Prikázanie ako výraz lásky

Prikázanie ako výraz lásky

30. nedeľa v cezročnom období „A“

Mt 22, 34-40

Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

* * *

     Každou prehrou starších a farizejov naberá kontroverzia s Ježišom na sile. Pripomína slová druhého žalmu, ktorý predpovedá neprajnosť voči pomazanému Pánovmu, pravému kráľovi Izraela: „Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému“ (Ž 2, 2). V tomto prípade so zlým úmyslom pokúšať Ježiša, pýtajú sa ho práve na prikázanie lásky. Ježiš o ňom nielen hovoril, ale z neho aj vychádzal, preto na zlostnú otázku dáva láskavú odpoveď. Veď príkaz lásky k blížnemu „je podobný“ príkazu lásky k Bohu. Neodlučiteľnosť jedného od druhého zaznieva už v začiatkoch starozákonných dejín. Nadväzuje na hlavné prikázanie lásky (Deut 6, 5) a upriamuje ho na všetkých ľudí: „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine! Vdove a sirote nebudete krivdiť! Ak im budeš krivdiť a oni budú volať ku mne, ja isto vypočujem ich volanie, vzbĺkne môj hnev a pobijem vás mečom. (...) Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný“ (Ex 22, 21-27). Z týchto slov vanie prekypujúca prajnosť dobra voči všetkým, čo je prejav opravdivej lásky.

     Najkrajšie prikázanie sa má stať pre Ježiša novou pascou. Tóra, teda Pentateuch, (Päť kníh Mojžišových) obsahuje spolu 613 predpisov (248 kladných, 365 negatívnych). To vyvolávalo potrebu rozlíšiť, ktoré je z nich najdôležitejšie a ktorého zachovávanie Boh najviac vyžaduje. Na druhej strane celý Zákon bol daný Izraelu a je jasné, že treba zachovávať všetky prikázania a usmernenia, aby veriaci Izraelita plnil Božiu vôľu. Preto už samotné tvrdenie, že niektoré časti Zákona sú dôležitejšie než iné môže viesť k pokušeniu, že človek si bude svojvoľne vyberať, čo z Božieho slova počúvať a čo nie. Naopak, kto miluje Boha celým srdcom, dušou aj mysľou, potom poslušnosť jeho slovu prejavuje aj tým, že rešpektuje a poslúcha všetky jeho príkazy, ako ich na jednotlivé situácie detailne aplikuje Tóra.

     Ježišova odpoveď teda mohla puntičkárskych zachovávateľov predpisov uspokojiť. On však vzápätí pridáva prikázanie lásky k blížnemu, pričom vychádza z Knihy Levitikus (Lv 19, 18,). Spresňuje, že je „podobné“ prvému, teda stavia ho na tú istú rovinu. Že sa tým nemyslí len príbuzný rodom alebo vierou vyjadruje už prvé čítanie, v ktorom Boh káže milovať aj cudzinca a stavia sa na jeho stranu. Ježiš jasne spresňuje aj mieru lásky: „ako seba samého“. Čo tým myslí, vysvetľuje zásadou: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7, 12). Inými slovami, Božie prikázania plní len ten, kto miluje i svojho blížneho a dokonca aj nepriateľa. Treba pritom pamätať, že láska človeka k Bohu je len odpoveď, rodiaca sa z uznania všetkého, čo Božia láska preňho spravila. Uznať Božiu lásku voči nám znamená milovať blížnych.

     Po týchto slovách sa však farizeji znova ocitli v pasci, ktorú sami nastavili. Priznali, že milovať blížneho je neoddeliteľné od najväčšieho a hlavného prikázania lásky k Bohu. Problém bol v tom, že farizeji Ježiša nenávideli a chceli ho zabiť. Prehrešovali sa teda vážnym spôsobom proti najväčšiemu prikázaniu. A prehrešovali sa i naďalej, lebo touto konfrontáciou sa nástrahy a úklady voči Ježišovi nekončia...

* * *

...zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal.

Aj nenávisť spája. Proti Ježišovi sa očividne hromadí čoraz viac zloby. Sloveso synagó („zhromaždiť sa“) môže narážať na synagógu. Uznávaný znalec a učiteľ zákona, ktorého si farizeji vybrali ako svojho hovorcu dokazuje, že zákon dobre pozná a je presvedčený, že aj zachováva a napriek tomu je plný zloby. Kto  sa pýta úprimne, je ochotný vypočuť si odpoveď a keď sa presvedčí, že sa mýlil, zmeniť svoje zmýšľanie.

Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“

Keď sa Boh zjavuje ľudu na hore Sinaj a uzatvára s ním zmluvu, dáva mu aj prikázania (Ex 20, 1-17; 24, 1-18). Zachovávaním prikázaní má ľud dokázať svoju vernosť Bohu a zmluve s ním. Prikázania sú darom milosrdného Boha: dal ich ľudu ako cestu do života (Dt 30, 15-20). Nemajú ich cítiť ako ťarchu alebo obmedzovanie ľudskej slobody ale ako veľkú pomoc pri správnom a spásnom používania slobody. Majú im pomôcť predísť jej zneužívanie, ktoré človeka ohrozuje a ničí. V človeku sa ozýva množstvo podnetov, túžob a sklonov a okrem toho je vystavený množstvu vplyvov zvonku. Čo má sledovať? Ako má používať svoju slobodu? Ako sa má správať? V tomto mu pomáhajú prikázania, ktoré mu ponúkajú svetlo a správne smerovanie. Ukazujú mu, čo má robiť a čomu sa má vyhnúť ak chce kráčať cestou života. Otázka ktoré z prikázaní je prvé a hlavné je teda veľmi dôležitá. Veriaci chce vedieť, čo Boh od neho očakáva na prvom mieste, čo ho najsilnejšie spája s Bohom a pomáha mu naplniť zmysel svojho života. Každému bolo jasné, že prikázania Desatora sú dôležitejšie, než napríklad pravidlá, ako vyberať vtáčie mláďatá z hniezda („Ak idúcky nájdeš na nejakom strome alebo na zemi vtáčie hniezdo s mláďatami alebo vajcami, keď na mladých a na vajciach sedí matka, nesmieš vybrať matku spolu s mláďatami; necháš ju uletieť a mláďatá si zoberieš, aby ti bolo dobre a aby si dlho žil“ Dt 22,6-7). Rabbi Hillel odporúča syntézu veľmi podobnú Ježišovej: „Čo nemáš rád, nerob svojmu blížnemu, to je celá Tóra a ostatné je jej výklad; choď a nauč sa to“. Je to presne Ježišov postoj: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7, 12).

Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!

Ježiš neberie ohľad na zlý úmysel a na najzákladnejšiu otázku odpovedá okamžite a absolútne jasne. Ježiš presne cituje Knihu Deuteronómium (Dt 6, 5). Veď v modlitbe (šema) sa každý zbožný žid niekoľko krát denne modlí aj tieto slová, spolu s celým úryvkom: (Dt 6, 4-9). Na rozdiel od Dt 6, 5 („s celým svojím srdcom, s celou svojou dušou a zo všetkej svojej sily“) Matúš nahrádza „silu“ „mysľou“. Táto malá zmena nemení základný význam prikázania, pretože srdce, duša a myseľ sa nechápu ako tri rôzne orgány človeka, ale ako celý človek so všetkými jeho silami. Zámenou za „myseľ“ chcel Matúš pravdepodobne čitateľom v gréckom jazyku poukázať na to, že láska k Bohu má aj racionálny a intelektuálny ráz. Milovať Boha nie je len otázkou citov, vôle a emócií ale zahŕňa aj rozum. Láska k Bohu má vychádzať zo srdca, ktoré predstavuje životný stredobod človeka. V ňom sídli myslenie, vôľa a city. Duša v sebe spája životné energie a túžbu žiť. Človek má milovať Boha všetkými svojimi schopnosťami.

To je najväčšie a prvé prikázanie.

Židia majú nosiť toto prikázanie vpísané predovšetkým do srdca. Ale aj navonok si ho majú neustále pripomínať: „tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (Dt 6, 6-7). Zachovávať prikázanie o láske znamená fakticky láskou odpovedať na lásku. Láska je základ zbožstvenia človeka. Kto ozaj miluje, žije z milovaného, ktorého činí svojím životom: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16).

Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!

Aj prikázanie lásky k blížnemu sa nachádza v Starom zákone (Lv 19, 8), avšak nie v bezprostrednej súvislosti s prikázaním lásky k Bohu. Ježiš kladie dôraz na osobný vzťah: „tvoj blížny“. Koho tým myslí, vyjadril v podobenstve o milosrdnom samaritánovi: je ním každý, kto potrebuje nejakú pomoc, každý človek. Aká intenzívna má byť táto láska? Ako k sebe samému. To zas vyjadruje zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Ježiš dáva obidve prikázania čo do významu na jednu rodinu, no zároveň ich odlišuje. Výstižne ich vzájomnú podmienenosť vyjadruje evanjelista Ján: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. (...) Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1 Jn 4, 7-12). Aj Ježišove obrazy posledného súdu poukazujú na to, že láska k Bohu sa bude merať podľa praktických prejavov lásky k blížnemu, s ktorými sa Ježiš osobne stotožňuje. Plniť prikázanie lásky k blížnemu znamená snažiť sa milovať ho tak, ako mňa miluje Boh, ktorý dáva svietiť svojmu slnku a padať dážď na dobrých i zlých, na spravodlivých i nespravodlivých.

Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

Týmito slovami Ježiš ukazuje, ako nerozlučne sú tieto dve prikázania navzájom spojené a obidve dôležité. Obe spolu zahŕňajú celý Zákon a Prorokov, ktoré tiež nerobia iné, než rozmieňajú hlavné prikázanie do praktických prejavov tak vo vzťahu k Bohu ako aj k človeku. Toto základné prikázanie je zároveň aj dušou celého Zákona a zmysel kázania prorokov. Bez lásky k Bohu niet ani lásky k človeku a z veriaceho sa stáva zákonník. Až do tej miery, že odvolávajúc sa na Boží zákon a v sebaistote jeho dodržiavania sa rozhodne zabiť Boha, pôvodcu zákona. Spojenie týchto dvoch príkazov zároveň človeku pomáha neabsolutizovať lásku k sebe alebo k druhému človeku. Prvé vedie k smrti, druhé k neustálym sklamaniam a nespokojnosti. Dve prikázania s jediným obsahom: milovať Boha a človeka. Sú dve, pretože láska je vždy medzi dvomi: nebúra, ale umožňuje, aby druhý existoval ako druhý a z dvoch činí „jedno“. Láska je jediný život, ktorý spája Otca a Syna, ktorá umožňuje rôznosť v jednote. Prostredníctvom nej sa na zemi deje to, čo v nebi: človek vstupuje do života samého Boha, Trojice.

* * *

Je správne hovoriť, že Starý zákon znamenal príkazy a nový lásku?

Matúš, ktorý písal evanjelium pre kresťanov zo židovstva i z pohanstva veci takto nerozdeľuje. Prikázanie o láske dáva zmysel celej Tóre. Je to ako v rodine, aj láskavé spolužitie si vyžaduje určité pravidlá. Kde nie sú, vznikajú napätia a ničia lásku. A kde sú pravidlá bez lásky z domova sa stáva väzenie, zlatá klietka. Zákon sám o sebe môže prikázať všetko okrem lásky. Prikázanie lásky možno žiť len vtedy, keď objavíme a prijmeme, že sme milovaní. Keď si človek myslí, že nie je milovaný, stráca základnú istotu, uzatvára sa do seba a útočí na druhých. Tak sú prikázania ponímané aj v starozákonných časoch. V novozákonných zas platí: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15). Z bežnej skúsenosti poznáme, ako sa zmení pohľad na celý svet, keď sa človek zamiluje. Niečo ako „zamilovať sa“ sa deje, keď človeka naplní Duch Svätý, ktorý je zosobnená Božia láska. Keď Ježiš dokonal najväčšiu obetu lásky, odovzdal Ducha a jeho láska sa vyliala na celé ľudstvo, svet, ba vesmír: „Nikto nemá väčšej lásky ako ten, kto dáva svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Ako milovať celým svojím srdcom, dušou, mysľou?

Láska tryská z hĺbky osoby. Srdce je túžba, cit, vášeň. Človek jedná podľa toho, čo mu „leží na srdci“. Kto miluje, nosí milovaného neustále v srdci a nezmazateľne v pamäti. Každá okolnosť mu ho pripomína, takže milovaný sa stáva základom jeho cítenia, myslenia a konania. „Duša“ (gr. psyché) znamená život. Je to všetka energia, ktorou disponujem, treba ju správne zameriavať láskou, aby nebola ničivá, ale tvorivá. Láska je sama o sebe slepá, potrebuje zrak, ktorým je myseľ. Tá všetko hodnotí podľa cieľa, dáva do súvisu k nemu, pomáha odmietať, čo škodí, rozvíjať, čo osoží. Ako to dosiahnuť prakticky? Milovať sa učí milovaním.

* * *

Olej, vyliaty do vody vypláva na vodu. Voda, vyliata na olej, klesá pod olej. Všetko sa svojou váhou tlačí na svoje miesto (...) Moja váha, to je moja láska. Tá ma ženie, kamkoľvek idem

                         Sv. Augustín, Vyznania, 13, 9, 10

Kto niekoho miluje, navždy vložil doňho svoju nádej!

              Gabriel Marcel

 Náš Boh nie je slepá modla, náš Boh vidí očami milujúceho. Žiadnemu človeku nepozeral Boh tak hlboko do očí ako Márii. Preto má Mária svoju tvár a zároveň zrkadlí Božiu.

                         Joachim Meisner

Život je trocha času, ktorý bol daný našej slobode, aby sme sa naučili milovať a tak sa pripravili na stretnutie s večnou láskou.

                         Abbé Pierre

Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13, 1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).

Láska, ktorá je ovocím Ducha a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 9-10).75 Kristus umrel z lásky k nám vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5, 10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého. Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).

Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností; spája ich a navzájom ich zoraďuje;826 je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky. Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19). Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie; je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.

               Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1822-1829.