelom, ktorý sa učí rozpoznávať Božie oslovenie a najmä ochotne naň odpovedá: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (porov. 1Sam 3, 10). Že bol dobrým učeníkom v škole Slova, potvrdzuje aj biblický autor: „Samuel dorastal, Pán bol s ním a ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem” (1 Sam 3, 19). No človek je slobodný a Božiemu slovu môže aj vzdorovať a neposlúchnuť ho. To však znamená odvrátiť sa od Boha a teda ocitnúť sa v stave hriechu. Boh sa napriek neustálemu odmietaniu opätovne prihovára k svojmu národu, nežne volá, naliehavo burcuje. Najsilnejšie prehovoril slovami a skutkami milovaného Syna, „Slovom, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Tým Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha a „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. (...) Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 4-5, 12).

* * *

Hľa, Boží Baránok.

Ján Krstiteľ sa neobišiel s Ježišom, lebo opäť stál verne na mieste svojho poslania. Ani silný zážitok Ježišovho krstu, otvoreného neba a Otcovho hlasu  ho neodviedol od jeho vytrvalej služby, od vydávania svedectva o pravom svetle. Vďaka svojej vernosti sa  ocitol na mieste kadiaľ prechádzal Ježiš a vďaka tomu sa stretol Starý Zákon s Novým a Ján sa dožil naplnenia prorockých predpovedí. Ukázal na Mesiáša, ktorému chystal cestu a odovzdal mu učeníkov, ktorým preňho pripravoval srdcia. Ján i Ježiš kráčajú cestami každodennej vernosti. Kto sa uberá podľa svojich predstáv, môže sa s Ježišom celé roky obchádzať. Už v prvých okamihoch jestvovania Cirkvi sa prejavuje jej základný mechanizmus: v strede je Ježiš, pri ňom stojí Ján, svedok, ktorý nebol svetlom, ale prišiel vydať svedectvo o svetle, a ukazuje naňho druhým ľuďom. Tí sa na základe svedectva obracajú priamo na Ježiša, v jeho blízkosti spoznávajú jeho cestu a slobodne sa rozhodujú nasledovať ho. Takto sa rodila Cirkev a rastie až dodnes.

Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom.

Ján plní svoje poslanie tým, že poukáže na toho pravého, ktorému nie je hoden rozviazať remienok na obuvi a potom ustupuje do úzadia. Nemá obavu, že stráca svojich oddaných učeníkov, veď práve docielili to, na čo ich pripravoval. Ich duchovná citlivosť a pohotovosť potvrdzuje, že to bola dobrá škola. Nikto nepríde k Slovu ak nie počúvaním hlasu, ktorý o ňom svedčí. Do vzťahu môže voviesť druhého len ten, kto už v ňom je. „Nasledovanie“ (akolúthein) je hlavnou vlastnosťou učeníka vo všetkých evanjeliách. Toto slovo má dva základné rozmery: duchovné nasledovanie, kde sa učeníci učia od toho, koho nasledujú, riadia sa jeho vzorom a radami, a fyzické nasledovanie, kedy kráčajú s Majstrom tou istou cestou a spolu s ním prežívajú osudy a udalosti. V evanjeliových tradíciách pozorujeme oba tieto významy.

Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“

Ježišovo oslovenie prechádza pohľad, ktorý upiera k tým, ktorých oslovilo svedectvo Jána Krstiteľa. Učeníkom sa veľmi rýchlo otvárali oči: Boží Baránok... Rabbi... Mesiáš! Uchvátila ich jeho osobnosť a cez pohľad, ktorý je bránou duše, intuitívne vytušili jeho podstatu. V prípade Ježiša je však stretnutie zároveň povolaním, povolanie programom a program poslaním, pohlcujúcim celého človeka. Prvým nasledovníkom Krista to pripadá ako najsamozrejmejší dôsledok  stretnutia sa s ním. Ježiš, ktorý je Slovo a tak nemôže nehovoriť. Každému, kto za ním vykročí, má čo povedať a ponúknuť. Ježiš sa na úvod spytuje, a čaká na odpoveď. Slovo čaká na slovo. Ježiš sa na nás neobracia s príkazmi a poučeniami, ale otázkou, ktorú si v živote musí klásť každý: „Čo vlastne hľadám v mojom živote, práci, vzťahoch?“

Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ –, kde bývaš?“

Prvá otázka, ktorú dal Boh Adamovi, utekajúcemu z otcovského domu, znela: „Kde si?“ (Gn 3, 9). Človek, v túžbe vrátiť sa do raja sa pýta: „Učiteľ, kde bývaš?“ Tá vyjadruje aj: „Pane, kto si?“ Človek, stvorený na Boží obraz a podobu sa len v Božej prítomnosti cíti „doma“. Učeníkom už nestačilo počuť „o“ Mesiášovi, túžili žiť „s“ Mesiášom. Zakúsili úžasný rozdiel tejto zmeny. A túžili nielen „o“ nej hovoriť, ale aj ďalších voviesť „do“ tohto vzťahu. To je dynamika každého pravého učeníka a apoštolátu. Človek hľadá, kde prebýva Slovo, svetlo jeho života, lebo len tam sa cíti „ako doma“. Domovom nie je jedáleň a spálňa, je to miesto vzťahov a citov, ktoré činia život ozaj ľudským.

Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho.

„Poďte“ znamená  vykročte, pripojte sa ku mne a nie pozorujte moju cestu z vašej cesty.  Len kto ide/ za Ježišom, uvidí kam vedie cesta, na ktorú nás volá. Nikoho, kto ide za ním, neodmietne: uvidí Syna a bude mať život večný (porov. Jn 6, 37-40). Predstavuje to ono sprofanované ale ničím neprekonané „žiť v Božej prítomnosti“. Naša neposednosť a nepozornosť nám bráni zotrvať v Ježišovej blízkosti celý deň. Vzťah s Ježišom je bezprostredný, osobný a živý. Ježiš sa od začiatku dôverne správa k prvým učeníkom ako dobrý pastier, ktorý pozná svoje ovce a ony poznajú jeho (Jn 10, 14).  Jestvuje aj vnútorné svetlo, ktoré umožňuje poznať čo oko nevidelo, ani ucho nepočulo: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119, 105). Podmienkou učeníctva je osvojiť si Ježišov životný štýl a snažiť sa žiť, ako on: „Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku“ (Jn 15, 27).

On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi.

Učebnicový príklad pravého apoštolského dynamizmu: Ján privádza svojich učeníkov po Ježiša. Blížiac sa k nemu ich už on sám priťahuje duchovným čarom  a osobným nábojom. Nie do triedy žiakov, ani do militantnej masy, ale do priateľského zdieľania života a poslania. Tento zážitok  v nich vyvoláva ďalšie nadšenie a z túžby podeliť sa Ondrej hneď beží k Šimonovi. Nestretá ho náhodne, ale úmyselne ho hľadá. „Nájsť“ znamená stretnúť ale aj objaviť. Skúsenosť osobného vzťahu s Ježišom vzbudzuje nových svedkov a tí k nemu privádzajú nových učeníkov. Svoju úlohu tu hrajú aj príbuzenské či priateľské väzby, spoločná krajina, prostredie.

* * *

Možno povedať, že Ježišovi učeníci boli prvými kresťanmi a teda aj každý kresťan má byť učeníkom?

Keď prví učeníci vykročili za Ježišom, začala sa formovať Cirkev, nový Boží ľud, ktorý sa takisto ako Abrahám rozhodne zanechať všetko a nechá sa viesť hlasom Slova. Učiteľ je pre žiaka vzorom nasledovania. Ľudia sa v pozemských snaženiach predbiehajú, konkurujú si, likvidujú jeden druhého, ako to vidí už múdry Kazateľ: „Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému“ (Kaz 4, 4). Ježiš ponúka iný princíp duchovnej húževnatosti: napodobovať jeho, Syna, ktorý všetkých miluje rovnakou Otcovou láskou. Napodobovanie sa stáva princípom spoločenstva a života, na ktorom možno stavať tvorivé rodinné a medziľudské vzťahy a prispievať k opravdivému rozvoju.  „Poďte a uvidíte“ je pozvanie, adresované všetkým a zaznieva z každej stránky evanjelií. No iba ten je kresťanom, kto sa skutočne rozhodol nasledovať Krista. Postupne spozná nielen kde Ježiš býva, ale aj kým je. Pravý učeník sa pýta, spoznáva, učí sa od svojho Majstra, žiť v jeho blízkosti. A každý, kto sa chce nazývať kresťanom už z povahy veci musí byť aj apoštolom a svedkom.

Môže sa niekto stať Ježišovým nasledovníkom a učeníkom aj prostredníctvom médií?

Úlohou médií je „mediare“, sprostredkovať. Ak ide o informácie, dokážu to rýchlo a spoľahlivo. Ale živé stretnutie sa nedá sprostredkovať, je možné len naživo a bezprostredne. Médiá môžu k nemu dať podnet. Hľadanie, vyjadrené aj otázkou „Pane, kde bývaš“ nesie v sebe každý človek. Možno o nej uvažovať, vysvetľovať čo znamená a kto môže na ňu odpovedať. Túto službu môžu ponúknuť aj médiá. Ježišom fascinovaní Jánovi učeníci však netúžili po nových informáciách o Ježišovi ale po jeho prítomnosti. Preto im Ježiš odpovedá: „Poďte, a uvidíte“. Kráčať s Ježišom je pre každého celkom originálny zážitok. Médiá môžu informovať o tých ktorí niečo podobné zakúsili a tým inšpirovať ďalších. Avšak aby „zostali u neho“, to už médiá za človeka spraviť nemôžu. Plnosť hlbokého, tajomného, neopakovateľného vzťahu s Bohom nemôže nič nahradiť a dokážeme ho len osobne zakúšať. Ježiš nás pozýva po mene, podľa toho, čo je nám vlastné, ukazuje nám našu jedinečnú cestu: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

Veriaci sa s Kristom najčastejšie a najosobnejšie stretajú pri slávení svätej omše. Na rozdiel od Ježišovho rozhovoru s učeníkmi sa zdá, že tu sú len pasívnymi účastníkmi.

Pri pohľade na veriacich, ktorí sa pri svätej omši nahlas nezapájajú do spoločných spevov a modlitieb možno nadobudnúť tento dojem. to spôsobili aj prenosy liturgie cez média, pri sledovaní ktorých sme len pasívnymi konzumentmi. No nemalo by to tak byť. Rozhovor medzi učeníkmi a Ježišom pri ich prvom stretnutí sa uplatňuje aj pri každom slávení svätej omše. Veriaci tu nie sú len poslucháči či diváci, ale sú živo prítomní, čo vyjadrujú aj formou dialógu s kňazom. Pre liturgické uplatnenie kňazstva všetkých veriacich platí od čias pápeža Pia X. programové heslo „aktívna účasť“. Koncilová konštitúcia o liturgii (Sacrosanctum concilium) hovorí o aktívnej účasti na 16 miestach, a to v nasledujúcich významoch: aktívnej, uvedomelej, plnej, spoločnej, zbožnej, o účasti s duchovným úžitkom a o účasti ľahko prístupnej. Rozhodne to teda nemá byť len aktivita pre aktivitu, bez skutočného pochopenia zmyslu takejto účasti a jej jednotlivých prejavov. Keďže slávenie svätej omše má „komunitárny“ charakter, veľký význam majú dialógy medzi kňazom a zhromaždením, ako aj zvolania (aklamácie); nie sú totiž len vonkajšími znakmi spoluúčasti, ale podporujú spojenie medzi kňazom a ľudom. Skúsme ich vyslovovať s uvedomením si ich obsahu a objavíme do akého úžasného liturgického diania sme osobne zaangažovaní.

* * *

Ján, ktorý v ten deň bol tiež pri Jordáne, lebo bol učeníkom Jána Krstiteľa, stál neskôr pri kríži, na ktorom bol obetovaný Baránok. O niekoľko rokov napísal, že Baránok, zabitý na Kalvárii, bol zabitý podľa úmyslu, ktorý trval už od počiatku sveta. Kríž teda nebol len dodatočným riešením. „Všetci, ktorých mená nie sú zapísané od počiatku sveta v knihe života Baránka, ktorý bol zabitý“ (Zjv 13, 8). To znamená, že Baránok bol Božím rozhodnutím obetovaný už od večnosti, hoci naplnenie obety muselo počkať na Kalváriu. Jeho smrť bola v súlade s večným Božím plánom a rozhodnutím. Lebo princíp lásky, obetuúcej seba bol večný. Vykúpenie jestvovalo v Božej mysli už predtým, než boli položené základy sveta.

                                                                       Fulton J. Sheen, Život Krista

Hriech ako nepočúvanie Božieho slova
Božie slovo nevyhnutne vyjavuje aj dramatickú možnosť zo strany ľudskej slobody odstúpiť od tohto dialógu zmluvy s Bohom, pre ktorého sme boli stvorení. Božie slovo totiž odhaľuje aj hriech, ktorý prebýva v ľudskom srdci. V Starom i Novom zákone nachádzame veľmi často hriech opísaný ako nepočúvanie Slova, ako porušenie zmluvy, a teda ako uzatvorenie sa pred vzťahom s Bohom, ktorý nás volá do spoločenstva s ním.78 Božie slovo nám v skutočnosti ukazuje, ako je hriech človeka vo svojej podstate neposlušnosťou a „nepočúvaním“. Práve Ježišova radikálna poslušnosť až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 8) strháva masku hriechu až do jeho hlbín. V Ježišovej poslušnosti sa napĺňa nová zmluva medzi Bohom a človekom a dostáva sa nám možnosť zmierenia. Veď Ježiša poslal Otec práve ako obeť zmierenia za naše hriechy a za hriechy celého sveta (porov. 1 Jn 2, 2; 4, 10; Hebr 7, 27). Takto sa nám ponúka milosrdná možnosť vykúpenia a začiatku nového života v Kristovi. Preto je dôležité, aby boli veriaci vedení rozpoznávať, že koreň hriechu spočíva v nepočúvaní Pánovho slova, a v Ježišovi, Božom Slove, prijať odpustenie, ktoré nás otvára pre spásu.

                                                                                                          Benedikt XVI., Verbum Domini, 26.

Každým okamihom nášho života tvoríme argument v prospech Ježiša alebo proti nemu.

                                                                                                                      René Bazin, Pokorná láska

Keď dôjdeme do cieľa nášho života, nebudú sa nás pýtať: „Veril si?“ ale: „Verili ti?“ Umožnil spôsob tvojho života všetkým ľuďom veriť, že Boh ich má rad?“

                                                                                                                           Abbé Pierre, Testament