Svadobné rúcho a Božie milosrdenstvo/ 28. nedeľa CZR

Svadobné rúcho a Božie milosrdenstvo

28. nedeľa v cezročnom období

Mt 22, 1-14

A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: »Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!« Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.« Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: »Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?« On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: »Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.« Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.

* * *

V starozákonnej mentalite je hostina znakom priateľstva, Božej ochrany a nebeskej blaženosti. Spojenie s Bohom odstráni každú nevedomosť a odhrnie sa závoj duchovnej slepoty, nebude viac smrť, slzy ani potupný život. Spasení budú vidieť Boha z tváre do tváre. „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6-10). V Izaiášovom chválospeve Izrael zvelebuje svojho Boha – víťazného kráľa, záchrancu chudobných, ktorý pozýva celý svet na hostinu na Sione. „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6-10).

     Kontext, v ktorom zaznieva Ježišovo podobenstvo o pozvaných na svadbu je zároveň okamihom, keď sa Izaiášove prorocké predpovede stávajú skutočnosťou. I tu je Mesiáš prezentovaný ako kráľovský syn. V príbehu rezonuje aj „všeobecná spásna Božia vôľa“, teda Božia túžba aby každý človek dosiahol spásu. Do jeho Cirkvi sú pozvaní dobrí i zlí. Avšak účasť na hostine aj zaväzuje. Od pozvaného sa očakáva, že bude žiť svojmu povolaniu. Podobenstvá z posledných dní Ježišovho pôsobenia znamenajú jeho posledný pokus otvoriť vodcom izraelského národa oči. Zároveň ale pripomínajú, že odmietnutím Božích plánov len odsúdia seba a Boh si svoje dielo uskutoční prostredníctvom iných ľudí. Rezonuje tu aj širšia otázka o prijatí alebo odmietnutí Božej ponuky, ktorá sa týka každého poslucháča Ježišových slov, aj nás. Boh však nikoho nenúti, ani nás.

     Toto podobenstvo rovnako, ako predchádzajúce dve s ktorými hlboko súvisí (o dvoch bratoch a o zlých vinohradníkoch) odznieva v Jeruzalemskom chráme, kde je Ježiš obklopený podráždenými veľkňazmi a farizejmi. Ako v samotnom príbehu, tak aj v reálnej situácii sa stupňuje kontrast medzi nimi a Ježišom, a vrcholí rozhodnutím Ježiša zabiť. V podobenstve o svadobnej hostine je pozornosť venovaná pozvaniu, povolaniu (gr. kaléo). V prvom prípade ho hostia odmietajú v druhom prijímajú. Z prvého obrazu jasne rezonuje nepochopiteľné konanie pozvaných: namiesto vďačného prijatia možnosti zúčastniť sa na kráľovskej svadbe si kladú nepodstatné výhovorky. Podľa Izaiášovej vízie hostina s bohatými jedlami predstavuje spásu, ktorú Pán ponúka definitívnym spôsobom „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán hovoril“. (Iz 25, 8). Nepochopiteľné je, že práve tí, čo tak dlho čakali na tento spásny okamih, neodpovedajú na Božie povolanie. Miesto toho, aby Ježišovi povedali: „Hľa, toto je náš Boh, v neho sme dúfali, že nás spasí! On je Pán, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy“ (Iz 25, 9), sa mu vyhrážajú a rozhodnú sa ho zabiť. Zdá sa – v podobenstve i v skutočnosti – že svadba končí fiaskom: ako možno usporiadať slávnostnú hostinu, keď nikto nemá záujem zúčastniť sa?! No hostina sa koná aj napriek odmietnutiu; Božie plány nemôže prekaziť ľudská neochota ani ľudská zloba. Aj v predchádzajúcich evanjeliách to boli prostitútky a mýtnici, čo prijali Ježišovu ponuku na hostinu v Božom kráľovstve. 

* * *

Ježiš k nim znova hovoril v podobenstvách.

Podobenstvo, ktorým sa Ježiš obracia na svojich prítomných poslucháčov, hovorí o nich. Jeho zámerom bolo, aby v ňom okolostojaci veľkňazi a zákonníci spoznali svoju šancu a zmenili svoje zmýšľanie. Avšak všetky podobenstvá sú určené každému poslucháčovi.

Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi.

V podobenstvách posledných nedelí boli v centre diania postupne otec, potom majiteľ vinice a teraz kráľ. Stále je to Boh, ktorý nás ako Otec vo svojej láske obdarúva životom, ako majiteľ vinice nám dáva do dedičstva životodarnú zem, a ako kráľ nám ponúka dôstojnosť, ktorá nás činí slobodnými ako on.

Vystrojil svojmu synovi svadbu.

Syn, dedič, ktorého vinohradníci zabili je teraz ženíchom. Je poznačený krvou, lebo v ňom sa završuje zmluva medzi tvorstvom a Stvoriteľom. On stelesňuje plnú a vzájomnú lásku Boha a človeka, slávi svadbu medzi nebom a zemou. Svadba je najvýstižnejší a najkrajší obraz nášho vzťahu s Bohom: v láske sa človek stáva životom druhého a naopak. V Biblii je toto prirovnanie veľmi časté. Je na ňom postavená celá Veľpieseň, používajú ho proroci i Kniha Zjavenia: „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána“ (Oz 2, 21-22). V židovskej a ranokresťanskej literatúre sa Božie kráľovstvo často prirovnáva k hostine. Ježišovo stolovanie s colníkmi a hriešnikmi a najmä jeho posledná večera s učeníkmi symbolizovali život v Božom kráľovstve.

Poslal služobníkov, aby zvolali hostí na svadbu.

Ako sme sa dozvedeli z predchádzajúcich podobenstiev, služobníkmi boli proroci až po Jána Krstiteľa. Mali pripraviť ľud, ochotný prijať Pána, ktorý prichádza (porov. Lk 1, 17). Izrael bol už dávno pozvaný a na svadobnú hostinu túžobne čakal. Mal Zmluvu a Slovo. Toto pozvanie im starozákonní proroci neustále opakovali.

Ale oni nechceli prísť. Poslal znova iných služobníkov.

Odmietnutím prorokov odmietli aj Boha, ktorého im predpovedali. Mesiáša, ktorého im poslal Boh neprijali v mene toho, ktorého si sami vytvorili vo svojich predstavách. Druhé historické poslanie k Izraelu je vyslanie apoštolov po udalostiach Veľkej noci. Až po 15. kapitolu Skutkov apoštolov sa hovorí o misijnom pôsobení apoštolov medzi židmi v Palestíne a jej okolí. Boli si vedomí, že „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). Aj apoštol pohanov sa pri svojom účinkovaní bude všade obracať najskôr na židov. Prvú komunitu kresťanov, zárodok všetkých ostatných, tvoria židia, ktorí prijali svojho Mesiáša.

Služobníci vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, dobrých aj zlých.

Naše povolanie je rovnaké ako povolanie Izraela a ani nie sme nútení ho prijať. Cirkev ešte nie je dokonalá ako Otcovo kráľovstvo: „Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 13, 41-43). V dnešných časoch je to sieť, ktorá zachytáva všetky druhy rýb, pole, na ktorom rastie pšenica i kúkoľ.

* * *

Ako možno podobenstvo o pozvaných na svadobnú hostinu spájať s osudmi židovského národa?

V snahe o medzináboženský dialóg netreba obchádzať, že židovský národ prostredníctvom svojich vodcov odmietol prijať Ježiša ako svojho Mesiáša. Nemá to viesť k antisemitizmu, pretože ak čítame túto udalosť v celom kontexte, izraelský národ je predmetom Božieho záujmu aj v novozákonných dejinách a naďalej v nich hrá kľúčovú úlohu. Keď v roku 70. Rimania zničili a vypálili Jeruzalem a židia sa rozpŕchli do celého sveta, bol to isto aj historický medzník. Medzitým sa rozvíja Cirkev, otvorená pre pohanov...  Osud Svätého mesta a jeho obyvateľov je osudom Mesiáša a jeho vyslancov, najskôr prorokov, potom učeníkov. To však neznamená koniec Božích prisľúbení, ale začiatok ich uskutočňovania. Práve odmietnutie otvára Synovu hostinu pre všetky národy. Sv. Pavol rozvíja v tomto súvise zaujímavú úvahu: ak už odmietnutie časti Izraela nám získalo tak úžasné dary, čo iné nám prinesie jeho prijatie, než vzkriesenie mŕtvych, naplnenie Božieho plánu (porov. Rim 11, 15). Po odmietnutí zo strany časti židov prechádza slovo o spáse na pohanov (porov. Sk 13, 44-52). Ich pád je príčinou kázania pohanom (porov. Sk 13, 46) a ich obrátenia. Na konci sám Izrael, pohnutý svätou žiarlivosťou, prijme toho, ktorý mu bol prisľúbený (porov. Rim 11, 25nn). Pri prvom odmietnutí nám bolo dané Synovo dedičstvo, pri druhom bolo pre všetkých otvorené bratstvo. No možné je aj tretie odmietnutie – kresťana, ktorý napriek tomu, že prijal pozvanie je z hostiny vyhnaný, lebo nemal svadobné šaty. Aj kresťanom hrozí čo starozákonným židom: že sa budú spoliehať len na príslušnosť k Cirkvi a na zachovávanie predpisov a napriek tomu neprijmú Ježiša ako svojho Spasiteľa. Isté je, že žijeme v historických časoch veľkého exodu izraelského národa späť do vlasti, ktorá sa rozvíja a prekvitá. Stávame sa svedkami napĺňania biblických predpovedí. Či sa tak blíži aj prijatie Mesiáša židmi je zatiaľ len hypotetická otázka a nemožno robiť absolútne závery.

Ako máme porozumieť správanie kráľa v podobenstve, keď na jednej strane všetkých veľkodušne pozýva na hostinu a zároveň jedného človeka z nej kvôli odevu neúprosne vyhodí, pričom ho oslovuje ako priateľa?

Ak by sme brali situáciu doslovne mohli by sme sa pýtať, ako môže mať svadobný odev ten, kto bol nečakane pozvaný na svadobnú hostinu. Čistý odev, hodný nebeskej hostiny si nikto nedokáže sám obstarať. Môže ho len prijať alebo neprijať. Dáva mu ho Boh. Prečo kráľ hovorí „priateľ“ tomu, ktorého ide prísne potrestať? Až v žiare Božej svätosti plne vynikne naša hriešnosť. Do Božieho kráľovstva nemôžu vstúpiť dokonalí, takých niet, ale tí, čo si uvedomujú, že musia byť zaodetí do Božieho milosrdenstva: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“(Gal 3, 27); „oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 14). Rúcho je darom Božieho milosrdenstva. To je podľa biblických obrazov schopné definitívne odstrániť každý hriech a navždy naň zabudnúť: „Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele)“ (Iz 1, 18); „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. (...) Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh“ (Ž 51, 4.9); „zahodil za chrbát všetky moje hriechy“ (Iz 38, 17). Z podobenstva zaznieva varovanie, že vpustenie na hostinu ešte nezaručuje účasť na nej. Byť „pozvaní“, „vyvolení“ nie je správne považovať za nejaké Božie predurčenie či uprednostňovanie ako skôr označenie tých, čo skutočne odpovedia na pozvanie, ktoré zaznieva najprv v Ježišovom kázaní a potom v misijnom pôsobení apoštolov až dodnes. V tomto súvise chápeme dôležitosť úcty k Božiemu milosrdenstvu a prečo prináša takú výraznú obnovu Cirkvi.

* * *

„Požehnaný si, Pane Ježišu Kriste, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba aby sa stal životom tých, ktorí ťa prijímajú. Nech každý veriaci, čo más nami účasť na tejto Eucharistii má účasť aj na tvojom nebeskom kráľovstve na veky vekov. V deň súdu, Pane, nech tvoje telo a krv nie je pre nás odsúdením na večné tresty. Tvoje telo a krv, ktoré sme prijali, nech sú pre nás cestou, ktorou môžeme prejsť z temnôt do svetla; radosť obyvateľov neba, svätá nádej pre národy zeme...“

                         Z maronitskej liturgie

Existujú dva spôsoby vyznania hriechov. Jedno hovorí: zhrešil som, t.j. moje skutky nie sú v zhode s Božími prikázaniami. Druhé sa vzťahuje na samotného človeka: som hriešny, potrebujem odpustenie. Prvé možno nazvať moralistickým, druhé je typicky náboženské. Neviem, či je vhodné takto ich rozdeľovať, ale isté je, že druhé vyznanie je podstatné. Bez neho by sme nikdy nezatúžili po obnovení osobného vzťahu k Bohu Otcovi. Písmo často prirovnáva vzťah medzi dušou a Bohom k manželstvu. Jednoduchí ľudia nevedia, aké povinnosti muža a ženy určuje zákon. Okamžite však cítia, keď sa vzájomný vzťah zakalí, keď nie je čistý a úprimný. Podľa slov sv. Gregora z Nyssy je privilégiom čistej duše tzv. parrhenia, voľný a slobodný prístup k Bohu. Podobne mohli za dávnych čias kráľovi blízki príbuzní kedykoľvek „vidieť jeho tvár“, vstúpiť do jeho paláca. Hriechom ale človek toto privilégium čoraz viac stráca. Keď chce vojsť do paláca s nejakou prosbou, zadrží ho hliadka. V tej chvíli si uvedomí, že sa niečo stalo a snaží sa uzmieriť. Najskôr však musí nájsť konkrétnu príčinu, ktorá toto obmedzenie spôsobila. A tak sa pýta: Čím som Boha urazil? Ktorý Boží zákon som prestúpil? Dá sa to napraviť? V tomto prípade nás vedomie viny vedie k rozpoznaniu objektívnych zákonov a morálnych smerníc. Platí to aj v modlitbe: modlitba predpokladá čistotu života, ale na druhej strane aj sama očisťuje, vedie k mravnej čistote.

                    Tomáš Špidlík, Počuť Boha v rannom vánku

Poznanie Boha bez poznania seba by bolo čímsi nepodloženým; poznanie seba samého bez poznania Boha by bolo príčinou beznádeje.

                         Raniero Cantalamessa, Tajomstvo Turíc