Katolícka náuka o Božom tele priťahuje aj provokuje

Katolícka náuka o Božom tele priťahuje aj provokuje

Protestantské cirkvi neakceptujú náuku o reálnej a trvalej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii, pravoslávne cirkvi zasa odmietajú náuku o prepodstatnení.

Štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice je v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaný slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ľudovo nazývanej slávnosť Božieho tela (lat. Corpus Christi).

Začiatkom 13. storočia mala mníška Juliana z Liège opakované videnia, z ktorých vyrozumela, že je potrebný osobitný sviatok na počesť Eucharistie. V roku 1246 zaviedol takýto sviatok biskup Robert de Thourotte v diecéze Liège. V roku 1264 pápež Urban IV., ktorý bol predtým archidiakonom v Liège, rozšíril jeho slávenie na celú západnú Cirkev.

Sv. Tomáš Akvinský († 1274) zložil pre tento sviatok príležitostné hymny, ktoré sú známe dodnes: Adoro te devote – Klaniam sa ti vrúcne; Lauda Sion Salvatorem – Chváľ, Sion, Spasiteľa.

Vznešenou formou slávnosti Kristovho tela a krvi je procesia s Oltárnou sviatosťou ku štyrom oltárom predstavujúcim štyri svetové strany, kde sa čítajú štyri evanjeliá, ktoré hovoria o dare Krista v Eucharistii pre nás, a každé zastavenie sa končí sviatostným požehnaním.

Termín tohto sviatku – štvrtok – pripomína Zelený štvrtok a s ním spojené ustanovenie Eucharistie samotným Ježišom Kristom. Z dôvodu tichého charakteru Veľkého týždňa Zelený štvrtok nedovoľuje veľkolepé oslavy. Z tohto dôvodu bola slávnosť Božieho tela pri svojom zavedení stanovená na prvý štvrtok po oktáve slávnosti Zoslania Ducha Svätého.

Katolícka provokácia

Slávnosť Božieho tela vznikla z eucharistickej zbožnosti neskorého stredoveku, v pozadí ktorej bola viera v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Tento sviatok našiel veľkého odporcu v reformátoroch.

Ulrich Zwingli († 1531) chápal Eucharistiu ako „pamiatku“, ktorá nám pripomína niekoho neprítomného, a nie prítomného.

Podľa Jána Kalvína († 1564) v Eucharistii nie sú prítomné telo a krv Kristova, ale iba ich spásonosná sila.

Martin Luther († 1546) síce učil skutočnú prítomnosť tela a krvi Ježiša Krista v Eucharistii, ale Kristovu prítomnosť obmedzoval iba na okamih svätého prijímania.

Slávnosť Božieho tela vznikla z eucharistickej zbožnosti neskorého stredoveku, v pozadí ktorej bola viera v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii.

Opodstatnenosť slávnosti Božieho tela potvrdil Tridentský koncil (1545 – 1563), keď v reakcii na staré i nové omyly dogmatizoval náuku, že po premenení chleba a vína je vo svätej Eucharistii prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus, a to opravdivo (vere), skutočne (realiter) a podstatne (substantialiter) pod spôsobmi viditeľných vecí (DH 1636 – 1642; 1651n).

Odvolávajúc sa na Ježišove slová, že to, čo dal svojim učeníkom pri Poslednej večeri, je naozaj jeho telo a krv, Tridentský koncil vysvetlil: „Konsekráciou chleba a vína nastáva premena celej podstaty chleba na podstatu Kristovho tela, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu Katolícka cirkev vhodne a vo vlastnom zmysle slova nazýva ‚prepodstatnením‘ (transsubstantiatio – podstatná premena)“ (DH 1642).

Protestantské cirkvi dodnes neakceptovali náuku Tridentského koncilu a dlhý čas považovali slávnosť Božieho tela s jej pompéznou procesiou za provokáciu.

Po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) badáme tendenciu vykladať procesiu nielen ako „demonštráciu“ Kristovej prítomnosti v Oltárnej sviatosti, ale aj ako vyjadrenie putujúceho Božieho ľudu, ktorý s Kristom, svojím Pánom, putuje časom. Procesia prináša Krista a jeho požehnanie do miest a dedín. 

Východné katolícke cirkvi

Postupom času, aby demonštrovali Rímu svoju „katolíckosť“, prevzali do svojich liturgických kalendárov slávnosť Božieho tela mnohé východné katolícke cirkvi – sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská, italo-albánska. Totiž pravoslávne cirkvi, z ktorých vzišli, vždy verili v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista vo sviatosti Eucharistie, ale neakceptovali školasticko-racionalistickú náuku o prepodstatnení.

Okrem toho pravoslávni sa odjakživa držali zásady: uctievame si posvätené dary, pretože ich uchovávame na prijímanie pre chorých, ale neuchovávame ich, aby sme ich uctievali. Inými slovami, pravoslávie nikdy nepraktizovalo a dodnes nepraktizuje ani eucharistickú poklonu, ani eucharistickú procesiu.

Uznesením Zamojskej synody z roku 1720 sa sviatok Najsvätejšej Eucharistie stal záväzným pre haličských gréckokatolíkov a postupom času sa toto uznesenie začalo aplikovať aj pri gréckokatolíkoch na našom území. V roku 1891 Ľvovská synoda povýšila tento sviatok na úroveň Pánovho sviatku a zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých.

V liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi sa tento sviatok oficiálne volá Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista a ľudovo sviatok Najsvätejšej Eucharistie.  

ZDROJ: postoj.sk (Ján Krupa)