JEŽIŠOVO PREMENENIE A NAŠA PREMENA / Homília na 2. pôstnu nedeľu "B"

JEŽIŠOVO PREMENENIE A NAŠA PREMENA

2. pôstna nedeľa

Mk 9, 2 – 10

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.

Premenenie je predobrazom či presnejšie anticipovaním, predchuťou slávy zmŕtvychvstalého Krista a tých, čo uveria v neho. Celý opis Ježišovho premenenia pripomína zjavenie sa Boha Mojžišovi či Eliášovi. V prvom čítaní vidíme, ako Abrahám obetuje Bohu svojho syna Izáka. Možno tu vidieť takmer detailné súvisy s Ježišovou obetou na kríži. Ako najdôležitejšia sa tu vyníma Abrahámova viera, pre ktorú sa stal otcom všetkých veriacich. Vo chvíľach premenenia, ktoré sa udialo len niekoľko dní pred Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním, je vrcholným momentom slávnostné zjavenie Otcovej lásky, ktorý je za nás ochotný prijať obetu svojho Syna. Ako hovorí svätý Pavol, Boh, ktorý ušetril Abrahámovi syna Izáka, neušetril vlastného Syna, ale ho obetoval za nás všetkých (porov. Rim 8, 32). Pre Abraháma bola obeť vytúženého syna Izáka skúškou, v ktorej si mal uvedomiť, kým je pre neho Boh a aký má k nemu vzťah. Poslušná ochota, aj keď sa v skutočnosti nenaplnila, lebo bola len predobrazom Kristovej obety, sa stala pre Abraháma a jeho potomstvo prameňom nesmierneho Božieho požehnania. Kristova obeta je najväčším požehnaním pre celé ľudstvo a celý svet.

Ježiš si vyberá vysoký vrch, symbol Božej blízkosti, a vedie učeníkov do ústrania

a samoty, ďaleko od hluku bežného života. Nechce sa premeniť na verejnosti pred veľkým zástupom, len aby vyvolal vonkajšiu senzáciu. Nejde mu o povrchný dojem, ale o hlboký zážitok, v ktorom učeníci zakúsia závan Ježišovho tajomstva, i keď ho ani oni nateraz nepochopia. Uvedomia si však, že Ježišov bežný ľudský výraz o ňom nevypovedá všetko. Tu vidia Ježiša ponad limity zmyslového vnímania: „Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mk 9, 3). Skvejúca sa bieloba symbolizuje božský svet, sféru žiarivého svetla Božieho majestátu. Pri Ježišovi nestoja veľkí patriarchovia a králi, ale dvojica najväčších z prorokov. Mojžiš a Eliáš predstavujú Božiu starostlivosť o svoj ľud. Mojžiš mal úlohu zjaviť národu Boha a jeho vôľu, Eliáš bol určený, aby neverný národ opäť priviedol k Bohu. Poslanie a slová týchto prorokov pochádzajú jasne od Boha. Učeníci mali k týmto veľkým osobnostiam nesmiernu úctu. Pri pohľade na Ježiša uprostred nich si uvedomujú, že aj on patrí do tohto Božieho sveta. No znamená to aj, že Ježiš prináleží k dejinám Izraela, ktorého Boh láskavo vedie napriek jeho nevernostiam.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána.

Ježiš berie so sebou troch apoštolov, aby ich pripravil na pohoršenie kríža a vopred im ukázal svoju slávu. Premenenie odkrýva Ježiša vo svetle zmŕtvychvstania ešte pred jeho umučením. Tým umožňuje pozitívne pochopiť jeho následné poníženie. Je to tajomstvo požehnaného utrpenia, lebo je tajomstvom nesmiernej Kristovej lásky k Otcovi a k ľuďom.

… len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty.

Vrchy, kde je človek svojím duchom bližšie k Bohu, boli odjakživa aj miestom Božích teofánií. Výstup predpokladá zanechať pohodlie a životné istoty. Vznešený vrch premenenia kontrastuje s poníženým vŕškom Golgoty. Na nej, kúsok od hory Moria, kde Abrahám obetoval syna Izáka a kde sa týči jeruzalemský chrám, zem prvýkrát spozná Božiu slávu v tele jediného Syna. To, že vzal so sebou len troch najbližších spomedzi učeníkov, vyjadruje Ježišovu túžbu, aby boli v úzkom kruhu nerušene sami, čím zvýrazňuje dôvernosť a tajomno tejto udalosti.

Tam sa pred nimi premenil.

Premenenie je kulminujúci okamih Ježišovho zjavenia. Tu sa Ježiš dáva poznať učeníkom vo svojej nadprirodzenej skutočnosti, ale zdôrazňuje aj svoju spätosť s dejinami izraelského národa. Učeníci majú v temných chvíľach Golgoty pochopiť, že ten, čo trpí, je Boží Syn: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9); a že v ňom „telesne prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Udalosť premenenia nás uisťuje, že aj

my máme účasť na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4). Na vrchu sa zmenil aj pohľad učeníkov. Tvár človeka odzrkadľuje to, na čo sa pozerá očami srdca, ako sa modlí a čo miluje.

A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Zákon a proroci ohlasujú Ježiša, ktorý je naplnením všetkých Božích prisľúbení. Obaja trpeli pre svoju vernosť Bohu. Ich prítomnosť pri Ježišovom premenení poukazuje na skutočnosť, že práve v ňom sa naplnia starozákonné Božie prisľúbenia, a umocňuje eschatologický rozmer tejto scény: Eliáš sa má vrátiť, keď príde „Pánov deň“. Sláva ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša sníma závoj, ktorý doposiaľ zastiera zmysel Starého zákona i srdce toho, kto ho číta. Milovaný Otcov Syn odhaľuje skrytý význam Písma, veď sa celé vzťahuje na Ježiša. Písmo nám objasňuje, kto je Ježiš, a v ňom spoznávame to, o čom Písmo hovorí. Podľa tradície Eliáš ani Mojžiš neokúsili smrť a teraz stoja s tým, ktorý je stromom života.

Rabbi, dobre je nám tu.

Na miestach stretnutia s Ježišom človek nachádza seba samého, istotu, identitu. Tu objavujeme, načo sme stvorení, a cítime sa tu príjemne ako doma, „sami  u seba“. V premenenom Ježišovi celé stvorenie dosahuje tú krásu, ktorú mu Boh prisúdil od počiatku. Dovtedy boli ľudia presvedčení, že vidieť Boha znamená zomrieť. Pred horiacim krom na Horebe si Mojžiš z bázne pred Bohom zakryl oči. Traja vybraní učeníci majú príležitosť kontemplovať Božieho Syna a zostať nažive. Vďaka Ježišovmu vteleniu sa Boh zjavuje aj smrteľným ľudským očiam.

A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn…“

Popri Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, si v tejto chvíli vybraní učeníci môžu uvedomiť, aký je Ježišov vzťah s Bohom, že je jeho „milovaný Syn“. Od toho vzťahu závisí aj Ježišov význam pre ľudí. Ak by nebol Božím Synom, stratil by svoj jedinečný význam pre svet a svet bez neho by stratil nádej a zmysel. Slová

„môj milovaný Syn“ vyjadrujú, že Ježiš dostal od Otca nielen svoje poslanie, ale aj svoju existenciu. V Ježišovi, milovanom Synovi, sa Boh zjavuje ako milujúci Otec a v Ježišovom konaní sa prejavuje jeho otcovská láska.

Počúvajte ho.

Izrael dosiaľ počúval Mojžiša a Eliáša. Teraz má počúvať Ježiša. Vo svojej osobe, činoch a slovách Ježiš prináša od Otca definitívne posolstvo spásy. Prostredníctvom Ježiša môže ľud pochopiť Božie plány i to, ako má na jeho volanie odpovedať. Kto počúva Ježiša, tomu Otec hovorí to isté, čo Ježišovi pri krste: „Ty si môj milovaný syn“ (Mk 1, 11). Počúvať neznamená len dávať pozor, ale hneď aj uskutočňovať, čo Boh od nás žiada. Počúvanie je začiatkom premenenia. Tu je slávnostne podčiarknuté všetko, o čom Ježiš učeníkom rozprával. Spása teda závisí od počúvania Ježišovho hlasu, ktorý je preniknutý Božou prítomnosťou.  Viera  sa živí očakávaním, túži po stretnutí s Pánom Ježišom. V opačnom prípade by sa zúžila na morálne príkazy. Na vrch stúpame, aby sme videli, no vraciame sa, aby sme žili podľa toho, čo sme tu spoznali.

Premeneniu Pána je venovaný osobitný sviatok. Aký má pre nás význam, že túto udalosť liturgia spomína aj na začiatku Pôstneho obdobia?

Celé Pôstne obdobie je prípravou na slávenie Ježišovho veľkonočného tajomstva. Prvé a druhé čítanie hovoria o Abrahámovej a Kristovej obeti. Práve modlitba a kontemplácia premieňajú zrak človeka a profánne udalosti menia na posvätné. Božím odkazom z hory Tábor je: „Počúvajte ho.“ Kto počúva Ježiša, stáva sa ako on. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). „Kríž bez premenenia je slepý, premenenie bez kríža je prázdne,“ píše pravoslávny teológ Olivier Clément. Kresťanstvo verí v oslávený kríž. Premenenie má dávať svetlo a silu aj do nášho liturgického a praktického putovania cez štyridsaťdňovú pôstnu etapu. Pozýva veriacich pracovať na premene srdca a uvedomovať si, že nemožno dôjsť k sláve veľkonočného premenenia inak, len cez bránu kríža.

Kto sa vlastne premenil na vrchu Tábor? Ježišov vzhľad alebo zrak učeníkov?

Možno povedať, že jedno i druhé. Autor náboženských filmových dokumentov Juraj Török hovorieva: „Keď vyjde slnko, ale ty máš choré oči, nič nevidíš. Ale keď máš zdravé oči a nevyjde slnko, tiež nič nevidíš.“ Keď sa chlapec zaľúbi do spolužiačky, ktorú od detstva pozná, v istom momente si povie: „Kde som mal doteraz oči?! Veď ja som bol slepý!“ A zrazu sa mu javí v nových farbách aj okolitý svet. Na hore Tábor zaiste Ježiš nechal svoju ľudskú prirodzenosť na chvíľu preniknúť závanom svojej božskej svätosti a lásky. Ale celkom isto súčasne Duch Svätý naplnil aj srdcia apoštolov tak, že ho boli schopní vnímať v tomto novom svetle. To isté platí aj pre nás. Preto sa modlíme, aby Boh osvietil oči nášho srdca. Lebo aj to, že človek dokáže vnútorným zrakom vnímať Boha a Boží svet, je Božím darom. Bez Ducha Svätého nemožno „poznať Boha“ ani počúvať jeho slovo, ani vidieť svet Božími očami.

Praktická odpoveď

Udalosť Ježišovho premenenia nám ponúka jeden celkom praktický podnet: aby sme si aj my vo svojom prostredí vytvorili nejaký „vrch Tábor“ a denne sa tam na niekoľko minút utiahli. Premena seba sa začína zamyslením sa nad sebou. Na to je potrebné ticho a v ňom počúvať Boží hlas. Iná forma je tiež všestranne použiteľná: čakajúc v obchode pri pokladni, na zastávke, u lekára alebo len pri mimovoľnom pohľade z okna či lavičky pri chodníku si na chvíľu predstaviť, ako by sa asi na okolitých ľudí, prostredie a dianie pozeral v tejto chvíli Ježiš. Je to veľmi účinná forma premieňania svojho pohľadu na Kristov.

Pán zjavuje svoju slávu pred vyvolenými svedkamiasvoje telo, ktoré má spoločné s ostatnými ľuďmi, prežaruje takým jasom, že jeho tvár žiarila sťa slnko a jeho odev bol biely ako sneh. Pri tomto premenení išlo predovšetkým o to, aby sa v srdciach učeníkov predišlo pohoršeniu z kríža; bola im odhalená veľkosť skrytej dôstojnosti, aby poníženie dobrovoľne podstúpenéhoumučenianezmiatlo ich vieru. Nechsatedahlásanímnajsvätejšieho evanjelia upevní viera všetkých a nech sa nikto nehanbí za Kristov kríž, skrze ktorý bol vykúpený svet. Ani nech sa nik nebojí trpieť pre spravodlivosť a nepochybuje, že sa splní, čo bolo sľúbené, lebo kodpočinku sa ide cez prácu akživotu cez smrť. Ak budeme vytrvalo vyznávať amilovať toho, ktorý vzal na seba všetku slabosť našej prirodzenosti, zvíťazíme nad tým, nad čím on zvíťazil, a dostaneme, čo prisľúbil. Preto ak máme zachovávať prikázania a trpezlivo znášať protivenstvá, musí stále zaznievať v našich ušiach Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“

Svätý Lev Veľký, Sermo 51

„Blažení všetci, čo sa boja Pána akráčajú po jeho cestách.“ Pre nás všetka bázeň pred Bohom spočíva v láske a dokonalá láska je vrcholom tejto bázne. Vlastnou úlohou našej lásky k Bohu je odpovedať na jeho podnety, poslúchať príkazy, veriť jeho prísľubom. Počúvajme, čo hovorí Písmo: „A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Pána, svojho Boha, a kráčal po všetkých jeho cestách, aby si ho miloval a zachovával jeho príkazy z celého svojho srdca a z celej svojej duše, aby ti dobre bolo.“ Pánových ciest je veľa, ale aj on sám je cesta. Keď hovorí o sebe a sám sa nazýva cestou, uvádza aj dôvod, prečo sa cestou nazýva: „Nik nemôže prísť k Otcovi, iba cezo mňa.“ A tak sa treba pýtať na mnohé cesty, na mnohé treba nastúpiť, aby sme pomocou mnohých náuk našli tú jednu dobrú, jedinú cestu večného života, ktorú chceme nájsť. Lebo cesty sú v zákone, cesty sú v prorokoch, cesty sú v evanjeliách, cesty sú v apoštoloch, cesty sú aj v rozličných skutkoch podľa prikázaní a tí, čo idú po nich s bázňou pred Bohom, sú blažení.

Svätý Hilár, O žalmoch

Nikto nie je schopný vysvetľovať nebeské tajomstvá, ak nemá účasť na Duchu Svätom.

Hypolit Rímsky, Adversus haereses

Telesné praktiky bez krásy (čistoty) myšlienok sú ako sterilné lono a vyschnuté prsia, nevedú k poznaniu Boha.

Izák z Ninive

Keď sa človek postí, jeho telo sa stane priesvitné a ľahké, zdokonalí sa vnútorný život a prejaví sa nádhernými víziami. Vonkajšie vnemy akoby ustanú, rozum sa odpúta od zeme a povznesie sa k nebu a celý sa ponorí do rozjímania duchovného sveta.

Serafim Sarovský

Toho, kto nepočúva Boha, nepočúvajú ani ľudia.

Raniero Cantalamessa, Cesta veľkonočným tajomstvom