Prežila pľúcnu ventiláciu / Lekári a sestry sa na mňa chodili pozerať ako na zázrak. 

U Mokrišovcov v Petržalke vydrží vianočný stromček zvyčajne do Troch kráľov. Tento rok ho nechali v obývačke dlhšie. Urobili tak kvôli svojej mame, ktorá bola ich darčekom po návrate z nemocnice.

Sedemnásť dní ležala v bezvedomí pripojená na umelej pľúcnej ventilácii. Lekári v nemocnici na Antolskej 66-ročnej pacientke povedali, že v takom stave doteraz u nich nikto napojenie na ventiláciu neprežil.

Za dva dni

Na chodbe svojho bytu nás víta usmievavá pani. Mária Mokrišová sa drží podporného chodidla, keďže je stále slabá. Len pred dvomi týždňami sa vrátila z neďalekej nemocnice. Popri ponúkaní nachystanými chlebíčkami a zákuskami nám živo rozpráva svoj príbeh, v jej rozprávaní sa harmonicky strieda úžas, dojatie i humor.

Matka siedmich detí, ktorá sa teší z 12 vnúčat, nežila pred covidom v strachu. Hoci neberie lieky na žiadne choroby, aj tak si dávala pozor. Navštevovala len kostol, kým to bolo možné, a neďaleké potraviny. Býva s manželom a jednou dcérou.

Všetko sa začalo nenápadným kašľom, ktorý síce nebol silný, no pani Mária sa predsa ozvala svojej obvodnej lekárke. Tá jej predpísala antibiotiká a odporučila ísť na PCR test, aby si overila, či to nie je náhodou Covid-19. „Vôbec som nerátala s tým, že budem mať pozitívny výsledok. Vlastne SMS-ku s výsledkom som si prečítala až o niekoľko týždňov neskôr, po prebudení z umelého spánku,“ spomína. Neskôr sa taktiež dozvedela, že týmto ochorením si prešli aj viacerí členovia jej rodiny.

Choroba nabrala u pani Márie prudký priebeh, napriek tomu, že netrpí inými ochoreniami. Po otestovaní 5. decembra mala stále len kašeľ, no už na druhý deň sa cítila výrazne horšie. V noci sa tak rodina rozhodla zavolať záchranku. „Dýchanie sa zhoršilo strašne rýchlo, hneď mi dávali kyslík. Navyše, kašľala som krv, čo lekárov vystrašilo,“ vracia sa Mária k momentu, keď ju prevážali do nemocnice.

Tu začínajú jej spomienky slabnúť, no vraví, že necítila žiaden strach ani tieseň. „Som už starý človek, odísť môžem hocikedy, bola som s tým zmierená. Jediné, čo mi vadilo, bola zima, keď ma brali do sanitky len v teplákoch a pyžame,“ hovorí a to, že ju nadhľad neopustil ani v ťažkých chvíľach, sa jej dá ľahko uveriť.

V nemocnici po príchode ležala vedľa panej, ktorej manžel zomrel na Covid-19 len deň predtým. „Chudinka, bola úplne vyľakaná, rozprávala o pohrebe a pritom tam ležala. Nemala ani papuče, lebo omdlela a hneď ju brala záchranka, aj bez nich, iba v nočnej košeli. Spomenula som si, že mám dvoje a jedny som jej chcela dať, lebo dcéra ma nabalila, akoby som šla do kúpeľov,“ spomína Mária na prvé chvíle v nemocnici a na pacientku, ktorú už viac nevidela. Papuče jej však dať nestihla.

Krátko po jej hospitalizácii totiž nastalo dlhé obdobie, z ktorého nemá žiadne spomienky. Ešte predtým vnímala, že jej podávali infúzne vitamín C. Následne upadla do bezvedomia na celých 17 dní. „Povedali mi, že moje pľúca odišli celé, vôbec nefungovali.“

Dcéra, ktorá žije v Anglicku, sa jej neskôr priznala, že si už hľadala letenky, ako by prípadne mohla pricestovať na pohreb. Lekári totiž rodinu pripravovali na najhoršie.

Pani Mária si vždy priala, aby zomrela na sviatok Panny Márie. Spätne má pocit, že sa ešte stihla pomodliť, aby sa jej otvorili brány neba 8. decembra na Nepoškvrnené počatie. „Dcéry mi neskôr hovorili: Vidíš, my sme sa, naopak, modlitbami snažili tú bránu zaťahovať,“ hovorí dnes so smiechom. Doplní, že to ešte nie je úplne zdravý smiech, keďže otvor v krku po tracheostómii necháva následky a hlas sa rovnako zotavuje len pomaly.

Ako po prevoze do nemocnice prežívala, že príbuzní za ňou nemohli prísť? Chápala to. Vedela, že to musí vydržať. Človek sa podľa nej v takom stave nedokáže ani pomodliť. „Ten, kto sa spolieha na to, že sa bude modliť, keď bude starý a chorý a takto to odkladá, môže mať smolu. Ja som sa ani len Otčenáš nedokázala pomodliť.“ Navyše, ako opisuje, prichádzali silné pokušenia rúhať sa, akoby zlé vnútorné hlasy. No pani Mária si povedala, že tomu nepodľahne. „Vtedy som netušila, aké množstvo ľudí sa za mňa modlí, človek to však akoby cíti.“

Pocit krivdy nemala a nekládla si otázku, prečo sa to stalo práve jej. „Vravím si, a prečo nie práve ja? Každý máme nejaký kríž, bola som s tým taká uzrozumená.“

Pôjdeme spolu do New Yorku

Z umelej pľúcnej ventilácie si nepamätá nič, len s odstupom času rôzne divoké sny. Označuje ich za sci-fi s kriminálnymi zápletkami, pritom dávno nepozerala televíziu. „Napríklad, že nemocnica bola kozmická loď a ľudia si z toho urobili biznis, kupovali si miestenky a išli na výlet. Stále som si myslela, že je to nepodarený film, ale pýtala som sa, prečo pod mojím menom?“

Opisuje, že človek má v takomto stave pocit, že tam leží nasilu a chce odísť, myká sa a pokúša sa dostať z popruhov. Organizmus sa podvedome bráni, ľudia sú v delíriu. Personál teda dobre vie, prečo sú niektorí pacienti priväzovaní. Počas náporu na organizmus podvedomie silno pracuje. Ako sa dozvedela neskôr, práve počas umelého spánku jej prišiel vyslúžiť kňaz sviatosť pomazania chorých.  

Z bezvedomia sa pani Mária prebrala 24. decembra. „Všetci doma to považovali za najkrajší darček pod stromček.“ V očiach sa jej zalesknú slzy.

Keď po 17 dňoch napojenia na invazívnu ventiláciu opäť začala vnímať svet okolo seba, najprv si všimla všade pobehujúcich lekárov a sestry. „Všetci boli veľmi natešení, chodili sa na mňa pozerať ako na zázrak. Vraveli, že som ich svetielko, že na mne vidia, že tá námaha sa oplatí,“ spomína si na slová personálu, na ktoré však nemohla ešte reagovať, lebo stále mala v krku hadičku. Videla však, ako ich potešilo, že sa prebrala. „Musí to byť pre tých lekárov strašne frustrujúce, keď vynaložia všetko úsilie a ten pacient im nakoniec aj tak zomrie.“

Jeden z lekárov jej po prebratí povedal: „Pani Mokrišová, toto je taký úspech, pôjdeme spolu do New Yorku predstaviť úspechy slovenskej vedy.“ Iba sa na neho usmievala. Odvtedy sa vraj na všetkých usmievala, lebo inak im nevedela poďakovať. Lekári a sestričky išli podľa nej na doraz. Dokonca videla samotných lekárov prebaľovať a umývať pacientov. „To treba vidieť, nedá sa to opísať. Jedna mladá, krásna lekárka – chodila po oddelení ako labuť – si tiež bez váhania prepásala zásteru a prebaľovala.“

Prácu lekárov a zdravotníkov si nevie vynachváliť. Boli k nej ústretoví, milí a nevie, ako im môže za všetko, čo pre ňu urobili, poďakovať. „Nechápala som, kvôli čomu sa takto pekne ku mne správajú. Cítila som sa ako predseda vlády, že sú ku mne takí láskaví, napriek tomu, že majú už aj oni toho dosť.“

Ako vďaku za zdravotníkov nemocnice dala odslúžiť sväté omše. „Modlím sa za nich, títo zdravotníci sú hlboko v mojom srdci.“

Pomohli mi modlitby

Kým lekári videli za zlepšeným stavom pani Mokrišovej úspech vedy, ona má aj iné vysvetlenie.

„Nemám príliš rada náboženské reči, ale skúsenosť je skúsenosť,“ vraví. Rozpráva, čo všetko sa dialo okolo nej. Miestny farár Juraj Vittek oslovoval ľudí z farnosti, aby sa za pani Mokrišovú modlili. Takže sa modlila celá široká rodina, známi i neznámi, veriaci aj neveriaci a bolo za ňu odslúžených aj veľa svätých omší nielen na Slovensku, ale i v rôznych kútoch sveta. Táto reťaz prekvapila aj samotnú pacientku. „Ozývali sa mi ľudia, o ktorých som netušila, že sa môžu o mne dozvedieť.“

Chcela by sa poďakovať každému, kto sa za ňu pomodlil, no väčšinu ani nepozná. „Pán si ma tu chcel nechať. Ako sa píše v príbehu o vzkriesení Lazára – táto choroba v mojom prípade neslúžila na smrť, ale aby sa zjavila Božia sláva,“ konštatuje.

V tomto období sa podľa Márie niečo zmenilo i v jej rodine. „Vyprosili mi skutočne zázrak. Aj sestričky mi tam hovorili, že je to zázrak, že som prežila,“ hovorí s tým, že ten sa môže týkať každého. „Všetko má Pán Boh v rukách. A keď to beriete vážne, nemôžete mať strach. Veď ani vy neviete, čím som vám tento chlebíček posypala,“ smeje sa naša hostiteľka.

Obrátila sa ako 28-ročná, keď ju k viere priviedla známa. „Už vtedy mi vravela, že Pán Boh má všetko pod kontrolou, no potrebovala som si to overiť. Život mi napokon priniesol také situácie, že v každej jednej mi ukázal, že to má pod kontrolou. Odkedy som sa obrátila, je to oveľa ľahšie, hoci ho nevidím. No viem, že je.“

Vráťme sa však do chvíľ, keď sa Mária prebudila z umelého spánku. Aký bol prvý kontakt s rodinou? Sestrička jej dala nabiť mobil, aby jej mohla zavolať dcéra. „Jééj, to bolo radosti, strašne veľa radosti. Keď som si čítala, čo si oni písali na sociálnej sieti v rodinnom vlákne, kým som bola v nemocnici, boli to hrozné správy. Plakala som nad tým.“

Rodina pani Mokrišovej najprv nevedela, čo sa s ňou deje. Bolo náročné zastihnúť doktora, ktorý bol oprávnený podať bližšie informácie o jej zdravotnom stave. Lekári rodine dlho vraveli, že jej stav sa nezlepšuje ani nezhoršuje. I keď pani Mária dostala do ruky mobil, ešte nevládala odpovedať. „Bol to neopísateľný pocit, počuť rodinu.“

Prvé slová mohla povedať až po piatich dňoch. Hoci jej dýchanie už nabiehalo, podporne mala stále zavedenú tracheostómiu. Komunikovať sa dalo aj cez pomocnú tabuľku, ale mala tak zoslabnutú jemnú motoriku, že nebola schopná trafiť na nej žiadne písmenko.

Miestami mala tiež obavy, že sa pľúcnej ventilácii niečo stane a ona doslova „vyfučí ako balón“.

Pomalé zotavovanie

Doma je pani Mária od 12. januára. Vraví, že napriek tomu, že telo ešte nie je úplne fit, cíti sa dobre. Už na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny od nej chceli, aby spravila prvý krok, no hovorí, že si to vyžadovalo priam nadľudské sily. No nezúfa. Podľa slov lekárov vie, že koľko ležala, toľko bude nutné regenerovať a rehabilitovať.

„Zadýchavam sa, aj keď sedím, a rovnako sa mi ťažšie rozpráva. Ale je to v poriadku,“ tvrdí. Ešte jej nefunguje jedna noha tak, ako by mala. „Neviem dostať hore špičku, ale nevadí, moje deti sa o mňa pekne postarali,“ rozpráva s tým, že je v dobrých rukách, keďže jej dcéra je fyzioterapeutka.

„Má mi kto pichnúť injekciu, fraxiparine na riedenie krvi, aby mi nevznikali krvné zrazeniny. Druhá dcéra mala dva týždne dovolenku, vyvárala mi, aj som pribrala.“

Keď pani Márii úprimne polichotíme, že vôbec nevyzerá, že bola ešte pred mesiacom na pľúcnej ventilácii, odvetí: „Však 24. decembra som sa znova narodila. Včera som teda mala mesiac. No ako môže vyzerať bábätko? Iba dobre, starajú sa o mňa.“

Keď ju 12. januára prepúšťali domov, primárka jej oznámila, že je prvá a jediná, ktorá niečo také prežila. „Bolo mi veľmi zle, keď to vyslovila. Je mi to nesmierne ľúto kvôli tým ostatným,“ dodáva tichším hlasom. 

A ako pani Mokrišová vníma pandemickú situáciu? Keď dnes vidí, ako očkovanie polarizuje spoločnosť, je jej z toho smutno. „Ale keď počujem, že niekto na covid neverí, nepozastavujem sa nad tým. Nemám na to čo povedať, len toľko, že mu neprajem, aby sa presvedčil osobne.“

Vníma, že mnohí ľudia stratili zamestnanie a sú v zúfalej situácii, ale je to podľa nej chvíľa, keď by sme si mali ako spoločnosť pomáhať všetkými možnými spôsobmi. Pandémia nám podľa nej ponúka, aby sme si uvedomili, o čo v živote naozaj ide. „Prichádza niečo nové, ešte nevieme čo, ale netreba sa na to pozerať pesimisticky. Všetko zlé je na niečo dobré a počkajme si, čo prinesie čas.“

A pre politikov má len jedno odporúčanie – nech idú do nemocnice pozorovať lekárov a sestričky aspoň na 48 hodín. „A potom nech robia rozhodnutia a podľa toho vážia slová,“ hovorí s tým, žeby sa na situáciu po takomto zážitku pozerali úplne inak.

Pani Mária prežíva podľa vlastných slov nepochopiteľnú radosť, ktorá vyplýva z toho všetkého, čo zažila. „Každému by som ju dopriala, no nie so všetkým ťažkým, čo to so sebou prináša. Teraz panuje medzi ľuďmi beznádej a strach. Ja by som im tú radosť rada naliala, ale to sa nedá. Pritom radosť sa dá prežívať, aj keď je človek chorý.“

ZDROJ: postoj.sk