Nemocničný kňaz / Pýtame sa, prečo niekto zomrel, no často sa zabúdame pýtať, prečo žijeme

Rozhovor s nemocničným kaplánom Gerhardom Glazerom-Opitzom nielen o koronavíruse.

Prítomnosť smrti medzi nami by sme si mali uvedomovať stále, nielen teraz počas pandémie, hovorí nemocničný kňaz Gerhard Glazer-Opitz. V rozhovore, ktorý sme robili v novembri, približuje atmosféru v bojnickej nemocnici a tiež opisuje, aké je to navštevovať pacientov v tomto čase koronavírusu.

Na jar sme videli v správach, čo sa deje v severnom Taliansku – nasadenie lekárov, preplnené nemocnice, úmrtia. Pomysleli ste si vtedy, že to príde aj k nám?

Nie, do týchto myšlienok som to nerozvíjal. Žil som v nádeji, že u nás neprepukne pandémia do takéhoto rozsahu. Napokon sa to potvrdilo, opatrenia boli pomerne prísne, ľudia reagovali citlivo, vnímal som to aj vo farnosti.

Aká bola atmosféra v nemocnici počas prvej vlny?

Pôsobilo to až strašidelne. Keď som videl pri vstupe do nemocnice vojenský stan – kontrolný filter, vravím si, čo nastal vojnový stav? K tomu kyslíkové masky a podobne, ten obraz pôsobil negatívne, ale už sa to pominulo. Vtedy sme boli všetci neistí, chýbala nám skúsenosť. Mrzí ma, že nebolo možné spraviť niektoré veci citlivejšie, aby nepôsobili tak odstrašujúco.

Bolo cítiť strach?

V prvej vlne som vnímal oveľa väčší strach, tak medzi personálom, ako aj u chorých ľudí, než v terajšej situácii. Obavy medzi ľuďmi boli také veľké, že ma ani nevolali k pacientom. Zrejme si niektorí aj mysleli, že som od strachu zavretý na fare. (Úsmev.)

Počas prvej vlny vás vôbec nevolali?

Jednak bolo pacientov omnoho menej, a keď sa u niekoho potvrdil covid, tak ho prevážali do Trenčína. Vtedy boli v Bojniciach pre pacientov s koronavírusom vyhradené dve oddelenia, teraz sú už tri a je pripravené štvrté.

„Teším sa na tú chvíľu, keď bude možné tieto ochranné prvky s pokojným svedomím odložiť.“

Bojnická nemocnica krátko pred naším rozhovorom vyzvala zdravotníkov v regióne, aby prišli na pomoc, lebo veľa zdravotníkov ochorelo alebo zostalo v karanténe a pacienti pribúdajú.

To je pravda, ale v porovnaní s prvou vlnou reagujú aj napriek tomu všetci s väčším nadhľadom. Netreba zabudnúť, že v začiatkoch chýbali také základné veci ako ochranné prostriedky, dezinfekcie. Strach trošku opadol, hoci zostáva rešpekt pred situáciou. Samozrejme, mnoho vyšetrení, zákrokov bolo nutné zredukovať. Zo svojho pohľadu to vnímam ako spomalenie.

Ako to myslíte?

Tým, že po príchode sa musíte obliecť do ochranného odevu, absolvovať celý proces dezinfekcie, všetko sa spomaľuje. No vnímam to ako pozitívum, lebo aj na zdravotníkoch často vidím, ako sa naháňajú. Vidno, že veci sa dajú zvládať aj pokojnejšie. Navyše, keď máte na sebe ochranný oblek, nedokážete ani kričať, ani výrazne gestikulovať a nie ešte rýchlo chodiť či bežať.

Aj vy nosíte ochranný oblek?

Áno, aj ja si na to zvykám. Lenže na rozdiel od zdravotného personálu ho mám oblečený zhruba dve hodiny, potom ho môžem vyzliecť. Lekári a zdravotníci sú v ňom navlečení aj štyri hodiny a dávajú si pozor, aby veľa nepili. Lebo ak chcete ísť na toaletu, musíte sa znovu dekontaminovať a znovu sa pripraviť na službu. Keď si dajú dolu tento oblek, v ktorom sa neskutočne spotia, musia pokračovať v službe, ktorá trvá aj 24 hodín. Je to fyzicky i psychicky mimoriadne náročné.

Ľudia mimo nemocnice riešia, či nosiť vonku rúško alebo nie. To sú úplne zanedbateľné problémy oproti tomu, aké výkony musia podávať zdravotníci. Okrem toho, že riskujú svoje zdravie a zdravie svojich blízkych, sú vystavení aj ďalším rizikám. Ľahko môžu napríklad prechladnúť. Keď sa totiž prezliekate z ochranného obleku, ostriekajú vás dekontaminačnou látkou, čo vás riadne schladí.

Zdravotníkom nestačí raz sa desaťročie zatlieskať, ale prebudiť vedomie, že si zaslúžia nielen našu pozornosť, ale aj väčšiu podporu zo strany zamestnávateľa či štátu.

Treba však povedať, že už v prvej vlne sa našlo veľa darcov, ktorí do nemocnice doniesli  personálu ovocie či iné potraviny, teraz sa mu snažíme občas nakúpiť aspoň zopár drobností. Mnohí z nich tam prežívajú väčšinu svojho času a tak je pre nich akákoľvek pomoc dobrá.

Ako často chodíte do nemocnice?

Bežne trikrát do týždňa, ale vzhľadom na aktuálnu situáciu aj častejšie. Vedenie nemocnice mi umožňuje prístup aj na tieto karanténne oddelenia, kde dostanem všetky potrebné ochranné prostriedky.  

Vnímate, že zdravotníci toho majú dosť?

Samozrejme. Personál je vyčerpaný, nevládze. Napriek tomu slúži, ako mu sily stačia. Predvčerom som sa rozprával s jedným pacientom, staručkým pánom. Vraví, že tak dobre sa o nás starajú, už je tam tretí týždeň. Ale nik nevie, ako sa jeho stav vyvinie.

V akom nastavení sú pacienti?

Teraz, v druhej vlne, nebadám na nich nejakú hrôzu. Už si zvykli, že personál chodí zvláštne oblečený, skoro ako kozmonauti, dokonca vzniklo vtipné pomenovanie „koronauti“. Zmena je v tom, že sa musíme navzájom predstavovať, lebo v tomto oblečení sa nepoznáme. Komunikácia s chorými je sťažená, ale za celý čas som sa nestretol s nejakou podráždenou reakciou alebo niečím podobným. Skôr s uznaním a podporou. Neraz nám samotní pacienti prajú pevné zdravie.

Zvonku pôsobia tie čísla, ktoré sa zverejňujú, desivo. Ľudia však nie vždy vedia, čo sa za údajmi skrýva. Napríklad nie všetci pacienti, ktorí používajú kyslíkovú podporu, sú na dýchacích prístrojoch, to je už iný, oveľa vážnejší stav.

Ako sa k vám správajú ľudia napríklad vo farnosti, nedržia si odstup z dôvodu, že chodíte do nemocnice?

Je to prirodzené, že niektorí radšej dodržia odstup, ale nejako výrazne som to nepociťoval.

Pamätáte si, keď ste išli prvý raz za pacientom s covidom?

Iste, bol som spotený, a to som ešte ani nebol oblečený v ochrannom obleku. (Úsmev.) Bolo to pred tromi týždňami. Možno som viac vnímal to, ako mi prekáža ochranný štít či rukavice, než slová pacienta. Na všetko sa dá privyknúť. Teším sa však na tú chvíľu, keď bude možné tieto ochranné prvky s pokojným svedomím odložiť.

„Neviem, čím to je, ale pacienti, ktorých som stretol na covid oddeleniach, oveľa skôr reagovali na duchovné potreby. A to aj muži.“

Ako vyzerá teraz vaša služba?

Oproti bežnému režimu som zredukoval pôsobenie na niektorých oddeleniach, napríklad teraz nechodím na novorodenecké požehnávať deti a mamičky.

Čo sa týka karanténneho oddelenia, pristupujem k tomu tak, že keď ma zavolajú k jednému pacientovi, tak oslovím v spolupráci s personálom rovno aj ďalších. Ide tu hlavne o podporu po psychickej stránke. Títo pacienti môžu ísť maximálne na chodbu či toaletu, ale inak sú len v izbe. Za normálnych okolností idú aspoň na obed do jedálne. Pre mobilného človeka žiť dva-tri týždne v jednej izbe, to je veľmi náročné.

Toto ich najviac deprimuje?

Nielen to. Jeden pán sem prišiel z domova dôchodcov, najprv musel opustiť svoj dom a potom sa zo zariadenia dostal ešte aj sem, na karanténne oddelenie. Je to veľký nápor a sťažuje to aj skutočnosť, že pacientov nemôžu navštíviť ani príbuzní. Čas tam plynie ozaj pomaly. A personál tým, že má strojnásobenú záťaž, sa im nemôže dostatočne venovať.

Prekvapila ma však jedna vec. Neviem, čím to je, ale pacienti, ktorých som stretol na karanténnych oddeleniach, oveľa skôr reagovali na duchovné potreby. A to aj muži.

Ako si to vysvetľujete?

Neviem, či to bola len zhoda okolností, že som stretol práve akýchsi duchovne zrelších ľudí, ale ozaj ma to prekvapilo, lebo za bežných okolností je s chlapmi ťažšia diskusia o duchovných veciach.

Keď vás zavolajú na karanténne oddelenie, ide o starších pacientov?

Väčšinou áno, ale natrafil som aj na mladších. Stretol som štyridsiatnikov, ktorí si prešli týmto ochorením a hodnotia to ako nepríjemnú skúsenosť.

Aký majú priebeh ochorenia tí, za ktorými prídete?

Ich stav je prevažne pod kontrolou a musia to „len“ vydržať. Bol som svedkom, ako 80-ročnú paniu prepúšťali domov. Čiže je to veľmi individuálne. Chodím aj na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny OAIM, kde sú pacienti pripojení na pľúcnu ventiláciu. Tam je už komunikácia s nimi minimálna, často sú v bezvedomí.

Ako potom vyzerá vaša služba v takom prípade?

Prídem k pacientovi, predstavím sa mu. Poviem, že mu idem vyslúžiť sviatosť zmierenia a budeme prosiť o odpustenie a posilnenie sviatosťou pomazania chorých.

Za normálnych okolností, keď nie sme na karanténnom oddelení, tak privolávam k pacientovi aj príbuzných. Chorý človek vníma rodinné puto, kým ja mu môžem byť cudzím človekom. Povzbudím príbuzných, aby ho oslovili, poďakovali mu, aby si navzájom odpustili.

Považujem za veľmi dôležité, aby boli príbuzní pri mojej službe, ak je to možné. Lebo stáva sa, že zavolajú, aby som navštívil ich chorého, a dodajú, nech mu radšej nehovorím, že ma k nemu oni poslali. Trápi ma, že ľudia majú skreslené predstavy o našej službe, preto tam volám príbuzných, aby chápali, že nejde o nejakú mágiu alebo niečo, z čoho by mali mať strach. V týchto modlitbách zaznievajú veľmi hlboké a posilňujúce slová, ktoré chcú dodať nádej a odvahu nielen chorému, ale aj jeho príbuzným.

Teraz je však zákaz návštev.

Áno. Nemocnica je v režime „zákazu návštev“ a zredukovali sa niektoré oddelenia, napríklad kožné je úplne zavreté, riešia sa len akútne prípady. Nedá sa však povedať, že uzavreli celú nemocnicu. Napríklad ak na bežnom oddelení jednotky intenzívnej starostlivosti lekári vidia, že život pacienta môže každú chvíľu vyhasnúť, umožnia na chvíľu prístup najbližším. Ale, samozrejme, zvýšené opatrenia platia aj tu.

Práve na takomto oddelení som nedávno bol pri pacientke, pričom jej deti boli na chodbe. Boli to veriaci ľudia, takže sa za ten čas, kým som bol pri nej, modlili. Výhodou bolo, že sa s ňou stretli krátko predtým. No pri pacientoch s ochorením na covid, kde príbuzní nemajú prístup, som tak trochu aj náhradou za rodinu.

Vráťme sa ešte k najťažším stavom chorých na covid. Spovedať ich nemôžete?

Tých, čo sú na OAIM, už nie, lebo nekomunikujú. Ľútosť hovorím za pacienta ja, ten človek sluchovo zväčša vníma, aj keď nevie reagovať. Stane sa občas, že mu vytečie slza z oka alebo urobí hlbší nádych. Nechcem tomu prikladať prehnaný význam, ale neraz to môže byť reakcia duše človeka na prítomnosť kňaza či vyslúženie sviatostí.

Ostane vám niektorý z týchto pacientov so svojím príbehom dlhšie v pamäti?

Utkvel mi najmä jeden prípad staršieho pána, ktorý bol v pomerne vážnom stave. Dokázal ešte sedieť a komunikovať, aj keď mu už bolo ťažšie rozumieť. Počas nášho rozhovoru bol veľmi otvorený a úprimný. Oslovil ma tým, ako o svojom živote rozprával. Nebolo to len o tom, kým doposiaľ bol a čím si prešiel, ale aj ako vnímal svoj život z duchovného hľadiska. Zároveň veľmi rýchlo pochopil moju pozíciu v tom, že ho neposudzujem a nehodnotím. Silno ma zasiahla záverečná modlitba, ktorú sám od seba povedal vlastnými slovami.

Čo v nej povedal?

Vyjadril veľkú ľútosť nad tým, čo v živote nezvládol, no zároveň dôveru v to, že Boh je nekonečne láskavý. Bolo to veľmi hlboké, na konci mu vyhŕkli slzy. Napriek ťažkému stavu dokázal stále poďakovať zdravotníckemu personálu a uvedomoval si službu, ktorú preňho robí.

Veľkú vďačnosť si všímam u viacerých ťažkých pacientov. Zároveň mám skúsenosť, že ľudia v nemocnici často otvorene hovoria o smrti a sú vyrovnaní, keď sa ich život chýli ku koncu.

Poznali ste covidových pacientov, ktorí chorobe podľahli?  

Áno, bola fáza v nemocnici, keď v priebehu pár dní zomrelo viacero ľudí s koronavírusom, za ktorými som chodieval.

Zmenila sa v niečom téma smrti za posledné obdobie?

Mám občas pocit, že o úmrtnosti sa hovorí tak, akoby doposiaľ ľudia nezomierali. Dialo sa to vždy, no teraz každodenne v médiách vidíme medzi prvými údajmi prírastok obetí. Možno to teraz trochu stúplo, no je to stále súčasť života. Niekedy mi trochu prekáža, akou optikou sa na úmrtia spojené s koronavírusom pozeráme a ako o nich hovoríme. Prítomnosť smrti medzi nami by sme si mali uvedomovať stále, nielen teraz. Mali by sme ju vnímať ako súčasť kolobehu života a nerobiť z nej strašiaka.

Zostane aj po tejto skúsenosti s pandémiou smrť ako téma tabu?

Obávam sa, že áno. Doposiaľ sme ju ako spoločnosť vytláčali a tvárili sa, akoby sa tu takmer nezomieralo. Teraz sme prešli do iného extrému, neustále sa pozeráme na čísla úmrtnosti, čo však iba umocňuje strach zo smrti.

Nie je problémom, že smrť začnú mnohí riešiť, až keď je bezprostredne blízko?

Áno, ako zo zdravotného, tak aj z duchovného hľadiska je potrebná prevencia a príprava. Ľudia však často volajú kňaza k chorému príbuznému, až keď je najhoršie a nastáva posledné štádium. Oveľa viac však dokážem človeku pomôcť, keď ma zavolajú k pacientovi, ktorý je ešte pri vedomí, komunikuje a môže sa duchovne pripraviť on aj jeho najbližší.

Ako nemocničný kaplán tam predsa nie som iba pre tých, ktorí sa blížia k záveru života. Osloviť ma môže ktokoľvek vrátane personálu.

Občas zaznieva zo strany lekárov obava, že budú musieť uprednostniť niektorých pacientov na úkor iných.

Nie je to nová téma, kresťanská morálka jasne hovorí, že ak nastane situácia, keď máme desať prístrojov, no až pätnásť pacientov, treba rozlišovať, komu pomoc poskytnúť prioritne. Nie je to rozhodovanie o tom, kto má ostať žiť a kto nie, ale lekári zvažujú, u koho je väčšia pravdepodobnosť prežiť dlhší čas. Nie je to však automaticky dané iba vekom. Niekedy môže byť aj sedemdesiatročný pacient v lepšom stave ako päťdesiatročný.

Aký je váš názor na prípady, keď príbuzní trvajú na tom, aby ťažko chorý pacient, u ktorého nie je nádej na zotavenie, zotrvával v nemocnici?

Treba to citlivo zvažovať. Niekedy príbuzní príliš tlačia na to, aby lekári za každú cenu zachraňovali pacienta vo vysokom veku so závažnými ochoreniami bez perspektívy na uzdravenie. Dožadujú sa nemocničnej opatery, hoci horšie je, že tohto človeka odrezali od rodiny, čo je v posledných chvíľach dôležitejšie.

„Doposiaľ sme smrť vytláčali a tvárili sa, akoby sa takmer nezomieralo. Teraz sme prešli do iného extrému, neustále sa pozeráme na čísla úmrtnosti.“

Ťažko sa nám na zomieranie pozerá, nechceme mať takého človeka doma. Ak ho však rodina dokáže prijať, poskytnúť mu základnú starostlivosť a umožniť prežiť posledné momenty života v domácom prostredí, je to oveľa viac ako akákoľvek nemocničná liečba. Čas a láska, ktoré mu venujú, sú neraz vzácnejšie a v týchto prípadoch prospešnejšie než najkvalitnejšie lieky.

V médiách aj na sociálnych sieťach cítiť pri pohľade na vysoké čísla úmrtnosti strach a paniku. Nechýba nám väčšie povedomie o realite smrti?

Jednoznačne. Mnohí sa správajú tak, akoby doteraz choroby a smrť neexistovali. Teraz o nich počujú každodenne a nevedia to spracovať. Dobre to vystihol profesor Vladimír Krčméry, keď vravel, že tieto skutočnosti tu vždy boli, len boli možno od Slovenska vzdialené a spájali sa nám s krajinami ďaleko od nás.

Myslíme si však, že nás sa to netýka? Možno nezažijeme extrémy ako Taliani či Španieli, no takisto sme smrteľní ľudia, len niekedy na to zabúdame. Moc a peniaze v nás vytvorili pocit, že máme všetko pod kontrolou a dokážeme to hravo zvládnuť.

Zároveň zaznieva, že pandémia môže odhaliť charaktery mnohých ľudí. Súhlasíte?

Kritická situácia neraz ukáže, akí sme vo svojej hĺbke. Bolo to vidieť už na začiatku, keď niektorí v panike utekali do obchodov, aby si nakúpili zásoby. Páčilo sa mi, keď som medzi nimi videl aj takých, ktorí ich nerobili iba pre seba, ale aj pre blízkych alebo susedov. Nemysleli len na svoje zabezpečenie.

Nemocničným kňazom ste už viac ako pätnásť rokov. Naučila vás niečo pandémia?

Pomohlo mi to spomaliť a uvedomovať si veci, ktoré som predtým možno prehliadal. Napríklad hviezdnu nočnú oblohu. Vnímam okolo seba viac pokoja, menej stresu. Trochu viac som v tichu. Postrehol som vôňu prírody. Vychutnal som si ticho kostola. Aj mňa neraz pokúša túžba oddať sa stále novej aktivite. Žiť život je však niečo celkom iné.

Ako to myslíte?

Vidím to u nás v nemocnici. V posledných rokoch pribúdajú mladí ľudia aj na oddeleniach ako neurológia, kde by ich toľko nemuselo byť. Pracovná záťaž, s ktorou žili, sa však odrazila na ich zdraví. Hovorili sme o postoji k smrti, no ešte dôležitejší je postoj k životu. Ak niekto odíde z tohto sveta, pýtame sa, prečo zomrel, no často sa zabúdame počas života spýtať, prečo žijeme. Je to len pre nejaký výkon či postavenie alebo má naša existencia hlbší zmysel?

ZDROJ: postoj.sk