PRIJMITE DUCHA SVÄTÉHO / Homília na slávnosť Zoslania Ducha Svätého

PRIJMITE DUCHA SVÄTÉHO

Zoslanie Ducha Svätého, slávnosť

Jn 20, 19 – 23

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

V päťdesiaty deň (gr. pentékosté heméra) po veľkonočných sviatkoch Pesach sa v Jeruzaleme zhromaždili veriaci Židia zo všetkých krajín, v ktorých boli usadení, aby slávili sviatok Šavuot (Sviatok týždňov). Pripomínali si ním prijatie Zákona a zmluvy (porov. Ex 19, 1 – 16)). Práve v tento deň zostupuje na apoštolov Duch Svätý. Udalosť má podobné črty ako Božie zjavenie na Sinaji: vietor, oheň a hrmenie zjavujú Božiu prítomnosť. Vtedy sa pod horou Sinaj zišiel celý izraelský národ, teraz boli učeníci zhromaždení vo večeradle. Vtedy ľud dostal zákon zmluvy, teraz rodiacu sa Cirkev napĺňa Duch novej a večnej zmluvy. Už nie je napísaná Mojžišom na kamenné tabule, ale vypálená ohňom lásky Ducha Svätého do sŕdc veriacich. Apoštolov zaplavuje nesmierne nadšenie a radosť. Tá ich priam ženie do ulíc Jeruzalema, aby chválili Boha a pred židovskými pútnikmi svedčili o Ježišovi. Zhromaždení Židia hovoriaci rozmanitými jazykmi im rozumejú, čím sa vyjadruje univerzálnosť poslania Ježiša a Cirkvi v celých dejinách sveta. Apoštoli, naplnení Duchom, budú šíriteľmi spásy, ktorú Ježiš Kristus ako Boží Baránok zaslúžil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Základ jednoty všetkých kresťanov spočíva v tom, že sme pokrstení v tom istom Duchu. On je tvorcom vzájomnej vonkajšej jednoty, ale aj putom ich vnútornej jednoty, keďže zakúšajú prítomnosť toho istého Ducha.

Pán Ježiš nám daroval svojho Ducha, aby nás učil chápať zjavenú pravdu, aby

cez nás hovoril k druhým a za nás sa prihováral u Otca. On je oživujúcim Duchom Božieho slova, zdroj horlivosti pri hlásaní evanjelia a prameňom jeho účinnosti. Napĺňa naše srdcia a z ich plnosti hovoria naše ústa. Duchovné skutočnosti nie sú v protiklade k hmotnému svetu ani pozemskému životu. Duch Svätý je Duch tvorivý, oživuje celý vesmír i každý jednotlivý kvet či motýľa na ňom. Keď ľudského ducha nepreniká Boží Duch, človek ničí svoj život i okolitý svet: „Odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď Ducha svojho vysielaš, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme“ (Ž 104).

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami.

Večer, ktorý je už začiatkom nového dňa, sa Ježiš objavil uprostred učeníkov. Zastihol ich plných úzkosti, pretože neuverili zvesti Márie Magdalény. Prenikol múr, čím dal najavo, že je Boh, a ukázal im svoje rany, čím zas potvrdil, že je nám naďalej ľudsky blízky. Smútok učeníkov sa zmenil na radosť a vniesol im pokoj odpustenia. Zbavil ich výčitiek zo zrady i strachu pred Židmi. Prechodom cez zatvorené dvere Ježiš dosvedčuje, že má moc nad prirodzenými zákonitosťami. Vzkrieseného Ježiša nezastaví žiadna prekážka.

Prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“

Mária Magdaléna Ježiša hľadala, učeníci sa skrývali. Strach vždy ochromuje. Ježiš prichádza z vlastnej iniciatívy a vyľakaným učeníkom prináša pokoj. V zmätenom srdci nemožno zachytiť podnety Ducha a otvoriť sa im. Duch Svätý je dar, Otcov a Synov dar pre nás. Jeho prijatie sprevádza poslanie odpúšťať (a nechať si odpúšťať) hriechy. Len tam, kde sa priestor srdca očisťuje z hriechu, vzniká priestor pre Ducha Svätého – a tam, kde prichádza Duch Svätý, niet miesta pre hriech. Pokoj odpustenia je dar Ježiša, ktorý hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Je to pokoj lásky, ktorá víťazí nad nenávisťou: „Aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).

Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.

Je pozoruhodné, že práve v kontexte odpustenia Ježiš učeníkov vedome a obradne zapája do svojho poslania. Oni sa teraz majú stať jeho vtelenou podobou. Podľa slov „ako mňa Otec – tak ja vás“ nejde len o nadväznosť v činnostiach. Je to včlenenie do samotnej podstaty Boha Otca, ktorý od večnosti posiela Syna. Je to aj poslanie slúžiť ako Ježiš, ktorý umýval učeníkom nohy: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja robil vám (Jn 13, 15). Poslanie robí vyslaného rovným tomu, kto ho posiela: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma“ (Jn 13, 20).

Keď to povedal, dýchol na nich.

Keď pri stvorení Boh vdýchol do nozdier človeka ducha života, stal sa živou bytosťou (porov. Gn 2, 7). Teraz sa Duch Svätý stáva počiatkom nového stvorenia. Apoštoli práve prebrali štafetu. Zahŕňa aj prenasledovanie a odmietnutie, no posilňuje ich istota víťazstva. Po zmŕtvychvstaní sa už v Duchu Svätom spájame nielen s Otcom, ale aj so Synom. Ježiš odišiel, ale „nechal nám na seba kontakt“. Natoľko intenzívny, že predlžuje a umocňuje jeho samotnú prítomnosť. No len ak toto spojenie nezoslabuje alebo neznemožňuje hriech. Preto je prvým ovocím Ducha odpustenie. Od chvíle narodenia dieťa dýcha vlastnými pľúcami, od Turíc Cirkev oživuje dych Ducha Svätého.

Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.

Vo večeradle, kde Ježiš predtým daroval seba samého, teraz učeníkom daruje Ducha Svätého. Azda najjasnejšie a najadresnejšie je tu vyjadrená vnútorná spojitosť medzi Ježišovým a naším poslaním. Vychádza z toho istého Otca a deje sa v tom istom Duchu. Prvým krokom je vysporiadanie sa so zotročujúcou prekážkou hriechu. Aj uznanie hriešnosti, aj jej odpustenie sa už deje v Duchu Svätom. Až pri otvorení sa Božiemu Duchu napĺňa ľudského ducha hlboký pokoj. Ježiš nám odovzdal Ducha už na kríži. Teraz Ježiš vyzýval učeníkov, aby ho prijali. Učeníci dostávajú moc, ktorá patrí výlučne Bohu: odpúšťať hriechy. Odpustenie hriechov je väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtveho. Kto odpúšťa, dáva druhému život.

Ako možno spoznať Ducha svätého?

Neviditeľného Ducha Svätého spoznávame z vnímateľných znakov jeho pôsobenia. Duch Svätý prebúdza vieru, mocou Ducha Svätého sa v krste stávame deťmi Otca prostredníctvom jeho Syna. Jeho účinkovanie sa prejavuje v celom Ježišovom živote, napĺňa jeho vnútro, ním horí jeho srdce. Na Turíce bol Duch Svätý darovaný Cirkvi, ktorú on oživuje. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že Cirkev, živé spoločenstvo vo viere apoštolov, ktorú odovzdáva ďalej, je miestom, kde poznávame Ducha Svätého:

v Písmach, ktoré inšpiroval;

v Tradícii, ktorej stále aktuálnymi svedkami sú cirkevní Otcovia;

v Učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sprevádza svojou pomocou;

vo sviatostnej liturgii prostredníctvom jej slov a symbolov, ktorými nás Duch Svätý uvádza do spoločenstva s Kristom;

v modlitbe, v ktorej sa prihovára za nás;

v charizmách a službách, ktorými sa buduje Cirkev;

v prejavoch apoštolského a misionárskeho života;

vo svedectve svätých, v ktorom prejavuje svoju svätosť a pokračuje v diele spásy (KKC, 688).

Prečo sa Duch Svätý zobrazuje ako holubica?

Najčastejšie sa znázorňuje týmto symbolom, pretože podľa evanjelia po Ježišovom krste v Jordáne Duch Svätý „ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho“ (Mt 3, 16). Tento výraz označuje, ako sa holubica vznáša a tichučko spúšťa k zemi, nie podobu tohto vtáka. Avšak symbolov Ducha Svätého je viac a v súvise s dnešným sviatkom je vhodné si ich pripomenúť:

Voda. Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste. Ako „sme v jednom Duchu pokrstení“, tak sme aj „napojení jedným Duchom“ (1 Kor 12, 13). Duch je teda aj zosobnenou živou vodou, ktorá vychádza z ukrižovaného Krista ako zo svojho prameňa a v nás prúdi do večného života.

Pomazanie. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania. Prvé a základné pomazanie, ktoré Duch Svätý vykonal, je pomazanie Ježiša. Kristus alebo „Mesiáš“ (z hebrejského Mašíach) znamená „pomazaný“ Božím Duchom. V Starej zmluve boli viacerí „Pánovi pomazaní“, osobitne kráľ Dávid. Ale Ježiš je Boží pomazaný jedinečným spôsobom: ľudská prirodzenosť, ktorú Syn berie na seba, je úplne „pomazaná Duchom Svätým“. Ježiša ustanovil Duch Svätý za „Krista“. Panna Mária ho počne z Ducha Svätého, Simeona Duch pobáda, aby šiel do chrámu vidieť Pánovho Mesiáša. Duch Svätý napĺňa Krista a jeho sila vychádza z Krista, keď uzdravuje a lieči. A napokon Duch Svätý kriesi Ježiša z mŕtvych a napĺňa aj veriacich, aby boli spojení s Kristom: už v tomto živote čiastočne a vo večnom dokonale.

Oheň. Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého. Ján Krstiteľ, ktorý ide pred Pánom „s Eliášovým duchom a mocou“) (Lk 1, 17), zvestuje Krista ako toho, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3, 16), Duchom, o ktorom Ježiš povie: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12, 49). V podobe „ohnivých jazykov“ spočinie Duch Svätý v turíčne ráno na učeníkoch a naplní ich sebou. Duchovná tradícia zachová tento symbol ohňa ako jeden z najvýraznejších symbolov pôsobenia Ducha Svätého a svätý Pavol pripomína: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5, 19).

Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v obrazoch pôsobenia Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri starozákonných zjaveniach Boha (teofániách) raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus   v Duchu Svätom. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas:,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9, 34 – 35). A napokon ten istý oblak zastrel Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako osláveného Syna človeka v deň jeho príchodu.

Pečať. Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6, 27), a v ňom Otec aj „nás označil svojou pečaťou“ (2 Kor 1, 22). Obraz pečate (gr. sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a kňazstva.

Ruka. Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli budú robiť to isté v jeho mene. Ba viac, apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého. List Hebrejom zaraďuje vkladanie rúk do počtu „základných článkov“ svojho učenia. Cirkev zachovala tento znak všemocného vyliatia Ducha Svätého vo svojich sviatostných epiklézach (napr. vzývanie, aby Duch Svätý zostúpil na dary chleba a vína pred slovami premenenia).

Prst. Ježiš vyháňa „Božím prstom… zlých duchov“ (Lk 11, 20). Ak bol Boží zákon napísaný „Božím prstom“ (Ex 31, 18) na kamenných tabuliach, „Kristov list“, zverený starostlivosti apoštolov, je „napísaný… Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2 Kor 3, 3). Hymnus Veni, Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus).

Holubica. Symbol holubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný. Na konci potopy (ktorej symbolika naznačuje krst) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, čím dokazuje, že zem je znova obývateľná. Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním. Duch zostupuje do očisteného srdca pokrstených a spočíva v ňom (porov. KKC, 694 – 671).

„Voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom živej vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 14). Nový druh vody, ktorá žije a prúdi. Prúdi však na tých, čo sú jej hodní. Ale prečo nazval milosť Ducha vodou? Preto, že od vody všetko závisí; že voda je tvorkyňou rastlín   i živočíchov; že voda padá z neba v podobe dažďa; že padá vždy tým istým spôsobom a v tej istej podobe, ale mámnohotvárne účinky: iný je vpalme, iný zasa vo viniči a iné sú vo všetkých ostatných veciach, lebo má iba jedinú podobu a nejestvuje iná ako táto. Veď dážď sa nemení, či padá tu alebo tam, ale prispôsobuje sa stavbe tých, čo ho prijímajú, a v každom vytvára to, čo potrebuje. Takisto aj Duch Svätý: je jeden, má jednu podobu, je nerozdielny, a predsa rozdeľuje milosť každému, ako chce (porov. 1 Kor 12, 11). A ako keď vyprahnutý strom dostane vodu, vyháňa mládniky, tak aj hriešna duša, ktorá sa pokáním stala hodnou daru Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti. A hoci Duch je jeden a má tú istú podobu, predsa na Boží pokyn a v Kristovom mene robí rozmanité zázraky.

Lebo jazyk jedného používa na hlásanie múdrosti, myseľ iného osvecuje proroctvom, ďalšiemu dáva moc vyháňať zlých duchov, inému uštedruje dar vysvetľovať božské Písma. U jedného posilňuje zdržanlivosť, iného učí milosrdenstvu. Jedného učí postiť sa a konať rozličné cvičenia asketického života, ďalšieho pohŕdať tým, čo je telesné, iného zasa pripravuje na mučeníctvo. V každom je iný, sám v sebe však ostáva ten istý, ako je napísané:

„Každý dostáva prejavy Ducha na to, čo je užitočné“ (porov. 1 Kor 12, 7).

Svätý Cyril Jeruzalemský, Katechézy o Duchu Svätom

Dušaplne osvietená nevýslovnou krásou žiariacej nádhery Kristovej tváre sa napĺňa Duchom Svätým. Celá je okom, celá svetlom, celá tvárou.

Makários Veľký

Vo sviatosti svojho tela a krvi si úplne s nami. Tvoje telo sa spája s naším telom, kým tvoj Duch sa spája s našou dušou. A my v sebe zakúšame toto upokojujúce a sladké spojenie.

Ján z Kronštadtu

Duch Svätý je tajomným umelcom vesmíru. Pri pohľade na tretie tisícročie chcel by som želať všetkým umelcom, aby mohlibohato prijať dar tvorivej inšpirácie, v ktorej mápočiatok každé opravdivé umelecké dielo.

Ján Pavol II., List umelcom