OSTAŇTE V MOJEJ LÁSKE / Homília na 6. veľkonočnú nedeľu

OSTAŇTE V MOJEJ LÁSKE

6. veľkonočná nedeľa v roku "B"

Jn 15, 9 – 17

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“

Evanjelium pokračuje v deji predchádzajúcej nedele. Vyžaruje z neho Ježišovo priateľstvo voči apoštolom. Úryvok ponúka podrobný manuál, ako žiť a prejavovať lásku, a vrcholí Ježišovou zdanlivo jednoduchou výzvou: toto vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom. V tejto vete je obsiahnutý celý Zákon. Kristus nám darovaním vlastného života dokázal, ako mu na každom z nás záleží a že sme jeho priateľmi. Ježiš tu hovorí veľmi významné slová, ktorými pozýva učeníkov do rovnako intenzívneho a hlbokého vzťahu s ním, akým je jeho vzťah s Otcom. Túto intímnosť vyjadruje slovom „zostávať“, čo znamená životné rozhodnutie verne vytrvať v Božej láske, ktorá nám vyšla v ústrety a celkom nás chce zapáliť. Vnútorné spojenie a život s Bohom je prameňom úplnej, teda mesiášskej radosti. Posledné verše evanjelia tejto nedele ešte raz potvrdzujú, že priateľom Boha je ten, čo „pozná“ jeho tajomný plán spásy a spolupracuje na ňom zo všetkých síl a podľa svojich možností. Kto patrí k Ježišovým priateľom, nepotrebuje veľa slov, aby sa modlil a prinášal ovocie. Je hlboko spojený a svojimi záujmami zosúladený s Otcom i Synom, ako o tom hovoria aj prvé prosby modlitby Otče náš. Túži jedine po tom, aby sa naplnila vôľa Otca podľa toho, ako to v nich podnecuje Duch Svätý. Ježiš prišiel spasiť celé ľudstvo, za všetkých zomrel a záleží mu na spáse každého človeka. Kresťania majú ísť druhým v ústrety, nie uzatvárať sa pred nimi.

Túto prelomovú otvorenosť predstavuje krst pohana Kornélia, ako ho opisuje prvé čítanie zo Skutkov apoštolov. Apoštol Peter, ohromený nad ovocím pôsobenia Ducha Svätého, ktoré sa na ňom vyjavilo, tu vyslovuje historické slová: „,Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.‘ Kým Peter toto hovoril, zostúpil Duch Svätý na všetkých, čo počúvali slovo. A veriaci z obriezky, čo prišli s Petrom, žasli, že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov“ (Sk 10, 34 – 35. 44 – 45). Boh usmerňuje Cirkev, aby vedela čeliť novým situáciám. Kňazi i veriaci majú hľadať vhodnú reč, ktorou by mohli Krista priblížiť súčasnému človeku. Najpresvedčivejším argumentom majú byť – tak ako na počiatku ohlasovania – skutky lásky. Podľa nich možno spoľahlivo spoznať, či niekto pochádza od Boha alebo nie. Boh nás miloval ako prvý, teraz čaká na našu odpoveď.

Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás.

Tieto slová sa dotýkajú vrcholov zjavenia Boha – Lásky. Bytím Otca je milovať Syna a byť ním milovaný. Zároveň nimi Ježiš vyjadruje najúžasnejšie pozvanie: byť strhnutý a pohltený tým istým prúdom lásky, ktorá prýšti z Otcovho srdca voči Synovi a ktorú Syn cíti vo svojom srdci a rovnakou mierou ju opätuje. Znamená to účasť na Božom živote a láske, možnosť „zbožstvenia“ ľudského a pozemského života. Človek môže milovať, len ak je milovaný, a tak, ako je milovaný. Láska k Bohu a láska k človeku je tým istým prikázaním.

Ostaňte v mojej láske!

Z Ježišových slov cítiť nesmiernu dobrotu umocnenú istotou, že okrem konania dobra – teda prejavovania lásky – v živote naozaj nič iné nemá zmysel. Rôzne drobné napätia a spory, pre ktoré sa dokážeme naplniť zlobou, domýšľavosťou, urazenosťou či podráždenosťou, sú len testom, ktorý ukazuje na slabé miesta, kde a v čom sme príliš zameraní na seba, kde sa ozýva naše zraniteľné a precitlivené „ja“.  Dobro sa nesústreďuje na seba, ale smeruje k druhému. Ak zostávame v Ježišovej láske, sme skutočne zbožstvení, pretože láska je zdieľanie toho, čo niekto má a čím je. Že to učeníci od začiatku chápali presne takto, svedčí Prvý Jánov list, v ktorom apoštol pripomína veriacim túto pravdu: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 1 – 2). Sú to slová učeníka, ktorý bol pri Poslednej večeri „celkom pri Ježišovej hrudi“ (Jn 13, 23), stál pod jeho krížom, keď zomieral, a videl jeho prebodnutý bok.

Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam priká- zania svojho Otca a ostávam v jeho láske.

Zúžiť lásku na rešpektovanie predpisov znamená farizejstvo, ktoré Ježiš radikálne odsudzoval. Ježiš tu jasne myslí na svoju oddanosť k Otcovi, živenú láskou, ktorá sa navonok prejavuje plnením jeho vôle. Čo znamená zachovávať Ježišove prikázania, nám ukazuje celý jeho život, v ktorom je jeho „pokrmom je plniť vôľu Otca“. Vidno tu postupnosť v prúdení lásky: Otec miluje Syna, Syn miluje učeníkov, učeníci sa majú milovať navzájom a prejavovať lásku voči všetkým ľuďom. Pritom je to vždy jediná a tá istá láska, rôzne sú len jej prejavy. Príkazy sú mnohé, ale pramenia z jediného zdroja: „Milovať budeš…“ To motivuje a usmerňuje každú našu činnosť.

… aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.

Plnenie prikázaní, ako to veľmi jasne vyplýva z kontextu, nie je zachovávanie nejakého zoznamu vonkajších predpisov. Pramení z vnútornej potreby detí žiť tak, ako po tom túži Otec. Z takéhoto „zachovávania, čo mi Otec prikázal“ vyplývalo množstvo Ježišových konkrétnych „musím“, „treba mi“, „bolo treba“. Boh by nebol Otcom darujúcim život, keby sa Syn nestal „darom“, keby nestrácal svoj život za ľudí. On sa zveruje do rúk Otca, aby nám bol „podarovaný“ a my obdarovaní ním samým. Takto žiť znamená „zotrvávať“ v Ježišovej láske. V dávaní života aj my vyjadrujeme oddanosť Otcovi a stávame sa darom pre ľudí. Dávať sa predstavuje obetu, zomieranie, ale aj radosť: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Je to priebežný proces, neprestajné zomieranie, ale aj zakúšanie radosti, akú má matka z nového života, keď „len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16, 21). Ježiš nám to povedal, aby napriek krížu už teraz v nás prebývala jeho radosť, aby bola v ňom zakotvená, a teda úplná. Taká, ktorú už nič nemôže narušiť, lebo je predzvesťou Božieho „vojdi do radosti svojho pána“ (porov. Mt 25, 21). Raduje sa ten, kto miluje a je milovaný. Láska bez radosti buď nie je pravá, alebo nie je opätovaná.

Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.

Životné poslanie sa nenadeľuje za odmenu. Je to dar, ktorý dostávame hneď pri počatí, je ním naša najvlastnejšia individualita. Prijať ho a odpovedať naň však znamená akceptovať aj požiadavky. Predovšetkým je to povolanie do vzťahu, nie do zamestnania. Do vzťahu, ktorý si vyžaduje opustiť všetky ostatné. Vnútorný plameň lásky sa nutne domáha vonkajších prejavov vo vzťahu k ostatným ľuďom, ale má sa prejavovať aj vernosťou zverenému poslaniu, konkrétnym úlohám, ktoré z neho vyplývajú pre každého osobitne. Dozvedieť sa to možno v modlitbe, meditácii, v pozorovaní znamení čias i bdelej prítomnosti.

Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. V Ježišovej blízkosti učeníci pociťovali tú lásku, ktorú on zakúšal od Otca. Muselo to byť niečo úžasné, čo z evanjelií môžeme len matne tušiť: božská láska v ľudskej podobe. Veď práve preto aj v opravdivej ľudskej láske rezonuje závan božského a vnímame, že je niečím oveľa väčším, než dokážeme precítiť či pochopiť. Láska volá po prekročení ľudských možností. Veď ani v medziľudskej láske nemožno stále žiť v ľúbostnom opojení; láska sa premieta do obetavosti a služby pre milovaného partnera, živí každodenné tiché hrdinstvá, a keď sa ocitne v mimoriadnych okolnostiach, neuveriteľne veľa vydrží. Ježiš hovorí o takejto láske. Zahŕňal ňou nielen Dvanástich. Láskyplné oslovenie „priateľ“ používa často aj voči iným.  O Ježišovom vzťahu k Lazárovi sa napríklad dozvedáme: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ a „Lazár, náš priateľ, spí“ (Jn 11, 3; 11, 11).

Ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo.

Aj o našom kresťanskom povolaní platí, čo o vyvolenom národe: „Nie preto, žeby ste boli početnejší ako ostatné národy, prilipol k vám Pán a vyvolil si vás, veď ste najmenší zo všetkých národov. Ale preto, že vás mal rád a že chcel zachovať prísahu, ktorú urobil vašim otcom, Pán vás vyviedol mocnou rukou a vyslobodil z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa“ (Dt 7, 7 – 8). Láska je len jedna, i keď je veľa foriem jej konkrétneho prežívania. Pritom nie je všeobecná ani „objektívna“, lebo je nielen medziosobným, ale aj zosobneným vzťahom. Kde však je prítomná, prejavuje sa aj vonkajším ovocím. Ježiš ho nazýva „zachovávaním prikázaní“. Učeníci majú prinášať ovocie ako Ježiš. Vieme veľmi dobre, ako on „zachovával prikázania“ svojho Otca jednotlivými prejavmi lásky k nám: od tichej každodennej

práce cez vyučovanie, praktickú pomoc, uzdravovanie a odpúšťanie hriechov až po sebazničenie na kríži, kde sa stáva plným sebadarovaním, a práve v ňom aj najväčším svedectvom lásky. Sprievodným znakom „zachovávania prikázaní“ ako konkrétneho života v láske je opravdivá trvalá radosť. Dobro je radostné a vyvoláva túžbu po dobre. Láska nemôže byť bez „tvaru, farby a vône“, nie je len nejakou kozmickou silou či pozitívnou psychickou energiou.

Autentickosť kresťana sa zvyčajne meria zachovávaním Desatora. Stačí to? Veď v evanjeliu Ježiš vyslovil mnohé iné požiadavky na dosiahnutie spásy.

„Zostávať v Božej láske“ je to najkrajšie, čo si možno v živote priať. Zostávať, zotrvávať, znamená udržiavať sa v nej, nedať sa z nej vytrhnúť či vyrušiť a pri pokušeniach sa pre ňu stále znova rozhodovať. Zotrvávanie v láske je otázkou vernosti. Prikázania – v ich najširšom význame – sú akoby barličkou, o ktorú sa vernosť môže oprieť. Kto vytrvá, dočká sa aj radosti. Čo sa týka samotného Desatora, má vždy aj pozitívny význam, napríklad nielen nezabiť, ale aj starať sa o život. A okrem toho už v Starom zákone bolo prvým a hlavným príkazom milovať Boha z celého srdca, mysle a zo všetkej sily (porov. Dt 6, 1 – 9).

Život v láske nepredstavuje len slastné pocity. Svätý Pavol poznal z vlastnej skúsenosti aj veľkosť Božej lásky, aj zlobu jej odmietania. Láska má nevyčerpateľný prameň: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? (…)  Ale  v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 35 – 39). Žiť podľa prikázaní, ako to chápal Ježiš, znamená správať sa ku všetkým ako   k bratom a sestrám a prinášať ovocie dobrých skutkov ako Otec, ktorý dáva slnku svietiť na dobrých i zlých a pršať na spravodlivých i hriešnikov (porov. Mt 5, 45 – 48). Ak by láska bola zištná, jedných uprednostňovala, druhých odmietala, nebola by to pravá láska. Sprievodný jav života podľa evanjelia je radosť, ktorú G. K. Chesterton nazýva „obrovským tajomstvom kresťanov“, a ako zdôrazňoval Jean Vanier, „láska neznačí robiť mimoriadne a hrdinské veci, ale bežné veci  s mimoriadnou, nežnou láskou“.

Môže vôbec človek pochopiť veľkosť lásky medzi nebeským Otcom a jeho Synom a dokáže sa jej priblížiť?

Pokiaľ ide o intenzitu, určite nie. Ale každá láska je účasťou na jedinej Láske, ako je tá istá voda v malom potôčiku i vo veľkej rieke. Ježiš myslí na spôsob, ako milovať Boha i ľudí. Keď sa pozrieme, ako Ježiš počas pozemského života prejavoval svoju absolútnu, božskú lásku k Otcovi, vidíme, že aj u neho sa premietala do jednoduchých činov: vyučovania, uzdravovania, únavných presunov po celej krajine, modlitby a utrpenia. Teda v podobách, aké zvládne aj každý z nás. Prejavom maximálnej lásky k Bohu a ľuďom je mučeníctvo. Láska vedie k obeti a ňou sa aj živí. To je zároveň kľúč k opravdivej radosti. Možno ju zakúsiť len do tej miery, nakoľko sa otvoríme výzvam praktickej lásky. „Milovať priateľov, to robia všetci; nepriateľov milujú len kresťania,“ pripomína Tertulián v 2. storočí po Kristovi. Požiadavka milovať, „ako“ Otec miluje Syna a „ako“ Syn miluje nás, znamená najmä spôsob. V jednotlivých životných okolnostiach stačí položiť si otázku „Ako by sa asi teraz na mojom mieste zachoval Ježiš?“, a hneď máme jasnú odpoveď. Lásku vyjadroval poučovaním, žehnaním, modlitbou, uzdravovaním; nenechal sa vyprovokovať zlomyseľnosťou, odradiť nevďakom a srdce mal stále otvorené pre dobrých i zlých. Mierou lásky je milovať bez miery. „Chcieť milovať už znamená milovať,“ hovorieval Charles de Foucauld. A svätá Terézia z Kalkaty dodáva: „Po intenzívnej modlitbe príde deň, keď sa z túžby milovať prechádza ku konkrétnej láske.“

Konkrétne

Na záver farských oznamov kňaz pripojil výzvu: „Vo farnosti máme vážne chorú paniu. Ak niekto z vás môže pomôcť, prosím, aby sa prihlásil. Zároveň by som chcel poprosiť o pomoc právnika, ak je tu nejaký, pretože potrebujeme poradiť v kauze jedného nášho farníka.“ Keď kňaz prišiel pred kostol, už naňho čakalo zopár ochotných ľudí. Ak by len všeobecne povedal: „Bratia a sestry, a teraz vyjadrime svoju lásku k Bohu aj nejakým praktickým skutkom,“ asi by všetci súhlasili, no zostalo by to len pri dobrom úmysle.

Dobre si uvedomte, že ľudské skutky sa líšia podľa toho, či vychádzajú z koreňa, ktorým je láska. Mnohé veci sa môžu zdať dobré, a pritom nepochádzať z koreňa lásky. Kvety majú aj tŕne; niektoré veci sa zdajú trpké a tvrdé, no robia sa preto, aby pod vplyvom lásky zaviedli poriadok. Raz a navždy sa ti teda ukladá len krátke prikázanie: Miluj a rob, čo chceš. Akmlčíš, mlč z lásky; ak hovoríš, hovor z lásky; ak naprávaš, naprávaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky; nech je v tebe koreň lásky, lebo z tohto koreňa nemôže vychádzať nič iné než dobro.

Svätý Augustín

Vždy, keď máme účasť na Kristovom svätom tele, získavame telesnú jednotu s Kristom. (…) Ak sme v Kristovi navzájom všetci spoluúdmi, a nielen navzájom, ale aj s tým, ktorý je v nás skrze svoje telo, ako to, že nie sme všetci viditeľne jedno aj navzájom, aj v Kristovi? Veď Kristus je putom jednoty, lebo ten istý je aj Boh, aj človek. (…). Lebo ako sila svätého tela robí spoluúdmi tých, v ktorých je, myslím si, že ak vo všetkých prebýva jeden nerozdielny Boží Duch, takisto spája všetkých do duchovnejjednoty. (…) Všetci sme teda jedno v Otcovi, Synovi a vo Svätom Duchu; jedno, hovorím, rovnosťou postavenia, jedno podobnosťou v láske, prijímaním Kristovho svätého tela i účasťou na jedinom a Svätom Duchu.

Svätý Cyril Alexandrijský, Komentár k Jánovmu evanjeliu

Človek sa dva razy počne: raz z nášho tela, druhý raz z Božieho Ducha. Evanjelista Ján hovorí, že všetci, čo uverili v Krista, dostali moc stať sa Božími deťmi, to jest deťmi Ducha Svätého, a tak sa stať účastnými na Božej prirodzenosti. A aby ukázal, že Boh, ktorý plodí, je Duch Svätý, dodáva Kristovými slovami: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ Krstný prameň totiž službou kňazov viditeľne rodí naše viditeľné telo; duchovne však službou anjelov krstí, čiže ponára do seba samého a znovuzrodzuje telo a s ním aj dušu sám Boží Duch, ktorý je nedostupný akémukoľvek chápaniu. Aj Krstiteľ vo svojom čase a v súhlase s výrokom „z vody a z Ducha“ hovorí o Kristovi: „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Didymus Alexandrijský, O Trojici

Chcem, aby ste hľadali chudobných vo vašich vlastných domoch. Odtiaľ sa začína láska. Buďte radostnou zvesťou pre tých, čo žijú okolo vás, starajte sa o tých najbližších. Len tak môže láska zájsť ďaleko. Je oveľa ľahšie dať misku ryže hladnému, ako pomôcť prekonať samotu a opustenosť priateľa, ktorý cíti, že nie je milovaný.

Matka Terézia