Len ten, kto si zvolí zlo, nie je zlom pokúšaný / Homília na 1. pôstnu nedeľu

Len ten, kto si zvolí zlo, nie je zlom pokúšaný

1. pôstna nedeľa rok "B"

Mk 1, 12 – 15

Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali. Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Hriech prarodičov spustil boj medzi dobrom a zlom, ktoré sa rýchlo šírilo a poznačovalo celé ľudstvo. Starozákonný Noe je stredobodom kozmickej zrážky medzi silami hriechu, spravodlivosti a odpustenia. Na začiatku sa – vyjadrené biblicky – zem ako dielo Stvoriteľa vynorila z vôd. Pri potope ju tie isté vody zaplavia, akoby chceli odstrániť výtvor sám v sebe nádherný, no znetvorený hriechom. Voda, zdroj života, sa stáva nástrojom smrti. Potopa znamená prevahu prírodných živlov nad človekom, ktorý ich mal spravovať tak, aby mu slúžili. Teraz víťazia, pretože nad ním zvíťazilo zlo. Avšak posledné slovo má a nad všetkým víťazí láska Boha, ktorý naďalej miluje všetko, čo stvoril. Nad vodami sa objavuje holubica s ratolesťou nádeje a dúha zmierenia, predobraz zmluvy medzi milosrdným Bohom a kajúcim človekom. Hriech a odpustenie, sebectvo a láska poznačujú celé dejiny ľudstva i starozákonného Božieho ľudu. Tento zápas podstúpil hneď po krste aj Ježiš, ktorého Ján označil ako Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta.

Evanjelista Marek opisuje Ježišovo pokúšanie na púšti veľmi stručne a vzápätí sa krátko zmieňuje o začiatku Ježišovho verejného pôsobenia. Výzvou „priblížilo sa Božie kráľovstvo, kajajte sa a verte evanjeliu“ Ježiš pokračuje v šľapajach Jána Krstiteľa. Púšť bola od nepamäti miestom skúšok i veľkých Božích činov. Tu po vyslobodení z Egypta spoznal izraelský ľud svojho Boha. Na púšti Boh uzavrel s vyvoleným ľudom zmluvu a v jej nehostinnosti mu prejavoval otcovskú starostlivosť darom manny a vody. Púšť bola súčasne cestou do zasľúbenej zeme. Keď neskôr Izraeliti opúšťajú Boha a klaňajú sa pohanským modlám, proroci im pripomínajú putovanie na púšti ako čas, keď zakúšali nežnú Božiu lásku. Aj Ježiš odchádza na púšť. Zakúša tu samotu i diablove pokušenia. No hlavnou náplňou týchto dní je jeho hlboké spojenie s Otcom. Na začiatku Pôstneho obdobia sú tieto témy pre veriacich výzvou vytvárať si chvíle ticha, samoty a odhodlať sa na pokánie, obrátenie a obnovu života.

Ježišov krst symbolizoval prechod Červeným morom a znamenal koniec otroctva hriechu. Žiť v slobode však nie je ľahké. Treba sa posilniť skúškami, sprevádzajúcimi putovanie púšťou, a čeliť úkladom nepriateľa, ktorý by nás chcel zastaviť, vrátiť späť alebo zahubiť. Nestačí si dobro zvoliť len raz, ale rozhodovať sa preň stále znova. Ježiš v súboji s diablom prekonáva našu ohrozenosť zlom a smrťou. Boh je tu solidárny s naším vrtkavým zápasom života v slobode. Aj Božieho Syna diabol pokúša vždy pod zdaním dobra – dosiahnutím cieľov, ktoré sa v ľudskom ponímaní zdajú tie najsprávnejšie: majetok, moc a náboženská prestíž. Avšak v Ježišovi Boh zjavuje svoju pravú tvár, na ktorej sa zračí láska, pokora, služba a chudoba. Od Ježiša sa tu učíme, že dobro je naozaj dobrom, len keď je v našom konaní a postojoch súčasne dobrý princíp, prostriedky i cieľ. Cieľ nikdy neposväcuje prostriedky. V Ježišovi je celé ľudstvo pokúšané, ale zároveň v ňom aj víťazí. Ježiš je jeho počiatkom, novým Adamom.

Duch hnal Ježiša na púšť.

Čelná zrážka dvoch svetov a jej opis sú plné protikladov: Duch Ježiša viedol, satan pokúšal; zver ho ohrozovala, anjeli mu posluhovali; utiahol sa do samoty, pobral sa hlásať pokánie, no najskôr sa kajal on sám. Prvej nástrahe, teda voľbe medzi poslušnosťou a hriechom, prví prarodičia podľahli. Spoznali nielen zlo, ale aj jeho dôsledky a neschopnosť vymaniť sa z neho vlastnými silami. Ježiš začal verejné dielo spásy radikálne, od koreňa, tam, kde sa to všetko skazilo. Vzal na seba naše zlyhania, opäť sa vystavil najrafinovanejším ponukám zla a odolal im. Nemusíme odznova bojovať, stačí sa pripojiť na stranu víťazného Krista, prijať jeho radostné posolstvo nového života a neustálym pokáním odstraňovať, čo nás od neho vzďaľuje. Ak predsa spravíme chybný krok, treba sa snažiť hneď ten ďalší nasmerovať na správnu cestu.

Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal.

Púšť je miestom stretnutia s Bohom i so sebou samým v plnej pravde. V prúde činnosti človeku všeličo unikne, ľahko si pomýli Božiu vôľu s vlastnými túžbami a zdanlivým dobrom. Dôležité rozhodnutia má predchádzať čas strávený na púšti,

kde možno priviesť do pôvodnej harmónie aj zvieratá zmyslov a emócií. Pri úvahách a plánoch je dobré najskôr počúvať Boží hlas. Dovoliť Božiemu kráľovstvu vstúpiť do vlastného srdca a až potom ho hlásať iným. Každý nový priestor srdca a činnosti treba pre Božie kráľovstvo vybojovať: ono stále trpí násilie a len násilníci sa ho zmocňujú. Adam neposlúchol Boha a z Edenu bol vykázaný do púšte. Teraz tam odchádza nový Adam, hnaný Božím Duchom, aby sa v mene celého ľudstva opäť rozhodol pre Boha a umožnil mu návrat do strateného raja. Len ten, kto si zvolí zlo, nie je zlom zvádzaný. Smrť vstúpila do sveta, keď prví ľudia zapochybovali, že Boh je dobrý, a uverili klamnej idei, že je konkurentom človeka. Diabol je otec lži a vrah od počiatku (porov. Jn 8, 44).

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium.

Keď Ježiš videl, že sa naplnil čas, neváhal a vykročil. Touto sviežosťou novej jari sú poznačené aj jeho začiatky. Oslovení učeníci dávajú veľkodušnú odpoveď, hneď všetko zanechávajú a idú za ním. Duch pôsobí svojou vnútornou mocou a Otec tomuto odhodlaniu očividne žehná. Je to atmosféra, ktorá sa opakuje vždy, keď človek nekladie Bohu prekážky a dá sa mu plne k dispozícii.

Aké môžu byť dnešné podoby Ježišových pokušení?

Obvyklý preklad výrazu peirazomenos ako „pokúšaný“ má nádych navádzania na hriech. V Markovom texte má skôr význam „skúšaný“ – v podobnom zmysle, ako Boh skúšal izraelský ľud alebo ako Boh skúša spravodlivého utrpením. On však nehreší a je nazvaný Božím synom (porov. Múd 2, 12 – 20). Z aktuálnych foriem pokušení spomeňme aspoň niektoré: protagonizmus – zamieňa Božie kráľovstvo za vlastný úspech. Je to zvrátená zbožnosť, keď sa človek stáva cieľom a Boh prostriedkom; svetská moc – používaná na budovanie Božieho kráľovstva. Cieľ je tu správny, ale prostriedok pomýlený. Božie kráľovstvo sa neuskutočňuje mocou, ale bezmocnosťou toho, kto dáva svoj život do služby bratom. Keď po rozmnožení chlebov chcú Ježiša ustanoviť za kráľa, Ježiš to radikálne odmieta, núti učeníkov, aby šli preč, a sám sa utiahne do samoty modliť sa; náboženská moc – vyjadruje snahu používať Boha podľa svojej vôle namiesto toho, aby sa človek riadil Božou vôľou. Keď Peter odmieta Ježišove slová o kríži, on ho nazýva satanom, lebo uvažuje podľa ľudských kritérií, a nie Božích; náboženstvo bez kríža – vyberanie si len lichotivých častí evanjelia na ospravedlnenie svojho pohodlného života. Kríž je bránou zo smrti do života, kresťanstvo bez kríža nikam nevedie. Paradoxne, ak na nás doliehajú pokušenia, je to dobrý signál. Znamená, že bojujeme. Kto leží na zemi, už nemôže padnúť. Pokušenia sú zároveň dôkazom, že sme Božími synmi a dcérami, ktorých Boh formuje aj tým, že nás cez skúšky očisťuje. No ako dobrý Otec nás neskúša nad naše sily. So skúškami dáva zároveň východisko i silu znášať ich (porov. 1 Kor 10, 13).

Vieme nahradiť skúsenosť púšte nejakou inou formou dostupnou v bežnom živote?

Ak chceme nájsť svoju „púšť“, ešte raz zhrňme, aký rozmanitý význam má púšť pre duchovný život v biblických dejinách spásy. Púšť je miestom samoty i blízkosti Boha, slobody a pokušenia, Božej vernosti a nášho pochybovania, lásky i vzájomných sporov, kráčania a pádov. Púšť je bohatá na všetky Božie dary i na všetky naše zrady. Je to náročné nesenie dôsledkov hriechu aj zakúšanie radosti z Božieho oblaku, ktorý chráni, z ohňa, ktorý vedie, z manny, ktorá živí, z vody, ktorá napája, zo Slova, ktoré osvecuje a dáva nový život. Púšť je pec, kde Boh pretavuje, čistí a formuje až do špiku kostí, je to priestor existenčného zápasu, v ktorom sa oddeľuje duch od duše. Tu  sa človek rozhoduje medzi životom    a smrťou, medzi dôverou a pochybovaním, medzi kráčaním za fatamorgánou vlastných túžob alebo za Božími prísľubmi. Takéto „zápasy púšte“ prebiehajú aj v ruchu bežných dní, len si ich menej uvedomujeme. Štyridsaťdňové Pôstne obdobie sa spája s počtom rokov, počas ktorých Izraeliti putovali púšťou. Skôr však súvisí s Mojžišovým pôstom na Sinajskej púšti, pôstom Eliáša pod horou Horeb i Ježišovho štyridsaťdenného pôstu po krste v Jordáne. Dnes je paradoxne jedno z hlavných pokušení utekať zo samoty do anonymity masy. Strach z ticha často nadobúda patologické rozmery a človek nevie zotrvať ani chvíľu v mlčaní a pokoji. Preto by nebolo osožné púšť celkom nahradiť. Nájsť svoju „pustovňu“ a denne sa stíšiť je nielen prospešnou, ale aj terapeutickou formou prežívania Pôstu.

***

Pozorne sa zahľaďme na Kristovu krv a spoznáme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi, lebo bola vyliata pre našu spásu a celému svetu priniesla milosť pokánia. Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie“ všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili. Jonáš ohlásil Ninivčanom pohromu; ale oni robili pokánie za hriechy, modlitbou uzmierovali Boha a zachránili sa, hocinepatrili do Božieho ľudu. Opokání hovorili podvplyvom Ducha Svätého služobníci Božej milosti. A sám Pán vesmíru hovoril o pokání s prísahou: „Ako žijem,“ hovorí Pán, „nechcem smrť hriešnika, ale pokánie.“ A ešte pridáva významný prísľub: „Odvráťte sa, dom Izraela, od svojej neprávosti. Povedz synom môjho ľudu: Keby vaše hriechy siahali od zeme po nebo, keby boli červenšie sťa šarlát a černejšie ako kajúce rúcho a obrátili by ste sa ku mne z celého srdca a povedali by ste: Otče!, nakloním k vám svoj sluch ako k svätému ľudu.“ Chce teda všetkých, ktorých miluje, pohnúť na pokánie a tento výrok zaručuje svojou všemohúcouvôľou. (…) Bratia, buďmeponížení, odložme všetku nadutosť apýchu, pochabosť a hnevy a robme, čo je napísané. Duch Svätý totiž hovorí: „Nech sa múdry nechváli svojou múdrosťou, ani silák svojou silou, ani boháč svojím bohatstvom; ale kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi, nech ho hľadá a uskutočňuje právo a spravodlivosť.“ Pritom zvlášť myslime na slová Pána Ježiša, ktorými učil omiernostiaveľkorysosti. Lebopovedal: „Buďtemilosrdní, aby ste dosiahli milosrdenstvo; odpúšťajte, aby sa vám odpustilo; ako robíte vy, tak sa stane aj vám; ako súdite, tak budete súdení aj vy; akí ste dobrí, takú dobrotu aj samizakúsite; akou mierou meriate vy, takou sa nameria aj vám.“

Svätý Klement Rímsky, List Korinťanom

Tri veci, bratia, tri veci podopierajú vieru, prehlbujú nábožnosť a udržujú čnosť: modlitba, pôst a milosrdenstvo. O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva. Modlitba, milosrdenstvo a pôst: tieto tri veci sú jedno a navzájom si dávajú život. Lebo dušou modlitby je pôst a životom pôstu milosrdenstvo. Nech ich nik netrhá, nedajú sa oddeliť. Kto má z nich len jedno, alebo kto ich nemá súčasne, nemá nič. Preto kto sa modlí, nech sa aj postí, a kto sa postí, nech sa zmilúva. Nechpočuje prosebníka, kto chce, aby jeho počuli, keďbudesámprosiť. Kto si nezatvára sluch pred prosebníkom, otvára si sluch Boží. Ten, kto sa postí, má vedieť, čo je pôst; má mať súcit s hladujúcim, kto chce, aby mal Boh súcit s ním, keď je hladný; nech sa zmilúva, kto očakáva milosrdenstvo; kto hľadá láskavosť, nech ju sám preukazuje; kto chce dostať, nech dáva. Je zlý prosebník, kto pre seba požaduje, čo odopiera inému. Človeče, ukáž, aké milosrdenstvo si zaslúžiš; čiže ako chceš, v akej miere chceš a ako rýchlo chceš dosiahnuť milosrdenstvo, tak rýchlo, v takej miere a tak sa aj ty zľutúvaj. Teda modlitba, milosrdenstvo a pôst nech sú našou jedinou záštitou u Boha, nech sú našou jedinou obhajobou, nech sú našou jedinou modlitbou v troch podobách.

Peter Chryzológ, Sermo 43

Úprimná ľútosť je najbezpečnejšou cestou k dokonalej radosti. Za veľké nešťastie panujúce vo svete je zodpovedný v prvom rade hriech.

Raniero Cantalamessa, Tajomstvo Veľkej noci

Nie sme trestaní za svoje skutky. Trestaní alebo odmeňovaní sme svojimi skutkami.

Carlo Carretto, A Boh videl, že je to dobré

Na púšti je istá len prítomnosť. Minulosť zavial piesok i budúcnosť je pokrytá pieskom. Púšť je miestom veľkých rozhodnutí. Púšť nepozná kompromisy a vyžaduje si jasné rozhodnutia: neustále kráčať uprostred dún a suchých skál s najnutnejším nákladom, alebo zomrieť. Ak púšť nepozná kompromisy, tým menej ich pozná Boh, ktorý sa tu zjavil.

Gisbert Greshake, Spiritualita púšte