JE AKO HORČIČNÉ ZRNKO / HOMÍLIA NA 11. NEDEĽU CEZ ROK

JE AKO HORČIČNÉ ZRNKO

11. nedeľa v Cezročnom období "B"

Mk 4, 26 – 34

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Biblické texty tejto nedele napĺňajú veriacich dôverou a odvahou. Evanjelium hovorí, že Božie kráľovstvo má obrovskú vnútornú silu a rastie napriek mnohým prekážkam. Nie je nastolené vonkajšou mocou ako svetské impériá. Je živým organizmom, a preto aj v ňom platia zákonitosti rastu, kde v semene, v klíčku, v malej sadeničke je vždy prítomný už celý strom. Prirovnanie je veľmi presné, lebo všetkému dáva život ten istý trojjediný Boh, prírode aj Cirkvi. Prejavuje sa v nej jeho tvorivá sviežosť, krása a sila. Tak ako pri obilí, aj v živote Cirkvi je potrebná súčinnosť človeka. Má pripraviť pôdu, zasiať, okopávať a polievať. Ale aj tu to zásadné koná sám Boh: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh. A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast. Kto sadí i kto polieva, sú jedno, ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho, ako pracoval“ (1 Kor 3, 6 – 8).

Obrazy vyjadrujúce podstatu Božieho kráľovstva Ježiš prevzal z prírody, preto sú jeho poslucháčom blízke a zrozumiteľné. Dobre ich poznajú aj z Písma. V prvom čítaní Boh ústami proroka Ezechiela oznamuje: „Ja vezmem halúzku z vrcholca vysokého cédra a zasadím ju; z najvyšších vetiev odlomím konárik a zasadím ho na vysokom vyčnievajúcom vrchu. Zasadím ho na vysokom vrchu Izraela; vyženie konáre, prinesie ovocie a stane sa nádherným cédrom. Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov“ (Ez 17, 22 – 23). Ezechielove slová zaznievajú do vtedajšej situácie izraelského národa, ktorý svojou neposlušnosťou zmluve s Bohom neprinášal očakávané ovocie. Počas úpadku však malý zvyšok Izraelitov zostane verný Bohu a stane sa zárodkom obnovy vyvoleného ľudu. Predpovede však platia aj na Mesiáša, výhonok z kmeňa Jesseho. Obrazom zrna a obilia Ježiš zdôrazňuje ešte jednu črtu: aj keď roľník spí či odpočíva, semeno v zemi klíči, i keď sa navonok zdanlivo nič nedeje. Ale Boh nečujne uskutočňuje svoj zámer a ten nemôžeme urýchliť. V podobenstve o kúkoli Ježiš roľníkom vysvetľuje: „Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly“ (Mt 13, 30). Plný zrelý klas naznačuje eschatologické dozrievanie: až na konci sa objaví vo svojej kráse, sláve a moci, čo počas stáročí potichu rástlo Božím pôsobením v ľudských srdciach.

V druhom podobenstve zas Ježiš kladie dôraz na paradoxný nepomer medzi maličkým horčičným semienkom, príslovečným v Palestíne (Ježišových čias), a stromom, ktorý z neho vyrastie. Ukazuje, že svoje obdivuhodné diela koná Boh v skrytosti a že si na ne vyberá slabých ľudí. Tajomná vitalita Božieho kráľovstva pôsobí rozmanito v rozmanitých formách. Každý pokrstený je povolaný stať sa tvorcom, svedkom a hlásateľom Božieho kráľovstva. Skutočnú duchovnú účinnosť však nemožno merať sociologickými či inými kritériami a vidí ju len Boh.

S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme

Ježiš ohlasoval radostnú zvesť v podobenstvách, ale o samotnom Božom kráľovstve zachytáva evanjelista Marek len dve: o obilnom zrne a o horčičnom semene. Ako je isté, že obsiate pole v príhodnom čase prinesie svoju úrodu, tak je to aj s Božím kráľovstvom: „Zem vydala svoj plod; nech nás požehná Boh, náš Boh“ (Ž 67, 7). Sám Ježiš vysvetľuje, že tým semenom je Božie slovo, ktoré v zdanlivej jednoduchosti ukrýva v sebe životodarnú silu.

… či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie.

Židia považovali noc za začiatok nového dňa, preto Ježiš používa poradie „v noci či vo dne“. Rytmus celého verša zdôrazňuje bežnú rutinnú činnosť. Z podobenstva o rozsievačovi (Mk 4, 3 – 9) alebo o kúkoli a pšenici (Mk 13, 24 – 30) jasne vidno, že o zasiate semeno sa treba starať aj priebežne. Slová „v noci a vo dne… klíči a rastie“ zdôrazňujú pokojné a pravidelné plynutie času. Spánok a tma sú súčasne symboly smrti, ktoré pripomínajú, že semeno rodí život tým, že samo zomiera.

Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.

„Sama od seba“ (automaté) vyjadruje, že niečo sa deje bez viditeľnej príčiny. V celom kontexte evanjeliového úryvku tento výraz charakterizuje základnú pointu: zem dáva vzrast a úrodu nie vďaka práci človeka, ale pôsobením Božej moci vloženej do semena a v dejinách spásy zas pôsobením Božej moci vloženej do Cirkvi. Ďalšie slová sledujú prirodzenú postupnosť: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno. Každá etapa rastu má svoj primeraný čas a nemožno ju umelo urýchliť. Ani semeno nevynakladá žiadne úsilie. Dáva sa pohltiť zemou, odumiera a práve v tej chvíli sa odohráva jeho znovuzrodenie. Steblo je znamením nádeje, že vývoj je správny a čoskoro sa zazelená klas, no i ten ešte potrebuje čas, aby dozrel. V čakaní sa prejavuje hospodárova dôvera a vytrvalosť.

A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.

Tu je skrytý náznak eschatologického zavŕšenia dejín, ako ho predpovedá už prorok Joel: „Priložte kosák, lebo žatva je zrelá, poďte, šliapte, lebo lis je plný, kade prekypujú, lebo ich zločin je veľký“ (Joel 4, 13). Celé dejiny patria Bohu. On v nich z vlastnej iniciatívy seje, usmerňuje ich vzrast a ručí za úrodu, ktorú zhromaždí do svojich sýpok. Všetko, vrátane zla, spolupracuje na jeho spásonosnom diele, ako to krásne vystihuje „modlitba apoštolov v súžení“ zachytená v Skutkoch apoštolov: „Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal:,Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému.‘ V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“ (Sk 4, 25 – 28).

Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi.

Výrazom „ako horčičné zrnko“ sa všeobecne označovalo niečo veľmi malé. Ježiš ho spomína, keď hovorí o viere: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko…“ (Mt 17, 20). Horčičný ker, na ktorý Ježiš myslel, rástol na brehu Genezaretského jazera asi do výšky dvoch metrov. Jeho semená sa používali ako korenina. Ježiš sa rozhodol stať maličkým, najmenším zo všetkých. Prišiel, aby slúžil a zomrel za ľud: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). A takých chce mať aj svojich učeníkov: „A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10, 44); „Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký“ (Lk 9, 48). Kto miluje, umenšuje sa, aby vytvoril priestor pre milovaného.

… keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.

V Starom zákone sa izraelský ľud prirovnával k masívnemu cédru. Ježiš si do podobenstva o Božom kráľovstve vybral príklad poľnej byliny. V okolí Gene- zaretského jazera hniezdi  množstvo  sťahovavého  vtáctva,  prebývajúceho v korunách stromov. Podobné náznaky možno nájsť aj v starozákonnom úryvku tejto nedele: „Pod ním bude bývať vtáctvo, všetko, čo má krídla, bude hniezdiť v tôni jeho konárov“ (Ez 17, 23). Je to obraz Božieho kráľovstva, ktoré zahŕňa všetky národy sveta a predstavuje aj ramená stromu kríža, ktoré objímajú celý svet. Božia veľkosť je iného druhu a človeku sa vždy javí neprimerane malá. Je to veľkosť lásky. „Hniezdiť“ doslova znamená „postaviť stan, príbytok“, čo pripomína prebývanie Boha medzi ľuďmi.

Veriaci sa uprostred konzumnej spoločnosti neraz cítia bezmocní a nevýrazní ako horčičné zrnká, ale napĺňa ich to skôr pesimizmom.

Práve pre nich zaznieva toto Ježišovo podobenstvom. Malé komunity veriacich uprostred rozľahlej a neprajnej Rímskej ríše na tom isto neboli lepšie. Podstatná tu nie je nepatrnosť horčičného semienka, ale jeho vnútorná sila. Ak sme smutní, možno aj preto, že na ňu málo myslíme. Boh dokáže obrátiť na dobré každú situáciu. Kto v neho skladá dôveru, môže si byť istý, že víťazne prekoná všetky nepriazne, ťažkosti a bolestné okolnosti. Je však dôležité, aby sme boli pokorní a spoliehali sa na Pána. Kto vo svojej pýche verí, že dosiahne odvážne ciele vlastnými silami, isto ich nedocieli a narazí na neprekonateľné prekážky. Pokorným však Boh dáva svoju milosť a slabosť sa stáva ich silou, ako sa o tom veľakrát presvedčil svätý Pavol: „A on mi povedal: ‚Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.‘ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 9 – 10). Rimanom zas pripomína: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: ‚Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie.‘ Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8, 35 – 37). Je pravda, že tu na zemi zatiaľ kráčame vo viere, nie vo videní. Je prirodzené, že veci sa nám nejavia zreteľne a udalosti života sa nám zdajú skôr zahmlené. No aj sila horčičného zrna sa môže prejaviť, len ak ho pôda prijme. Ako to jasne vyplýva aj z podobenstva o rozsievačovi, pôdou je poslucháč, teda každý z nás. To je dôvod dúfať a nestrácať radosť. Pápež Benedikt XVI. sa vyjadril, že v prípade, ak by nenarážal aj na neprijatie a problémy, musel by si vážne spytovať svedomie, či hlása celé evanjelium.

Spoločnosť hodnotí človeka podľa jeho výkonu. Sme pohltení pracovnými, rodinnými, spoločenskými i cirkevnými aktivitami. Stále až neurotická činnosť. Žijeme tak vyťažene, až si nestíhame uvedomiť, či vôbec žijeme. Ako je súčasný životný štýl zlučiteľný s evanjeliom?

Ako liek pred chaosom a jeho chorobnými následkami mnohí hlásajú návrat  k prírode a prirodzenému spôsobu života. Pre kresťanov by to mal byť predovšetkým návrat k podobenstvám, ktoré Ježiš tiež často preberá z prírody a interpretuje v duchovnej rovine. Aj podobenstvo z evanjelia tejto nedele nám tu má čo povedať. Hlavným zmyslom obrazu o horčičnom zrne je poukázať na dynamiku Božieho kráľovstva. Roľníka tu spomína len na začiatku. Ale aj jemu má podobenstvo čo povedať. Najmä keď v úlohe roľníka je teraz každý z nás. Naše poslanie je siať, okopávať, polievať. Podobenstvo je tak aj výzvou upokojiť sa a uvedomiť si, že to rozhodujúce nezávisí odo mňa a že prejavom viery je vedieť aj zastať, čakať i odpočívať. Sú obdobia, keď sa stačí len pozerať, ako všetko klíči a rastie, a tešiť sa z toho. No ani siatie nie je také ľahké, ako sa zdá: musí byť zrno, treba ho zasiať a zasiať ho do zeme. S obilím na poli je to pomerne jednoduché. Siať semeno Slova znamená podávať ho ľudsky prístupne a zároveň tak, aby v adresátovi zostávalo to Božie slovo, nielen prázdne debaty o ňom. Srdce je pôdou, ktorú treba kultivovať, aby sa semeno Slova mohlo ujať. Je to náročný proces a vyžaduje si dlhodobé úsilie. Treba vedieť, kedy čo zasiať a kedy už vzrast nechať na Boha. Keď to „neutrafíme“, namiesto spolupráce to Bohu len kazíme a tam, kde má pôsobiť milosť, veci nasilu urýchľujeme podľa vlastných predstáv. Tak neraz aj enormnú snahu sprevádza malý efekt, ba dokonca veľa škody. V čase siatia sa nenechajme odradiť „malosťou“ horčičného semena. Je to obdobie „malých vecí, ktoré majú veľký význam“. Apoštolská bezstarostnosť neznamená nemať a nevidieť problémy. Zakladá sa na skúsenosti múdreho roľníka, ktorý urobí svoj podiel a zvyšok ponechá na Pána žatvy.

Keď sa v nás zrodí túžba po dobre, bolo zasiate semeno. Keď začneme konať dobro, stávame sa steblom. Keď dobré dielo napreduje, sme klasom, a keď vytrváme v dobre, sme zrnom. Neopovrhujme teda nikým, keď sa ešte nachádza v štádiu krehkosti stebla, pretože každá Božia úroda sa začína steblom a až potom sa stáva zrnom!

Gregor Veľký, In Exod.

Keďže Ježiš povedal (v podobenstve o rozsievačovi), že tri štvrtiny zasiateho semena budú zmarené a zachová sa len jedna časť a aj v nej sa objavia mnohé škody, učeníci sa ho mohli právom pýtať: „Kto teda bude veriaci a koľko ich bude?“ Ježiš zbavuje učeníkov strachu a prostredníctvom podobenstva o horčičnom zrne im ukazuje, že hlásanie radostnej zvesti sa rozšíri po celej zemi. (…) V skutočnosti učeníci boli najpokornejšími a najslabšími medzi ľuďmi, najzaostalejší zo všetkých, ale keďže v nich bola veľká sila, ich kázanie sa skutočne rozšírilo po celom svete.

Svätý Ján Zlatoústy, Comment in Matth.

Pán vyzdobil svoje slovo mnohými krásami, aby každý, kto ho skúma, mohol kontemplovať to, čo má rád. Do svojho slova ukryl všetky poklady, aby každý z nás našiel bohatstvo v tom, o čom rozjíma.

Efrém Sýrsky

Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na svete dostanete zapolpence. Prirodzene, okrem slnka, mesiaca, zeme, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí. Tie dostanete zadarmo.

Gilbert Keith Chesterton, Ohromné maličkosti

Prežívajme teológiu ako priestor posvätnej krásy, dôvernej blízkosti a pravej radosti. Celé bohatstvo kresťanského myslenia ahĺbka kresťanskej teológie mápečať nádeje, očakávania a prosby.

Emil Krapka, Teológia pred Božou tvárou