Kto počúva slovo a chápe ho, prináša úrodu

Kto počúva slovo a chápe ho, prináša úrodu

15. nedeľa v cezročnom období „A“

Mt 13, 1-23

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

                                   (kratšia verzia)

* * *

    Podobenstvom o rozsievačovi sa v Matúšovom evanjeliu začína trinásta kapitola, ktorá je celá venovaná Ježišovým podobenstvám, prostredníctvom ktorých vysvetľoval rozličným skupinám poslucháčov jednotlivé tajomstvá Božieho kráľovstva. Ježiš bol rozprávaním týchto podobenstiev sám Rozsievačom. Keď sa učeníci pýtajú na význam podobenstva o rozsievačovi, podrobne im vysvetľuje ako ho majú chápať. Ponúka tým zároveň návod, interpretačný kľúč, ako chápať aj ostatné Ježišove podobenstvá. Podobenstvo o rozsievačovi zaznieva v čase, keď Ježišovo hlásanie okrem entuziazmu vyvoláva aj nepriateľstvo, nepochopenie, odmietnutie. Po prvotnom nadšení si učeníci môžu klásť otázky, ako je možné, že Ježišovo slovo sa stretá aj s neúspechom. Týmto podobenstvom chce Ježiš poukázať na to, že účinnosť slova nezávisí len od ohlasovateľa, ale najmä od poslucháča, od pôdy srdca, do slovo ktorej padá. Ak ohlasovanie Božieho slova ide ponad hlavy a neprináša očakávané ovocie, treba sa kajúcne biť v prsia, lebo je to kríza nás, jeho poslucháčov. Najlepšou ilustráciou účinnosti semena Božieho slova sú svätci. Sú príkladom i výčitkou. Ukazujú o čo lepší a bohatší by mohol byť náš život i svet okolo nás, ak by sme lepšie „počúvali Božie slovo a uskutočňovali ho“.

     Prvá časť dlhšieho celku je venovaná rozsievačovi, druhá kladie dôraz na to, ako človek počúva, prijíma slovo a akú úrodu v ňom prináša. Takto Ježiš podčiarkuje prioritu Božieho pôsobenia. Boh sa zo svojej iniciatívy rozhodol vstúpiť do ľudského sveta podobne ako sa roľník rozhoduje vyjsť na pole a siať. A od Boha úroda závisí aj preto, že to on dáva človeku schopnosť chápať „tajomstvá nebeského kráľovstva“, presahuje jeho prirodzené schopnosti.

     Postoj voči zasiatemu semenu slova môže byť aj podľa Ježišovho spresnenia odmietnutie alebo prijatie, čo však už nezávisí od Boha. Medzi tieto protichodné postoje prijať alebo odmietnuť vstupuje ešte ďalší činiteľ: „Zlý“. Nezmenšuje osobnú zodpovednosť za rozhodnutie sa pre Boha alebo proti nemu, či si človek zatvrdí srdce, alebo otvorí. No predsa tu vplýva aj čosi záhadné v človeku, čo sa stavia proti Bohu a tajomstvám jeho kráľovstva (teda zlo a hriech) a je niečím tajomným a nevysvetliteľným, čo nemožno pripísať len zatvrdlivosti ľudského srdca. U Matúša, na rozdiel od Marka a Lukáša, ktorí stotožňujú semeno s Božím slovom, predstavujú semeno tí, čo počúvajú Božie slovo. V tomto prípade sa účinnosť Božieho slova posúva na jeho poslucháčov.

* * *

V ten deň.

Bol to ďalší deň ohlasovania kráľovstva. Keď zaznievajú tieto slová na začiatku niektorého evanjeliového úseku, neznamenajú len označenie času, v ktorom sa daná udalosť stala. Poukazujú na Pánov deň a je to aj tento deň, táto chvíľa, keď práve čítate tieto riadky, toto podobenstvo.

Marek ďalej uvádza len to, že Ježiš „začal opäť učiť pri mori“ (Mk 4, 1), Matúš spresňuje že „vyšiel z domu“. Dom je miesto, kde Ježiš prebýva zo svojimi učeníkmi, udržiava bežné vzťahy. Prichádza na breh Genezaretského jazera a z rušného mestečka sa k nemu rýchlo zbieha zástup ľudí. Ježiš si sadol, čím zaujal pozíciu učiteľa, a vyučoval ich. Keď poslucháčov pribúdalo, jediné riešenie bolo nastúpiť na loďku a odraziť kúsok od brehu, aby ho všetci mohli vidieť a počuť. K zástupom hovorí Ježiš v podobenstvách – v ľahko zapamätateľných živých obrazoch odovzdáva hlboké duchovné pravdy.

...nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Loď pripomína Noemovu archu, ktorá chráni ľudí pred záhubou, ale aj Cirkev, ktorá pokračuje v Ježišovom ohlasovaní Božieho kráľovstva. Ježiš zachraňoval ľudí dvomi základnými spôsobmi: tým že uzdravoval a odpúšťal hriechy a tým, že učil. Jeho vyučovanie neznamenalo len rozširovanie vedomostí ale nasmerovanie blúdiaceho človeka na správnu cestu. A každý človek, ponechaný sám na seba blúdi. Dobrá rada mu však pomôže len ak si dá poradiť a vykročí správnym smerom.

Hovoril im veľa v podobenstvách.

Ježiš hovoril „veľa“ a zástup ho dokázal počúvať celé hodiny. Ľudia si dokonca nevšimli ako plynie čas a že dávno vyhladli. Určite tu Ježiš povedal viac podobenstiev, než tých sedem, ktoré zachytáva Matúš v opise „dňa podobenstiev“. Podobenstvo, rozšírený rozprávačský žáner, má v semitských jazykoch viacero významov, od príbehu až po hádanku. Ježiš často zapájal do deja aj poslucháčov: Čo poviete? Čo si myslíte? Ktorý z nich splnil Otcovu vôľu? Matúš odvolaním sa na Izaiáša a Knihu Žalmov spresňuje, že Ježiš takto zjavoval Otcovu vôľu. Jedna z definícií vysvetľuje podobenstvo nasledovne: „Metafora či prirovnanie, prevzaté z prírody alebo z každodenného života, ktoré upúta poslucháča svojou živosťou či zvláštnosťou a ponechá jeho myseľ v takej miere pochybnosti o jeho presnom použití, aby ho prinútil k aktívnemu premýšľaniu“ (C.H. Dood).

Rozsievač vyšiel rozsievať.

„Siať a žať“ predstavovalo základné činnosti na udržanie života. Podobne dôležité je aj podobenstvo o rozsievačovi. Počúvať zasiate slovo a žať úrodu dobrých skutkov je otázka života. Aj keď sa tradične nazýva „podobenstvom o rozsievačovi“, stredobodom pozornosti je tu semeno a jeho úžitok. Silnú výpovednú hodnotu má najmä kontrast medzi tromi prípadmi, kedy semeno úrodu neprinieslo a štvrtým, keď prinieslo mimoriadne bohatú úrodu.

Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty, prileteli vtáky a pozobali ich.

Hospodár rozsieva do rôznych nepriaznivých podmienok: cesta, po ktorej chodia ľudia, kamenitá pôda bez zeminy, tŕnie. Ako si vysvetliť takéto nerozumné jednanie, najmä ak rozsievač predstavuje Krista? Podľa niektorých interpretov chce vyjadriť Božiu „márnivú“ štedrosť, snahu osloviť všetkých ľudí. Iní (J.Jeremias) to vysvetľujú roľníckym postupom, používaným v Palestíne, kde sa najskôr rozoseje semeno, až potom zaorie. Aj podľa rabínskych prameňov nasleduje oranie po siatí. Nakoľko v podobenstve netreba hľadať význam za každým detailom, ale za celkovou ideou, zdá sa vhodnejšie poukázať na neobvyklosť hospodárovho konania. Na ceste je zrno dobre viditeľné a nemá šancu zakoreniť sa. Obraz predstavuje povrchnosť, nepozornosť, tých, čo „počúvajú a aj tak nepočujú“. Dôležitá je Ježišova interpretácia: „Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca“ (v. 19). O správne pochopenie Božieho slova sa treba aj aktívne pričiniť – napríklad štúdiom výkladov, čo Boh cez slová Písma hovorí a ako možno v živote na ne správne odpovedať.

Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli.

Tenká vrstva zeminy s kamenitým podkladom prijíma vlhkosť a slnečné svetlo zo vzduchu. Semená sa ujmú a rýchlo vzklíčia. Je to však len pekný dojem, chýbajú im korene. Prvé silnejšie slnečné lúče miesto aby napomohli ďalší rast, ich spália. Ježiš stretal veľa podobných poslucháčov. Prvotné nadšenie vzplanie ako slama, „hosana“ sa rýchlo mení na „ukrižuj ho“. Kamenné srdce nedovolí, aby Božie slovo zapustilo korene. Medzi príčiny, zatvrdzujúce srdce, Ježiš uvádza aj strach. Je to strach, že človek o niečo príde, ak sa dá Bohu k dispozícii, strach z námahy a kríža.

Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich.

Aj keď roľník pred siatím krovie odstráni, opäť rýchlo vyrastá a udusí všetko ostatné. Semeno síce nádejne rastie, no v tomto prípade ho ohrozuje vonkajšie nebezpečenstvo. Zlo priťahuje pozornosť viac než dobro a človeku sa ponúka viac príležitostí na zlé ako na dobré. Svetské záujmy lákajú viac ako Božie, bohatstvo láka viac než Boh. Nároky na prežitie a túžba po absolútnom šťastí sa človeku vymykajú spod kontroly. Pri nedostatku mu srdce napĺňa strach, v nadbytku sa ozýva lakomstvo a nenásytnosť. Bohom je pre človeka to, okolo čoho najčastejšie krúžia jeho myšlienky a túžby. Tŕnie treba neustále odstraňovať. Askéza a láska idú spolu. Život je otázka priorít. Kto sa nezriekne vábivých ponúk konzumného života, nemôže byť Ježišovým učeníkom a prinášať nadprirodzené ovocie.

Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Dar viery umožňuje slovo počúvať, dar nádeje človeka učí chrániť si ho a podnecuje v raste, dar lásky umožňuje prinášať ovocie dobrých skutkov. Čo sa týka úrody, Ježiš používa premrštený obraz - v Palestíne sa považuje za veľmi dobrú už 10-15 násobná úroda. Ježiš chce týmto nadsadením povedať, že v sile Božieho slova je človek schopný prinášať úrodu, ktorá mnohonásobne prevyšuje jeho ľudské schopnosti a možnosti.

* * *

Neustále zaznieva kritika na Cirkev, takže aj samotní veriaci neraz pochybujú o prínose kresťanstva pre tento svet. Ani po dvoch tisícročiach sa akoby nič nezmenilo k lepšiemu. Zdá sa, že sa vytratila účinnosť Božieho slova.

Prorok Izaiáš (v prvom čítaní) o sile Božieho slova hovorí: „Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55, 10-11). Práve zásoluhou ľudských slabostí, ktoré sa v dejinách prejavili, sa potvrdila sila a účinnosť Božieho slova, vďaka ktorej kresťanstvo obohatilo svet o toľko krásy a dobra. Práve odmietanie kresťanstva spôsobuje aj v kresťanských krajinách najviac zla (komunizmus, fašizmus, konzumizmus, individualizmus). Príslovie hovorí, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Aby sme nepodľahli jednostrannej kritike Cirkvi, je potrebné poznať vlastné dejiny, dejiny kresťanstva (napr. J.CH. Korec: Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou) a vedieť, za čo naša západná civilizácia vďačí kresťanstvu v oblasti vedy, kultúry, sociálnej činnosti, ale najmä ustavičnému povzbudzovaniu ľudí do lepšieho života. Veľkí svätci i tisíce neznámych svätcov sú živou ilustráciou neustálej účinnosti Božieho slova.

Podľa čoho človek spozná, akou je pôdou?

Jednotlivé obrazy podobenstva o rozsievačovi ilustrujú určitý zorný uhol, istú ľudskú vlastnosť. I keď je jeden človek povrchnejší, iný viac zaujatý svetskými záujmami, ďalší tvrdohlavejší, v praktickom živote každý veriaci nesie v sebe akoby všetky druhy pôdy. V niektorej situácii je ako cesta, inokedy v ňom viac prerastá tŕnie. Častou a najnebezpečnejšou črtou je, že počúvame akoby sme počuli. Chybný je už základný prístup, vnútorné nastavenie mysle, keď sa pri liturgii či inej príležitosti číta Sväté písmo. Človek je akosi a priori nastavený, že sa tu nedozvie nič nové, lebo všetko už počul. A keď si aj slovo vypočuje, nevníma ho ako hlas živého Boha, ktorý sa naňho práve obracia a čaká nejakú odpoveď. Takto prichádza nazmar najviac semena Božieho slova a to je aj najčastejšia príčina, že sa v živote kresťanov takmer nič nemení. 

* * *

My čítame posvätné Písma. Myslím, že evanjelium je Kristovým telom; myslím, že posvätné Písma sú jeho učením. A keď nám on hovorí: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv“ (Jn 6, 53), aj keď tieto slová možno vzťahovať na eucharistické tajomstvo, napriek tomu Kristovým telom a jeho krvou je skutočne slovo Písma, je ním Božie učenie. Ak pristupujeme k eucharistickému tajomstvu a kúsok nám padne na zem, cítime sa stratení. Keď však počúvame Božie slovo a našimi ušami prechádza slovo Boha a Kristovo telo a krv a my pritom myslíme na iné veci, uvedomujeme si, akému veľkému nebezpečiu sa tým vystavujeme?“

                    Sv. Hieronym, In Psalmum, 147

Ovocím Svätého písma nie je len nejaká vec, ale plnosť večného šťastia. Veď práve Sväté písmo je knihou, v ktorej sú napísané slová večného života, a preto nielen veríme, ale aj vlastníme večný život, v ktorom uvidíme, budeme milovať a naplnia sa všetky naše túžby.

                    Sv. Bonaventúra, Breviloquium

Rozprávať sa s Bohom prostredníctvom jeho slov.
Božské slovo vovádza každého z nás do rozhovoru s Pánom: Boh, ktorý hovorí, nás zároveň učí, ako my môžeme hovoriť s ním. Naša myseľ sa spontánne obracia na Knihu žalmov, v ktorej nám Boh dáva slová, ktorými sa môžeme na neho obracať, prinášať náš život v rozhovore pred jeho tvár, a tak samotný život premieňať na pohyb smerujúci k Bohu. V žalmoch totiž nachádzame širokú škálu citov, ktoré človek môže zakúšať vo svojom živote a ktoré sú múdro predkladané Bohu: svoje vyjadrenie tu nachádzajú radosť a bolesť, úzkosť a nádej, bázeň a chvenie. Spolu so žalmami myslíme aj na mnohé iné texty Svätého písma, ktoré vyjadrujú, ako sa človek obracia na Boha formou prosebnej modlitby (porov. Ex 33, 12 – 16), jasavého spevu nad víťazstvom (porov. Ex 15) alebo náreku z neúspechu pri uskutočňovaní svojho poslania (porov. Jer 20, 7 – 18). Slovo, ktorým sa človek obracia na Boha, sa tak stáva aj Božím slovom, čím potvrdzuje dialogický charakter celého kresťanského Zjavenia. Celý ľudský život sa stáva dialógom s Bohom, ktorý hovorí a počúva, ktorý povoláva a uvádza do pohybu celý náš život. Božie slovo tu zjavuje, že celý život človeka sprevádza božské volanie.

Benedikt XVI., Verbum Domini, 24