Nájsť hviezdu, ktorá môže usmerniť naše životy, a vydať sa za ňou

Obdobie sviatočných dní, víkendov a dní voľna nám vrcholí slávnosťou Zjavenia Pána (Epifánia) a s týmto dňom sa predĺžujú dni vianočných sviatkov o ďalší deň. Ako však môžeme vstúpiť do rutiny všedných dní po toľkých slávnostiach a ako ju vôbec môžeme vhodne prežívať?

Odpoveď sa nám ponúka práve v Epifánii, čo znamená v „zjavení”. Predminulý rok 1. januára o 6:33 sonda New Horizons vypustená v januári 2006, preletela nad najvzdialenejším nebeským telesom, ktoré sme kedy dosiahli: Ultima Thule – asteroidom vzdialeným 6 miliárd kilometrov od našej planéty, ktorého zvláštny tvar pripomína novorodenca a ktorý bol pomenovaný po legendárnom ostrove na konci sveta. Nachádza sa v Kuiperovom páse, v kruhu nespočetných a rozmanitých priestorových objektov za obežnou dráhou Neptúna, odkiaľ pochádzajú naše kométy, putujúce cencúle so žiarivým chvostom, keď sa ich obežná dráha priblíži k Slnku.

Medzi kométami je tou najslávnejšou a najjasnejšou Halleyho vianočná kométa, ktorú namaľoval Giotto v Scrovegniho kaplnke vo výjave klaňania sa Troch Kráľov (mudrcov), v Epifánii. Očarovala ho ohnivá guľa, ktorá prekročila oblohu na Vianoce v roku 1301. Nebeské telesá nás stále dokážu vyrušiť a uviesť do úžasu napriek jednotvárnosti každodenného života, pripomínajúc nám tak krásu, ktorá obklopuje našu planétu a náš život. Dokonca aj mágovia boli očarení nebeským telesom dostatočne na to, aby sa vydali na cestu. Čo ich však hnalo do neznáma?

Okolo roku nula sa tri planéty, Jupiter, Saturn a Mars, pripojili k súhvezdiu Rýb, vyžarujúc tak jedno podivuhodné svetlo.

Títo babylonskí astronómovia patrili v starovekom svete medzi najskúsenejších znalcov nebeských pohybov. Jedinečná udalosť ich natoľko uviedla do úžasu, že sa rozhodli vyraziť do Judey. Johannes Kepler (veľký astronóm, ktorý šiel v šlapajách Kopernika, objavil zákony pohybu planét, ktoré sme študovali v škole) to osobne vysvetlil niektorým astronómom svojej doby, ktorí považovali hviezdu evanjelia len za nejakú kométu alebo len ako symbol.

Kepler zostal na Vianoce v roku 1603 omámený nebeským fenoménom, ktorý nikdy predtým nebol opísaný; išlo o spojenie planét, ktoré sa objavujú blízko seba a zvyšujú tak svoj jas. Vďaka svojim vedomostiam o planetárnych pohyboch vypočítal, že sa táto udalosť vyskytuje približne každých 800 rokov (najbližšie v roku 2400): teda okolo roku nula sa tri planéty (Jupiter, Saturn a Mars) pripojili k súhvezdiu Rýb, vyžarujúc tak jedno podivuhodné svetlo. V diele De die natali Iesu Christi (V deň narodenia Ježiša Krista) Kepler vylúčil, že by išlo o jediné svetlo Halleyho kométy, ktorú namaľoval Giotto, a ktorej obežná dráha okolo Slnka trvá 76 rokov, a preto sa jej prechod uskutočnil v roku 12 pnl.

Hoci vedci a historici o tom stále diskutujú, Keplerova hypotéza je však plne zlúčiteľná s evanjeliovým príbehom a ospravedlňuje riskatnú (kométa nebola zriedkavou udalosťou) cestu mágov. Tí boli stúpencami babylonského náboženstva vyznávajúceho boha Marduka, stotožňovaného s Jupiterom, ktorý ich v spojení so Saturnom (symbol židovského národa) nasmeroval do Jeruzalema, kde sa odobrali na Herodesov dvor, aby hľadali novonarodeného božieho kráľa a kde im bolo povedané, že posvätné písma ukazujú miesto narodenia Mesiáša v Betleheme.

Oslnení krásou mimoriadne zriedkavého nebeského fenoménu si ho nedovolia podceniť, ale svižne sa náhlia za jeho plným významom. Tento príbeh ma fascinuje nielen preto, že prepája oblasti poznania, ktoré sa dnes považujú za nezlučiteľné, ale predovšetkým preto, že na konci zimných prázdnin signalizuje nevyhnutnosť obnovenia bežného života: kde nájsť hybnú silu v rutine každodennej práce po období, akým sú Vianoce? Rovnako ako mudrci, priamo uprostred našej práce.

Ako môžeme svoju prácu zmeniť na príležitosť vždy nového úžasu, ktorý prekonáva nudu alebo nás aspoň prinúti prijať ju ako súčasť života?

Práca je výživou života, jednak preto, že sa ňou svet premieňa na chlieb, ktorým sa môžeme sýtiť a podeliť sa oň, a jednak kvôli tomu, že práve v práci (ako aj vo vzťahoch) nachádzame dôvod naplnenia osobnej realizácie. Avšak, práca sa často stane pre mnohých väzením alebo nudným opakovaním, z ktorého túžia uniknúť; či už ide o niekoho, kto je nútený robiť prácu, ktorú nemiluje, alebo toho, kto sa unavil z toho, čo spočiatku prijal s nadšením a objal to ako svoje skutočné povolanie.

Ako však môžeme svoju prácu namiesto toho zmeniť na príležitosť vždy nového úžasu, ktorý prekonáva nudu alebo nás aspoň prinúti prijať ju ako súčasť života? Nuda je absencia nového. Nemyslím „nové“ ako protiklad „starého“, ale ako „vždy rovnakého“. Niečo je nové, nie keď je „najnovšie“, ale keď je „nevyčerpateľné“.

„Najnovší“ model nejakého predmetu ma oklame, pretože je už starý vo chvíli, keď ho kúpim a začnem ho používať, zatiaľ čo to skutočne „nové“ je iba to, čo sa neustále obnovuje vďaka vnútornej životnej energii ako letokruhy stromu, ktoré sa tvoria rok čo rok okolo jeho centra. „Nie nové“ je všetko, čo nemôže poskytnúť nič viac: je vyčerpané, bez ohľadu na vek.

Novosť závisí od lásky: prijímam život obsiahnutý v tom, čo skutočne stretávam, v tom, čomu sa otváram a o čo sa starám.

Sonáta od Beethovena, obraz od Van Gogha, spev od Danteho, tvár milovanej osoby, sú vždy nové, pretože dávajú niečo navyše pri každom stretnutí, nevyčerpajú sa ako „rad polemických článkov“, ktorý trvá jedno ročné obdobie. Autori nového nie sú iba „inovátormi“, ale tými, ktorí vybudovali pre každého z nás studňu a z nej môžeme čerpať ako zo skutočného života.

Nové teda nie je „odlišné“ od zvyčajného, ale je to „to nemenné“, ktoré sa však nikdy nestane „rovnakým“, pretože jeho „novosť“ nemožno nikdy úplne obsiahnuť. Kto miluje, ten to pozná: vždy dokáže nájsť niečo nové v tej istej osobe. Novosť preto závisí od lásky: prijímam život obsiahnutý v tom, čo skutočne stretávam, v tom, čomu sa otváram a o čo sa starám.

Ak sa naše dni stanú nudnými a jednotvárnymi, je to kvôli nedostatku novosti. To znamená, že máme nedostatok skutočných stretnutí so životom, ktorý pramení z vecí a ľudí, a že napĺňame čas nezmyselnými, povrchnými činnosťami diktovanými pravidlami alebo nariadeniami, alebo sme jednoducho uzatvorení: nič nestretávame, resp. nejdeme oproti ničomu. Práve takto strácame inšpiráciu, ktorá nie je nejakým kúzlom, ale usilovným načerpávaním zo studne života prostredníctvom láskyplného vzťahu so svetom.

Ako teda nájsť stratenú inšpiráciu? Mudrci nám ešte raz ukazujú cestu.

Práca týchto ľudí je v skutočnosti neustálym dobrodružstvom, pretože rovnako ako mudrci v nej vždy nachádzajú nové výzvy.

Inšpirácia nie je výsadou umelcov, ale kohokoľvek – učiteľov, záhradníkov, lekárov, čašníkov... a všetkých čestných povolaní na svete, teda tých ľudí, ktorí si vybrali slobodne a vedome svoje povolanie a svoju prácu vykonávajú „s láskou“. Výrazom „láska“ mám na mysli nielen „starostlivosť“, ale aj „príležitosť“ dať a prijať život.

Práca týchto ľudí je v skutočnosti neustálym dobrodružstvom, pretože rovnako ako mudrci v nej vždy nachádzajú nové výzvy. Ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, ich nezadusia, práve naopak, zaručujú skutočné stretnutie ako vo vzťahu, keď sa pohádame a udobríme, tak sa nájdeme viac zjednotení ako predtým, pretože láska primäla rozdielnosť, aby zanechala svoj egoizmus, vyšla zo seba a našla nové bohatstvo.

Bohužiaľ, dnes mnoho ľudí pracuje z čistej nevyhnutnosti, nevybrali si svoje zamestnanie ako svoje povolanie, ale pod vplyvom rôznych okolností, tlakov či ilúzií. No práca bez inšpirácie, čo znamená bez lásky, sa najskôr stane nudou a neskôr väzením, z ktorého sa žiada utiecť kedykoľvek, pokiaľ sa len dá.

Existujú tri možné smery činností, resp. možných riešení tejto patovej situácie.

1) Pre tých, ktorí majú to šťastie, že môžu pracovať v súlade so svojím vlastným povolaním; zdieľajte svoju inšpiráciu s tými, ktorí vyhoreli (napríklad v škole stačí urobiť niečo spolu).

2) Pre tých, ktorí síce vykonávajú prácu ako svoje povolanie, ale stratili kontakt s tvorivým prameňom; kopte viac do hĺbky, aby ste vyslobodili uväznenú inšpiráciu: prečo ste si zvolili túto prácu? Ktorá hviezda (kto alebo čo) sa rozsvietila, aby vás prinútila vydať sa na cestu? Prečo jej svetlo zhaslo? Čo jej bráni alebo čo ju utlmuje?

3) Pre tých, ktorí sú nútení vykonávať prácu, pre ktorú nemajú povolanie, existujú dva spôsoby, ako sa inšpirovať.

a) Hľadať to nové, čo sa v danej práci skrýva: to znamená, byť „láskyplne“ otvorený veciam a ľuďom, ako to robí jedna tridsaťročná predavačka novín, ktorá mi nedávno opísala svoj „prekvapivý“ život: „novinový stánok mi poskytuje možnosť načúvania mnohým ľuďom či už ide o staršieho človeka sťažujúceho sa na bolesti kostí, či matku, ktorá má problémy s učiteľmi, až po nejaké dieťa, ktoré mi vyrozpráva svoj školský deň. Deti ma zdravia každé ráno pred tým, než idú do školy ako aj tínedžeri, ktorým som nedávno tiež začala načúvať. Zdôverujú sa mi ako dospelému bez toho, aby som im niečo „vyčítala“, len ich počúvam. Rozprávajú mi o svojich problémoch alebo ma žiadajú o radu. Často neprichádzajú preto, aby si niečo kúpili, ale len kvôli tomu, aby som ich vypočula. Pre mňa to nie je bezvýznamná zodpovednosť.”

b) Kultivovať to nové, každý deň, hoci len niekoľko minút, prostredníctvom toho, pre čo vnímate, že máte povolanie spôsobmi a v intervaloch, ktoré budete schopní nájsť. Poznám jedno dievča, ktoré to takto robievalo a týmto spôsobom sa jej podarilo premeniť svoju vášeň pre kozmetiku na krásnu prácu.

Avšak, je potrebné zostať otvorený a tiež byť pripravený nechať sa zraniť.

V mojej práci ma unavuje mnoho vecí. No nie sú to tie základné, ktoré sa naproti tomu neustále obnovujú: to, čo študujem, a mladí, ktorých stretávam, ma vedia každý deň nečakane prekvapiť, viac alebo menej vyčerpávajúcim spôsobom.

Je to jeden neprestajný údiv, ktorý ma núti vydať sa na cestu k tomu, čo je iné ako ja, a vyzýva ma, aby som to miloval práve preto, že je iné ako ja. Avšak, je potrebné zostať otvorený a tiež byť pripravený nechať sa zraniť.

Len s ľudskými silami by som to nikdy nezvládol, ale s vedomím, že každá udalosť je príležitosťou, ktorú mi Boh dáva, aby som bol milovaný a viac miloval, ma udržuje v pozornosti a otvorenosti: Boh ma nikdy nenudí.

Teda výzva, ktorá dnes stojí pred nami je (znovu) nájsť hviezdu, ktorá naznačuje to, čo môže usmerňovať naše životy a vydať sa jednoducho na cestu.

Aká je tá vaša hviezda? Kam smerujete? Mudrci niesli dary kráľovi a našli jednoduché dieťa so svojimi rodičmi: možno preto, že novosťou každodenného života je práve každodenný život.

ZDROJ: postoj.sk (Alessandro D'Avenia)