Slávnosť Narodenia Pána (na úsvite)/ V sile Slova "B"

DIEŤA UVIDÍ TEN, KTO VYKROČÍ

Slávnosť Narodenie Pána (omša na úsvite)

Lk 2, 15 – 20

Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.

Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.

Evanjelium vianočnej omše na úsvite zaznieva do rána zaplaveného vnútorným

jasom. Vyžaruje z tváre betlehemského Dieťaťa, ktoré je svetlom sveta, svetlom,

ktoré osvecuje každého človeka. Cez evanjelium sa toto svetlo prelieva aj do

nás, aby cez nás prežarovalo prostredie, v ktorom žijeme. Izaiášovo proroctvo

zo slov vstupnej antifóny sa stáva aj pre nás aktuálnou skutočnosťou: „Dnes nad

nami zažiarilo svetlo, lebo sa nám narodil Pán.“ Liturgické čítania omše na úsvite

(ľudovo „pastierskej“) poukazujú na význam narodenia Božieho Syna. Prorok

Izaiáš predpovedá Spasiteľa, ktorý vykúpi izraelský ľud. Svätý Pavol v druhom

čítaní hovorí, ako sa v Ježišovom narodení prejavila Božia dobrota a jeho láska

k celému stvoreniu.

„Poďme teda do Betlehema“ je teraz pozvaním pre každého z nás, veď anjeli

pastierom zvestujú radosť, ktorá „bude patriť všetkým ľuďom“, teda aj nám, a to pre

ten istý dôvod: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk

2, 11). Máme sa vybrať najskôr k betlehemským jasliam, tu kontemplovať mystiku

narodenia a potom k svojim „Betlehemčanom“, aby sme im zvestovali radostné

posolstvo. Čo ako prvé dodnes bije do očí, je priepastný kontrast medzi veľkosťou

Božích zámerov a jednoduchosťou, v akej ich Boh uskutočňuje. Netreba sa snažiť

tento paradox pochopiť, stačí sa doň s bázňou ponárať a v tichu si uvedomovať, čo

sa to v Betleheme vlastne stalo. Ak sa majú aj v nás realizovať Božie zámery, treba

sa zriecť ľudských predstáv a logiky a osvojiť si Božie kritériá. Ak ideme sebecky za

svojím cieľom, obyčajne kráčame opačným smerom, než je miesto, kde nás čaká

betlehemské Dieťa. Vzorom prijatia Božích plánov spásy je Panna Mária. Vidíme, ako sa bezvýhradne

podvoľuje podmienkam, ktoré si vybrala Božia prozreteľnosť,

aj keď tak silno protirečia prísľubom, ktoré jej dal anjel pri zvestovaní: „On bude

veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida,

naveky bude kraľovať…“ (Lk 1, 32 – 33).

V pohrúžení sa do tajomstva Vianoc sa v nás spontánne rodí otázka: čím

sme si zaslúžili, že nám Boh prejavuje toľkú lásku? Svätý Pavol odpovedá: Ničím!

Boh nás miloval, kým sme boli ešte hriešni, a svoju milosť na nás v hojnosti

vylial práve prostredníctvom Ježiša Krista, aby sme sa „ospravedlnení jeho

milosťou stali dedičmi večného života“ (Tít 3, 7). Táto vykupujúca láska je jediným

svetlom do kríz súčasného sveta. Potešuje, ale treba dodať, že dodáva aj silu.

„Dcérou Siona“ je pre Izaiáša a jeho poslucháčov sväté mesto Jeruzalem, no

v novozákonnom ponímaní je ňou aj Panna Mária. Tieto čítania nás vyzývajú

porozumieť v prejavoch Božej dobroty a lásky, akú veľkú udalosť slávime na

tento sviatok. Je dôležité, aby sme očakávali Pána. Aby sme aj my podobne

ako Izraeliti za čias proroka Izaiáša alebo betlehemskí pastieri boli otvorení

pre Boží zásah a cítili jeho naliehavú potrebu. Keď Ježiš začne svoje verejné

pôsobenie, odvolá sa na proroka Izaiáša a nadviaže na radostnú zvesť anjelov:

„Pán ma pomazal… aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18) a Jánovi

Krstiteľovi on sám odkáže ako rozlišovacie znamenie toho, že je pravý Mesiáš:

„chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7, 22). Anjelskou zvesťou pastierom sa už

začína ohlasovanie radostnej zvesti chudobným. Už je tu čas spásy. Pastieri nie

sú sebavedomí a sebestační, uvedomujú si svoju slabosť a biedu, uznávajú ju,

a práve preto s nadšením prijímajú správu o prítomnosti Spasiteľa, Mesiáša a Pána.

Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.

Vianoce sú udalosťou, ktorá sa každý rok opakuje aj v kresťanskom spoločenstve.

Podobne ako pastieri majú aj veriaci hlásať tajomstvo Ježišovho narodenia,

rozhodnutie Boha stať sa človekom a narodiť sa ako dieťa v chudobe maštale

a jasieľ, aby práve takýmto spôsobom Boh daroval spásu miliardám ľudí. Za Ježišom sa treba vybrať

do Betlehema, do spoločenstva Cirkvi. Pastieri sa do tohto

vykročenia vo viere navzájom povzbudzujú. Najskôr je tu správa, po nej nasleduje

chôdza, až potom prichádza videnie, po videní radosť, z radosti rozdávanie.

Božie slovo je „plné života a sily“ (Hebr 4, 12) a pôsobí, že ho prijímame „nie ako

ľudské slovo, ale ako Božie slovo; a ono vo vás, čo veríte, účinne pôsobí“ (1 Sol

2, 13). Pretože sme stvorení na Boží obraz, toto slovo je nám blízke a okamžite

nachádza odozvu, len treba prekonať počiatočný odpor a vymaniť sa z otroctva lži.

Poponáhľali sa.

Nie je to nervózny zhon, ale vnútorný oheň, ktorý ženie pastierov a každého,

koho prenikol úžas nad Božím pôsobením. Mária sa ponáhľa k Alžbete (porov. Lk

1, 39), Zachejovi Ježiš hovorí, aby hneď zostúpil z fi govníka; on poslúchne a rýchlo

zostúpi (porov. Lk 19, 5 – 6). Takáto naliehavosť je prejavom radosti a duchovnej

potreby konkrétneho skutku. Po silnom zážitku nemožno ani chvíľu žiť ako

doposiaľ, pri pohľade na ponúkaný dar niet čo odkladať. Dôležité je vyjsť na ten

úsek cesty, na ktorý som pozvaný. Bez toho sa nedozviem, čo bude nasledovať.

Pastieri neváhali a rýchlo šli do Betlehema. Viera nás pobáda objaviť to, čo sa

už stalo, ale čo bez viery zostáva skryté. Preto iba ten, kto uverí a vykročí, môže

odhaliť tajomnú Božiu blízkosť.

Našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.

Ježiš sa narodil do rodiny, najbližšieho a najintímnejšieho spoločenstva. Stretnutie

s ním je zaiste aj osobné a hlboko individuálne. Nemožno ho však nájsť osamelého,

ale v kruhu rodiny a Cirkvi. Je tu pre všetkých ľudí, všetkým priniesol spásu

a učeníci majú všetkým hlásať túto radostnú pravdu. Spása sa nám priblížila

už tým, že Boh žil uprostred nás a ako jeden z nás. Život božského Dieťaťa sa

odvíja ako u všetkých ostatných detí, v plnej odkázanosti na starostlivosť matky

a blízkych. Dieťa v jasliach bolo pre pastierov znamením. Aj dnes je znamením,

ako sa viditeľne možno dotknúť neviditeľného Boha. Dieťa je zviditeľnená láska,

čo platí par excellence práve o Ježišovi.

Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati.

Evanjelium, podobne ako oheň, má vo svojej podstate tendenciu šíriť sa. Kto

ho prijme, túži hlásať ho. Nie svoje názory a dohady, ale „čo im bolo povedané

o tomto dieťati.“ Najprv treba počúvať, učiť sa, až potom je možné ohlasovanie

druhým. To je aj podmienka pravej teológie. Len vo viere dokážeme prijať, že toto

dieťa je Spasiteľ a Pán. Kto verí, presviedča sa, že to, v čo verí, je pravda. Taká

úžasná, že nemôže o nej nehovoriť, lebo „viera je z počutia“ a túži sa rozširovať

„až po kraj sveta“ (Sk 1, 8).

Divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.

„Diviť sa“ neznamená lámať si hlavu nad niečím, čomu nerozumiem, čo nechápem.

Je to úžas človeka, ktorý si uvedomí, že sa pred jeho očami odohrávajú obdivuhodné

Božie činy. Žasnúť znamená obdivovať, že v tomto Dieťati je medzi nami sám Boh,

Stvoriteľ neba i zeme, niekto, kto nás nesmierne presahuje, a predsa sa s ním

môžeme osobne stretnúť. Betlehemčania predstavujú správneho poslucháča

Božieho slova: počúvať a žasnúť nad tým, čo počúvam. Ak nežasnem, znamená to,

že ani nepočúvam. Údiv je prvý krôčik srdca, ktoré sa otvára prijať novú, nesmiernu

a neuveriteľnú blahozvesť.

Často sa hovorí o Vianociach ako o tajomstve: máme sa ponoriť sa do

tajomstva, kontemplovať tajomstvo, bohato prežiť tajomstvo Vianoc.

Nie je to jedno z náboženských klišé, pod ktorým si väčšina veriacich nevie

nič ani len predstaviť? Čo spraviť, aby to tak nebolo, aby nás skutočne

naplnil úžas nad touto udalosťou?

Tajomstvo si skutočne nemožno predstaviť. No možno sa doň zahĺbiť, zastať

a žasnúť. Práve malé deti, ktoré stoja s otvorenými ústami a žiariacimi očami

nad jasličkami, najlepšie vedia, čo to je tajomstvo i čo znamená plesať radosťou

plnou údivu. Nie je to infantilné vnímanie, z ktorého postupne vyrastú. Deti

dokážu chápať a prežívať podstatu vecí oveľa hlbšie a správnejšie než dospelí.

V každom drieme takéto dieťa. Práve Vianoce ho v človeku zobúdzajú a on sa

zrazu cíti sám sebou, dobre, ba šťastný. Preto Vianoce fascinujú všetkých ľudí,

tak praktizujúcich, ako aj nepraktizujúcich, veriacich, ako aj neveriacich. Vianoce

nás učia skloniť sa k jasliam. Robili tak pastieri i mudrci a aj my máme na to

príležitosť, najlepšie v tichu kostola, pred betlehemskými jasličkami. Je pravda,

že i táto odpoveď môže vyznieť ako klišé. Ale skúsme to.

Mnohí biblisti i kazatelia kladú dôraz na realistický priebeh Vianoc,

že Svätá rodina bývala uprostred bežnej rodiny Jozefových príbuzných

a podobne. Nestráca sa tým čaro, ktoré k Vianociam neodmysliteľne

patrí?

Realistický pohľad na biblické udalosti nás oberie o nejednu romantickú predstavu.

Je však potrebný, aby sa viera stávala zrelou. Pri realistickom pohľade lepšie

vyniknú dve veci: veľkosť viery Márie a Jozefa a blízkosť Boha. Práve vďaka tomu sa nás udalosť

Ježišovho narodenia aj osobnejšie dotýka. Boh vstúpil do podobných

podmienok, ako sú naše, i keď primerane vtedajšej dobe. Mária žila ako my

uprostred každodenného života chudobných ľudí. Preto je možné nasledovať ju.

Čo si však myslieť o všetkých maľbách, piesňach a vianočných zvykoch,

ktoré umiestňujú vianočné udalosti do niekdajšieho slovenského

prostredia a zvykov a sú nám také milé?

Vôbec ich nemusíme odmietať. Ony sú dôkazom, že ľudia sa v celých dejinách vždy

snažili Vianoce zarámovať do svojich predstáv, do svojho spôsobu života. Nádvorie

pred Bazilikou zvestovania v Nazarete zdobia desiatky mozaík vyjadrujúcich, ako

si Pannu Máriu uctievajú v rôznych jednotlivých krajinách sveta. V harmonickom

súlade je Mária na jednej mozaike zobrazená ako fi lipínska žena, vedľa ako Indiánka

z Ánd, ako černoška, Eskimáčka… Slovenské tradície hovoria o tom, ako krásne

preniklo tajomstvo Vianoc do našej kultúry. Pravdivo ukazujú nie historický

priebeh, ale vnútorný obsah vianočných udalostí.

Ako sa cítil Kristus Pán?

(k Vianociam ponúkame rozprávkovú epizódku zo skutočného života)

Mojím pra -prapredchodcom na devínskej fare bol páter Miloš Ondrejkovič.

Dožil sa pekných 86 rokov. Hovoril z neho niekdajší, dnes už zašlý svet. Legenda

Devína. Obliekal sa ako gazdovia pred päťdesiatimi rokmi, aj akoby voňal mliekom

a senom. Rečou mu bola čistá stredoslovenčina, mäkkosťou, akcentom i výberom

slov. O čomkoľvek rozprával, z jeho hlasu zaznievala typická ľubozvučnosť

a dobroprajnosť slovenského jazyka a slovenského človeka. Kto ho počúval,

najlepšie si uvedomil, ako neosobnosť, tvrdosť a chlad súčasného života prenikli

aj spisovný jazyk. „To je ten, čo choval pri kostole ovce a kravy?“ doteraz spresňujú

jeho identitu tí, čo ho po mene ani nepoznali. Pradávne životné pravdy mal v krvi

a rozprával o nich s veľkou prostotou i váhou. Jednoducho „klasik“!

„Hlavne aby sme boli ľudskí!“ bývali jeho slová, keď sme sa občas stretli. „Ako si

kúriš?“ spýtal sa ma už ako svojho devínskeho nástupcu.

„Je tam plynové kúrenie.“

„Nie je ti zima?“

„Keď sa fara temperuje, je to celkom fajn.“

„Ja som kúriu len v kuchynskom v sporáku. Inde bolo zima. Ale dau som si nohy

do trúby a zohrievau sa. A keď mi bolo veľmo zima, išieu som do maštale, prihodiu som do váľova sena a ľahou si doň. Malina mi dýchala na nohy a Rysuľa na tvár.

A ja som sa ti tam cítiu ako Kristus Pán!“

Keď vyslovil ostatné slová, oči mu žiarili. Pre neho to bolo skutočne čosi božské!

V sene videl zakvitnutú lúku, v duchu sa mu vynárali obrazy jari, ako vyráža prvá

voňavá tráva, pribúdajú vždy nové kvety. To seno vo válove preňho stelesňovalo

všetky krásy sveta. Vedel to intuitívne, ale veľmi presne. On nemusel loviť v mysli

poznatky z biológie, aby žasol nad tým, ako sa v každom zoschnutom semienku

skrýva ďalšia zakvitnutá lúka, nad nesmiernym bohatstvom, krásou a múdrosťou,

vtkanou do jednej molekuly, do miliárd molekúl tvoriacich kôpku sena, v ktorej

sa zohrieval. Nepotreboval na to práve myslieť, ale vedel to. A preto sa tam cítil

ako Kristus Pán. Je to takzvané „zahrnuté poznanie“, jednoduchá plnosť pravdy

mystikov, detí a čistých duší. A vedel to aj Kristus Pán, ktorý o sebe povedal, že

„prv než bol Abrahám, Ja Som…“

Predstavy niektorých mudrlantov, ktorí pri narodení Božieho Syna vidia len

poníženie, špinu a hnoj maštale, prezrádzajú skôr obmedzené dimenzie ich

myslenia. Ľudovo povedané, hovoria o tom, čo majú v hlave: biedu, špinu a hnoj.

Pre Ježiša maštaľ a seno v nej zahŕňala celý Otcom stvorený vesmír. A určite sa

v nej cítil veľmi dobre. Tak nejako mi to došlo, keď staručký páter Ondrejkovič

takmer vo vytržení rozprával o tom, ako sa vo válove plnom sena v rozpadajúcej

sa maštali na devínskej fare cítil ako Kristus Pán…

Milovaní, radujme sa, veď sa dnes narodil náš Spasiteľ. Smútok nemá miesto pri zrode nového

života; a tento život odstránil strach zo smrti a vlieva do nás radosť z prisľúbenej večnosti.

Nik nie je vylúčený z účasti na tomto rozochvení, všetci máme rovnaký dôvod spoločne sa

radovať: veď náš Pán, víťaz nad hriechom a smrťou, prišiel vyslobodiť všetkých, lebo nik

nebol bez viny. Nech jasá svätý, lebo sa blíži k palme víťazstva; nech sa teší hriešnik, lebo sa

mu ponúka odpustenie; nech si vydýchne pohan, lebo je pozvaný k životu.

Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti, preto sa nevracaj

nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd.

Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.

Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi

takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou

výkupnou cenou je Kristova krv.

Lev Veľký, Sermo 1 in Nativitate Domini, 1 – 3

Tak ako sa učíme študovať študovaním, hovoriť hovorením, behať behaním a pracovať

prácou, tak isto sa učíme milovať Boha a človeka milovaním. Kto si volí inú cestu, blúdi.

František Saleský, Filotea

Svet žije z dvoch nocí: vianočnej a veľkonočnej. Na Vianoce zažiarilo svetlo do temnôt, keď

sa Boh stal človekom. Na Veľkú noc toto Božie svetlo, ktoré ľudia na Veľký piatok zhasli,

zažiarilo z noci smrti a už ho nikdy nebude možné zhasnúť.

Joachim Meisner, Meditácie o Panne Márii

Dieťa našli iba dve kategórie ľudí: pastieri a mudrci, prostí a učení; tí, čo vedeli, že nevedia

nič, a tí, čo vedeli, že nevedia všetko. Nikdy ho nenájde človek, ktorý prečítal iba jednu knihu

a myslí si, že čosi vie. Dokonca ani Boh nemôže pyšnému niečo povedať. Iba pokorní môžu

nájsť Boha! Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu pozreli do očí.

Fulton J. Sheen, Život Krista