Strácať aby sme získali

Strácať aby sme získali

13. nedeľa v cezročnom období

Mt 10, 37-42

     Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

     Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.

* * *

     Dnešné evanjelium prináša poslednú časť Ježišovej veľkej misijnej reči, ktorej Matúš venuje 10. kapitolu svojho evanjelia. Sledujeme ho už tretiu nedeľu. Pri pohľade na rastúce zástupy, ktoré sú ako ovce bez pastiera, Ježiš ustanovuje dvanástich apoštolov, aby ich poslal pred sebou, dopodrobna im opisuje, čo majú robiť (Mt 10, 5-15) a pripravuje ich na to, že budú čeliť prenasledovaniu (Mt 10, 16-25), ktoré si bude od nich vyžadovať odvážne svedectvo (Mt 10, 26-36). Teraz sa vracia opäť k vzťahu medzi ním a učeníkmi (Mt 10, 37-39) a hovorí aj o odmene pre tých, čo ich prijmú v jeho mene a postarajú sa o nich (Mt 10, 40-42). Keď Ježiš zveruje Petrovi starostlivosť o svoje ovečky, tri krát sa ho pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (porov. Jn 21, 15-17). Medzi vlastnosťami, ktoré sú potrebné na plnenie pastierskeho úradu najdôležitejšou je láska k Ježišovi. Len tá dodá silu a poradí, ako sa postarať o tých, ktorých mu Ježiš chcel zveriť. V priamej službe ľuďom veľa záleží od sympatií a antipatií voči nim. Ježiš je hodný nekonečnej lásky. Len v tejto láske k Ježišovi má Petrova služba neochvejný základ. To neplatí len o Petrovi ale o všetkých učeníkoch. Ježiša majú milovať viac, ako svojho otca, matku, syna, dcéru a dokonca viac ako svoj život.

U každého, kto sa rozhodol nasledovať Ježiša a venuje sa ohlasovania, na prvom mieste má stáť osobný vzťah k nemu. Ježiš učeníkom hneď na začiatku povedal, že kto ho chce nasledovať, nemôže očakávať lepší osud, než mal ich Majster. Učeník by nebol skutočne učeníkom, ak by odmietal žiť ako Učiteľ. Pritom ale sa ním nestane napodobovaním Učiteľa, ale vzťahom k nemu. Práve na základe oddaného vzťahu učeníkov a Učiteľa môže Ježiš povedať: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (v. 40). Vzorom im môže byť Ježiš, ktorý tiež verne uskutočňuje úlohu, ktorú mu Otec zveril. Učeníci majú pokračovať v tomto jeho poslaní. Preto čím sú živšie zrastení s Ježišom, tým účinnejšie môžu hovoriť v Božom mene a tým vernejšie a presvedčivejšie odovzdávať slovo, ktoré od neho prijali. V tom prípade skutočne platí „kto vás prijíma, mňa prijíma“. Ježiš tu prvý krát otvorene hovorí aj o úcte a pomoci, ktorú budú ľudia učeníkom prejavovať. Tá sa nezakladá na ich osobe, ale na ich poslaní. Tam, kde ide o vzťah s Ježišom, vždy ide aj o vzťah s Bohom a o večný život. Preto Ježiš uisťuje: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39). Vzťah s Ježišom je dôležitejší, než pozemský život, pretože Ježiš vovádza do vzťahu s Bohom, ktorý je prameňom všetkého života. Zomrieť za Krista je najrozhodnejším vyznaním vernosti a najistejšou cestou do plnosti života. Mučeníctvo, ktoré okrem Jána podstúpili všetci  apoštoli to potvrdzuje.

* * *

Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa. Rodinné vzťahy sú tie najkrajšie a najdôležitejšie v živote človeka, v nich nachádza pokoj a šťastie i Božiu blízkosť. Ak Ježišove slová čítame v pozitívnom zmysle - čo je správny prístup k jeho slovám - treba im rozumieť tak, že vzťah k nemu je niečo ešte mocnejšie, krajšie, viac napĺňajúce než tie najmilšie ľudské vzťahy. Nepopiera vzájomnú ľudskú lásku, naopak, v ňom nachádza svoj zdroj i naplnenie. Ježiša možno aj nemilovať. Ale nemožno ho milovať menej, než niekoho iného.

...nie je ma hoden.

Štvrté prikázania („cti svojho otca i matku“) je podriadené prvému („nebudeš mať iných bohov okrem mňa). V Starom zákone sa dokonca nariaďuje trest smrti príbuznému, ktorý zvádza k úcte cudzích bohov. Zmluva ľudu s Pánom utvára exkluzívny a základný vzťah, ktorý nemožno podriadiť žiadnemu inému vzťahu. Ježiš týmito slovami nestanovuje nejaké stupne v intenzite lásky, hovorí len o situáciách, keď sa láska k človeku a láska k Bohu dostávajú do stretu záujmov. Ak sa láska k otcovi, matke, bratovi či sestre stáva prekážkou milovať Pána, učeník by nemal pochybovať, čomu má dať prednosť. Slovíčko, ktoré tu Matúš používa – axios – znamená „nezaslúži si, aby patril ku mne“. Aj podľa rabínskych tradícií má nasledovanie Boha prednosť pred poslušnosťou rodičom. Treba tiež zdôrazniť, že túto požiadavku povedal Ježiš svojim učeníkom, ktorí sa rozhodli zanechať všetko a žiť úplne pre jeho poslanie. Väčšina ľudí plní svoje poslanie práve uprostred rodinných a ostatných medziľudských vzťahov. Len ak by sa stali prekážkou plnenia „prvého a hlavného prikázania“, treba dať prednosť Ježišovi.

Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma.

Ježiš tu nehovorí „nenesie“ ale „neberie“. „Vziať kríž“ znamená počiatočné rozhodnutie, ktoré učeník robí, keď sa rozhoduje ísť za Ježišom. Opustiť dom a prerušiť rodinné vzťahy vyvoláva veľké utrpenie a obyčajne sa javí ako zanechanie základných životných istôt a teda rozhodnutie zomrieť. Každý, kto berie kríž vie, že nastupuje na cestu, ktorá končí ukrižovaním. Aj keď podľa niektorých biblistov Ježiš pri tomto výroku ešte nemyslel na svoju smrť na kríži, isto chce týmito slovami upozorniť učeníkov na utrpenie a dokonca bolestnú smrť ako súčasť osudu učeníka. Krutý trest ukrižovania bol vtedy všeobecne známy. Samozrejme vo svetle Ježišovej smrti ale aj vzkriesenia nadobúda tento výrok ešte hlbší zmysel. Pre Ježiša niesť kríž znamenalo niesť ťarchu hriechov druhých. Pre nás niesť „svoj kríž“ predstavuje znášať ťarchu vlastných hriechov, znamená boj proti zlu, ktoré pôsobí vo mne. A keď už nemám síl, Ježiš sa stáva mojim Šimonom Cyrénskym, aby mi s ním pomohol.

...kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

„Nájsť“ život znamená nájsť jeho zmysel, dosiahnuť naplnenie túžby po plnosti života. Učeník môže túto plnosť dosiahnuť len v Ježišovi a preto stratiť život pre neho znamená v skutočnosti ho znovu získať. Ako ukrižovaný Učiteľ, ktorý stratil život ale v Otcovom náručí ho znova našiel.

Kto vás prijíma, mňa prijíma.

Aj keď učeník kvôli Ježišovi a jeho evanjeliu zanechá i najbližších, neznamená to, že zostane vytrhnutý z ľudských vzťahov: „Každý, kto pre moje meno opustí domy, alebo bratov a sestry, alebo otca a matku alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života“ (Mt 19, 29). Učeník vstupuje do vzájomných vzťahov novým spôsobom. Chudoba a odkázanosť na pomoc, pre ktorú sa dobrovoľne rozhodol, má v Božej pedagogike veľký význam: učí človeka prijímať. Boh môže obdarovať len toho, kto vie prijímať. Sebavedomý a sebestačný človek sa stáva neschopný prijať Boží dar a tak zostáva napriek relatívnemu bohatstvu skutočne chudobný.

* * *

Ježišov nárok milovať ho viac než najbližších sa pre väčšinu ľudí zdá pritvrdý a pýtajú sa, či môže Boh niečo také požadovať a či si tým neprotirečí, keď káže milovať všetkých.

Aj v bežnom živote nie sú zriedkavé situácie, keď sú rodičia proti vzťahu svojich detí. V tom prípade uprednostniť lásku k rodičom by znamenalo ukončiť vzťah k milovanému človeku. Ak je takýto vzťah ozaj úprimný, má prednosť pred láskou k rodičom. Ak sa s tým rodičia nevedia zmieriť, otázna je skôr láska rodičov k svojim deťom. Výraz „nie je ma hoden“ neznamená, že Ježiš takého človeka zavrhuje, ale že kto je naviazaný na ľudí, nedokáže dať Bohu to miesto, ktoré patrí len Bohu. Výraz „viac ako mňa“ fakticky znamená „namiesto mňa“. V skutočnosti kto miluje Boha, nemôže nemilovať aj svojich blízkych. Veď v tom istom úryvku Ježiš hovorí, že každý kto prejaví službu lásky jeho učeníkom, prijal jeho samého. Teda láska k človeku vyplýva z lásky k Bohu ale nesmie lásku k Bohu nahrádzať ani zastierať.

Nie je protirečením Ježišova požiadavka strácať život?

V istom zmysle každý plynutím času stráca svoj život, lebo mu z neho neodvratne ubúda. Ježiš výrazom „strácať“ myslí skôr „venovať“. Človek sa snaží čeliť prchavosti života tým, že ho chce čo najplnšie prežiť. Avšak majetok, zážitky i priateľstvá  takisto v čase zanikajú. Stačí sa pozrieť koľké namáhavo vytvorené úspory znehodnotila inflácia. Správne „strácať“ znamená venovať svoj život tomu, čo pretrvá. I keď to vyznieva ako zbožné klišé, pretrvá v skutočnosti len to, čo človek koná v súlade s Božou vôľou. V spojení s Bohom aj všetko pozemské a prchavé je už Božské a vo večnom živote nájde svoje pokračovanie. Ježiš hovorí: „Kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje“ (Lk 11, 23).

Aj by sme núdzneho prijali, ale kto zaručí, že nás neokradne a neutečie?

Zneužitie dobročinnosti sa objavovalo už v prvotnej Cirkvi. Niektorí chodili z jedného spoločenstva k druhému a všade sa nechali obsluhovať ako pocestní. Preto sa zaviedli tzv. litterae communionis. Bol to dokument, ktorým biskup potvrdzoval, že daný veriaci patrí do spoločenstva jeho diecézy a v dôvere mu môžu poskytnúť hmotné služby a môže prijímať sviatosti v inom spoločenstve. Určitá opatrnosť bola teda vždy namieste. Napriek dnešným oprávneným obavám jestvuje veľa spôsobov, ako predsa len pomôcť. Nestačí vyhovárať sa na zlé časy. Hlavne treba v sebe formovať logiku daru: Boh ma prijal ako hriešnika a urobil pre mňa ozaj všetko, z vďaky za to aj ja nezištne pomôžem blížnemu v tom, čo potrebuje. Alebo: Boh mi požehnal, že sa mi darí, podelím sa a prispejem na dobročinnú iniciatívu. Široké pole ponúka narastajúci počet migrantov, ktorých väčšinou vnímame len ako lacnú pracovnú silu alebo predavačov lacného tovaru. Čakajú že im v krajine s kresťanskou kultúrou pomôžeme spoznať Krista a začleníme ich do svojich spoločenstiev.

* * *

Jedného dňa sa učeník spýtal starca (duchovného vodcu) čo má robiť, aby dosiahol plné spoločenstvo s Bohom. Starec chvíľu nič nepovedal, potom ho chytil za hlavu a ponoril mu ju do suda s vodou. Tlačil ju pod vodou, kým sa učeník takmer nezadusil. Keď ho opäť pustil a učeník sa zhlboka nadýchol, starec sa ho spýtal: „Načo si myslel tam pod vodou?“ „Na nič iné, len aby som sa mohol nadýchnuť. Netúžil som po ničom inom, len po troške vzduchu“. „Veru tak, odpovedal starec, keď budeš podobne túžiť po Ježišovi, budeš na dobrej ceste k plnému spoločenstvu s Bohom.“

                              Z múdrosti duchovných otcov

     Keď v kostole vysluhujem sviatosť manželstva a snúbenci vyjadrujú pred Bohom a spoločenstvom svoju lásku, mamy vidím často plakať.

     Od radosti i smútku.

     Od radosti, lebo ich deti, ktoré rástli za cenu toľkých starostí, obetí a toľkej lásky rodičov sú teraz dospelé, nezávislé, pripravené do života vzdelaním i výchovou, plné plánov.

     No matky plačú aj od smútku, pretože znova odovzdávajú svoje dieťa životu, svetu, ktorý im ho v istom zmysle vytrhne a v ich živote zanechá veľké prázdno. Po toľkých prejavoch nehy a pozornosti zostávajú samé práve v čase, keď sa ozýva  staroba a potrebovali by pomoc od niekoho mladého a silného...ktorý odchádza...

     Taký je život.

     A predsa žiadna matka, ktorá skutočne miluje svoje dieťa, nechce si ho nechať pre seba. Aj keď má oprávnené očakávania, chce predovšetkým jeho dobro, nezištne.

     Tak ako matka vyjadruje lásku k dieťaťu tým, že sa snaží pochopiť a napomáhať jeho dobro aj keď neraz za cenu toho, že ide proti vlastným túžbam a citom. Kresťan, ktorý miluje, neodpovedá na podnety svojej citovosti, akokoľvek nevinné a úprimné by boli, ale vždy sa snaží hľadať a napomáhať dobro blížneho podľa toho, ako ho tomu učí Ježiš. Ak Boh je Pravda a Láska a človek je stvorený na Boží obraz, aj v človeku je zárodok pravdy a lásky, ktorá cíti nostalgiu po božskej plnosti. Dobro pre človeka, pre každého človeka teda spočíva v tom, aby kráčal cestou, ktorá ho privedie až k tomu, aby sa ponoril do nekonečnej božskej lásky. Ježiš ukazuje všetkým cestu k tomu dobru, ktorým je láska a každému jednotlivo ukazuje čo jemu prinesie naplnenie láskou, ku ktorej je povolaný.

                    Giovanni Marchioni, Ozveny Božieho slova

Dnes majú ľudia hlad po láske, túžbu spoznať väčšiu lásku, ktorá je jedinou odpoveďou na samotu, na krajnú biedu. Aj tí, čo nemajú hlad po chlebe, trpia hrozným spôsobom samotou, beznádejou, nenávisťou, bezmocnosťou, bezvýchodiskovosťou. Už sa nevedia usmievať, zabudli na krásu ľudských vzťahov. Začínajú zabúdať, čo je to láska.

                              D. Doig, Matka Terézia