Súdim sa už dnes podľa toho, čo si vyberám/ Homília na 4. nedeľu CZR

SÚDIM SA UŽ DNES PODĽA TOHO, ČO SI VYBERÁM

4. nedeľa v cezročnom období "B"

Mk 1, 21 – 28

V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci. A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel. Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine.

Sledujeme prvé kroky Ježišovho verejného pôsobenia. Hlása evanjelium, vyzýva na pokánie a využíva na to každú príležitosť. Synagóga bola miestom počúvania Božieho slova, teda osobitne vhodným prostredím aj pre Ježišovo kázanie. O moci Božieho slova rozpráva aj prvé čítanie tejto nedele z Knihy Deuteronómium. Ľud, ktorý videl veľké Božie skutky, mal pred Bohom úžasnú bázeň, v ktorej dokonca prosí: „Nech už nemusím počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby som nezomrel“ (Dt 18, 16). Boh ľudu prisľubuje, že im vzbudí proroka spomedzi ich bratov, do úst mu vloží svoje slová a ktorý bude hovoriť všetko, čo mu prikáže (porov. Dt 18, 18). Prorocké poslanie je službou Božiemu slovu. Prorok ho zvestuje a v sile tohto slova aj koná. Keď Jeremiáš vzdychá: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som,“ Pán mu odpovedá: „Nehovor:,Mladučký som,‘ lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som tebou, aby som ťa vyslobodil! (…) Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst! Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil“ (Jer 1, 6 – 10). Svoju skúsenosť s Božím slovom vyjadruje svätý Pavol: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12).

Učiteľom slova v najplnšom zmysle bol Ježiš, večné Slovo: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Hebr 1, 1 – 3). Je to Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. To sa prejavuje aj v evanjeliu tejto nedele. Ježiš je Boží Syn, a preto vládne nad prírodou i neviditeľným svetom. Aj bežní ľudia rýchlo postrehli, že na rozdiel od zákonníkov má Ježišovo slovo moc. Zázraky, ktorými Ježiš potvrdzuje svoje kázanie, majú uistiť zhromaždených, že Mesiáš je už medzi svojím ľudom. Táto prítomnosť znamená boj proti zlu, proti diablovi, ktorý sa zavŕši definitívnym víťazstvom nad hriechom Kristovým zmŕtvychvstaním. Ústrednou tu nie je Ježišova náuka, ale Ježišova osoba. Jeho učenie máme prijímať nie preto, že sa nám zdá rozumné, ale preto, že je od neho. Za tým, čo vyslovuje, je sám Boh so svojou autoritou. Túto moc slova odovzdáva Ježiš aj svojim učeníkom, ktorým dá silu zvestovať ho po celom svete: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18).

V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil.

Kafarnaum je domovom prvých učeníkov a stane sa centrom Ježišovej činnosti v Galilei. Sobota, prvý deň v týždni, má prejsť do sabatu Božieho kráľovstva, kde dosiahne zavŕšenie celé stvorenie a ľudské snaženie. Kafarnaum znamená „Nahumova dedina“, ale aj „potešenie“, lebo tak bol nazvaný prorok Nahum, tešiteľ izraelského národa. Ježiš tu najskôr učí v tamojšej synagóge, potom v dome Petra a Ondreja uzdravuje Petrovu svokru a ďalších chorých, vylieči stotníkovho sluhu a koná mnohé iné zázraky. No napokon musí Ježiš vyjadriť sklamanie z tohto mesta, lebo tiež nepoznalo čas svojho navštívenia: „A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla sa prepadneš!“ (Lk 10, 15). Synagóga bola miestom zhromaždenia, štúdia Zákona a náboženských nariadení. Sobotná bohoslužba pozostávala z čítania Písma, nariadení Zákona a Prorokov, modlitby a požehnania. Sloveso „učil“ je použité v nedokonavom tvare. Okrem vyslania Jedenástich ho Marek vyhradzuje len pre Ježišovu učiteľskú činnosť, ktorá bola podstatnou črtou šírenia Božieho kráľovstva, kdekoľvek sa ocitol. Hlásanie Božieho kráľovstva vyvoláva revolúciu myslí a sŕdc. Celkom prirodzene sa pri tejto činnosti chopil každej šance, ktorá sa mu naskytla.

… žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc.

Výraz „moc“ (grécky exúsia, z hebrejského šultan) predstavuje moc, ktorá je vyhradená len Bohu. Jej prejavy napĺňali zástup úžasom. Uvedomili si, že Ježišovo učenie je obdarené Božou mocou, vyzýva k nasledovaniu, oslobodzuje od zla a pôsobí to, čo vyjadruje. Božie slovo desí nepriateľov, vedie k poznaniu hriechu, odkrýva zmätky v srdciach a otvára ich pre prijatie Boha, vyzýva k otázke „čo mám robiť?“, osvetľuje oči, stáva sa sladkosťou a životom. „Učenie mocou obdarené“ je prístupné pre každého z nás, a to úplne zadarmo. Vstupný kód je veľmi jednoduchý, až naň väčšinou zabudneme: stačí mať len uši pripravené na počúvanie Božieho slova a slobodné srdce otvorené sile jeho pôsobenia. Ak sa nám napojenie podarí aspoň na chvíľu, obyčajne prerastá do trvalého vzťahu.

Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.

Nečistého ducha nachádzame tam, kde by sme ho nečakali – v synagóge. Zdanlivo je tu nepozorovane, ale zároveň ako doma, avšak len do Ježišovho vystúpenia. Prvý, kto si uvedomil, čo sa tu vlastne deje, bol diabol. Vyrútil sa ostro a jasne ústami posadnutého, ktorého mal v priamom područí. Cez zákonníkov a farizejov zas rafinovane a zákerne, lebo aj ich stiahol do svojich osídiel. Ježiš prišiel zachrániť človeka, vrátiť ho sebe samému a Otcovi. „Diagnóza“ sa začína odhaľovať, keď zaznieva Božie Slovo, slovo pravdy a života. Klamár a vrah ho neznesie, musí sa ozývať a brániť. Najskôr vyjednávaním, potom zúrivým krikom. Ani jedno netreba brať vážne a preceňovať jeho moc. Ani Ježiš tak nerobí – hovorí krátko, jasne a s autoritou. Titulom „Svätý Boží“ je Ježiš nazvaný len v tomto prípade a aj v Starom zákone sa objavuje len zriedka. Slovo „svätý“ naznačuje zasvätenie Bohu. Odlišuje Ježiša poslaného krstiť Duchom Svätým od „nečistého ducha“. Zvolanie „Viem, kto si“ prezrádza, že nepriateľ Boha má vyššie poznanie než my ľudia.

Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“

Aj diabli to správne pocítili i pomenovali. Len farizeji a zákonníci Ježiša nechápali. Jeho slová prerážali temnotu svetlom pravdy a zlobu silou lásky. Až to iskrilo. Zlo sa vzpiera, i keď pred Božou mocou nemá šancu. Možno sa preľakneme práve toho „revu a zalomcovania“ a zastaneme na krok od brány záchrany. Treba si tým však prejsť. Diablov odpor je vždy zúfalým výkrikom proti víťaziacej Božej moci. My môžeme byť slabí, stačí dovoliť Bohu byť silný. S odvahou otvoriť jeho moci aj „zadné dvierka srdca“, zákutia, ktoré si nechávame pre seba. Ježiš pri tomto exorcizme nepredvádza žiadne rituály, čím ešte viac vyniká sila jeho slova. Pravda umlčuje lož.

Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.

„Nečistý duch“ (pneuma akatharton) je bežné židovské označenie démona. Marek ho používa ako jeho synonymum. V tomto kontexte „nečistý“ neznamená mravné alebo sexuálne previnenie, ale niečo, čo je v protiklade s tým, čo je sväté. V Starom zákone príkaz byť svätý ako Boh (porov. Lv 11, 44) zahŕňa život, celistvosť a úplnosť. Nečisté predstavuje niečo, čo by tu nemalo byť, niečo nepatričné (hlina na poli je užitočná, v dome je nečistotou). Opakom sféry svätého je sféra démonov, preto sú duchovia nazývaní nečistí. Telesné chyby alebo duševné pomätenie môžu činiť osobu „nečistou“ v zmysle neúplnosti a porušenia.

Čo je to? Nové učenie s mocou!

Podstatný rozdiel medzi Ježišovým ohlasovaním a inými, akokoľvek peknými a múdrymi náukami, bol v ich účinnosti a moci. Slovo Stvoriteľa je to isté Slovo Spasiteľa, ktoré pôsobí, čo obsahuje. Nestačí nad tým len žasnúť, ale v sile tohto Slova svedčiť i konať. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa“, a nie jednoducho „tých prijal“. Je to aktívno-pasívny proces stotožňovania. Ježišovým vystúpením nabrali udalosti prirodzený, ale veľmi rýchly spád. Vtedajšie každodenné dianie sa stalo nábojom pre celé stáročia.

Toľko sa hovorí o „sile Slova“, no stále chýbajú jej prejavy v našom živote. Čo je príčinou?

Neraz je to nevedomosťou a ešte častejšie akýmsi klišé, v ktorom sme si zvykli počúvať a zároveň naďalej žiť tak, akoby sme sa so Slovom míňali. Cez slová Otcovho vteleného Slova sa Ježiš vyučovaním vteľuje do evanjelií, aby z nich neprestajne pôsobil. Boh, podobne ako každý človek, vyjadruje seba samého cez slovo, obracia sa na poslucháča, ktorý mu vo svojej slobode dáva odpoveď alebo ho ignoruje. Cez slovo radostnej zvesti Boh daruje seba samého. Slová Učiteľa hýbu srdcom a priťahujú človeka k Bohu. My mu často vzdorujeme v obave, že nás oberie o našu autonómiu. Kto však naozaj nakloní svoj sluch, zistí, že Boh nechce nič iné, len nás nesmierne obdarovať. Sme v paradoxnej situácii, keďže kresťanmi sme sa už stali, a to krstom. No teraz sa musíme naučiť aj žiť ako kresťania. Carlo Carretto to vyjadril slovami: „Aby sme boli kresťanmi, nestačí, že sme sa narodili v kresťanskej krajine. Každý si svoju vieru musí vybojovať sám.“ Potvrdzuje to aj známe zvolanie: „Kresťan, staň sa tým, kým už si!“ Zákonníci si slúžia Božím slovom: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7, 4). Učeník má slúžiť Božiemu slovu. Ani Ježiš nehovoril sám od seba, ale to, čo mu prikázal Otec, čo sa „naučil“ od Otca, aby ľudom zjavoval Božiu vôľu.

Nespôsobuje našu vlažnosť aj stereotyp a rutina, v ktorej sa stráca úžas?

Určite áno. Nemálo k tomu prispievajú neosobné digitálne technológie, ktoré spôsobujú šablónovitosť bez emócií, bez človečiny. Biblisti spočítali, že evanjelista Marek pri skromnej slovnej zásobe (asi tisíc slov) používa pre vyjadrenie úžasu osem rôznych výrazov, a to spolu tridsaťštyri ráz. Reaguje nimi na momentálnu situáciu i na celé evanjelium. Zvedavosť je matkou vedy, túži objaviť veci, aby si nimi mohol človek slúžiť. I pri veciach nejde len o ich účel. Nesú v sebe aj krásu, ktorú vníma len ten, kto je schopný žasnúť. Tvary a farby kvetov, život hmyzu, všetko v prírode je múdro užitočné a zároveň nádherné. Obdiv, matka múdrosti, otvára človeka pre prijatie druhého (a jeho vnútorného bohatstva). Keď však ide o človeka, to najhlbšie v ňom možno poznať len s postojom úžasu. Neporovnateľne viac to platí o Ježišovi, vtelenom Slove. Zakaždým, keď po prečítaní úryvku    z Písma nežasneme, znamená to, že sme ho vôbec nepochopili. Je to silné konštatovanie. Opakom úžasu je „tvrdosť srdca“, ktorá človeka uzatvára do smrtiaceho konštatovania: „To je jasné, to už poznám, to som už počul stokrát.“ Ježiša zabijú pre takúto neoblomnosť srdca Židia, ktorí často čítali a počúvali Božie slovo, ale sa bránili otvoriť jeho moci (porov. Mk 3, 6). Veriacim Židom bolo jeho pôsobenie známe v celých dejinách: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119, 105) i z mesiášskej predpovede: „Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55, 10 – 11).

Prečo zástupy žasli nad novým učením? Pretože, pýtam sa, učil niečo nové, hovoril veci, ktoré nik nepočul? Svojimi ústami hovoril tie isté veci, ktoré už povedal ústami prorokov. To je dôvod, prečo žasli, lebo predkladal svoju náuku s autoritou, a nie ako zákonníci. Nehovoril ako učiteľ, ale ako Pán: nehovoril v autorite niekoho väčšieho od seba, ale svojou vlastnou autoritou. Skrátka, keď hovoril, dnes nám povedal to, čo už povedal cez prorokov. „Preto môj ľud spozná moje meno, preto v ten deň (spozná), že som to ja, čo vraví: Hľa, tu som!“ (Iz 52, 6).

Svätý Hieronym, Comm. in Marc., 2

Božské slovo vovádza každého z nás do rozhovoru s Pánom: Boh, ktorý hovorí, nás zároveň učí, ako my môžemehovoriť sním. Naša myseľ sa spontánne obracia na Knihu žalmov, vktorej nám Boh dáva slová, ktorými sa môžeme na neho obracať, prinášať náš život v rozhovore pred jeho tvár, a tak samotný život premieňať na pohyb smerujúci k Bohu. V žalmoch totiž nachádzame širokú škálu citov, ktoré človekmôže zakúšať vo svojom živote aktoré súmúdro predkladané Bohu: svoje vyjadrenie tu nachádzajú radosť a bolesť, úzkosť a nádej, bázeň a chvenie. Spolu so žalmami myslíme aj na mnohé iné texty Svätého písma, ktoré vyjadrujú, ako sa človek obracia na Boha formou prosebnej modlitby (porov. Ex 33, 12 – 16), jasavého spevu nad víťazstvom (porov. Ex 15) alebo náreku z neúspechu pri uskutočňovaní svojho poslania (porov. Jer 20, 7 – 18). Slovo, ktorým sa človek obracia na Boha, sa tak stáva aj Božím slovom, čím potvrdzuje dialogický charakter celého kresťanského Zjavenia. Celý ľudský život sa stáva dialógom s Bohom, ktorý hovorí a počúva, ktorý povoláva a uvádza do pohybu celý náš život. Božie slovo tu zjavuje, že celý život človeka sprevádza božské volanie.

Benedikt XVI., Verbum Domini, 24

Musíme byť šťastní, že máme za učiteľa Ježiša, mocnéhov slovách a činoch; Ježiša, ktorý nám dáva svetlo, potrebné k nášmu životu, ako aj dostatok síl na prekonanie ťažkostí, skúšok a pokušení. Musíme byť šťastní, že máme ako učiteľa Proroka takého mocného a takého dobrého.

Albert Vanhoye S. J.

Múdreho človeka spoznáme nielen podľa toho, žemálo hovorí, ale najmä podľamoci Božieho slova, ktoré nájdeme v každej jeho slabike.

George A. Maloney