Modlou je všetko, čo staviame na miesto, ktoré patrí Bohu / Homília na 3. pôstnu nedeľu

MODLOU JE VŠETKO, ČO STAVIAME NA MIESTO, KTORÉ PATRÍ BOHU

3. pôstna nedeľa

Jn 2, 13 – 25

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Prvé čítanie opisuje slávnostné vyhlásenie Desatora Božích prikázaní. Sprevádza ho uzavretie zmluvy medzi Bohom a izraelským národom, ktorý  sa zaväzuje žiť podľa Božích príkazov. Desatoro je stredobodom a srdcom mojžišovského zákona, no rovnako platí aj pre kresťanov. Ježiš vyhlásil, že neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť. Desatoro predstavuje súhrn záväzkov voči Bohu (prvá tabuľa, prvé tri prikázania) a povinností voči sebe a blížnym (druhá tabuľa, ostatné prikázania). Vo vzťahu k Bohu sa tu kladie dôraz na Božiu transcendenciu a odmietanie akýchkoľvek idolov. Pri odovzdávaní Desatora Boh najskôr Izraelitom pripomína, ako ich vyviedol z Egypta a preukázal im toľké dobrodenia. Desatoro je novým prejavom tejto Božej starostlivosti. Základom všetkých ustanovení,  týkajúcich sa medziľudských vzťahov, je  hlboká úcta  k Bohu, ktorý je jediným Pánom. Desatoro vyjadruje nevyhnutné podmienky, aby človek mohol žiť v súlade s Bohom. Preto treba odmietnuť všetky falošné idoly. Najčastejšie sa nimi stávajú práve peniaze. Namiesto Boha si na nich zakladáme svoju existenciu a očakávame od nich to, čo môže dať len Boh. Peniaze samotné nie sú zlé, škodlivé je ich zbožšťovanie. Všetko, čo človek uprednostní pred Bohom, sa napokon obracia proti nemu samému. Preto aj v evanjeliu Ježiš veľmi radikálne volá: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

Udalosť vyhnania predavačov z chrámu sa podľa Jánovej chronológie odohrala na Veľkú noc v prvý rok Ježišovho účinkovania. Takto Ježiš začal svoje verejné pôsobenie v Jeruzaleme, kam prišiel ako jednoduchý a neznámy pútnik. No za jeho rozhodným správaním Židia tušili autoritu, ktorú nevedeli pochopiť ani prijať, a preto si žiadali znamenie. Ježiš túžil očistiť židovský náboženský kult, ktorý miešal náboženstvo s politikou, liturgiu s obchodom a ducha s peniazmi. V diskusii s predstavenými chrámu Ježiš stavia do protikladu chrám, ktorým je on sám. Predpovedá, že chrám jeho tela bude zborený, ale vzkriesením znova vybudovaný. Ako vidíme z reakcií židovských elít, toto Ježišovo vyhlásenie nepochopili správne a pri súde ho obrátili proti nemu. I keď sa sám Ježiš označuje za nový a definitívny chrám a miesto Božieho prebývania medzi ľuďmi, má v úcte aj jeruzalemský chrám, ktorý nazýva „domom svojho Otca“. Veď bol po stáročia miestom osobitnej prítomnosti jeho Otca v živote izraelského národa.

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema.

V chráme sa má človek obohatiť stretnutím s Bohom, nie rozmnožovaním hmotných statkov. Boh nás môže zahrnúť svojimi darmi, len ak uvoľníme svoje ruky a srdce a nedržíme v nich kŕčovito svoje malicherné poklady. Každý je vystavený pokušeniu robiť si z chrámu tržnicu – či už prakticky, alebo v srdci. Svoje úmysly a postoje treba stále očisťovať. Na Veľkú noc, Pesach, Židia slávili vyslobodenie z egyptského otroctva. Bolo predobrazom definitívneho oslobodenia, ktoré mal priniesť očakávaný Mesiáš. V Ježišovi práve vstúpil do chrámu a prvým krokom jeho mesiášskeho pôsobenia je, že oslobodzuje človeka od mamonárstva a chrám od otrokov peňazí.

V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Nešlo len o samotný chrám, teda svätyňu (naos, sanktuárium), ale o celý chrámový komplex (hieron) a chrámové nádvoria. Tam sa vyučovalo i obchodovalo. Do svätyne mohli vstúpiť len kňazi a do Svätyne svätých len veľkňaz jedenkrát do roka. Pútnici, ktorí prichádzali do Jeruzalema, si mohli v chrámovom nádvorí kúpiť zvieratá na obety a zmeniť peniaze na šekle. Tie boli jedinou valutou, ktorou sa mohla platiť chrámová daň. Napriek tomu, že účel bol dobrý, absolutizovanie toho, čo má len slúžiť, je tiež modloslužbou. Idoly si najčastejšie robíme práve z vecí súvisiacich s praktizovaním náboženského kultu. Na sviatky v tých časoch putovalo do Jeruzalema až stotisíc veriacich a obetovalo sa až osemnásťtisíc baránkov. Vieme si predstaviť ruch, ktorý tu vládol.

Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomen- com rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto!“

Ježiš nevyhnal všetkých obchodníkov, ani svojím gestom takéto znesväcovania Otcovho domu neodstránil. No dal ním jasne najavo, ako láska k Otcovi a k všet- kému, čo s ním nejako súvisí, rozpaľuje celé jeho vnútro, vrátane emócií. Keď nám na niečom záleží, nemožno nereagovať. Zároveň prítomným i celým generáciám po nich poukázal na správne poslanie chrámu. Treba doň vstupovať ako do posvätného priestoru a modliť sa v duchu Otčenáša, nie klásť podmienky a stavať nad Božiu vôľu vlastné záujmy bez skúmania, či sú aj Božími. Až keď učeníci pochopili, že Ježiš myslel najmä na chrám svojho tela, ktoré obetoval, aby sa aj naše telá znova stali Božími chrámami, vyznieva v plnosti aj zmysel tohto „kázania gestami“.

Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!

Ježiš vyriekol tieto slová v doslovnom i obraznom význame. Cudzie peniaze    s obrazmi pohanských božstiev boli pokladané za nečisté. Zmenáreň však bola aj zdrojom zisku. V duchovnom ponímaní robíme z chrámu tržnicu vtedy, ak si chceme Boha „kúpiť“ svojimi obetnými darmi. Každé náboženstvo má sklon zúžiť sa na obchod: používať modlitby, obety i dobré skutky, aby si nimi človek zaslúžil, teda „kúpil si“ Božie odpustenie, priazeň a požehnanie. Jeruzalemský chrám bol

„centrálnou bankou Palestíny“, dnes sú banky centrálnym chrámom, v ktorom ľudia obetujú mamone svoje srdcia, vzťahy i duše.

Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Učeníci si spomenuli na tieto slová žalmu, lebo vystihovali Ježišovo správanie pri očisťovaní Božieho domu. Ježiš prišiel, aby chrám oslobodil a zjavil ľuďom Boha, ktorý nežiada od človeka obetu, ale sám seba obetuje za jeho život.

Príchod Baránka, ktorý berie na svoje plecia hriech celého sveta, znamená koniec ostatných obetí. „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 19).

Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?

Ako vždy, keď sa siahne na peniaze, aj v tom čase sa náboženské vrchnosti cítili ohrozené a s nimi všetci, čo mali z tohto obchodu nejaký zisk. Preto sa dožadujú znamenia, ktoré by potvrdilo, že Ježiš je oprávnený konať v mene Boha. Nie však preto, aby v Ježiša uverili, ale aby ho mohli odmietnuť. Uzavreté, stvrdnuté srdce nikdy nepochopí reč Božích znamení.

Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.

Ježiš používa výraz naos, sanktuárium. Hovorí „zborte“, teda Židia majú byť aktérmi, boriteľmi, a on tým zboreným. Neskôr Židia jeho slová obrátia a pripíšu mu zlý úmysel: „My sme ho počuli hovoriť: Ja zborím tento chrám zhotovený rukou a za tri dni postavím iný, nie rukou zhotovený“ (Mk 14, 58). Vo chvíli Ježišovej smrti sa roztrhla chrámová opona a o niekoľko rokov neskôr bol zničený aj jeruzalemský chrám, ako to Ježiš predpovedal. Avšak rukou nepriateľov, nie jeho zásahom. Ježiš miloval aj rukou zhotovený jeruzalemský chrám, plakal nad ním i nad svätým mestom.

Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Slová, ktoré Ježiš vyslovil v chráme, sa stali jasné až vo svetle veľkonočných udalostí. Rovnako to platí o celom Starom zákone i ostatných Ježišových slovách a činoch.

Ako Ježiš celkovo vnímal chrám v Jeruzaleme?

Ako v toľkých iných prípadoch, aj na túto otázku ponúka najucelenejšiu, najjasnejšiu a najbohatšiu  odpoveď  Katechizmus Katolíckej cirkvi  (články  583 –  586, krátené):

„Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu. V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme, aby pripomenul svojim rodičom, že sa musí starať o veci svojho Otca.Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky. Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom Otca, domom modlitby, a poburuje ho, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu. Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, chcel platiť chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac, stotožnil seba s chrámom, keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu, ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4, 21).

Nemajú aj niektoré kresťanské praktiky a postoje blízko k pohanskej modloslužbe?

Pôstna doba je osobitným časom, keď sa máme zbavovať svojich idolov. Prvým krokom je spoznať ich a uvedomiť si, nielen aký význam im pripisujeme, ale aj o čo nás okrádajú. Idolom sa stáva všetko, čomu sa neprimerane prispôsobujeme. Svätý Ján musel hneď v prvých desaťročiach kresťanstva varovať svojich veriacich:

„Deti moje, chráňte sa modiel!“ (1 Jn 5, 21). Modla je zlo, ktoré vždy ohrozuje a obmedzuje náš život a bráni nám hodnotne ho prežívať v spravodlivosti, pokoji a láske. Môže ňou byť mamonárstvo, kult vlastného tela, kariéra, móda i šport, teda všetko, čomu pripisujeme väčšiu dôležitosť než treba. Riziko absolutizovať prostriedky a mať srdce pohltené modlami sa paradoxne osobitným spôsobom týka práve náboženského života. Každé vstúpenie do chrámu modlitby má zapojiť aj telo a všetky jeho dimenzie, aby to bol posvätný priestor a čas. No aj do chrámu nášho tela a ducha sa snaží natlačiť veľa predavačov dobytka, oviec, telefonátov, mailov, finančných záležitostí a ľudských pletiek, aby nás svojím krikom odpútali a vyrušili od toho, čo je podstatné. Aj dobré veci sa menia na zlé, ak sa stávajú prekážkou, ak odoberajú miesto v srdci tomu „jedinému, čo je dôležité“ a čo pre nás znamená „lepší podiel“. Preto netreba absolutizovať ani náboženské predmety, ružence, sošky a podobne. V modlitbe ich požehnania sa kladie dôraz na vieru tých, čo ich budú používať. Napríklad pri požehnaní ruženca prosíme: „Všemohúci a milosrdný Bože, (…) láskavo požehnaj všetkých, čo budú používať tento ruženec na počesť rodičky tvojho Syna, budú sa ho modliť perami aj srdcom, aby oplývali trvalou nábožnosťou…“

Modlitba je duchovná obeta, ktorá zrušila predchádzajúce obety. „Načo mi,“ hovorí, „množstvo vašich obiet? Som nasýtený celopalmi baranov a tuk baránkov ani krv býkov a capov nemám v obľube. Kto to od vás žiada?“ Čo Boh žiada, učí evanjelium. Hovorí: „Prichádza hodina, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“ Boh je duch, a preto hľadá takýchto ctiteľov. My sme praví ctitelia a praví kňazi, lebo keď sa modlíme v duchu, v duchu prinášame obetu modlitby, obetu, ktorá je dôstojná Boha a je mu milá, obetu, akú si vždy želal a pripravoval. Takúto obetu, venovanú z celého srdca, živenú vierou, preniknutú pravdou, celistvú nevinnosťou, žiariacu čistotou, korunovanú láskou, máme prinášať spolu s dobrými skutkami za spevu žalmov a hymnov k Božiemu oltáru a ona nám vyprosí od Boha všetko. Spravodlivá modlitba zmýva viny, zaháňa pokušenia, zastavuje prenasledovania, povzbudzuje malomyseľných, oblažuje veľkodušných, sprevádza putujúcich, krotí vlny, omračuje zločincov, živí chudobných, obmäkčuje srdcia boháčov, dvíha padlých, zachytáva padajúcich, posilňuje tých, čo stoja. Modlia sa aj všetci anjeli, modlí sa celé stvorenie, modlí sa dobytok aj divá zver: ohýnajú kolená, a keď vychádzajú zo stajní  a dúpät, nepozerajú nemo do neba, ale každé sa ozýva svojím spôsobom. Ale aj vtáky, len čo precitnú a vzlietnu k nebu, namiesto rúk rozopnú krídla v podobe kríža a štebocú čosi, čo vyzerá ako modlitba. Čo ešte viac povedať o modlite? Aj sám Pán sa modlil. Jemu nech je česť a moc na veky vekov.

Tertulián, Traktát o modlitbe, 28 – 29

Usiluj sa vstúpiť do komnaty pokladov, ktorá je v tebe samom, a uvidíš aj tú, ktorá je v nebi: jedna aj druhá sú jedinou komnatou a cez jediné dvere ich uvidíš obidve. Schody, ktorú vedú do neba, sú skryté v tvojom vnútri, v tvojej duši. Ponor sa do seba samého, ďaleko od hriechu, a nájdeš tu schodíky, ktorými možno stúpať.

Izák z Ninive

Duch Svätý je podobný prameňu; nič nie je také tajomné a také verné ako prameň. Je ťažké zistiť, odkiaľ pochádza. Zrazu sa objaví, vyteká spomedzi dvoch kameňov… No je krásne sadnúť si pri ňom. A počúvať ho… Trpezlivosť a vernosť prameňa sú neúnavné. Môžete spokojne odísť a spať, prameň bdie a ráno ho nájdete na svojommieste, čerstvý apripravený. Prameň je ako Duch Svätý: tajomný, trpezlivý a verný…

Godfried Danneels, O Duchu Svätom, Utešiteľovi