Pohľad zvonka /Ešte jedno ti chýba...

Ako je možné, že miesto, kde niekoľko ľudí žije na jednom mieste, spoločne sa modlí a potom sa už venuje „len“ práci, je preniknuté takou atmosférou posvätna?

Cestovali sme z duchovných cvičení na Velehrade späť na Slovensko. Bolo to pred rokmi, možno aj viac než desiatimi. Cestou v aute som sa rozprával s jedným rehoľníkom o živote v kláštore.

Priznávam, že ma zaujímali úplne obyčajné, triviálne veci: kedy začínajú denný program, či sa striedajú v službe v kuchyni (a teda či vedia všetci variť) a podobne.

Odpovede na triviálne otázky mi však rezonovali ešte dlho. A vynoria sa vždy, keď príde na pretras téma kňazských a rehoľných povolaní. Dozvedel som sa vtedy totiž o dennom programe, ktorý sa začína oveľa neskôr než bežný deň akéhokoľvek študenta, o pracujúcom človekovi ani nehovoriac. Dozvedel som sa, že našťastie sa ani nemusia starať o kuchyňu, pretože zbožné tetušky z farnosti im prídu navariť.

Nie, naozaj nechcem nijakým spôsobom viesť zákopovú vojnu v štýle diecézni kňazi vs. rehoľa. Chcem však podotknúť, že pokiaľ nebudeme autentickí, budeme len karikatúrou a ostaneme na smiech. A týka sa to každej sféry života Cirkvi. Diecézneho kléru, rovnako tak aj rehoľných spoločenstiev, ale vlastne každého kresťana.

Ľahko by sa mohlo stať, že dopadneme ako v tom vtipe: „Vojaci, ktorý z vás je kresťan?“ Z radu vystúpi jeden a plukovník mu hovorí: „Naučíte ma Desatoro, lebo mám ísť za krstného otca a musím to vedieť.“ Vojak sa zháči a vraví: „Joj, ale ja sa iba tak volám – vojak Jozef Kresťan.“

Skutočný dôvod, pre ktorý tento stĺpček píšem, je, že chcem v dnešný deň ponúknuť pohľad na rehoľné spoločenstvo, v ktorom skutočnú autenticitu naozaj cítiť. Po niekoľkých rokoch som opäť strávil niekoľko dní v benediktínskom kláštore v Sampore. Počet mníchov vzrástol, kláštor sa rozrastá. Bol to fascinujúci pohľad.

Ako je možné, že miesto, kde niekoľko ľudí žije na jednom mieste, spoločne sa modlí a potom sa už venuje „len“ práci, je preniknuté takou atmosférou posvätna?

Z pohľadu sveta sú zaujímaví možno ako paralela nejakej hipisáckej či hipsterskej komunity. Benediktíni len zriedkakedy opúšťajú kláštor. Nekonajú misie. Nie sú tak veľmi viditeľní navonok. Žijú vo svojom kláštore, pracujú na poli, pečú chlieb a modlia sa. Ale na tom mieste naozaj vidno, že sa snažia o skutočne autentický spôsob života, podľa svojich vlastných pravidiel – Reguly sv. Benedikta.

Práve dnes je sviatok ich zakladateľa – sv. Benedikta, ktorý je patrónom Európy. Niet lepšieho dôvodu, aby ste sa na ich plány pozreli na tomto odkaze, prípadne ich aktivity podporili a celkom určite sa na Sampor niekedy aj sami vybrali. Presvedčiť sa.

Pri svojom pobyte som však našiel aj jeden veľký nedostatok a verím, že do najbližšej návštevy bude odstránený – samporskí benediktíni ešte nevaria pivo.

ZDROJ: postoj.sk (Miroslav Lettrich)