23. december 2020
Drahý Otecko Vianoc, píšem ti, aby som sa ti ospravedlnil.
Už od malička som neveril, že existuješ, pretože som vždy vedel, že darčeky nosili otec a mama. Avšak dnes by som chcel znovu získať ten stratený čas: v 43 rokoch som zistil, že existuješ. Hovorím si: lepšie neskoro ako nikdy.
Nehovorím o konzumných únikoch fantázie (na to je tu pre mňa Amazon), ale o vitálnej predstavivosti, tej schopnosti, ktorá nám umožňuje neuspokojiť sa s realitou takou, aká je, s tým prameňom, z ktorého vyviera to možné, čo súvisí s umením príbehu. A teda aj ty. Prečo by som mal viac veriť v existenciu Odysea, Rómea či Anny Kareniny a menej v tú tvoju? Postavy veľkých príbehov sú naratívne hypotézy, pomocou ktorých nechávame prehovoriť realitu, keď sa zdá, že sa stala nemou, a teda absurdnou.
Slovo „absurdný“ (tal. assurdo) pochádza zo slova „hluchý“ (tal. sordo) a fantázia je tým načúvacím prístrojom, vďaka ktorému môžeme opäť započuť, ako veci okolo nás nôtia svoju pieseň a tak sa nás nanovo „dotýkajú“.
Práve preto ťa, drahý Otecko Vianoc, potrebujeme. Keby si neexistoval, ako by sme mohli uveriť, že život je jedným veľkým prekvapením? Že táto túžba je ohňom existencie a táto predstavivosť je jej palivom? Ako sa dá vôbec túžiť bez predstavivosti? A ako môžeme byť nažive, ak by sme po ničom netúžili?
To dieťa malo číre a najpodstatnejšie túžby: chcelo milovať a byť milované.
Keby sa tie tvoje darčeky neobjavili záhadne aspoň raz za rok, čo by sa stalo s tým dieťaťom, ktorým sme všetci raz bývali, keď sme dôverovali svetu a životu, a ešte sme sa nezačali skrývať za rôzne masky a brnenia, ktoré sme proti svojej vôli boli nútení počas života nosiť, aby sme si príliš neublížili?
To dieťa malo číre a najpodstatnejšie túžby: chcelo milovať a byť milované, nemuselo robiť nič iné, len byť, aby mohlo existovať. Avšak potom – povedal by Pirandello – začalo existovať, no prestalo byť, pretože zabudlo na to, že ozajstné šťastie spočíva v strážení toho kúska duše, ktorý pozná iba Boh. Práve z tohto dôvodu, povedal Kristus, iba deti môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva, pretože len ony ho dokážu a vedia prijať tak, ako sa to robí s darčekmi. Kvôli tomu si „otecko“, tatko, lebo dávaš život vo forme balíčkov pod stromčekom. K tvojmu otcovskému bytiu sa pridáva nezhodný prívlastok „Vianoc“ (v tal. Natale, čo znamená aj narodenie, resp. „narodený“). A darčeky sú tým „prekvapením“, ktoré nám pripomína, že každý život je vzácnym prekvapením, niečím úplne nevídaným, kráľovským, teda vskutku, hodným narodenia kráľa.
Z tohto dôvodu by sme možno mali rozmontovať verziu príbehu, podľa ktorej prinášaš darčeky iba tým, ktorí sa správajú dobre. Na Vianoce totiž nezáleží na tom, kto a akí sme, ale na tom, že tu sme, že sme „skutoční“ (vďaka hre nášho talianskeho jazyka sa slovo „kráľovský“ (regale) povie aj slovom „skutočný“ (reale)). Zlo, ktorého sme sa dopustili, je už zabudnuté a zaslúžime si darček, pretože na Vianoce sa, vďaka Bohu, narodíme vždy znovu. Hoci, nedá sa to nijako zaslúžiť, iba sa to stane a basta.
Daruj nám, prosím, opäť tú predstavivosť, tú schopnosť vidieť, čo veciam chýba.
A okrem toho, žiješ v ľadovej krajine na severe a nikto presne nevie, ako sa ti darí všetkým doručiť darčeky iba za jedinú noc za pomoci sobov a škriatkov. Vskutku, všetko o tebe je tak dobre vymyslené, že to nemôže nebyť skutočné.
Preto teraz, keď verím v tvoju existenciu, chcel by som ťa požiadať o niekoľko darčekov.
Daruj nám, prosím, opäť tú predstavivosť, tú schopnosť vidieť, čo veciam chýba, aby sme našli ich uskutočnenie, aby sme sa o ne dokázali postarať: záhradník, ktorý sa pozerá na semeno, si predstavuje ružu; učiteľ si pri pohľade na študenta predstavuje zrelého človeka. Bez tejto fantázie, prorockého a láskavého pohľadu na veci, totižto ani nevieme, ako sa máme o ne postarať.
Potom by som bol rád, keby si nám vrátil pocit prekvapenia, aby sme si pamätali, že ľudia okolo nás, hoci môžu mať chyby a obmedzenia, stále sú pre nás prekvapením, a ak o nich znenazdania prídeme, budeme ich oplakávať, pretože si uvedomíme, že sme ich mali radi aj napriek ich chybám alebo obmedzeniam...
Ďalej by som bol rád, keby si nám opäť daroval zmysel pre tajomstvo, ktoré nám umožňuje nájsť to „nové“ v každej jednej veci, dokonca aj v tej najbežnejšej. Vieš, to „nové“ sme zamenili s „módnym“. Avšak módne trvá iba chvíľu a len nás ženie k hromadeniu, zatiaľ čo to skutočne „nové“ je to, čo napriek tomu, že zostáva stále to isté, môže vždy niečím obohatiť každé stretnutie, pretože je nevyčerpateľné, či už ide o lásku, knihu, alebo nejaké miesto...
Vskutku, čo je život, ak nie túžba?
A ako posledné, drahý Otecko Vianoc, by som si želal, aby si mi a tým, ktorí ho stratili, vrátil to dieťa, ktoré ti píše, dieťa, na ktoré sme počas svojej cesty životom všetci zabudli, tam niekde medzi našimi prehrami, kompromismi a klamstvami.
Daj mi silu a odvahu, aby som sa znovu stal tým dieťaťom, pretože iba ono dokáže prijať život ako dar, a preto dokáže byť naozaj šťastné. Ale možno, keďže ti práve píšem, už si túto túžbu vyslyšal, pretože samotné písanie je už tým vypočutím a zhmotnením tejto túžby. Vskutku, čo je život, ak nie túžba? A čo je túžba, ak nie predstavivosť? A čo je predstavivosť, ak nie láska, ktorá sa stará o svet, keď ho vidíme zranený alebo ešte nedokončený?
Prepáč mi, ak som ťa žiadal o toľko vecí, ale tak to predsa robia deti. Aké šťastie, že existuješ, Otecko Vianoc! Teraz, keď som sa stal dieťaťom, som sa už naozaj stal veľkým...
ZDROJ: postoj.sk
Kresťan je muž a žena s radosťou v srdci. Kresťan bez radosti neexistuje. Dokladom totožnosti kresťana je radosť, radosť evanjelia, radosť, že Ježiš si nás vyvolil, že nás spasil, že nás obnovil. Kresťan vidí, ako táto radosť s dôverou v Boha rastie. Dobre vie, že Boh naňho pamätá, že Boh ho miluje, že ho sprevádza, že ho očakáva. A to je radosť.
Kázeň v Dome svätej Marty, 23. máj 2016
Srdce človeka túži po veľkých veciach, po dôležitých hodnotách, hlbokých priateľstvách, po zväzkoch, ktoré v životných skúškach zosilnejú a nerozpadnú sa. Je to naša najhlbšia túžba, milovať a byť milovaný. Kultúra provizórnosti nepomáha našej slobode, práve naopak, oberá nás o náš pravý údel, o najpravdivejšie a autentické ciele. Taký život je rozdrobený na kúsky. Je smutné, ak sa človek dožije sa istého veku a pri pohľade na cestu, ktorou prešiel zistí, že je rozbitá na kusy, nezavŕšená, všetko bolo provizórne...
Príhovor, 5. júl 2014
Mladosť je skôr stav srdca než vek. A teda starobylá inštitúcia, akou je Cirkev, sa v rozličných fázach svojich veľmi dlhých dejín môže obnovovať a znova sa stať mladou. Vskutku, v najtragickejších chvíľach svojich dejín sa cíti povolaná vrátiť sa k podstate svojej prvej lásky.
Christus vivit, 34
Letné obdobie |
|
Pondelok | 19:00 |
Utorok | - |
Streda | 19:00 |
Piatok | 19:00 |
Nedeľa | 09:30 |
Zimné obdobie |
|
Pondelok | 06:00 |
Streda | 18:00 |
Piatok | 18:00 |
Sobota | 18:00 |
Nedeľa | 08:00; 09:30 |
Osobné údaje sú na webovej stránke spracúvané v súlade s aktuálnou právnou úpravou (Zákon 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov).
Záväzné predpisy o ochrane osobných údajov v prostredí Katolíckej cirkvi, spôsob spracúvania osobných údajov v Katolíckej cirkvi a s tým súvisiace potrebné informácie sú uvedené na stránke Ochrana osobných údajov (gdpr.kbs.sk).