JEŽIŠ VZAL CHLEBY, VZDÁVAL VĎAKY A ROZDÁVAL SEDIACIM; PODOBNE AJ Z RÝB

JEŽIŠ VZAL CHLEBY, VZDÁVAL VĎAKY A ROZDÁVAL SEDIACIM; PODOBNE AJ Z RÝB

17. nedeľa

Jn 6, 1 – 15

Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“ Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“ Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“ Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.

Aj v Evanjeliu podľa Marka (tvoriacom základ nedeľných čítaní v tomto liturgickom roku B) nasleduje po udalostiach, ktoré sme sledovali cez predchádzajúce nedele, opis zázračného rozmnoženia chlebov. Opis týchto udalostí však dnes zaznieva v podaní evanjelistu Jána, z ktorého budeme čerpať aj ďalšie štyri nedele. U Jána sa nimi začína šiesta kapitola, kde po nasýtení obrovského množstva ľudí nasleduje veľká eucharistická reč, v ktorej sa sám Ježiš nazýva chlebom života. Aj tento Ježišov skutok má svoju predohru či prototyp v Starom zákone. Prorok Elizeus rozmnožil chleby, aby nasýtil zástup a zároveň uistil ľud, že je Božím poslom. „K Elizeovi prišiel muž z Bál-Salisy a priniesol mu z prvotín dvadsať jačmenných chlebov a čerstvé zrno v kapse. Elizeus povedal sluhovi:,Daj to ľuďom jesť!’ Ale on mu odpovedal:,Ako mám toto dať stovke chlapov?’ Elizeus odpovedal:,Daj to ľuďom jesť. Lebo toto hovorí Pán: Najedia sa a ešte zvýši.‘ A tak im to predložil. I najedli sa a ešte zvýšilo, ako povedal Pán“ (2 Kr 4, 42 – 44).

V evanjeliu vidíme, ako Ježiš dáva pokrm pre tisíce ľudí, ktorí ho prišli počúvať. Postaral sa o ich obživu a zároveň tým potvrdil, že už nastali predpovedané mesiášske časy a že sa napĺňajú v jeho osobe. Tento zázrak zaznamenávajú všetci evanjelisti, z čoho vidno, akú dôležitosť mu pripisovali. Ján mu dáva ešte väčšiu váhu tým, že ho stavia do kontextu Veľkej noci. O tejto udalosti nehovorí len okrajovo ako o príhode na záver vyučovaním naplneného dňa, ale venuje mu pozornosť, ktorá patrí ústrednej udalosti. Prebieha v rámci Ježišovho dialógu s Filipom. V istom momente vstupuje aj Petrov brat Ondrej, vzor ľudskej spolupráce pri uskutočnení udalosti, ktorej hlavným aktérom je sám Ježiš.

Zázračným znamením – akým bolo aj rozmnoženie chlebov a rýb – je v Jánovom ponímaní konkrétne živé slovo (povedané skutkom), zjavujúce vyššiu skutočnosť, ktorá bude témou eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge. V podrobnostiach, ktoré si evanjelista všíma, vidíme súvisy s Poslednou večerou, napríklad vzdávanie vďaky. Ježiš sám rozdeľoval chleby. Množstvo nazberaných odrobín tiež svedčí    o dôležitosti tejto udalosti. Prítomní správne pochopili toto znamenie a videli      v ňom potvrdenie Ježiša ako Božieho proroka. Takýto mimoriadny prorok mal podľa očakávania Židov prísť v posledných časoch, aby ľud pripravil na Boží príchod. Svätý Peter v Skutkoch apoštolov vzťahuje na Ježiša predpoveď z Knihy Deuteronómium (porov. Dt 18, 15 – 18) a potvrdzuje, že on je tým prisľúbeným prorokom, a preto máme poslušne počúvať jeho slová (porov. Sk 3, 22 – 23). Keďže ľud chce z Ježiša spraviť kráľa, čo by im zázračne zabezpečoval pozemský chlieb, Ježiš neváha sklamať zástup poslucháčov, ktorý pred chvíľou tak veľkodušne nasýtil, a odchádza preč.

Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých.

Znamenia, ktoré Ježiš konal, vzbudili zvedavosť tých, ktorých nič netrápilo a boli lační len po nejakej novote. Ale zažali aj iskru nádeje u trpiacich na duši i tele. Obidve skupiny sa dali do pohybu tým istým smerom. A obidva postoje sa hlásili o slovo v každom z nich. Ježiš učil všetkých, „obilie i kúkoľ“ nechával rásť až do žatvy. Definitívne, radikálne triedenie v procese rastu vždy nesie riziko zničiť to dobré a rozmnožiť zlé. Preto sa Ježiš staral o všetkých rovnako. Dal im hojne jesť, ako aj Otec dáva slnko, dážď a prekypujúce plody zeme rovnako dobrým i zlým. Ježiš sa snažil podporovať v raste to dobré, aby prirodzene ubúdalo zlého. Znamenia majú podnietiť k viere. Ale nesprávne pochopené ju môžu zatieniť. Ak vyvolávajú len povrchné nadšenie a vonkajšiu slávu, Ježiš uteká zo scény.

Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?

Duchovný zrak „chudobných Jahveho“ videl v znameniach oveľa viac, než videli oči. Skutky dávali Ježišovým slovám božskú autoritu. Pre Majstra nie je žiadna situácia neriešiteľná. Ak nás skúša, tak preto, aby sme si aj my uvedomili jeho moc a naučili sa s ňou počítať. Udalosť rozmnoženia je v tom učebnicovou ukážkou. Začína sa od reálneho základu piatich chlebov a dvoch rýb. Akokoľvek nedostatočný sa zdá, treba ho vždy vložiť celý do Ježišových rúk. Keď Ježiš prejavuje zázračnú moc, zástup rastie do nevídaných rozmerov: okolo päťtisíc mužov a k tomu ženy a deti. Po pár dňoch, keď začne hovoriť o najväčšom zázraku, o svojom tele a krvi, zostávajú pri ňom len Dvanásti, vrátane toho, ktorý ho zradí. Ježiš nemeria úspešnosť poslania počtom nasledovníkov, ale vernosťou Otcovej vôli. Kto má od Ježiša falošné očakávania, dožije sa sklamania. Kto ho počúva a prijíma, bude obdarený najväčším darom, životom v plnosti.

Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí.

Nateraz Ježiš na úžas prítomných odpovedá ešte výraznejšími znameniami. Teraz vystupoval ako pedagóg. Voči zástupom i voči učeníkom. Vedel, čo urobí, ale chcel zaangažovať aj Filipa. Prinajmenej, aby si uvedomil ľudskú bezmocnosť. Chcel mu vzápätí ukázať, ako sa postupuje v Božej logike: aj veľké veci tu rastú z celkom malých, aby sa lepšie prejavila Božia moc. Ale zapája aj človeka a jeho možnosti. Jedno z blahoslavenstiev oslavuje hladných a smädných, lebo budú nasýtení. Tá istá myšlienka rezonuje aj v Máriinom chválospeve Magnificat: „Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“ (Lk 1, 53). Spojenie „hladní a smädní po spravodlivosti“ nám zas pripomína, že je veľa foriem hladu a smädu.

Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!? Pánovi nerobí starosti lačný ľud, ale maloverní učeníci, ktorí cúvnu pred prvou prekážkou. Aby ich to odučil, usiluje sa ich „namočiť“ do ťažkostí a povzbudiť ich, že v spolupráci s ním je každý problém zvládnuteľný. Hneď prvý krok najlepšie pochopil praktický Šimonov brat: Keď sa nedá všetko, robme aspoň niečo…! Aj Boh používa túto logiku, len ju posúva neporovnateľne ďalej. On malými vecami iba začína a používa ich ako základ pre svoje veľké činy. Ježiš rozmnožil skromný jačmenný chlieb, ktorý je chlebom chudobných, a tak hostina, ktorú prítomným ponúkol, je „hostinou chudobných Jahveho“, ktorí boli najlepšie disponovaní prijať plnosť mesiášskych dobier.

Usaďte ľudí!

Viera sa prejavuje už v tom, že sa aj s nepatrnou trochou pustíme do odvážnych činov. Učeníci vidia päť bochníkov a pre ne usádzajú päťtisíc mužov. Rozumom nepochopiteľné. Ale práve to je krok či skok viery, ktorý sa od učeníka očakáva: necúvnuť ani pred tým, čo jednoznačne presahuje všetky jeho sily. Ostatné je už Pánova záležitosť. My máme byť len asistentmi zázraku. Nasýtenie chlebom a rybou má byť pravou hostinou, preto sa prítomní majú usadiť. Brať si môže, kto koľko potrebuje. Jedlo nemá nasýtiť len žalúdok, ale aj túžbu srdca po spoločenstve. Skutočné vzťahy rastú pomaly, je nevyhnutné si na ne nachádzať spoločný čas.

Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli.

Z ľudského do Božieho myslenia sa stúpa na krídlach chválospevu, ďakovania a oslavy Boha. A potom sa znovu zostupuje do bežného života. Ježiš berie ľudský chlieb do božských rúk, žehná ho prajnosťou Božej lásky a kladie ho do rúk učeníkov, aby ho oni rozdali sediacim. Niet geniálnejšieho, božskejšieho  a zároveň jednoduchšieho postupu. Ježiš sa správa ako otec rodiny, ktorý jedlo najskôr požehná, ďakuje zaň a oslavuje toho, od ktorého pochádza každé dobro. Dáva tak najavo, že je schopný zhromaždiť okolo seba a nasýtiť všetkých, že má dosť pre všetkých a neobmedzuje sa na pár jednotlivcov alebo malé skupinky.

„Vziať chlieb“, „vzdávať vďaky“ a „rozdávať“ sú eucharistické slová. V Eucharistii sa završuje dielo stvorenia a napĺňa sa túžba Boha po človeku i človeka po Bohu.

Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar.

Ani Božia hojnosť neoprávňuje rozhadzovať alebo sa príliš spoliehať. Aj od

„správcov Božích tajomstiev“ Pán očakáva vytrvalú a detailnú vernosť. Nielen pre úctu k jedlu. Odráža sa tu aj prax prvotnej Cirkvi, ktorá prechovávala veľkú bázeň k prítomnosti Krista v eucharistickom chlebe. Za týmto príkazom možno vidieť aj odkaz nestratiť nikoho z tých, čo uveria v Krista.

Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.

Zázraky sú len mostom k hlbšej skutočnosti. Hoci už o chvíľu Pán vytkne tým istým poslucháčom, že ho hľadajú len preto, aby videli znamenia, ale neprijímajú, čo im tieto majú naznačiť: za mocou rozmnožiť chlieb vidieť moc stať sa a dať sa ľuďom ako chlieb života.

Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.

Ježiš chcel chrániť svoje pravé poslanie vyslobodiť človeka z hriechu a priviesť ho k Otcovi. Záležalo mu aj na učeníkoch, aby sa popri Ježišovi netešili lacnej popularite. Pred nadšeným davom sa Pán uťahuje do samoty modlitby. Učeníkov skúša búrkou na mori, v ktorej sa na Ježišov príkaz ocitli po rozpustení ľudu. Tak sa Ježiš správa aj k nám: vypočuje naše skutočné potreby, ale keď vidí, že namiesto počúvania jeho slova zas podľahneme pozemským záujmom, ustupuje do úzadia. Ktoré sú to, najlepšie zistíme podľa toho, k čomu nám najčastejšie pri modlitbe odbieha pozornosť. Vždy je však láskavý. Raz svoju lásku k nám prejavuje tým, že nás vypočuje, inokedy, že nás sklame.

Mnohí si vyčítajú len to, že nepomôžu žobrajúcemu bezdomovcovi. Celkovo sme pred problémami druhých uzavretí do zvláštnej anonymity a zameraní len na svoje potreby. Je to zlučiteľné s kresťanstvom?

Ľahostajný veriaci si aj v takýchto prípadoch nájde výhovorku. Alebo začne dlhé špekulácie, čo vlastne patrí k podstate kresťanstva, čo morálka prikazuje a čo len odporúča. Isté však je, že byť kresťanom znamená usilovať sa správať tak ako Kristus. Aj to je isté, že Boh nás bude súdiť podľa konkrétnych prejavov lásky a služby, ktorú si nevyberáme a ktorá je často nepríjemná. Nevšímať si potreby druhých, najmä tých, čo naliehavo potrebujú pomoc, nie je zlučiteľné s kresťanstvom. Ako sme mohli vidieť pri nasýtení hladného zástupu, Ježiš k takejto pozornosti učeníkov cielene viedol. Veď sa mali stať správcami nevyčerpateľných Božích tajomstiev. Božia ponuka presahuje všetky naše potreby. Umenie je dokázať ju sprostredkovať.

Čo robiť, keď sa cítim bezmocný a bezradný spraviť niečo pre druhých?

Ježiš tu ukazuje vždy platný návod: najskôr sa dobre poobzerať dookola a zachytiť sa prvého, i keď zdanlivo beznádejného náznaku riešenia. Ježiš už v ňom vidí odpoveď, a nie iba náznak. Teda vychádzať z toho, čo je práve poruke, a odhodlane dôverovať, že Pán doplní ostatné. S pokorou si uvedomiť, že zázrak robí Boh, my sa podieľame iba svojou trochou. Požehnanie a vzdávanie vďaky je však kľúčové.

Prosbu „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ možno chápať aj duchovne, aj bežne. V oboch prípadoch, ak ho Boh požehná, slúži na spásu. Chlieb života je Kristus, ale on nie je chlieb všetkých, ale náš. A ako hovoríme: „Otče náš“, lebo tým, čo to chápu a veria, je Otcom, tak voláme aj „chlieb náš“, lebo Kristus je chlebom tých, čo ako my patria k jeho telu. Prosíme, aby nám dával každý deň tento chlieb, aby sme sa my, čo sme v Kristovi a každý deň prijímame jeho Eucharistiu za pokrm spásy, nedopustili nejakého ťažšieho previnenia, nevzdialili a neodlúčili sa od spoločenstva, aby nám preto nebol odopretý nebeský chlieb a neboli sme vylúčení z Kristovho tela. Keď teda hovorí, že ten, kto bude jesť z jeho chleba, bude žiť naveky, je zrejmé, že budú žiť tí, čo právom spoločenstva siahajú po jeho tele a prijímajú Eucharistiu. Naproti tomu sa treba obávať a modliť, aby sa niekto nevzdialil a neoddelil od Kristovho tela a neocitol sa tak ďaleko od spásy.

Svätý Cyprián, O Modlitbe Pána

V Starom zákone Boh rád používal triviálne a bezvýznamné veci na to, aby naplnil svoje zámery. Napríklad zástavku na kolíske dieťaťa, ktoré si získalo srdce faraónovej dcéry, Mojžišovu pastiersku palicu, ktorou robil zázraky v Egypte, alebo Dávidov prak, ktorým porazil Filištíncov. Podobne to bolo aj pri zázračnom nasýtení zástupu. Ako zrnko pšenice rastie v zemi, tak sa rozmnožovali chleby a ryby Božou silou, až kým sa všetci nenasýtili. Keby im dal peniaze, nikto by nemal dosť. Príroda šla tak ďaleko, ako mohla, Boh zariadil ostatné. Prikázal, aby pozbierali zvyšky jedla a naplnili dvanásť košov. Keď počíta človek, vzniká nedoplatok, v Božej matematike je vždy prebytok.

Fulton J. Sheen, Život Krista

Dôverovať v Božiu prozreteľnosť znamená pevne a živo veriť, že Boh nám môže pomôcť a že nám aj pomôže. To, že nám môže pomôcť, je jasné, lebo je všemohúci. To, že nám pomôže, je isté, lebo to sľúbil na mnohých miestach vo Svätom písme a všetky svoje sľuby dodržiava. Kristus nás povzbudzuje k takejto živej viere: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24). Preto nás apoštol Peter vyzýva, aby sme všetky svoje starosti zložili na Pána, ktorý sa o nás postará. Svätý Augustín hovorí: „Ako môžete pochybovať, že Boh vám dá dobré veci, keď sa pre vás ponížil a pre vašu spásu vzal na seba vaše hriechy?“

Matka Terézia, Písané srdcom