Na Slovensku si často mylne myslíme, že všetko vyriešime modlitbou

Na Slovensku si často mylne myslíme, že všetko vyriešime modlitbou

Rozhovor s kňazom Andrejom Darmom o tlakoch na duchovných, očakávaní veriacich, vyhorení aj celibáte.

Sám prešiel vyhorením po dlhoročnej pastorácii mládeže. Skúsenosť s ozdravným programom pre kňazov v Spojených štátoch ho priviedla k tomu, že dnes takéto pobyty organizuje na Slovensku. Hovorí, že od kňazov očakávame mnohé veci od opravy kostola až po dokonalú komunikáciu, no málo čakáme duchovné úlohy.

Vysvetľuje, že aj kňazi si prechádzajú krízovým obdobím, keď hodnotia, čo v živote dosiahli, a musia sa vyrovnať s realitou. Podľa jeho slov je mýtom, že celibát je vždy najťažšou oblasťou kňazského života. Kňaz Banskobystrickej diecézy Andrej Darmo.

Organizujete mesačné pobyty pre kňazov, ktorí sú vyčerpaní alebo sa nachádzajú v kríze. Ako ste sa k tomu dostali?

Dvanásť a pol roka som pôsobil v Diecéznom centre mládeže v Španej Doline. Bola to náročná služba – organizoval som akcie, zháňal peniaze, staral sa o dobrovoľníkov a mladých ľudí. Ročne k nám prišlo dvetisíc mladých, prosto veľká hektika. Moja služba bola často spochybňovaná, keď som si od niektorých ľudí vypočul: Čo tam vlastne robíš? Však nekrstíš, nepochovávaš, púšťaš s mladými šarkany. (Úsmev.)

Lenže v skutočnosti som spovedal od nevidím do nevidím, riešili sa veci. Bol som naozaj vyhorený. Bolo mi až fyzicky zle, nemohol som spávať. Rok pred odchodom som žiadal otca biskupa o sabatický rok, no najprv nesúhlasil. Na duchovných cvičeniach v Lukovom dvore pri Nitre, kde teraz organizujeme spomínané pobyty pre kňazov, som pocítil, že to mám s tým „sabatikalom“ skúsiť znovu.

Na druhý raz to vyšlo. Niektorí ľudia si však mysleli, že odchádzam z kňazstva. Lebo u nás sa stáva, že keď kňaz dostane sabatický rok, okolie si myslí, že má nejaký „prúser“. Tento pohľad treba zmeniť. Hovoril som im: Nie, chlapi, chcem len načerpať.

Ako ste prežili sabatický rok?

Nemal som nič premyslené. Hneď som však pocítil, že Pán sa stará. Najprv som bol dva mesiace na Islande u kapucínov, potom som strávil štyri mesiace vo Vancouvri. No a potom som objavil možnosť štvormesačného sabatického programu pre kňazov a rehoľné sestry v San Antoniu v Texase. Lenže ten pobyt stál 11-tisíc dolárov. Povedal som im, že aktuálnu výplatu mám dvesto eur. Neverili mi. Napísal som im teda, že im môj biskup pošle potvrdenie. Na to odpísali, že ak zaplatím tisíc dolárov, môžem prísť. (Smiech.)

V čom spočíval tento program?

Zažil som jeden z najkrajších časov. Spravili nám vstupné vyšetrenie, upravili stravu. Mali sme prednášky z teológie, psychológie, oplakali sme veci z minulosti, zdieľali sa v skupinkách, mali duchové sprevádzanie, pohyb. Super čas. Prišiel som odtiaľ ako premenený.

Pre zaujímavosť – vekový priemer účastníkov tam bol 70 rokov, ja som bol najmladší v celej histórii pobytov. Po mojom návrate som sa rozprával s dnes už nebohým Jozefom Hegglinom, kňazom a misionárom zo Švajčiarska, ktorý pôsobil ako šéf Duchovného centra v Lukovom dvore pri Nitre. Zhodli sme sa na tom, že podobný program pre kňazov musíme spraviť aj na Slovensku.

Hnala ma vlastná skúsenosť, že sám viem, ako sa človek dostáva z extrémnej vyčerpanosti. A hlavne, že omnoho lacnejšia je prevencia ako liečenie. V Amerike som bol pred piatimi rokmi. Po návrate pôsobím vo farnosti Trnavá Hora pri Žiari nad Hronom.

Program Holy-days pre kňazov, ktorý ponúkate, však netrvá štyri mesiace, ale štyri týždne...

Áno, ideálne by boli štyri mesiace, tak ako v Amerike. Tri mesiace trvá zmena návykov a plus dva týždne na zabrzdenie sa a dva na zhrnutie skúsenosti z programu. Lenže v takom prípade by bolo problém pre našich kňazov získať voľno. Na tie štyri týždne si ešte ako-tak dokážu vybaviť za seba zastupovanie.

Niektorí zase viac ako voľno potrebujú nabrať presvedčenie, že to bez nich mesiac v službe zvládnu. (Úsmev.)

Koľko kňazov dokážete prijať?

Kapacita je desať. Prvý turnus sme mali päť účastníkov, naposledy štyroch. Aktuálne, na októbrový termín, máme zatiaľ prihlásených päť ľudí.

Malá skupina je zámer?

Áno, lebo chceme byť s nimi osobne. V USA nás bolo 27 z celého sveta, kňazi aj rehoľné sestry. U nás sú len muži.

Na plagátiku k programu Holy-days pre kňazov píšete, že ide o relax duše i tela. To znie ako wellness pobyt.

Chce to byť aj wellness – pre srdce, telo, myseľ a dušu. Priestor, kde človek môže načerpať, poobhliadnuť sa, dovoliť si vypnúť. Holy-days je slovná hračka, jednak sú to sväté dni, a zároveň prázdniny. Aj Pán sa v siedmy deň radoval z diel, ktoré stvoril. My sa takisto potrebujeme vedieť radovať z vecí, ktoré sa nám podarili, a zároveň sa pozrieť i na tie ťažké.

Ako vyzerá program?

Prvý týždeň je zameraný na oddych, lebo človek začne oddychovať až po niekoľkých dňoch. Zároveň sa medzi účastníkmi tvorí atmosféra dôvery, zvykajú si na prostredie. Ďalší týždeň sa pozeráme na vlastné dejiny ako dejiny milosti a zároveň dávame Bohu veci, ktoré boli ťažké, ktoré treba vypovedať a uzdraviť, samozrejme, v bezpečnom a dôvernom prostredí. Za tie roky kňazskej služby sa toho udeje veľa, nielen pozitívneho.

Tretí týždeň je inšpiračný, voláme si ľudí zvonka, ktorí ponúkajú nové myšlienky. Súčasťou je téma sexuality, závislosti, modlitby, kňazskej spirituality a podobne. Posledný týždeň je týždeň integrácie, teda duchovné cvičenia, každý je individuálne sprevádzaný. Aby kňazi neodišli rozbití, ale aby sa dalo dokopy to, čo sa zistilo, povedalo.

Netradičnú atmosféru vytvárajú rehoľné sestry z Kiribati, ktoré varia. Účastníci sú teda na Slovensku a zároveň trochu v exotike.

S čím prídu kňazi na tento program?

Niekto napríklad preto, že cíti, že si potrebuje oddýchnuť, dostať nový impulz alebo iní hľadajú stratenú chuť. Prípadne chcú mať len priestor pre seba, aby reflektovali svoj vlastný život.

Z hľadiska veku ide o akých kňazov?

Väčšinou prídu kňazi po štyridsiatke, teda takí, čo už dačo prežili. V tom období prichádza kríza stredného veku, keď človek hodnotí a potrebuje sa stretnúť sám so sebou. Priznať si, že som iba človekom, že mám aj ľudské potreby, čo býva veľký problém aj medzi kňazmi. Neznamená, že keď slúžim Bohu, nie som človek.

S týmto vekom súvisia ambície – do štyridsiatky potrebuje človek postaviť dom, zasadiť strom, ako sa hovorí. Osvedčiť sa v spoločnosti, nájsť si miesto, ísť po rebríku hore. Potom nastáva moment, keď sa to láme, zväčša okolo štyridsiatky. Spravil som dieru do sveta? Podarilo sa mi niečo? Ak nie, čo ešte stihnem, a podobné otázky.

Toto riešia kňazi?

To riešime všetci. Ide o otázku úspešnosti muža. Pri kňazovi sa to prejavuje možno cez trochu iné parametre než pri otcovi rodiny. Napríklad postavím kostol, opravím faru, vybudujem spoločenstvo, obrátim ľudí, budem mať plný kostol, spravím doktorát a podobne. Každý niečo máme.

Považujete to teda za prirodzenú vec?

Áno, je to prirodzené, ale aj tak to potrebujeme spracovať. Musíme správne zhodnotiť minulosť, aby sme sa správne naštartovali do ďalšej etapy života. Ďalšia vec je, že spoločnosť, ale aj my sami sa tlačíme do extrémov. Do výkonu. Tlak očakávaní na kňazov je veľký.

Do veľkej miery vytvárajú tlak aj veriaci.

Iste. Keď som prišiel do farnosti, pýtal som sa: Ako sa to u vás robí? No ako poviete, pán farár. Takýto prístup vytvára veľký tlak v zmysle, že ja sám mám o mnohom rozhodovať. Nikomu to môže vyhovovať, mne určite nie.

Očakávania ľudí sú veľké najmä v oblastiach ako komunikácia, treba byť vždy usmiaty, pripravený, ochotný. Lenže to je priam božská úloha, ktorá sa ľudsky nedá zvládnuť. Ide však všeobecne o problém pomáhajúcich profesií. Výhoda aj nevýhoda pri kňazskom stave je, že nepozná pracovný čas. Potrebujeme zlomiť v sebe, že nemusím byť dokonalý. Nie ja som ten, čo zachraňuje, ale Boh. A sám potrebujem Spasiteľa.

Druhá vec je, že niekedy od kňaza málo očakávame.

Málo? Teraz ste povedali, že očakávania sú veľké...

Vysvetlím. Očakávania ľudí sa zväčša týkajú tých menej podstatných vecí kňazskej služby. Očakávame napríklad, že opraví kostol, ale on nemá stavebnú školu a niektorí pomaly ani nevedia, čo je cement. Inými slovami, málo očakávame duchovné úlohy. Práve riešim, že potrebujeme kurz pre kňazov, ako robiť duchovné sprevádzanie. Lebo my staviame, rekonštruujeme, budujeme, ale zabúda sa na veci, pre ktoré je kňaz kňazom.

Ďalšou vecou je, že sa na kňazov často hľadí s negatívnym podozrievaním, predsudkami a zovšeobecňovaním. Každý je hneď tmár, úchylák, moralistický strážca divných hodnôt, spiatočník… Je medzi tým aj veľa negatívnych mýtov, ide o náročnú vec na spravovanie.

Čo teda máme od kňazov očakávať?

Očakávam, aby som počul od kňaza dobré Božie slovo, očakávam ľudskosť a duchovno. Že mi pomôže stretnúť Božie tajomstvo zrozumiteľným spôsobom. Potrebujem kňazov, čo sú plní Boha. Sú stavitelia mostov – pontifex. Čakám od nich modlitbu. Mnohí kňazi povedia, že postoj bežných katolíkov je: mne stačí, že je omša, a nech farár odo mňa nič viac nechce. To je však strašne frustrujúce. Lenže my kňazi chceme vyžadovať od veriacich rôzne veci, ak by sme ich nečakali, tak by sme neverili, že majú v sebe charizmy a potenciál. A naopak, veriaci by mali v kňazovi vidieť i človeka. A nečakať, že vyrieši všetky problémy. Radšej čakať, že im ponúkne duchovno, život s Bohom, život napriek ťažkostiam a ranám.

Jedna kategória sú kňazi, ktorí majú veľa aktivít a naháňajú sa. Nie je opačným rizikom, keď kňaz nemá veľa povinností, je niekde na malej fare a nevie, ako vyplniť čas?

Môže to spôsobiť problémy. Nemôžeme sa však vyhovárať len na prostredie, ale je podstatné, ako my do situácie vstupujeme. My kňazi musíme rozlišovať, do čoho nás Pán pozýva. Biskup nemá pripravených tristo Božích vôlí v zásuvke, vytiahne: nech sa páči, tu je Božia vôľa pre teba. Musíme sa pýtať, som tu, na tomto mieste, čo mám robiť, Bože? Niekedy je možné prísť za biskupom a poprosiť, ja cítim toto, ako to vidíte vy? Zvykneme hádzať celý problém na kohosi iného alebo na prostredie. Lebo ako existuje syndróm vyhorenia, tak poznáme aj syndróm „zamrznutia“. Ani v jednom niet živej vody.

Pasivita, letargia?

Presne, keď si poviem, že nemám čo robiť. V takom prípade si treba uvedomiť, že moji farníci nie sú len tí, čo prídu do kostola, ale sú to všetci v rámci obce. Na mieste je otázka, ako k nim prichádzam, a to nielen ako kňaz, ale aj po ľudskej stránke.

Neboli by sme kňazom viac nápomocní a zmenšili tlak, keby sme mali väčšie povedomie o ich starostiach a problémoch?

(Ticho.) Je možné, že niekoho to povzbudí, ale môže sa tiež stať, že ľudia si povedia: no keď má farár takýto problém, tak ja potom môžem hocičo. Je to tenký ľad, do akej miery by mali veriaci vedieť o všetkých problémoch kňazov. Nám kňazom pomôže, keď budeme s vami spoločne žiť s tým, že potrebujeme vašu pozitívnu aj negatívnu spätnú väzbu.

Bol som takmer trinásť rokov v diecéznom centre mládeže, a teda mladí sa nehrali na diplomatov a povedali mi veci na rovinu. Pomáhalo mi to rásť, lebo som cítil, že ma majú radi, ale zároveň im nie je jedno, aký som. Vo farnostiach býva väčší odstup.

Ako sme na tom s tým, že veriaci po ľudskej stránke vyjdú kňazovi v ústrety, napríklad pozvaním na obed?

Jeden profesor z Inštitútu Jána Pavla II. v Ríme povedal, že rodiny by mali dbať o kňazov. Je to pre nich najbezpečnejšie miesto, lebo sú tam zastúpené všetky generácie. Osobne som veľmi vďačný, že v mojej farnosti ma volajú do rodín. Na druhej strane, existuje tu nebezpečenstvo, aby si kňaza nesprivatizovala jedna rodina. Kňaz si zase musí dať pozor, aby sa príliš nenaviazal; preto je dobré, keď je tých rodín čím viac.

Nemajú to diecézni kňazi ťažké v komplexnosti potrieb, že by sa mali venovať všetkým skupinám?

Sme s tým konfrontovaní, tá šírka je ozaj veľká. Je to otázka úlohy kňaza v dnešnej dobe. Mal by byť mystagógom, ktorý vovádza do tajomstiev, zjednocuje farnosť, ale nie všetko od neho závisí. Aj laici musia prevziať zodpovednosť, napríklad otcovia si musia uvedomiť, že oni sú zodpovední za duchovný rast svojej rodiny.

Nemajú to rehoľníci ľahšie ako diecézni kňazi?

(Ticho.) Podľa mňa nemajú. Tak ako v rodine sa zápasí o vernosť, tak v prípade rehoľníkov je zápas v komunite s bratmi, ale tiež s osamelosťou. Rovnako vo farnosti kňaz bojuje s osamelosťou a aj vzťahmi. Každý má toho nakúpeného dosť.

Keď sa hovorí o ťažkostiach kňazského života, medzi ľuďmi koluje niekoľko tém ako celibát, alkohol, moc, peniaze... Za azda najťažšiu vec sa považuje celibát. Je to však skutočne tak?

Podľa mňa je to mýtus. Celá naša doba je presexualizovaná, akoby sa bez sexu nedalo ani pohnúť. Všetci sme sexuálne bytosti, všetko, čo robím, robím ako muž a rehoľná sestra ako žena. To je jasné. Ale nemyslím si, že za všetko môže celibát. Možno si potrebujeme ujasniť jednu vec, že cirkev nezaväzuje kňazov celibátom, ale svätí celibátnych mužov. To je rozdiel.

Vidno to pri obrade vysviacky diakonov, kde sa povie, nech pristúpia tí, čo chcú svoju oddanosť Kristovi spečatiť celibátom. Čiže najprv sa skladá sľub celibátu, až potom je vysviacka. Cirkev teda svätí tých, čo sa už predtým rozhodli pre konkrétny stav celibátu alebo manželstva, to platí aj pri trvalých diakonoch. Rovnako pri gréckokatolíkoch, ak sa chcú kandidáti kňazstva oženiť, musia to urobiť pred vysviackou.

Niektorí kňazi však povedia: prijal som celibát, lebo to bolo „v balíku“.

Takto by to nemalo byť. Potrebujeme hovoriť o tom a objaviť, že sa ním zasväcujem Bohu, ľuďom a prijímam službu kňazstva. Nechcem rozprávať zbožné frázy, ale naozaj je celibát o tom, že chcem dať život v extrémnej forme za toho druhého. Keď sme riešili antigénové testovanie v našej obci, prihlásili sa ženatí farníci a ja si vravím: Andrej a ty budeš doma? Keď jeden z nich ochorie a zomrie, rodina príde o otca. Ak sa nakazíš ty, pošlú sem niekoho ďalšieho. Tak som šiel.

Keď príde reč na celibát, zvyknem spomenúť možno netradičný príklad: komiksoví superhrdinovia ako Superman, Spiderman či Batman nemali rodinu. Mali vzťahy, ale nie vlastnú rodinu. Vieme prečo – lebo sa obetovali pre iné dobro. My kňazi len potrebujeme objaviť krásu a dynamiku celibátu. Základom je však sebapoznanie, sebaprijatie a úplné sebadarovanie sa Bohu a ľuďom až po obetu vlastného života. To sa má diať v inej forme i v rodine. Venujeme sa tomu aj na našich pobytoch. Zmyslom a naplnením celibátu je duchovné otcovstvo.

A úprimne, riešime aj dôležitejšie témy ako celibát. Napríklad s mojimi priateľmi kňazmi sa najviac zamýšľame nad tým, ako v súčasnosti zachytiť a rozpoznať Boží život v nás a okolo nás. Ako sa z neho tešiť, žiť ho a odovzdať ho tým, ktorí sú v našej blízkosti. Na druhej strane, pripúšťam, že pre niektorých celibát vzhľadom na to, čo práve prežívajú, môže byť náročnou otázkou. Podobné zápasy však vidíme aj v manželstve.

V informáciách o pobyte máte upozornenie, že nie je určený pre závislých od alkoholu. Pitie sa tiež považuje za jeden z vážnych problémov, ktorý sa nevyhýba kňazom.

Určité situácie môžu človeka priviesť k rôznym kompenzáciám a samota môže byť priestor pre alkohol alebo iné závislosti. Ale kňazi nie sú v tomto iná kategória, každý prežíva stresové situácie, aj v manželstve. Treba to zodpovedne riešiť. Jeden môj spolubrat raz poznamenal: Na to, aké máme my kňazi ľudské vstupy a možnosti, tak máme úžasné výsledky. Lebo sme vlastne starí mládenci, ktorí však nežijú ako starí mládenci. Vzhľadom na to, že sme dlho sami, dokážeme mnohí vyprodukovať úžasné hodnoty.

Niektorí kňazi majú silné záľuby. Môžeme ich chápať ako náhradu za samotu či celibát?

Všetko musí mať svoje hranice. Aj práca, inak vyhorím. A rovnako záujem, lebo ak mi prerastie cez hlavu, tak to tiež nie je dobré. Benediktín Mark Falkenhein, čo sa venuje kňazom v USA, vraví, že na všetko sa treba pozerať cez Krista. Potrebujeme oddychovať, aby sme mohli slúžiť. Potrebujeme mať radosť, aby sme mohli fungovať.

Kedysi som mal výčitky, že som si pospal alebo sa šiel prejsť. Lenže aj kňaz potrebuje nedeľu, hoci to bude zrejme iný deň. Pretože je rozdiel, či slúžim z potreby alebo hojnosti. Z potreby – to je, že ma niekto stále potrebuje. Z hojnosti – že nemôžem nehlásať, čo som zažil. Na to však musím mať priestor, kde čerpám. Takže ak je záľuba takýto priestor, kde čerpám a dáva to život mojej službe, tak je to v poriadku. Cítim, že potrebujeme byť svedkami a učiteľmi plného, hojného, radostného života s Bohom a ľuďmi.

Býva nedeľa večer kritický čas pre kňaza?

Môže to tak byť. Ja zvyknem ísť v pondelok do kláštora kapucínov. Kňaz potrebuje mať priateľov, ktorí nie sú len jeho klienti, farníci. V takomto priestore, kde kňaza nevnímajú ako svojho farára a zároveň rešpektujú jeho záväzky, vie dobre načerpať. Zároveň sa teším aj zo samotnej nedele, z ľudí. Niekedy mám pozvanie na tri obedy. (Úsmev.)

Akých máme kňazov u nás?

Dobrých. Často sú sklamaní, či už z ľudí, alebo zo systému, ale vidím ich vnútornú dobrotu. Zápasia, ako vedia. To, že sa potom nabalia do ich života nejaké kompenzačné veci, je druhá vec, ale my chceme, aby sa mali kam obrátiť. Aby cirkev stála pri svojich kňazoch. Zažiť oddych s Bohom a bratmi chápem ako nutnosť, aby som mohol slúžiť mne zvereným. Preto kňazov pozývam zažiť čosi podobné.

Ako hovorieval Jožko Hegglin, na Slovensku si mylne myslíme, že všetko vyriešime modlitbou. Veľa vecí áno, ale sme tiež ľudia, nemôžeme podceniť psychologický či fyzický rozmer. Nie sme anjelské bytosti.

Slová „pomodlím sa za teba“ môžu byť teda niekedy len frázou?

Môže to byť náboženské klišé. Alebo útekom z reality. Potrebujeme sa statočne pozrieť, v čom je výzva. Ak mám boľavý zub, nepomodlím sa, ale pôjdem k doktorovi. Môžem sa pomodliť, aby som mal silu ísť k lekárovi, ale pointa je inde.

Pekne to napísal pápež František v liste o svätom Jozefovi Patris corde: „Musíme sa naučiť prijímať svoju slabosť s hlbokou nežnosťou“, lebo cez ňu tečie Božia milosť. Rana nemá byť o výčitkách, ale šanci, cez ktorú chce Boh uzdraviť. Má sa stať oslávenou ranou. Lebo diabol chce len výčitky, kdežto Pán pozýva napriek ranám k životu.