Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec/ Homília na 19. nedeľu CZR

Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec

19. nedeľa v cezročnom období

Jn 6, 41-51

Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: »Všetkých bude učiť sám Boh.« A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

* * *

          Evanjelium a ďalšie biblické texty sú venované Ježišovej eucharistickej reči. Odznela v kafarnaumskej synagóge po zázračnom rozmnožení chlebov. V minulú nedeľu sme prišli po zvolanie: „Ja som chlieb života! Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (v. 35) Ježiš zdôrazňuje, že viera je podmienkou života z tohto chleba, ktorým je on sám: „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna človeka a verí v neho mal večný život“ (v. 40). Dnešná pasáž ukazuje reakciu zástupu, ktorý namiesto nadšeného prijatia takejto ohromnej ponuky reaguje nedôverou a reptaním. Vďaka tomu nám Ježiš o sebe a Eucharistii vyjavuje ďalšie úžasné pravdy. Ostatné biblické čítania nám pomáhajú dať si tieto témy do celkového kontextu dejín spásy. S údivom v nich pozorujeme, ako podrobne bolo predpovedané všetko, čo Ježiš učil a robil. 

       V prvom čítaní sprevádzame proroka Eliáša ako uteká púšťou pred kráľovnou Jezabel. Dolieha naňho smrteľná únava, tieseň a sklamanie, že jeho úsilie priviesť Izraelský národ k Bohu a vernosti jeho príkazom vyznieva naprázdno. Sadol si pod borievkou a túžil zomrieť. V mysli sa nám premietajú Ježišove úzkosti v Getsemanskej záhrade. Práve v tejto krajnej bezmocnosti a vyčerpaní prebudí Eliáša zo sna Pánov anjel a hovorí mu „Vstaň a jedz!“ Keď prorok precitne, vidí pri hlave podplamenný chlieb a nádobu s vodou. Pripomínajú mu mannu na púšti a vodu, ktorá tam vytryskla zo skaly. Podané jedlo a nápoj ho uisťujú, že Boh sa stará aj oňho. Najedol sa, napil a znova zaspal. Potom sa scéna zopakovala. Eliáš sa posilnený pokrmom i slovom anjela vzpružil a štyridsať dní a nocí kráčal k Božiemu vrchu Horeb, na miesto, kde sa Mojžiš stretol so živým Bohom a národ s ním uzavrel zmluvu. Udalosť má súvis s Eucharistiou, keď chlieb a voda od Boha dávajú silu plniť ľudsky nezvládnuteľné poslanie. Žalm, ktorý nasleduje, vyjadruje vďaku za Božiu starostlivosť. To je správna odozva na dar „chleba života“: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 34, 9). Sklon šomrať nemali len Ježišovi poslucháči ale aj veriaci rannej Cirkvi. Sv. Pavol nabáda Efezanov: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie i každá iná zloba nech sú ďaleko od vás“ (Ef 4, 31). Vzápätí apoštol prízvukuje nielen to, akí majú kresťania byť, ale aj prečo: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!” (Ef 4, 32 – 5, 2).

            Ježiš vyzýva poslucháčov, aby uverili, že ho poslal Otec. Veriť v neho, vidieť ho a prísť k nemu znamená vstúpiť do dôverného vzťahu s Kristom, do takého, aký je medzi ním a Otcom. Práve toto sa pre Ježišových poslucháčov stáva kameňom úrazu. V Ježišovi vidia len „Jozefovho syna“ a nechcú ho prijať ako „chlieb, ktorý zostúpil z neba“. Rozum a zmyslová skúsenosť sa v nich  voči týmto Ježišovým výrokom vzpiera a majú problém uznať jeho Božský pôvod. Radšej sú rozhorčení na Ježiša, než aby uverili v neho. Ježiš im trpezlivo vysvetľuje, že len ten môže uveriť v Krista ako Božieho Mesiáša, koho pritiahne Otec. Tým nenaznačuje predurčenosť niektorých na spásu a iných na zavrhnutie, ako si to myslel Martin Luther. Otec všetkých miluje príťažlivou láskou. Keď Ježiš žiada od svojich poslucháčov vieru, myslí tým práve na vnútorné otvorenie sa tejto podmaňujúcej sile Otcovej lásky. Problémom teda nie je Božie vyvolenie, ale ľudská sloboda a ochota či neochota uveriť mu.

* * *

Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba.

Z bližšie neurčeného zástupu (ho ochlos), s ktorým doteraz Ježiš hovoril a ktorý predstavuje „príbeh hľadania“ sa vynárajú „židia“ a začína sa „príbeh odmietnutia“. Ich „reptanie“ pripomína správanie Izraelitov na púšti a vytvára pobúrenú atmosféru. Spochybňujú Ježišovo tvrdenie, že je chlebom z neba. Šomranie a vzbura proti Ježišovi sa neskončili v Kafarnaume. Tiahnu sa dejinami a napĺňajú aj naše dni. Ježiš je i dnes „znamením, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Mnohí uznávajú Ježiša ako múdreho rabbiho, veľkého revolucionára, dokonalý ľudský vzor, filantropa, zástancu chudobných. Ale keď príde na jeho Božstvo a vieru v jeho reálnu prítomnosť v Eucharistiu, nezáujem sa často mení na nenávisť. Aj voči Cirkvi, ktorá by nejestvovala bez Eucharistie ako ani Eucharistia nemôže bez Cirkvi.

Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme?

V súvislosti s Ježišovým božstvom Židia protirečia, že dobre poznajú jeho pozemských rodičov. Ježiš odpovedá protiargumentom, že on pochádza od Otca v nebi. Protivníci takú možnosť vôbec nepripúšťajú. Ich zmysly neklamú, keď Ježiša pokladajú iba za človeka. Že je aj Slovom, ktoré sa stalo telom, o tom ich nepresvedčí zmyslová skúsenosť. Potom je na mieste otázka, ako môže Boha nazývať svojim Otcom. Ponad tento protiklad, ktorý je najväčším „pohoršením“, sa možno dostať len vierou.

Nešomrite medzi sebou!

Mojžiš varoval Izraelitov pred reptaním. Nie proti nemu, ale proti Pánovi, ktorý Mojžiša ustanovil ako svojho prostredníka: „Pán počul vaše reptanie, ktorým ste sa ozvali proti nemu. Lebo čože sme my? Nie proti nám ste reptali, ale proti Pánovi!“ (Ex 16, 8). Ježiš opakuje tento postup, keď karhá pobúrených židov a poukazuje na Otca a svoje poslanie obhajuje svojim pôvodom od Otca. Ježiš sa židom neospravedlňuje ani nič neuberá zo svojho prvotného vyjadrenia. Žiada ich, aby bez námietok prijali tento fakt. Eucharistia nie je výsledkom diskusií ale Božieho rozhodnutia, ktoré možno len prijať alebo odmietnuť.

Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.

V rabínskej tradícii sa výrazom „pritiahnuť“ opisuje priblíženie sa k Tóre a teda obrátenie.

Preto Ježiš uisťoval: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6, 37). Táto tajomná príťažlivosť je „hlasom krvi“ a ozýva sa v každom človeku, lebo Stvoriteľ je Otcom všetkých ľudí. Nevedie však  k priamemu videniu Otca, ale nás privádza k Synovi. On jediný pozná Otca a chce nám ho zjaviť: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). To isté vyčíta Ježiš Filipovi: „Toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!’ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?“ (Jn 14, 9-10).

A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.

Boh priťahuje ľudí k sebe tým, že sa im prihovára. Najsilnejšie cez Slovo, ktoré sa stalo telom. Vierou v Ježišovo slovo a životom podľa neho prichádza človek k Otcovi. To je možné len ak Ježiš nie je Jozefov syn ale Syn Otca. Preto sa Ježiš odvoláva na starozákonné predpovede, že všetkých bude vyučovať Boh. Voľne pri tom parafrázuje Izaiášov výrok: „Všetky tvoje dietky budú učeníkmi Pána, vo veľkom pokoji budú tvoje dietky“ (Iz 54, 13). Preto Ježiš chce, aby „židia“ počúvali Boha a on ich mohol učiť. Boh učil Izraela prostredníctvom Zákona. Sv. Pavol sa vyhlasuje za poslaného „hlásať Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil vo Svätých písmach a skrze svojich prorokov o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“ (Rim 1, 1-3). A sám Ježiš potvrdzuje: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5, 17). Kto sa nechá pritiahnuť týmto vnútorným hlasom, priľne k Synovi a spozná Otca. Bez tohto Božieho pozývajúceho pôsobenia sa nikto nemôže stať kresťanom.

Iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca.

Rozdiel medzi Mojžišom a Ježišom spočíva v ich rôznom pôvode. Na rozdiel od Mojžiša Ježiš je Slovo, ktoré bolo na počiatku, ktoré „bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). To mu dáva jedinečné oprávnenie zjaviť ľuďom Otca: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). Preto má večný život každý, kto verí v Ježiša, pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba.

Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli.

Iba Ježiš vie uhasiť náš smäd po Bohu. A len ak jeho prijímame, môžeme uhasiť jeho smäd po nás, po našej spáse, po tom, aby sme mali život a mali ho v hojnosti. Ak manna bola prejavom lásky Boha k svojmu ľudu, najväčším svedectvom tejto lásky je, že nám ako chlieb života posiela svojho vlastného Syna. Toho, ktorého Ježiš volá „môj Otec“ naučil svojich učeníkov oslovovať „Otče náš“. Manna, ktorá reprezentovala Zákon už nedáva život. Prekonal ho Ježiš, pravý chlieb a najväčší dar z neba. Ako Mojžiš ukázal na mannu a prehlásil: „To je chlieb, ktorý vám dáva Pán jesť“ (Ex 16, 15), Ježiš ukazuje na seba a hovorí: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba“ (v. 50).

Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba.

Manna bola darom, ktorý od Boha pochádzal, kým Ježiš sám je Chlebom a sám je Božím darom. Boh dáva svetu život z vnútra. Nie ako voda a pôda rastlinám, ale ako samotný životný princíp v nich. Pretože zostupuje z neba a nezapiera pritom svoju podstatu, prináša nebo na zem a Boží život do ľudskej existencie. Prirodzený hlad a smäd nabádajú človeka hľadať nápoj a potravu. Aj smäd srdca poháňa do hľadania. Treba prichádzať, čerpať a neraz aj čakať. Len nepotláčať hlad srdca nasýtením hladného žalúdka.

Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.

Medicína dokáže uzdraviť človeka i predĺžiť jeho vek, kozmetika zakryť vrásky. Ale dať život po smrti nedokáže. To je základný fakt. Aj samotný pozemský život je bez Eucharistie a priameho preniknutia Bohom veľmi sploštený a obmedzený. A ten večný absolútne nemožný. Tak, ako sa prirodzeného pokrmu nemožno najesť raz navždy alebo do zásoby, aj Chlebom života sa treba sýtiť sa priebežne. Rôzne ľudské biedy sú len preoblečeným hladom a smädom po tomto chlebe.

* * *

Možno nazvať šomraním aj neustále kritizovanie?

Ak by sme zastali len pri slovíčkach, „kritizovať“ znamená hodnotiť poukazovaním na chyby, kým „šomranie“ je slovné podráždené odmietanie, nespokojnosť. Isté je, že v skutočnosti sa prelínajú, kritizovanie sa rýchlo mení na šomranie a oboje dokážu narobiť veľa zla. Často pramení z nechápania našich vlastných problémov alebo iných nedostatkov, ktoré si nechceme priznať. Židia „šomrali“ lebo nechceli prijať, že sa Ježiš vyhlásil za chlieb, ktorý zostúpil z neba. Najmä hlboké duchovné zážitky, ale aj motívy konania druhých nie je ľahké spoznať a porozumieť a tak je pohodlnejšie ich posudzovať. Kritizovanie a šomranie býva aj znakom neochoty uskutočniť niečo, o čom som presvedčený, že je správne. Stáva sa lacným  maskovaním vlastných slabostí, vnútornej rozorvanosti a nepokoja hádzaním viny na iných. Ubližuje druhým, ale ešte skôr zatvrdzuje a zatvára srdcia tých, čo stále proti čomusi broja. Ježiš veľa nevysvetľuje, ale veľmi jasne prikazuje: „Prestaňte! Nešomrite!“

Čo znamená, že nás Otec priťahuje k sebe?

Túto príťažlivú vnútornú silu či pozývajúci hlas možno nazvať aj svedomím. Keď Kniha Genezis opisuje stvorenie človeka, za najdôležitejší považuje okamih, keď Pán Boh „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Človek nenesie v sebe od samého počiatku iba dotyk Božích rúk, nie sme len jeho dielo, utvorené na jeho obraz, ale je v nás „Boží dych“, je v nás čosi Božie, sväté a živé. Je v nás schopnosť milovať a poznávať, vnímať dobro a zlo, lásku a sebectvo. Druhý vatikánsky koncil to vyjadruje krásnymi a hlbokými slovami: „V hlbinách svojho svedomia človek spoznáva zákon, ktorý si sám nedal, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas neprestajne vyzýva človeka milovať a konať dobro a chrániť sa zlého. Človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu ozýva vo vnútri“ (Gaudium et spes, 162). Svätý Hieronym nazval svedomie iskrou, ktorá odpadla z Božieho ohňa a ubytovala sa v ľudskej duši.

Ako môže byť medzi ľuďmi toľko lži a zloby, ak svedomie nemožno v človeku zničiť?

Svedomie ako vzácny dar a ozvenu Boha, treba v sebe rozvíjať. Ak ho nepočúvame, strácame preň cit. Svedomie môžeme v sebe aj poprieť, nerešpektovať ho, nestarať sa oň, konať proti nemu, avšak nemôžeme ho celkom zabiť. Zničiť svedomie by znamenalo zničiť človeka; človek by prestal byť človekom. Aj keď svedomie nám podáva rozumné argumenty, zároveň zostáva tajomstvom. Ako povedal kardinál J. H. Newman: „Svedomie je zákon nášho ducha, ktoré však ducha presahuje“. Človek sa vo svojom srdci stretá s Bohom ako s Pravdou, Dobrom, Krásou, Láskou. Naučiť sa naslúchať hlasu svedomia znamená vyvoliť si cestu života. Aj Mojžiš odporúča Izraelitom, aby sa nechali „priťahovať Bohom“. Používa tu výraz „poslušne a verne sa vinúť k nemu“ keď hovorí: „Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život“ (Dt 30, 19-20). Všeobecne vládne zhoda, že máme robiť dobro, ale nie všetci poznajú, čo treba za dobro pokladať a čo nie. Preto je potrebné svedomie si formovať a čeliť falošným pokušeniam verejnej mienky, reklamy, stavaním subjektívneho názoru nad objektívnu pravdu. Múdra výchova svedomia povzbudzuje k čnosti, ozdravuje alebo chráni pred strachom, sebectvom a pýchou, pred nezdravými pocitmi viny a hnutiami samoľúbosti, ktoré sa rodia zo slabosti a z ľudských chýb. Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca. (porov. KKC, 1783-4). Každé zlo vychádza zo zlého srdca, ktoré zatvrdne ak človek potláča nabádanie svedomia k dobru a varovanie pred zlom. Situáciu v spoločnosti nezmení výmena politickej garnitúry ani sociálne či iné reformy, ak ich nebude sprevádzať aj formovanie citlivého a správneho svedomia. To, žiaľ, nemajú v programe žiadne politické strany a Cirkev tu hrá nezastupiteľnú úlohu aj keď je spoločenskou mienkou vysmievaná a vytláčaná.

* * *

Keď myslím na Eucharistiu, hľadiac na môj život kňaza, biskupa, Petrovho nástupcu, spontánne začínam spomínať na nespočetné okamihy a toľké miesta, kde mi bolo dopriate sláviť ju. Spomínam na farský kostol v Niegowe, kde som konal prvú pastoračnú službu, univerzitný Kostol svätého Floriána v Krakove, na wawelskú katedrálu, na Baziliku svätého Petra a na toľké baziliky a chrámy v Ríme i po celom svete. Svätú omšu som mal možnosť slúžiť v kaplnkách pri horských chodníkoch, na brehoch jazier a pobreží mora; celebroval som ju na oltároch vybudovaných na štadiónoch, na námestiach miest… Tento rozmanitý scenár mojich eucharistických slávení mi pomáha silno zakúšať jeho univerzálny, ba povedal by som až kozmický charakter. Áno, kozmický! Pretože Eucharistia, aj keď sa slávi na malom oltári dedinského kostola, sa v istom zmysle vždy slávi na oltári sveta. Eucharistia spája nebo so zemou. Zahŕňa a preniká celé stvorenstvo. Boží Syn sa stal človekom, aby prinavrátil celé stvorenstvo do zvrchovaného aktu oslavy Boha, ktorý ho učinil z ničoho. A tak on, najvyšší a večný Kňaz, vstupujúc prostredníctvom svojej krvi a svojho kríža do večnej svätyne, navracia celé vykúpené stvorenstvo Stvoriteľovi a Otcovi. Robí tak prostredníctvom kňazskej služby Cirkvi, na slávu Najsvätejšej Trojice. To je naozaj mysterium fidei, ktoré sa uskutočňuje v Eucharistii: svet, ktorý vyšiel z rúk Stvoriteľa, sa k nemu vracia, vykúpený Kristom.

                                               Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 8

Po premenení je Boh prítomný ako v nebi. Aká je to nádhera! Keby človek lepšie rozumel tomuto tajomstvu, zomrel by od lásky. Boh nás spravuje pre našu slabosť. Keď nám Boh chcel dať stravu pre dušu, ktorá by ju udržiavala počas života, pozeral sa na stvorenie a nenachádzal nič, čo by jej bolo hodné. Zahĺbil sa teda do seba a rozhodil sa darovať seba. Ó, duša moja, aká si veľká, pretože len Boh ťa môže uspokojiť! Potravou duše je telo a krv Boha! Ó, aká je to potrava! Keby sme to pochopili, navždy by sme sa mohli ponoriť do hlbočiny lásky!

                                                                       Sv. Ján  Vianney

Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.

                                                           Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1324