Súdim sa už dnes podľa toho, čo si vyberám/ Homília na 4. pôstnu nedeľu

SÚDIM SA UŽ DNES PODĽA TOHO, ČO SI VYBERÁM

4. pôstna nedeľa

Jn 3, 14 – 21

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

Štvrtá pôstna nedeľa – nedeľa laetare – je už poznačená akoby predzvesťou veľkonočnej radosti a má byť malou zastávkou na putovaní Veľkým pôstom, aby sme spolu s Ježišom vstúpili do Jeruzalema. Biblické čítania nám napriek vážnym témam ukazujú pravý motív tejto radosti. Je ním verná a veľkodušná Božia láska, v ktorej „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Tá istá téma zaznieva aj z Listu Efezanom: „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom. (…) Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar…“ (Ef 2, 4 – 6, 8).

Babylonské vyhnanstvo znamenalo pre izraelský národ aj duchovnú tragédiu. Autor Knihy kroník si spytuje svedomie a uznáva, že hriechy náboženských vodcov i ľudu zapríčinili záhubu národa. Naliehavé volanie prorokov zostalo bez ozveny, skúške boli vystavení aj tí najvernejší, čo do poslednej chvíle dúfali v zázračnú Božiu pomoc. A predsa práve v týchto podmienkach sa rodí nová, duchovnejšia epocha. Boh si pripravoval svoj „svätý zvyšok“, ktorý mal v čase Ježišovho príchodu stelesňovať rýdzu starozákonnú duchovnosť. Boh dodržal vernosť svojim prisľúbeniam a neopustil svoj ľud napriek tomu, že oni opustili jeho: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15).

Evanjelium tejto nedele zachytáva záver rozhovoru s Nikodémom, v ktorom Ježiš jasne hovorí o svojom budúcom utrpení a smrti ako ceste k novému životu. Na kríži sa v plnosti prejaví láska Boha Otca. Ježiš hovorí Nikodémovi, že Božia láska je adresovaná nielen izraelskému národu: Boh tak miloval svet, aby každý, kto v neho verí, mal večný život. Boh osobitne miloval svoj národ. No nebola to exkluzívna láska, ale láska, ktorá sa jeho prostredníctvom mala šíriť medzi všetky národy sveta. Ježišovo vyhlásenie, že neprišiel svet súdiť, ale spasiť, je naplnením toho, čo hlásal už prorok Ezechiel: „Ako žijem, hovorí Pán, Jahve, nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť, Izraelov dom?!“ (Ez 33, 11). Je to povzbudivá výzva všetkým hriešnikom, aby dôverovali v nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré sa prejavuje Ježišovou smrťou na kríži. Od človeka sa očakáva, že so svojím hriechom vyjde na svetlo, aby ho prežiarili a uzdravili lúče pravdy a odpustenia. V Pôstnom období spočíva naša radosť v tom, že čoraz otvorenejšie prijímame Božie milosrdenstvo. Nestačí prijať len Božie odpustenie, máme žiť naplnení jeho láskou.

Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka. Vyzdvihnutie je jasnou narážkou na ukrižovanie, no treba ho chápať aj v širšom zmysle ako celé Ježišovo vystupovanie k Otcovi. Obraz „vyzdvihnutia“ môže vychádzať aj z predpovede proroka Izaiáša: „Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy…“ (Iz 52, 13). Evanjelista vidí v Ježišovom ukrižovaní (vyzdvihnutí) naplnenie Písiem. Nikodém si správne myslí, že Ježiš je Mesiáš, ale nemá jasnú predstavu, ako naplní svoje poslanie.

… aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.

Pri pohľade na kríž spoznávame pravdu o Bohu i pravdu o sebe. Pohľad na toho, ktorého pre nás prebodli (porov. Mk 19, 37), nám pomáha spoznať pod krížom pravdu, ktorá nás oslobodí a umožní nám narodiť sa zhora (porov. Mk 8, 32). Ako sa Eva narodila z boku spiaceho Adama, tak sa nové ľudstvo rodí z prebodnutého boku nového Adama. Ježiš je vyzdvihnutý, aby sme k nemu prichádzali ako k prameňu nového života. Z Ježišovho prebodnutého boku pramenia sviatosti Cirkvi, prostredníctvom ktorých sa duchovne rodíme a žijeme ako Božie deti.

Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.

Kríž ukazuje, ako ďaleko išiel Boh vo svojej láske a ako ďaleko ide Ježiš v obetovaní sa za ľudí. Kríž dáva odpoveď: Boh miluje svet a túži po jeho spáse. Jeho láska má také rozmery, až by sa v istom zmysle mohlo povedať, že Boh miluje svet a nás ľudí viac ako svojho Syna. Máme v jeho očiach takú obrovskú hodnotu, že za nás obetuje vlastného Syna. Po stvorení, darovaní Zákona, prorokov a ostatných formách Božej starostlivosti, Syn je jeho posledným slovom a najväčším darom, ktorý aj všemohúci Boh môže dať ľuďom.

… aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Boh rešpektuje našu slobodu. Na jeho odpustenie máme odpovedať vierou   v Božieho Syna: „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha“ (1 Jn 5, 1). Boh nás nespasí bez nás, ani proti našej vôli. Boh túži, aby sme mali život a mali ho v hojnosti, veď preto nás stvoril. A urobil všetko, aby sme ho mali, i keď sme ho hriechom odmietli. Ako stáli na počiatku pred voľbou prví ľudia, tak sme pred ňou teraz aj my.

Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Dar Syna je slobodnou Božou iniciatívou Otca, ktorý „dáva“ Syna ako vyjadrenie svojej lásky k ľuďom. Boh je pripravený začínať vždy znova, tak ako so staro- zákonným izraelským národom, aj s každým jednotlivcom, aj s Cirkvou. Božia láska je bezpodmienečná a nekonečná. Najpresvedčivejšie to dokazuje kríž.

A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.

Preto sa dobré iniciatívy a ľudia neobjavujú na stránkach médií. Zlo akoby malo väčšiu podporu a vyvolávalo viac sympatií a záujmu ako dobro. Avšak človek túži po svetle a aj v tme nesie svetlo tejto túžby vo svojom srdci. To je paradox a tajomstvo náklonnosti k zlému. Kto hľadá len sám seba, uzatvára sa pred Bohom a hrozí mu, že zostane zatvorený aj pred žiarivým zjavením jeho lásky. Človek sa stále bojí, že ak sa otvorí Bohu, stratí svoju autonómiu. „Človek je žobrákom po zmysle, lebo rozum ho nezachráni pred absurditou“ (Edita Steinová).

Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

Večný život nie je len budúcou odmenou, znamená už teraz žiť v Bohu. Kresťanom sa človek stáva „atrakciou“, Božou príťažlivosťou, v ktorej Ježiš priťahuje k sebe celé ľudské dejiny. Veriť znamená nechať sa ním pritiahnuť. Ten, kto je otvorený pre Božie tajomstvo, je pútnikom, ktorý vie, že „nie svedomie osvetľuje tajomstvo, ale tajomstvo osvetľuje svedomie“ (Pavol Evdokimov). Vo svojom nikdy neskončenom približovaní sa Boh stretá na polceste s človekom v osobe Ježiša Krista, vteleného Syna, a v ňom zjavuje krásu svojej tváre.

Prečo Boh ponechal ľuďom slobodu znova ho odmietnuť aj potom, keď za nás Ježiš zomrel, aby nás vykúpil?

Boh tak miloval a miluje svet, ako keď ho stvoril. Chcel ho mať naďalej ako svet, ktorý korunuje človek so slobodnou vôľou. A preto riskoval, že ľudia v otupenosti hriechom ani nespoznajú, že sa im z nej práve ponúka záchrana. Je to ťažká otázka, prečo nás Boh nezbavil najskôr temnoty srdca a pokazenej vôle a spásu nám neponúkol až potom, keď by sme tento dar boli schopnejší oceniť a prijať. Prečo Boh vstupuje až do týchto ľudských obmedzeností? Veď ľudia väčšinou netušia, ani čo im Boh ponúka, ani čo odmietajú, a naďalej slepo ničia život sebe i druhým. Prečo ich Boh necháva trápiť sa pred bránami ponúkanej spásy, tak draho zaplatenej? Prečo stále platí, že nerobíme to dobré, čo chceme, ale to zlé, čo nechceme? Je prirodzené a správne klásť si tieto otázky, no nie ako nejaké špekulovanie, ale skôr hľadanie plné úžasu. Láska nepozná prečo. Je to Božie tajomstvo, ktoré nás má viesť k neprestajnej vďake a úsiliu dar spásy nepredať za misu šošovice lákavých ponúk konzumnej spoločnosti.

Ako súvisí had, o ktorom Ježiš hovorí, a kríž?

Sám Ježiš sa prirovnal k bronzovému hadovi, ktorého Mojžiš na Boží podnet vyzdvihol na dreve, čím vznikla podoba kríža v tvare „tau“. Každý, koho uhryzol jedovatý had a pozrel sa naň s vierou, bol uzdravený. Táto konkrétna situácia počas putovania Izraelitov púšťou sa stala predobrazom celého Božieho plánu spásy, možno povedať Božej logiky spásy, ktorá sa v plnosti uskutočnila Ježišovou smrťou. Záchranu prináša to, čo spôsobuje smrť. Ježiš je Boží Baránok, ktorý berie zlo na svoje plecia, a tak sníma hriech sveta. Pri pohľade na kríž vidíme zlo, ktoré nám had spôsobil, ale aj dobro, ktorým nás Boh zahŕňa. Sám Ježiš sa stal „prekliatím a hriechom“ (porov. Gal 3, 13; 2 Kor 5, 21), aby nám prejavil svoju nepodmienenú lásku. Na vyzdvihnutom Mesiášovi vidno v plnom svetle všetko zlo i všetko dobro.

Kedysi kazatelia neprestajne pripomínali Boží súd na konci vekov, aby ľudí varovali pred zlom. Dnes ľudia na Boží súd nemyslia, to však vôbec neodstránilo zo života strach a zlo. Nebolo by správne znova hovoriť aj  o Božom súde?

Je pravda, že máloktorý študent sa usilovne učí, kým je skúška ďaleko. Čo nesúri, sme náchylní odkladať. Pripomínať Boží súd malo svoje výhody, ale tu bolo riziko, že sa ľudia Boha viac báli, než ho milovali. Treba pamätať aj na súd, ale súčasne svoje skutky motivovať láskou k Bohu a k blížnemu. Ježiš hovoril podobenstvá o poslednom súde, ale zdôrazňoval aj to, že človek vykonáva súd nad sebou prijatím alebo odmietnutím Božieho zjavenia. Tento aspekt si všíma najmä evanjelista Ján. Boh je život a láska. Túži sa rozdávať, túži, aby svet a človek žili v tom šťastí a harmónii, v akej ich stvoril. Prišiel napraviť, čo človek v nezvládnutej slobode pokazil. Ale aj prijatie spásy a nápravy ponecháva na našu slobodu. Boh je Otec, nie generál. Súd nad človekom nevynáša Boh, ale človek sám. Je to tajomstvo, že človek môže odmietnuť svetlo a vybrať si tmu. No lásku nemožno prijať inak ako slobodne, a ak tu má byť sloboda, musí existovať aj možnosť odmietnutia. Skôr treba zdôrazňovať, čo opakovane pripomínal aj Ježiš, že láska, rovnako ako viera, je bez skutkov mŕtva.

***

Duch Svätý dvíha srdcia do výšav, slabých vedie za ruku a pokročilých zdokonaľuje. On osvecuje tých, ktorí sú očistení od všetkej špiny, a robí ich duchovnými.

Svätý Bazil Veľký

Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc ukrižovaného. Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení. Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia apomazanie kňazov svätejšie, lebo tvoj kríž je prameňom každého požehna- nia a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta tvojho tela a krvi, lebo ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. (…) A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale zanespravodlivých abezbožných. Ale pretože sa jeho božskejprirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať. Už dávno sa moc jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal:

„Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

Svätý Lev Veľký, Homília o Pánovom utrpení

„Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom… Lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí, hovorí Pán.“ Túto novú zmluvu uzavrel Kristus, totiž novú zmluvu vo svojej krvi. Tak si zo Židov i pohanov povolal ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno a stal sa novým Božím ľudom. Tento mesiášsky ľud má za hlavu Krista, „vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie“, a teraz, keď získal meno, ktoré je nad každé iné meno, slávne kraľuje v nebi. Jeho poslaním je dôstojnosť a sloboda Božích detí, v ktorých srdci prebýva Svätý Duch ako v chráme. Jeho zákonom je nové prikázanie milovať, ako nás miloval Kristus. A jeho cieľom je Božie kráľovstvo, ktoré na zemi založil sám Boh a ktoré sa má šíriť ďalej, kým ho on sám nezavŕši na konci vekov, keď sa zjaví Kristus. Ako sa už Izrael podľa tela, čo putoval po púšti, volá Božou Cirkvou, tak sa nový Izrael, čo putuje na tomto svete a hľadá si budúce, trvalé mesto, volá Cirkvou Kristovou. Veď on si ju získal vlastnou krvou, naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju potrebnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zhromaždil tých, čo s vierou hľadia na Ježiša, pôvodcu spásy a základ jednoty a pokoja, a založil Cirkev, aby bola pre všetkých i pre jednotlivcov viditeľnou sviatosťou tejto spásonosnej jednoty.

Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 9

Hlavný prúd dejín ide zvyčajne tým nesprávnym smerom. Vodcovia a reformátori takmer vždy presadzujú nesprávne veci. Len si spomeňme na Herodesa alebo na Piláta. Skutočne dôležití ľudia sú tí, ktorých považuje za dôležitých Boh.

Benedict J. Groeschel, Etapy duchovného rastu

Tvojím znamením na nebi, Pane, nie sú hromy a blesky, ale dúha, lebo si Bohom lásky.

Sme ako deti, ktoré, keď spravia niečo zlé, snažia sa skryť pre očami svojej mamy,

a v snahe utiecť pred tvojím pohľadom sme sa dobrovoľne vzdialili od teba.

No ty si na nás nezabudol, hľadal si nás, a keď si nás našiel, namiesto trestu

si nás vzal za ruku a priviedol domov. Aby si nás spasil, obetoval si svojho Syna! Ako zmerať veľkosť tvojho srdca?!

Ako sa nebiť v prsia nad svojou hlúposťou?!

Ako neplakať radosťou pri pohľade na tvoju

nežnú starostlivosť, na tvoje milosrdenstvo bez hraníc?! Amen.

Averardo Dini