Ja som chlieb života / Homília na 18. nedeľu CZR

Ja som chlieb života

18. nedeľa v cezročnom období

Jn 6, 24-35

Zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“ Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba«. Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

* * *

Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - „chlebom, ktorý zostúpil z neba“. Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil. Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu. Je to presná paralela toho, čo sa dialo okolo Ježiša. V rozmnožení chleba síce rozpoznali zázračné znamenie a v Ježišovi veľkého proroka, keď im však začal hovoriť o chlebe života, narazil na neporozumenie. Viera závisí od postoja človeka, ktorý by mal uveriť nielen Ježišovmu učeniu, ale v jeho osobu. Ježiš zdôrazňuje životný význam eucharistického chleba, ktorým veriaci do najintímnejšieho vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Záujem o pozemský chlieb, kvôli ktorému ľud znova vyhľadal Ježiša, využíva pozitívne ako odrazový mostík aby im začal hovoriť o chlebe života v ktorom predobraz manny dosahuje svoje naplnenie. Otázka hladu sa posúva na otázku viery. Poslucháči to pochopili a preto žiadajú zázračné, do očí bijúce znamenie, ktoré by ich uistilo vo viere. Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3). To isté tvrdí aj Kniha múdrosti; „Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť, že nie rozmanité plody živia človeka, ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú“ (Múd 16, 26).

V duchu refrénu nedeľného žalmu – „Pane daj nám chlieb z neba!“ – si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast. To umocňujú verše žalmu o živom chlebe, ktorým je sám Ježiš: „Rozkázal horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta. A priviedol ich do svojej svätej zeme, na vrch, čo získala jeho pravica“ (Ž 78, 23-25.54).

* * *

„Rabbi, kedy si sem prišiel?“

Po zázraku s chlebmi (evanjelium predchádzajúcej nedele) sa Ježiš utiahol sám modliť, kým učeníkom prikázal, aby prešli loďou na druhý breh Genezaretského jazera. V noci sa ku nim tajomne priblížil a potom sa spolu preplavili ku Kafarnaumu. Zástup si všimol, že Ježiš i jeho učeníci nie sú medzi nimi a dali sa ich hľadať. Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“. Tak posúva záujem prítomných do novej roviny kde „byť s ním“ znamená prijímať ho v chlebe života.

Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.

Ježiš nevyčíta zástupom, že ho hľadajú. Veď zázračným nasýtením ich chcel podnietiť k tomu, aby ho hľadali, avšak z túžby po duchovnom, eschatologickom nasýtení. Niektorí biblisti dokonca prekladajú túto vetu ako výzvu: „Hľadajte ma...!“. Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Na to však človek musí prestať hľadať seba a svoje záujmy.

Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom,

Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša. Človek je povolaný obrábať zem a v pote tváre pracovať na svoj chlieb, avšak tento sa pominie, ako i ten, kto ho je. Z rozmnoženia chleba a rýb vidno, že Ježišovi záleží aj na našej obžive. Škodí nám vtedy, keď ju absolutizujeme a kvôli nej zabudneme na pokrm pre dušu. Našu túžbu po kráse môže uspokojiť umenie, túžbu po uplatnení zamestnanie, túžbu po poznaní veda, túžbu po uvoľnení zábavný priemysel. Ale túžbu po večnom živote nemôže naplniť nikto z ľudí. Preto Ježiš hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33).

...ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život.

Životom človeka je spoločenstvo s Bohom. Vstupuje doň, keď vo svojej každodennosti  koná podľa jeho slova. Veriaci nevníma Božie slová ako obmedzujúce, vidí v nich cestu k múdrosti života: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med“ (Ž 119, 103). Životodarný pokrm je podľa Syna Sirachovho poslušnosť zákonu života a poznania. Pravým pokrmom človeka, ktorý ho odlišuje od živočíšnej ríše je slov. Ono dáva zmysel všetkému čo jestvuje a vytvára vzťah medzi osobami. Preto Múdrosť hovorí: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! Opusťte pochabosť a budete žiť, budete kráčať cestou rozvážnosti“ (Prís 9, 5-6).

...a ten vám dá Syn človeka.

Večný život nemôže ponúknuť smrteľný človek a absolútnu lásku limitované ľudské city. Do jedla vkladáme nádej, že nás udrží pri telesnom živote. Od prijímania Ježiša Krista očakávame večný život. Odveké tušenie ľudského srdca, že je stvorené nie pre smrť ale pre život, nachádza v Ježišovi istotu a naplnenie: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10). Chlieb života je darom Syna človeka. On nám ho dáva a v ňom seba samého. Prísľub, ktorý tu zaznieva v budúcom čase sa naplní na  kríži. Ježiš nám ho daruje vo svojom tele, vydanom za nás. Chlieb, ktorí ľudia zo zástupu jedli v predchádzajúci deň je predobrazom tohto daru.

„Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti?

Žiadať o znamenia je v evanjeliách väčšinou prejavom malovernosti. Ježiš práve všetkým ponúkol znamenie chleba. Keď povedal, že ním je on sám, židia zrazu zatúžili po presvedčivejších dôkazoch. Keď im pred chvíľou poskytol rukolapný dôkaz, mysleli pri ňom len na prázdny žalúdok. No Ježiš by zaprel celé svoje poslanie, keby sa nechal odradiť zatvrdilosťou svojich poslucháčov. Hlásal, hoci nateraz nič nechápali. Lebo duchovné znamenia možno zachytiť a rozpoznať iba duchovným spôsobom. Aj semeno Slova najskôr odumiera, až potom ho Duch oživuje a dáva mu prinášať ovocie.

„Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?

Veriaci Židia dbali veľmi starostlivo o zachovávanie Zákona, o konanie Božích skutkov. Mysleli si, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi je ako medzi pánom a jeho služobníkmi: pán im určuje prácu, a oni ju vykonávajú. Preto sa Ježiša pýtajú, čo majú robiť, aby uspokojili Boha. Ježiš mení perspektívu a odpovedá, že Božím dielom je veriť v toho, ktorého on poslal. Zmena hľadiska spočíva v tom, že viera je skutočne zásluhou Boha, Boží dar. Človek verí, teda považuje za isté tie skutočnosti, ktoré ho nekonečne presahujú, len vďaka Bohu. Má tento dar aktívne prijať a zveľaďovať, ale hlavným činiteľom tu zostáva vždy Boh.  Slovo „usilovať sa“ je namieste v súvise s pokrmom, vyrábanom ľudskými rukami. Avšak záujem o Božie skutky si vyžaduje „konať“. Jeden z prekladov tejto vety vyznieva v zmysle „aby sme sa zasvätili konaniu Božích skutkov“. Pre tých, čo sú takto otvorení, Ježiš odporúča tri veci: prichádzať, prijímať a veriť. „Prichádzanie“ si možno najpriamejšie vysvetliť ako zakotvovanie vnútorného života i vonkajších činností v eucharistickej adorácii. Prichádzať do „stánku stretnutia“. Prijímať znamená aktívne sa zúčastňovať na eucharistickom slávení. A „veriť“ zas „vychádzať“ z neho a s odvahou plniť Otcovu vôľu.  Ako telo, i duša najzdravšie funguje, ak má zaistenú pravidelnú stravu.           

„Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“

Izraeliti, putujúci vyprahnutou púšťou považovali dar manny za chlieb z neba, ktorý sa nikdy neskazí. V múdroslovnej tradícii sa spájal s darom Zákona, ktorý bol tiež darom neba a udržiaval izraelský národ v usporiadanom náboženskom, spoločenskom a osobnom živote. Teraz je najväčším darom od Boha Ježiš a jeho slovo. Ak mu človek uverí a nasleduje ho, stáva sa mu svetlom a pokrmom. Najväčší Boží skutok je, že nám posiela svojho Syna, v ktorom sa uskutočňuje spása celého stvorenia. Mať účasť na tomto Božom skutku vyžaduje prijať Ježiša, Otcovo Slovo, svetlo života a tvorstva.

Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“

V kresťanskom ponímaní pod „chlebom života“ automaticky rozumieme Eucharistiu. Rovnako aj Ježiš. Preto na začiatku eucharistickej reči kladie dôraz na  vieru ako na vzťah ku nemu samému. Vďaka viere zostáva s ním človek v stálom spojení. Keď Ježiš hovorí o chlebe z neba, zároveň svojim poslucháčom zjavujem že prišli definitívne časy spásy, ktoré Boh dáva ľuďom. Ježiš sa identifikuje s týmto chlebom. Je to Boh, ktorý zostupuje z neba a stáva sa chlebom, aby dával život celému svetu.

* * *

Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?

Odpoveď je v samotnej otázke a skrýva sa v slovíčku „robiť“. Vzťah medzi nami a Ježišom je taký istý, ako medzi nami a chlebom. Nestačí hovoriť o chlebe, treba ho jesť. Nestačia teoretické vedomosti o Bohu, ako neexistujú „teoretickí zaľúbení“ ani „nepraktizujúci milujúci“. Ježiš kladie dôraz na „veriť“. Znamená to vykonať, k čomu nás Boh pozýva cez reč udalostí, cez podnety svedomia alebo slová Písma. Ak sa o to pokúsime, veľmi rýchlo zistíme, že bez Božej pomoci na to sami nestačíme. „Božím skutkom“ je teda náš konkrétny ľudský skutok, motivovaný Bohom a učinený silou jeho milosti. K tomu smeruje aj základná štruktúra každej svätej omše: Najskôr si očisťujeme srdce, potom počúvame Božie slovo a po ňom slávime a prijímame Eucharistiu.

Za čo prosiť skôr, za veci hmotné alebo duchovné?

Ježišovo zázračné nasýtenie telesného hladu zástupu poslucháčov a vzápätí reč o chlebe života vyvoláva túto dilemu. Otcovia púšte odpovedajú výstižným obrazom: „Je to ako keď kupuješ osla. Tieň, ktorý vrhá, je už v cene zvieraťa“. Aplikované na modlitbu: ak prosíme najskôr za duchovné veci, tie hmotné sú v nich už zahrnuté. Také je aj poradie v modlitbe Otčenáš. Nemáme naliehavo prosiť Boha za všetko, čo potrebujeme, ale sa ho pýtať, čo nám on chce dať. Najdôležitejšou modlitbou je oslava Boha. Veľkú váhu má aj modlitba za odpustenie hriechov a vzývanie Božieho milosrdenstva. Môžeme si byť istí, že takáto modlitba je podľa Božej vôle, a bude vypočutá. Tiež je dobré pamätať na to, že samotná modlitba je väčšie dobro, než to, o čo konkrétne prosíme. „Čo je vznešenejšie, než rozprávať sa s Bohom a byť priťahovaný do úzkeho spoločenstva s ním?“, pýta sa Evagrius Ponticus. Od neho pochádza aj ďalšia rada: „Nepraj si, aby všetko dopadlo podľa tvojich predstáv ale podľa Božieho zaľúbenia. Potom budeš vo svojich vnútorných modlitbách bez nepokoja a plný vďačnosti.“ A do tretice: „Najprv sa modli, aby si bol očistený od vášní, po druhé, aby si bol oslobodený od nevedomosti a po tretie, od každého pokušenia a opustenosti.“ A napokon všeobecná zásada svätého Augustína: „Za všetko čo si môžeme priať sa môžeme aj modliť.“

* * *

Aké veľké tajomstvo lásky! účinný znak jednoty! mocné puto lásky! Kto chce žiť, má kde žiť a má z čoho žiť. Nech sa priblíži, nech verí a vstúpi do tela a bude mať účasť na živote. Nech sa nevymyká zo spojenia s ostatnými údmi, nech nie je chorým údom, ktorý treba odstrániť, nech nie je znetvoreným údom, za ktorý by sa telo malo hanbiť. Nech je krásny, súladný, zdravý, nech sa spojí s telom a žije z Boha a pre Boha: bude sa namáhať na zemi, aby kraľoval v nebi.

                                                                       Sv. Augustín

Táto prevelebná a najdôstojnejšia sviatosť je spása duše i tela, liek proti každej duševnej chorobe; lieči moje chyby a krotí vášne, premáha a mierni pokušenia; vlieva hojnejšiu milosť, upevňuje vieru a posilňuje nádej, rozpaľuje a rozmnožuje lásku.

                                                           Tomáš Kempenský, Nasledovanie Krista

Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.

                                               Druhý vatikánsky koncil, Sacrosanctum Concilium, 47

Svätý Gregor Naziánsky hovorí, že vo chvíli, keď sa mudrci vedení hviezdou klaňali novému kráľovi Kristovi, nastal koniec astrológie. Odteraz sa totiž hviezdy pohybujú po dráhach, ktoré určil Kristus. Naozaj, v tejto scéne sa obrátilo dovtedajšie vnímanie sveta, čo, i keď iným spôsobom, prebieha aj dnes. Nie prvky vesmíru a zákonitosti hmoty, ktoré v konečnom dôsledku vládnu svetom a človekom, ale osobný Boh vládne nad hviezdami, teda nad vesmírom. Nie zákonitosti hmoty a evolúcie sú poslednou ustanovizňou, ale rozum, vôľa a láska, teda Osoba. A ak poznáme túto Osobu a ona pozná nás, potom nie neúprosná moc hmoty je poslednou inštanciou; potom nie sme otrokmi vesmíru a jeho zákonov, ale sme slobodní. Toto povedomie v staroveku ovplyvňovalo úprimne hľadajúcich duchov. Nebo nie je prázdne. Život nie je jednoduchý produkt zákonov a zákonitostí hmoty, ale vo všetkom a súčasne nad všetkým je osobná vôľa, je Duch, ktorý sa v Ježišovi zjavil ako Láska.

                                                           Benedikt XVI., Spe salvi, 5