Nový dokument o farnostiach Vatikán vraví nie klerikalizácii laikov a laicizácii klerikov

Komentár cirkevného právnika Jána Dudu

Nová inštrukcia Kongregácie pre klerikov v podstate neprináša nič nové, čo by tu už nebolo. Ale žiada opätovne upriamiť pozornosť na fungovanie a pastoračnú efektivitu jednotlivých farností, čo zdôraznil aj podsekretár kongregácie Andrea Ripa v článku publikovanom vo vatikánskom denníku L´Osservatore Romano.

„Mohlo by sa povedať, že zmyslom tohto dokumentu je pripomenúť, že v cirkvi je miesto pre všetkých a všetci môžu nájsť svoje miesto v jedinej Božej rodine, pri rešpektovaní každého jedného povolania, rešpektujúc hodnotu každej charizmy, a uchrániť cirkev od každej deformácie, ako je ,klerikalizácia‘ laikov alebo ,laicizácia‘ klerikov alebo považovanie stálych diakonov za nejakých ,polo-kňazov‘ či ,nad-laikov‘,“ napísal monsignor Ripa.

Nie je zriedkavosťou, že farské spoločenstvo a pastoračná starostlivosť v ňom sa chápe príliš subjektívne, „podľa mňa“. A preto dokument prichádza na pomoc biskupom, ich spolupracovníkom, klerikom a laikom, ako pracovať originálne cirkevne pre väčšie dobro spoločenstva, konštatuje podsekretár kongregácie.

Taliansky denník Avvenire v komentári, ktorý napísal Riccardo Maccioni, pod názvom Farnosť? Harmónia chariziem, nie podnikateľský subjekt, akcentuje tri témy: (1) Cirkev je miestom pre všetkých v jednej Božej rodine; (2) omšové štipendiá nie sú „taxy“, so sviatosťami sa neobchoduje; (3) sobáše a pohreby môžu vysluhovať laici iba vo výnimočných prípadoch.

V ďalšom komentári si autor Mimmo Muolo pomohol definíciou sv. Jána XXIII., ktorý povedal, že farnosť je „dedinskou fontánou“ spôsobilou distribuovať vodu všetkým, ktorí k fontáne prichádzajú. Ale spoločenská situácia sa zmenila, žijeme v „globálnej dedine“ a už nie všetci k „fontáne“ prichádzajú, aby sa napili z „vody evanjelia“. Žiada sa preto nanovo premyslieť fungovanie „fontány“, aby i dnes efektívnejšie slúžila ľuďom. Farnosť už nie je budovou z tehál uprostred dediny, ale „prameňom živej vody uprostred ľudského spoločenstva,“ končí svoj komentár Mimmo Muolo.

Aj komentáre v konzervatívnej krajine, akou je Poľsko, idú v podobnom duchu: „Farnosť sa nesmie stať sklerotickou cirkevnou štruktúrou“; „farnosti musia brať do úvahy tých ľudí, ktorí nevedia, kde majú Boha hľadať“; je potrebné otvoriť dvere kostolov a vystúpiť z ohraničenia a urobiť farnosť misijnou a dynamickou, citujúc kardinála Beniamina Stellu (Wieź).

Čo vlastne prinesie nová inštrukcia, na to je ešte priskoro odpovedať. Žiada sa aj čas, aby ju bolo možné prečítať a premyslieť. Ale už dnes možno povedať, že pápež František a Rímska kúria akcentuje svoju pozornosť na farnosť, na prácu a efektivitu práce v jednotlivých farnostiach.

Môj osobný pocit z vydanej inštrukcie vlastne ani nie je len môj, vyjadril ho pápež Ján Pavol II. v príhovore farárom Ríma v roku 1993, keď povedal: „(Teritoriálna) farnosť je v istom zmysle modelom základnej komunity cirkvi (comunita di base della Chiesa). Hľadajú sa aj iné modely, iné riešenia, iné cesty a je to tak správne, lebo aj iné modely sú užitočné. Ale (teritoriálna) farnosť a jej farár nateraz ostávajú nenahraditeľné“ (L´Osservatore Romano, 28. 2. 1993).

Ale to ešte neznamená, že farnosť nepotrebuje nové a životodarné impulzy a premeny.

ZDROJ: postoj.sk