Naplnil sa čas/ Homília na 3. nedeľu CZR

 Naplnil sa čas

3. nedeľa v cezročnom období

Mk 1, 14-20

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.

* * *

Prvé čítanie nás zavedie do veľkého mesta Ninive, ktoré zaplavila ľudská zloba. Jonáš, ktorý tam bol vyslaný prorokovať mal s Bohom živý vzťah a napriek tomu sa vzpiera a uteká od svojho poslania. Musí najskôr sám zakúsiť obrátenie, aby jeho kázanie odvrátilo od hriechu druhých. „Ešte štyridsať dní...!“, volá naliehavo. Boh dáva čas, a je osudovo dôležité, či ho využijeme. Obrátiť sa znamená zanechať hriech a vrátiť sa k Bohu. Nestačí intelektuálne, teoreticky, ale skutkami, bez ktorých viera v Boha je len mŕtvou atrapou. Nástojčivosť cítiť aj z Pavlových slov Korinťanom: čas je krátky, tvárnosť tohto sveta sa pomíňa (porov. 1 Kor 7, 29. 31).

„Naplnil sa čas, priblížilo sa Božie kráľovstvo“ sú úvodné slová, ktoré v Markovom evanjeliu vychádzajú z Ježišových úst. V nich je kľúč k čítaniu celého evanjelia. Každý jeho jednotlivý úsek sa teraz stáva pre mňa skutočnosťou natoľko, nakoľko si uvedomím, že sa „naplnil čas“ aby som toto slovo zobral vážne. Podľa toho, ako naň odpoviem, teda nakoľko sa obrátim a uverím evanjeliu, bude Božie kráľovstvo tu a teraz prítomné aj pre mňa, vo mne a cezo mňa. Začiatok verejného pôsobenia usmernili aj vonkajšie okolnosti, konkrétne uväznenie Jána Krstiteľa, ktorý tak zavŕšil svoje poslanie pripraviť Ježišovi cestu. Ježišove radostné hlásanie, že očakávané Božie kráľovstvo sa už stáva realitou  nerozlučne sprevádza výzva „kajajte sa a verte evanjeliu“. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“ (2 Kor 6, 2): „teraz“, v každé nové ráno, vždy pri zaznení Božieho slova. Odpovedať naň možno len okamžite: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“ (Hebr 4, 7). S Bohom, ktorý je večná prítomnosť, sa možno stretnúť len v tejto chvíli. Z Ježišových slov jasne vyplýva, že obrátiť sa znamená kajať sa a veriť evanjeliu. Teda ľutovať omyly minulosti a napredovať po správnej ceste. Živou ukážkou sú prví Ježišovi učeníci., ktorí hneď opúšťajú siete a idú za ním. Obrátenie je proces. Slová „urobím z vás rybárov ľudí“ vyjadrujú postupnú formáciu na nové životné poslanie. Obrátenie znamená osvojovať si život Majstra tým, že zotrvávajú s ním a počúvajú jeho slová.

* * *

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley

Keď Ježiš videl, že sa naplnil čas, neváhal a vykročil. Touto ľahkosťou a sviežosťou sú poznačené aj začiatky jeho verejného účinkovania. Oslovení učeníci dávajú veľkodušnú odpoveď, bez otáľania všetko zanechávajú a idú za ním. Duch pôsobí svojou vnútornou mocou a Otec tomuto dielu očividne žehná. Je to atmosféra, ktorá sa opakuje vždy, keď človek nekladie Bohu prekážky a dá sa mu bezvýhradne k dispozícii. Očakávanie končí, keď prichádza ten, ktorý bol cez stáročia očakávaný, hľadanie končí nájdením. Kto nevie, čo hľadá, pokračuje v hľadaní aj potom, čo sa naplnil čas, stále hľadá a nikdy nenájde. Ján končí a Ježiš zahajuje svoju činnosť. No je naďalej predchodcom, teraz v utrpení a smrti. Slovo, ktoré tu Marek používa („uväznený/vydaný“) je prekladom slova paradothénai. Je to významný pojem, ktorý sa objavuje už v Izaiášovej štvrtej piesni o Jahveho Služobníkovi. V Pavlových listoch toto sloveso jasne evokuje utrpenie a smrť Ježiša Krista. Marek ho používa aby vytvoril paralelu medzi Jánom Krstiteľom, Ježišom Kristom („Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho“ Mk 9, 31.; „Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom“ Mk 10, 33-34) a kresťanmi („...až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa, čo budete hovoriť... brat vydá na smrť brata“ porov. Mk 13, 10-12).

hlásal Božie evanjelium.

Genitív tú theú vo výroku „Božie evanjelium“ má dvojaký význam: evanjelium pochádzajúce „od“ Boha, alebo evanjelium „o“ Bohu. No evanjelium, to je v podstate sám „Ježiš Kristus, Syn Boží“ (Mk 1, 1). Keď Ježiš hlása evanjelium, v jeho obsahu dáva seba, lebo on je Slovo. Preto je jeho slovo také živé a účinné (porov. Hebr 4, 12). Všetko, čo Ježiš hovoril a konal sa stávalo evanjeliom, hoci do kníh sa dostala z toho len malá časť, a „ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 24). Sú to slová, z ktorých tryská vnútorné chvenie a súčasne obrovská sviežosť začiatkov, ktoré sú zároveň cieľom a naplnením. Minulosť nachádza zmysel a budúcnosť svoj prazáklad práve v týchto Ježišových krokoch. Dejú sa v rytme každodenných povinností. Novosť tu vnáša radikálnosť ponuky a veľkodušnosť odpovede.

Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.

Božie Kráľovstvo, cez stáročia pripravované a očakávané, sa stáva skutočnosťou. Týka sa všetkých ľudí, celého sveta, ba celého stvorenstva. A predsa prichádza tak jednoducho: s pár učeníkmi spomedzi rybárov, hlásaním putujúc z jednej osady do druhej, na veľmi malom a málo známom kútiku zeme. A predsa s takým obrovským dosahom. Od začiatku obsahuje Ježišovo kázanie štyri základné výzvy: Čas sa naplnil – Božie kráľovstvo je blízko – Obráťte sa – Verte evanjeliu. Posledné dve ukazujú, čo máme robiť, prvé dve prečo tak konať.

Termín, ktorý je tu použitý pre „čas“ (kairos) vyjadruje „príhodný čas“, „ten pravý čas“, ale aj „rozhodný čas“. Konečne nastala chvíľa kedy spása, ktorá už bola tu a v skrytosti pôsobila, vystúpila na povrch. Ako jarný rozpuk v prírode. Nesie už v sebe zárodky blízkeho leta i jesenného zberu: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43, 19). Celé Markovo evanjelium zachytáva Ježiša, ktorý ohlasuje a nastoľuje Božiu vládu ako proces, ktorý začína teraz jeho účinkovaním, avšak dokoná sa až druhým príchodom Syna človeka. Ježiš cez podobenstvá zjavuje učeníkom tajomstvá Božieho kráľovstva. Ono však má aj etický rozmer, ľudia sú povolaní, aby doňho vstúpili tým, že prijmú novú náplň života. Novosť znamená opustiť všetko staré, ale zahŕňa aj radosť zrodu, duchovnú sviežosť, charizmu začiatkov. Pohlcuje a pretvára všetko, ako sám Duch večnej mladosti. „Kráľovstvo“ v našej reči znie staticky a evokuje miesto či krajinu, kde kráľ vládne. Grécky výraz basileia je aktívny a dynamický a znamená kraľovanie. Keď Ježiš začína kázať, končí sa obdobie čakania. Práve prítomná doba je tá, ktorú Boh ustanovil pre našu spásu. V každej situácii je skrytý kairos, milostiplný čas, len ho treba rozpoznať.

Kajajte sa a verte evanjeliu.

Božie kráľovstvo predstavuje spásu. A spásu môže prijať ten, kto zanechá bludné cesty (pokánie) a vykročí po Božích (viera v evanjelium). Keď sa predzvesť záchrany mení na skutočnosť, keď je už tu, treba sa k nej primerane postaviť. Ak je hriech „pomýlením si cesty“, „krokom vedľa“, pokánie znamená obrátiť sa správnym smerom, teda vydať sa za Ježišom a s Ježišom, ktorý je Cesta, Pravda i Život a ktorý pripomína, že „nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (porov. Jn 14, 6). Pokánie charakterizuje zmena zmýšľania, srdca a smerovania, je zosúladením mojich krokov s Ježišovými. Komu veriť uprostred toľkých receptov šťastia? „Verte evanjeliu!“ Nie pozemským mesiášom a ich prísľubom pominuteľných rajov, ktorí ju vždy menili na peklo. Verte evanjeliu, lebo v ňom prichádza Božie kráľovstvo medzi nás. „Viera“ (pistis) v celom Svätom písme vyjadruje nielen rozumové presvedčenie, ale aj dôveru a osobnú oddanosť a v evanjeliách aj „zachraňujúcu vieru“ („Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 5); „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ Mk 5, 34); „Choď, tvoja viera ťa uzdravila! A hneď videl a šiel za ním po ceste“ Mk 10, 52).

„Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“

Sloveso „poďte“ (deute) v gréčtine zaznieva ako výzva („Vpred!“, „Hor sa...!“) a  vyzdvihuje autoritu toho, kto povoláva. „Za mnou“ môže mať pôvod v  židovskej praxi, kde žiak kráča niekoľko krokov za svojim učiteľom. Šimona a Ondreja povolal Ježiš pri spúšťaní sietí, zanedlho nato aj Jakuba a Jána pri opravovaní lode. Boh volá človeka tam, kde sa práve nachádza, uprostred jeho práce, rodinných a ostatných vzťahov. Nepotrebuje zvláštne miesta a okamihy. On je pánom všetkého a všade kam vstupuje sa odohrávajú Božie dejiny. Neskôr Ježiš oslovuje Léviho vo chvíli, keď počíta peniaze a Pavla keď prenasleduje kresťanov. Vlastnosti rybárov a prirodzenú formáciu života nemali jeho učeníci poprieť, ale povzniesť na novú rovinu, stať sa „rybármi ľudí“. Teda používať v poslaní podobnú chlapskú odvahu, vytrvalosť a súčinnosť, akú si vyžaduje aj bežný rybolov. Ježiš si nevyberal absolventov rabínskych škôl. Robotníkov na svoju žatvu povolával robotníkov. „Intelektuálna formácia“ bez takéhoto pevného zakorenenia v reálnom živote je len ponukou rafinovaných výhovoriek a pokrm márneho rojčenia a pýchy.

Oni hneď zanechali siete a išli za ním.

Slovo „hneď“, „ihneď“ svedčí o Ježišovej moci povolávať, ale aj o príťažlivosti jeho osoby. Nasledovať (akolúthein) nezanemená len kráčať za Ježišom ale pripodobniť sa mu v intelektuálnom, morálnom i v náboženskom zmysle. Zahŕňa osobný vzťah a nasledovanie spôsobu života. Učeníci sa majú stať očitými svedkami celého Ježišovho pôsobenia až po smrť a zmŕtvychvstanie. Táto úloha vyžaduje zriecť sa skutočne všetkého, práce (siete) i rodiny (otca). To bolo špecifické poslanie pre apoštolov. U nás ostatných predpokladá opustiť hriešny život, lenivosť a priemernosť. Povolanie najúčinnejšie paralyzuje odkladanie.

* * *

Aký čas sa napĺňa dnes?

Čas, bránu, ktorou budúcnosť prechádza do minulosti, ľudia väčšinou vnímajú ako niečo prchavé. Čas sa stráca pomedzi prsty, čas nám uteká, čas požiera... O čase jestvuje veľa názorov i aforizmov. „Čas, to je priestor, kde stretáme večnosť a uniká len tomu, kto ho zle prežíva“, hovorí Seneca. „Kto dobre využíva čas, predlžuje svoj život (A. Rosmini). „Ak miluješ život, nerozhadzuj okamihy, z ktorých sa skladá“ (B. Franklin). Kresťanská vízia času je kvalitatívne iná: „Boh nám dal čas, aby sme ho pretvorili na večnosť“, čo svätý Pavol chápe veľmi prakticky: „Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 9-10). Od Ježišovho zmŕtvychvstania žijeme „posledné dni“, čas Cirkvi. Už od apoštolských čias medzi kresťanmi živo rezonovalo očakávanie skorého Ježišovho druhého príchodu v sláve. Dejiny však idú ďalej. Dnešok závisí od minulosti a má zmysel, ak smeruje k budúcnosti. Pre zakorenenosť kresťana slúži aj poznanie cirkevných dejín.  V biblickom ponímaní plynutie času znamená kráčanie od prisľúbení k naplneniu. Prijatie prítomnosti má veľký význam pre psychické ale aj pre duchovné zdravie. Inak človek pol života preplače nad tým, čo ešte nie je a druhú nad tým, čo už nie je, polovicu ilúziami a druhú sklamaním z nich. Božie kráľovstvo prebúdza naše nádeje a je výzvou pre našu slobodu. Božie slovo nezaznieva, aby odsudzovalo druhých, ale aby mňa napravilo.

Je možné vnímať obrátenie ako priebežný stav a nielen definitívne rozhodnutie?

Rozhodovať sa pre pokánie musíme priebežne a stále znova, nie je to jednorazový úkon.

Slovo nebolo napísané aby som mal čím obviňovať druhých, ale aby usmerňovalo môj život. Ježiš spája výzvu na obrátenie s výzvou veriť: „kajajte sa a verte“. Veriť neznamená iné, ako správne sa rozhodovať. Alessandro Pronzato používa slovnú hračku: „Kresťan sa baví (diverte) tým, že sa stáva iný (diventa diverso), že sa mení.“ Chce tým povedať, že pravé obrátenie má byť radostné. A má byť takým aj ohlasovanie radostnej zvesti, evanjelia. Naplnil sa čas. Jonáš hlásal: „Ninive bude zničené!“ Ježiš hlása: „Svet bude spasený“. Starozákonné časy pominuli pred dvetisíc rokmi.

* * *

Večná sláva nie je prisľúbená iba za pokánie, o ktorom blažený apoštol Peter hovorí: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriech“ (Sk 3, 19), alebo Ján Krstiteľ a po ňom sám Pán: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Ruka v ruke má s ním kráčať láska, ktorá zakrýva množstvo hriechov: „A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4, 8). Súčasne aj almužna prináša liek na naše rany, lebo ako „horiaci oheň zadúša voda, tak sa dobrý čin protiví hriechu“ (Sir 3, 33).

                                               Sv. Ján Kassián, Collationes, 20, 8.

Boh, Stvoriteľ, pri stvorení prikázal rastlinám, aby každá z nich prinášala semeno podľa svojho druhu. Tak rozkázal aj kresťanom, ktorí sú živými rastlinami jeho Cirkvi, aby každý prinášal ovocie nábožnosti podľa svojej povahy, stavu a povolania. Chcem povedať, že šľachtic má praktizovať nábožnosť inak ako remeselník, sluha inak ako knieža, vdova inak ako slobodná deva alebo manželka. Ba ešte ani to nestačí, ale nábožnosť treba jednotlivo prispôsobiť silám, úlohám a povinnostiam každého človeka.

Povedz mi, prosím ťa, moja Filotea, či by to bolo správne, keby biskupi vyhľadávali samotu ako kartuziáni, keby sa manželia nestarali o zveľadenie svojho majetku viac ako kapucíni, keby remeselník trávil celé dni v kostole ako rehoľník a rehoľník by bol zasa stále naporúdzi ako biskup, aby pomáhal vo všetkých prípadoch a okolnostiach, aké vytvorí núdza blížneho? Nebola by takáto nábožnosť smiešna, nezriadená a neznesiteľná?

A predsa ako často sa s týmto omylom a nezmyslom stretávame! Nie, nie, Filotea moja; veď nábožnosť, ak je pravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v povolaní a postavení, je bezpochyby falošná. Včela zbiera svoj med z kvetov tak, že ich ani najmenej nepoškodí, ani neporuší; zanecháva ich také nedotknuté, nepoškvrnené a svieže, ako ich našla. A pravá nábožnosť to robí ešte lepšie, lebo ona nielenže neničí nijaké povolanie alebo zamestnanie, ale robí ho milším a krajším. (...) Teda kdekoľvek sme, všade sa môžeme a máme usilovať o dokonalý život.

                                                                  Sv. František Saleský, Filotea, 1, 3

Nepraj si, aby všetko dopadlo podľa tvojich vlastných predstáv, ale podľa Božieho zasľúbenia. Potom budeš vo svojich vnútorných modlitbách bez nepokoja a plný vďaky.

                                                           Evagrius Pontský, De oratione

Nemôžem sa vznášať v snoch, nemôžem naháňať motýle.

Už zazvonil budík. Prišla hodina, a je ňou práve táto,

ktorá vyzýva vyjsť zo škrupiny a dať sa do práce,

od večnosti pripravenej len pre mňa.

Je tu čosi, čo len ja, Pane, môžem a musím spraviť.

Je tu slovo, ktoré len ja mám ohlásiť. Je tu zmena, ktorá na mňa nalieha,

Je tu obrátenie, ktoré sa týka len mňa.

Je tu zodpovednosť, ktorú musím vziať na seba, námaha, ktorú musím podstúpiť.

Nastal čas, Pane, aby som pravdivo ukázal,

že moja tvár je tvojou tvárou a moja činnosť je tvojou činnosťou.

Zachovaj vo mne, Pane, ochotu prestať sa skrývať, vyjsť na cestu a začať budovať tvoje kráľovstvo. Amen.

Averardo Dini, Slovo, ktoré sa stáva modlitbou