Nebojte sa

Nebojte sa

12. nedeľa v cezročnom období „A“

Mt 10, 26-33

Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha,

rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.

Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.

Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

* * *

Ježišove povzbudenia a rady do situácií prenasledovania sú súčasťou veľkej Ježišovej misionárskej reči. Učeníkom tu vysvetľuje, ako si počínať voči nenávisti a nevraživosti ľudí a tri krát svoje rady sprevádza povzbudzujúcim „Nebojte sa!“ Ježiš hovorí o udalostiach, ktoré prídu v dejinách Cirkvi, len posledné povzbudenie sa týka posledného súdu. Aj z tónu, ako Ježiš formuluje svoje rady cítiť, že prenasledovania a úklady považuje za samozrejmú súčasť života jeho učeníkov cez celé dejiny Cirkvi. Nemajú sa ani zriecť svojho poslania, ani vyčkávať na lepšie časy, ani sa nechať zastrašiť, umlčať, utiahnuť. Ježiš nielen predpovedá, čo sa stane, ale aj ponúka návod, ako sa v týchto situáciách správať. Predpokladá, že v ohrození budú učeníci zakúšať strach. Ježiš však upriamuje ich pozornosť na nevyhnutnosť ohlasovať, na vernosť jeho prisľúbeniam. Do stredu ich záujmu kladie Boha a zdôrazňuje, že bez neho sa človek nemôže spasiť a pripomína im jeho starostlivosť o ich skutočné dobro. Strach rastie tým viac, čím viac si ho človek všíma. Keď Ježiš hovorí „Nebojte sa“, zároveň pozornosť učeníkov odvracia od strachu na zdroj sily a istoty, na Boha, ktorý vyžaduje odvážne vyznanie pred ľuďmi, ale súčasne učeníka chráni s otcovskou starostlivosťou.

     Matúš v texte používa niekoľko zásadných protikladov: skryté/odhalené, utajené/zverejnené, vo tme/na svetle, do ucha/zo striech, telo/duša, vyznať/zaprieť. Medzi týmito protikladmi niet strednej cesty, neposkytujú priestor pre kompromis. Situácie budú nútiť učeníkov rozhodnúť sa jasne a jednoznačne, buď/alebo, ich reč má byť „áno – áno“, „nie - nie“ (Mt 5, 37). Ježiš učeníkov vyzýva, aby aj napriek riziku hlásali jeho posolstvo otvorene, nahlas a zo striech, teda aby ho počulo čím viac ľudí.

     Ježiš kladie do protikladu fyzickú smrť a Božie odsúdenie pri poslednom súde. Matúš tu chce poukázať na rozdiel medzi tým, akú moc má nad životom človek a akú Boh. Ľudia majú moc život vziať. Tým však nedokážu vytrhnúť veriaceho človeka Pánovi z náručia. Naopak, skutočná smrť je definitívne vylúčenie z Božej blízkosti. Kto sa drží Boha a vydáva mu svedectvo, nemôže prísť o život. Tretie Ježišovo „nebojte sa“, ktoré odznieva v kontexte posledného súdu, nadobúda osobitnú váhu. Bázeň vyvoláva v človeku úcta a rešpekt pred veľkosťou Boha. Ježiš povzbudzuje do dôvery, že Boh je mocnejší než obavy z úloh, ktoré človeku zveruje.

     Učeníci sa nemajú báť ani ľudí. Ježiš ich uisťuje o neustálej Božej ochrane, čo výstižne vyjadrujú obrazy o vrabcoch a vlasoch na hlave. Ani smrť, ktorú môžu protivníci učeníkom spôsobiť neznamená, že Boh ich vtedy opustil, ako o tom učeníkov presviedčala aj veľkonočná skúsenosť samého Krista.

* * *

Nebojte sa ich teda.

Strach pochádza z pocitu ohrozenia, ktorý umocňuje neschopnosť prekonať ho. Varuje pred nebezpečenstvom, ktoré môže človeka ohroziť, raniť, spôsobiť mu zlo. Podstata strachu je úzkosť o to, čo strácame. Ježiš ho prekonáva tým, že poukazuje na to, čo získame. Prenasledovatelia hrubou silou i démonickou rafinovanosťou ohrozujú dobré meno, spoločenské postavenie, pokoj, blahobyt, život, príbuzných, všetko, čo sme nadobudli a čo je nám drahé. Predstava bolesti a straty vyvoláva strach. Ježiš prejavuje porozumenie pre tento strach, preto opakovane dodáva svojim učeníkom odvahu, ale zároveň vyzýva neprestať kvôli strachu v úlohe ohlasovania a vydávania svedectva.

...nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo.

V súvise s prenasledovaním učeníkov majú tieto slová aj praktický význam: nemajú vyhľadávať mučeníctvo, ale nemajú sa ani úzkostlivo skrývať pred prenasledovateľmi. Ak ich odhalia, je to príležitosť vydať svedectvo. V biblickom kontexte majú tieto slová aj hlbší význam. Slovíčko „odhaliť“ - v gréčtine použité apokalýpto – sa často používa na vyjadrenie definitívneho odhalenia Božej vôle v posledných časoch. Pre kresťanov sa to stalo v Ježišovej smrti na kríži a jeho vzkriesení. Na ňu myslí svätý Pavol: „Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy“ (1 Kor 2, 7-8). Učeníci majú iným zjavovať, čo sa naučili od Ježiša.

Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo.

Ježiš nehovorí, že sa učeníkom nestane nič zlé. Uisťuje, že aj dočasné víťazstvo zla je v Božích rukách, ktorý v konečnom dôsledku všetko obráti na dobré. Telo a život nie je to isté. Telo pochádza zo zeme a do zeme sa vracia. Život, ktorý nemožno zabiť je Duch, láska, ktorá dokáže dať život. Podľa vtedajšej antropológie duša (psyché) je skutočné „ja“ človeka, telo (sóma) je jeho telesná schránka. Len Boh môže zabiť dušu i telo, uvrhnúť do Geheny, teda vykonať nad človekom definitívny súd. Z toho vyplýva záver: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“ (Sk 3,19).

...ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.

K stratégii utláčateľov patrilo prenasledovaných izolovať, aby mali pocit samoty a opustenosti, a neraz aj úzkosť, že i Boh ich opustil. Prenasledovatelia vždy veľmi dôsledne sledovali a znemožňovali spoločné stretnutia veriacich a vzájomné povzbudzovanie sa vo viere. Práve preto sa kresťania vždy stretali aj za cenu veľkého rizika. Bola to otázka prežitia. Obrazom o vrabcoch chcel Ježiš povedať, že aj keď by sa učeník cítil akokoľvek osamotený a úplne bezmocný, Boh o ňom vie a jeho osud drží vo svojich rukách. Vrabec bol potravou chudobných a najlacnejším mäsom, ktoré bolo možné kúpiť na trhu. Použitím kontrastu chcel Ježiš vyjdriť, že ak sa Boh stará o bezcenných vrabcov, nepomerne viac sa postará o svojich verných.

* * *

Zdá sa, že len čo v našej krajine prestal tlak prenasledovania v 90-tych rokoch, po počiatočnom nadšení prišiel útlm. Ako sa dostať zo súčasnej letargie a splývania so svetom?

V dejinách Cirkvi udržiavali v obdobiach relatívneho pokoja a blahobytu živú vieru príklady mučeníkov, odvážnych svedkov. Úcta ku nim a pripomínanie si, čo dokázali kvôli vernosti Kristovi podstúpiť, udržiavalo vo veriacich odhodlanie za vieru aj napriek ťažkostiam. Aj na Slovensku sme v období totality mali množstvo hrdinských svedkov. Žili v našom prostredí, boli jedni z nás. Zaslúžia si viac pozornosti a ich svedectvo je potrebné ukázať aj mladým ľuďom. Jestvuje už veľa dokumentov a kníh o tomto období, niektoré obete prenasledovania si už uctievame ako blahoslavených (sestra Zdenka Schelingová, biskup Vasiľ Hopko, Pavel Gojdič, redemptorista Dominik Trčka) ďalšie procesy práve prebiehajú. Mladí majú vrodený zmysel pre hrdinstvo, sú otvorení nasledovať odvážne vzory a uskutočňovať náročné požiadavky, len im ich treba pútavo sprístupniť.

Po páde totality mnohí hovorili o svojom obrátení, niektorých  ľudia podozrievali, že znova „prezliekajú kabáty“.

Pravé obrátenie človeka spôsobuje Boh. Niekedy tým, že obráti hriešnika náhle a radikálne, inokedy postupne. To je tajomstvo Božej milosti i ľudskej slobody. Jedným z kritérií pravého obrátenia je aj to, že sa človek odhodlá prijať kvôli viere aj nevýhody. No najdôležitejšie je, že Boh vie obrátiť na dobré aj samotné zlo. Ale hodnotiť, kto sa obrátil úprimne a kto falošne treba nechať na Boha, ktorý jediný vidí do ľudského srdca.

Ako možno hodnotiť komunistické prenasledovanie?

Veľmi zaujímavú analýzu spracoval vtedy sotva 30 ročný biskup Pavol Hnilica. Už v roku 1954 napísal v 200 stranovej správe, určenej Svätému Otcovi veľa podnetov, v čom sa paradoxne treba od komunistov učiť a na čo si nimi Pán Boh slúži pre dobro Cirkvi. Škoda, že komplexnejšie zhodnotenie rokov útlaku veriacich pod týmto zorným uhlom a poučenie z neho sa takmer neudialo. Bohu všetko slúži. Aj prenasledovatelia majú nemalý podiel na budovaní Božieho kráľovstva, neraz väčší než vlažní kresťania. Ozdravujú a posilňujú duchovnú imunitu. Keď určité radikálne kroky už jednotlivec ani Cirkev nedokáže spraviť, vtedy ju do nich donútia prenasledovatelia.

* * *

S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh... Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby... zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45, 8; 50, 20).154 Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo,598-600 z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti155 najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.1994 Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom.

Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12),1040 budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty,159 2550 pre ktorú stvoril nebo i zem.

               Katechizmus Katolíckej cirkvi, 312, 314

Naše chyby (...) Tým, že náš boj proti sociálnej nespravodlivosti nebol dosť výrazný, sme vlastne dláždili komunistom cestu k úspechu. Je tragické a ironické zároveň, že to boli práve komunisti, ktorí nás všetkých zhromaždili v koncentračných kláštoroch a naučili členov jednotlivých reholí spolu sa rozprávať a spolu pracovať. Neohlasovali sme evanjelium tak, aby mu každý rozumel. Ani náš verejný a súkromný život nebol vždy dostatočne preniknutý duchom evanjelia.

     Ani náš spôsob výchovy a vzdelávania kresťanského ľudu nebol na patričnej výške. Uvedomili sme si to, keď sme videli, ako komunistickí agitátori s oduševnením a neúnavne idú z dediny do dediny, z domu do domu a šíria svoje marxistické „evanjelium“. Oslovovali ľudí všade: v práci, pri oddychu a zábavách i doma. Vedeli k nim nájsť správny prístup a s každým sa rozprávali rečou, ktorej rozumel. Komunisti zahanbili náš laický apoštolát, ich propaganda neprestajne opakovala: „každý komunista je pionier“.

     Často sme zabúdali, že Kristus neprišiel, aby sa mu posluhovalo, ale aby slúžil. Využili sme postavenie našej duchovnej dôstojnosti, aby sme sa zaradili medzi tých, ktorým sa posluhuje. Náš materiálny život nebol vždy v súlade s materiálnou chudobou. Často sme sa najedli do sýtosti, žili sme v pekných a vždy dobre vyhriatych miestnostiach bez toho, aby sme boli mysleli na Krista, ktorý hladoval a triasol sa od zimy v telách našich bratov, niekedy priamo pod našimi oknami. A keď sme im aj niečo dali, boli to odrobinky, ktoré sme zmietli zo stola. Musíme priznať, že počas sociálnych konfliktov v minulosti sme často poskytovali prinajmenej morálnu pomoc bohatým. Nemali sme dosť odvahy protestovať proti sociálnej nespravodlivosti z obavy, že stratíme materiálnu pomoc našich bohatých dobrodincov, ktorí, mimochodom, len zriedka patrili k najhorlivejším kresťanom.

     Komunizmus je reakcia, reakcia proti určitým sociálnym krivdám. Je však aj reakciou na náš nedostatok kresťanskej lásky voči chudobným. Kristus bol priateľom chudobných, my sme ich zanedbávali. A teraz ich komunisti volajú za svedkov proti nám!

               Pavol M. Hnilica SJ, Náboženské problémy v krajine, ovládanej komunistami (voľne krátené)