Tento čas nás trénuje byť domácou cirkvou

Pri príležitosti sviatku sv. Jozefa, 19. marca, napísal kardinál Kevin Farrell, prefekt vatikánskeho Dikastéria pre laikov rodinu a život posolstvo rodinám s názvom „Konkrétny návrh, ako byť «domácou cirkvou»“. Prinášame plné znenie posolstva.

Konkrétny návrh, ako byť «domácou cirkvou»

«Prítomnosť Pána prebýva v konkrétnej a reálnej rodine, so všetkými jej trápeniami, zápasmi, radosťami a každodennými zámermi» (Posynodálna exhortácia Amoris laetitia, 315).

V Cirkvi máme ukrytý poklad: rodinu. Pán vždy sprevádzal každú krízu svojho ľudu mimoriadnymi posolstvami a zdá sa, že to robí aj tvárou v tvár tejto pandémii, ktorá nás všetkých núti k prinútenému stiahnutiu sa do našich domovov. Slávenia omší sú zrušené, mnoho kostolov zatvorených a je riskantné sa tam vybrať. Cítime sa sami, osamotení, ale je to práve v tejto izolácii, kde nám Duch Svätý vnuká nanovo objavovať sviatosť manželstva, pretože vďaka neustálej prítomnosti Krista v zasvätenom vzťahu manželov sú naše domácnosti malou domácou cirkvou.

V domácnostiach v skutočnosti manželia zaručujú prítomnosť Krista 24 hodín denne. Pravdivosť toho zdôrazňuje pápež František v bode 67 Amoris laetitia: «Kristus Pán „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva“ a zostáva s nimi.» Ježiš neodchádza, ale zostáva s manželmi a je prítomný v ich dome nie iba vtedy, keď sú zhromaždení pri modlitbe, ale v každom okamihu.

V sile tejto skutočnosti môžeme zužitkovať tento zvláštny čas ako čas, v ktorom každá kresťanská rodina môže znovuobjaviť to, čím je: rýdzim prejavom tajomstva, ktorým je Cirkev ako Kristovo telo. Manželia v skutočnosti «budujú telo Krista a vytvárajú domácu cirkev» (Amoris laetitia, 67). Každá rodina je v tomto tele základnou súčasťou, čo sa buduje počnúc drobnými každodennými gestami, kde je Ježiš stabilne prítomný.

Je to čas tréningu, ktorý nám tu Pán ponúka v čakaní, kým sa nad týmto zlom zvíťazí. Čas, v ktorom sme povolaní sústavne sa cvičiť v dobročinnej láske, keď žijeme stiesnení v našich domácnostiach. Koľkokrát za deň nám teraz Pán dáva príležitosť pozrieť sa s nežnosťou na naše deti, s láskavou trpezlivosťou na nášho manžela, manželku; mierniť tón hlasu i keď okolo nás zavládne neočakávaný neporiadok, vychovávať naše deti k dobrému využívaniu tohto rozšíreného domáceho času, ktorý sa nám zdá taký nekonečný; vychovávať ich k dialógu, keď sa vzájomne obdaríme načúvaním, k vnútornému pokoju, k rešpektovaniu druhého, i keď sa líši od toho, akého by som si ho prial.

Je to pre každého z nás čas rastu, v ktorom sa musíme učiť udávať rytmus dňom, ktorým teraz nevládne frenetická práca a vedenie domácnosti v zmysle výkonu. Sú to hodiny dané k dispozícii našej schopnosti dať priestor druhému medzi zúženými stenami našich domov. Ako veľmi je dôležité v tejto novej dimenzii, do ktorej sme uvrhnutí, aby muž a žena vedeli hľadieť si do očí a rozprávať sa, plánovať spolu hodiny dňa, vedomí si toho, že medzi domácimi stenami je krásna prítomnosť, ktorá vyviera z ich vzťahu: Ježiš. Pretože toto nie je iba čas ľudského tréningu, ale i duchovného.

Je to čas predevanjelizácie v domácnostiach a prostredníctvom domácností, ako v období prvých kresťanských komunít, počas ktorých nás Pán pozýva byť ako rodina pohromade, modliť sa spoločne, okolo zažatej sviece, aby sme si pripomenuli, že je tu Niekto, kto nás drží v jednote, a kto nás v tomto tápavom okamihu má rád. Je to čas, ktorý nám potom umožní vrátiť sa k sláveniu v kostoloch ako viac uvedomelí a posilnení prítomnosťou Ježiša v našich každodenných životoch.

Posilnime sa teda prijať pozvanie, ktorým sa na nás obracia Pán v našich domovoch: zhromaždime sa ako rodina, aby sme v nedeľu slávili slávnostnejším spôsobom tú domácu liturgiu, ktorá sa mocou Ježišovej prítomnosti zvyčajne uskutočňuje cez gestá medzi manželmi («gestá lásky prežívané v príbehu manželského páru sa stávajú „neprerušenou kontinuitou liturgického jazyka“ a „manželský život sa v určitom zmysle stáva liturgiou» (Amoris laetitia, 215).

Dá sa to urobiť jednoducho: môžeme sa všetci zhromaždiť v jednej izbe, pomodliť sa niektorý žalm chvály, poprosiť o vzájomné odpustenie nejakým slovom či gestom medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi, prečítať si nedeľné evanjelium, podeliť sa s myšlienkou, čo v každom toto Božie slovo vyvoláva, sformulovať modlitbu za potreby rodiny, za tých, ktorých milujeme, za Cirkev a za svet. A nakoniec, zveriť našu rodinu i všetky naše známe rodiny do ochrany Panny Márie.

Všetky rodiny tak môžu robiť, pretože Ježiš povedal: «kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi» (Mt 18,20). A prečo neskúsiť vytvoriť komunitu, modliac sa v nedeľu s viacerými rodinami cez Skype či iný systém audio alebo video konferencie, využívajúc výhody modernej technológie? Môžeme nechať deti, aby sa striedali v čítaní alebo striedavo dať slovo zapojeným manželským párom a rodinám.

Pamätajme, že manželia sú znamením Veľkonočného tajomstva, ktoré slávime v každej Eucharistii («Manželia sú teda pre Cirkev neustálou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži», Amoris laetitia, 72); oni sú proroctvom, ohlasovaním stelesneným do každodennosti pozostávajúcej z malých gest, ktoré vyjadrujú sebadarovanie, ako to urobil Ježiš. Využime tento tak trochu divný čas na prijatie a prežívanie Ducha v našich domácnostiach a na znovuobjavenie bohatstva a daru našich domácich cirkví spoločne s Ježišom, ktorý býva s nami.

Kardinál Kevin Farrell, prefekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu)