Pôst v lockdowne / Prečo to tentoraz skúsiť s predsavzatím inak

Pandémia nám berie množstvo vecí, pôst preto nemusí byť len o odriekaní. Mnohí veriaci môžu mať oprávnený pocit, že tohtoročné pôstne obdobie bude ťažké vôbec zaregistrovať. Istým spôsobom sa postíme od začiatku pandémie, takže aká výzva nás vôbec najbližších 40 dní čaká?

Iste, existuje niekoľko spôsobov, ako vnímať pôst aj navonok. Vysielané krížové cesty, online prednášky a ďalšie aktivity môžu byť dobrou pomocou, lenže zase je reč najmä o online priestore, z ktorého začíname byť unavení.

Pôstne obdobie pre väčšinu z nás znamená predsavzatie. Hoci je to čisto osobná záležitosť, aktuálna situácia s pandémiou ponúka šancu, aby sme sa tento rok na tému pokánia pozreli inak.

Ťažko sa totiž ubrániť dojmu, že aj medzi katolíkmi voľba predsavzatí neraz kopíruje výber záväzku v svetskom prostredí – nebudem piť, menej pozerať televízor a podobne. Častá voľba odriekania ako formy pokánia je zrejme odrazom konzumnej doby, v ktorej žijeme. Tento životný štýl všade okolo v nás vyvoláva prirodzenú potrebu či reakciu nebyť na istý čas taký konzumný. A tak si volíme predsavzatia o odopieraní si nejakého dobra.

Je to nielen pochopiteľné, ale aj užitočné. Askéza je práve v dnešnej dobe nevyhnutný liek na mnohé neduhy. Lenže teraz máme lockdown, zákaz vychádzania a návštev, zatvorené reštaurácie a mnohé dobré veci nie sú k dispozícii. Toho odriekania je tu hojne. Nie je to šanca zmeniť prístup k pôstnemu obdobiu a tento rok sa vybrať menej zaužívanou cestou?

Pokánie, ktoré je zmyslom 40-dňového obdobia, má podľa katechizmu tri hlavné formy: pôst, modlitbu a almužnu.

O prvom z nich – pôste, teda odriekaní –, sme hovorili. Pritom nechceme popierať, že aj v čase pandémie má zmysel sa niečoho vzdať, napokon, objavujú sa nové problémy, napríklad zvyšujúci počet otcov rodín, ktorí v nezdravej miere hrajú počítačové hry a podobne.

Ale opäť treba rozlišovať, tak ako učia o zmysle pôstu aj púštni otcovia – zle je, keď je človek prejedený, ale aj keď to s pôstom preženie. Napríklad, keď niekto býva sám a vzdá sa sledovania Youtubu či filmov, môže si za istých okolností aj uškodiť.

Aktuálny čas lockdownu môže byť príležitosťou načrieť pri výbere pôstneho predsavzatia do zvyšných dvoch „košov“ pokánia – modlitby a almužny.

Ak však dáme nabok rôzne špecifiká, zdá sa, že práve aktuálny čas lockdownu môže byť príležitosťou načrieť pri výbere pôstneho predsavzatia do zvyšných dvoch „košov“ pokánia – modlitby a almužny.

Najmä pri almužne sa dnes ponúkajú široké možnosti. Najprv sa ale musíme zbaviť častej predstavy, že almužnu predstavuje tých pár drobných, ktoré dáme na ulici človeku bez domova.

Takisto nemusíme hneď smerovať myšlienky ku skutkom hrdinstva, nie každý má možnosť ísť pomáhať do nemocníc ako dobrovoľník alebo sa inak zapojiť v teréne. Lenže tých potrieb naokolo je dnes toľko. Nedá sa im vyhnúť.

Tam komunita zbiera čiapky a šály pre ľudí bez domova, inde farnosť hľadá dobrodincov na opravu kostola, charita láta svoj projekt, lebo pre zatvorené kostoly jej vypadli príjmy do zbierky a mnohé ďalšie.

No možno ešte silnejší a tak trochu prehliadaný prejav almužny je dnes čosi iné.

V poslednom čase pri oslovovaní kňazov do rôznych článkov sa autor nemohol ubrániť dojmu, že títo muži sú nesmierne radi, že sa im niekto vôbec ozval. Už len preto, aby sa mohli vyrozprávať. A nejde len o kňazov, ktorí sú sami na fare alebo zavretí v malej komunite. Každý z nás pozná niekoho, kto pozornosť v tomto ťažkom čase uvíta. Tak ako ju chceme aj my.

Český kňaz a duchovný autor Štěpán Smolen pred dvomi rokmi na Postoj napísal článok o tom, aké má byť správne pôstne predsavzatie. Podľa Smolena by malo byť konkrétne, splniteľné a múdre.

Tohtoročné pôstne obdobie prináša o to väčšiu výzvu múdro zvážiť, čo nám v príprave na Veľkú noc dáva najväčší zmysel.

ZDROJ: postoj.sk (Pavol Rábara)