Homília na Slávnosť všetkých svätých / Tí, čo žili naplno

Tí, čo žili naplno

1. november / Slávnosť všetkých svätých

Porov. 4. nedeľa v cezročnom období „A“

Mt 5, 1-12a

Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

* * *

     Veľkú „reč na vrchu“ v ktorej evanjelium zhŕňa podstatu toho, čo Ježiš učil keď prechádzal dedinkami a mestečkami Palestíny, začína osem blahoslavenstiev. Oni udávajú tón jeho ohlasovaniu a charakterizujú celé Ježišovo verejné pôsobenie, počas ktorého ich aj on sám uvádzal do praxe. Blahoslavenstvá sa považujú za evanjelium v skratke, syntézu Ježišovej náuky, základné životné pravidlá pre novo pokrstených. Ježiš ich, okrem posledného, formuluje v tretej osobe, sú adresované všetkým ľuďom dobrej vôle. Začínajú blahoslavením „chudobných v duchu“. Neznamená to, že jednotlivé blahoslavenstvá sú určené vždy inej skupine ľudí. Všetky sú aktuálne pre každého človeka, ktorý sa raz viac nachádza v jednej, raz v inej situácii. „Chudobní v duchu“ sú všetci adresáti blahoslavenstiev. Prvé blahoslavenstvo je kľúčom aj k ostatným, ktoré sú formulované podľa rovnakej štruktúry. Chudobní v duchu nie sú blahoslavení pre to, čím sú, ale že Boh sa obracia práve k nim. Ich bohatstvom je posolstvo, ktoré im Boh adresuje. Nezávisí od ich životnej voľby ale od Božieho rozhodnutia sa pre nich. Sú v situácii, ktorú si sami nevybrali, no Boh si vybral ich. Jednotlivé blahoslavenstvá, v akejkoľvek zlej situácii by sa človek nachádzal, ho zameriavajú na spásu, ktorú mu Boh ponúka. On ich zahŕňa každým požehnaním, sú povolaní stať sa Božími synmi (v.9), žiť vo vzťahu dôvery a lásky, Boh ich napĺňa svojím milosrdenstvom (v.7). Chudobným v duchu je prisľúbená zem, oni môžu dúfať, že Boh odstráni ich utrpenie, útlak, násilie. Blahoslavení sú všetci, lebo prichádza spása, ktorá môže radikálne zmeniť ich ľudské podmienky.

      Aby sme pochopili na koho myslel Ježiš, keď hovoril o „chudobných v duchu“, môže nám pomôcť úsek z proroka Sofoniáša (porov. Sof 3,12-13) z prvého čítania tejto nedele. Boh si tvorí nový ľud, ktorý je „pokorný a chudobný“, ktorý nedychtí po moci a bohatstve. Kto túži po týchto hodnotách, nevyhnutne sa stáva pyšný a arogantný, šliape po spravodlivosti i po Božom slove. Nový ľud „chudobných“ budú podľa proroka tvoriť tí, čo nehľadajú svoju istotu v moci a peniazoch, ale v Bohu. Ide o postoj srdca, nie o stav na účte či výšku daňového priznania. Aj chudobní môžu byť naviazaní na majetok, neustále o ňom snívať a závidieť ho druhým. Adresáti blahoslavenstiev sú tí, čo sú „chudobní“, „tichí“, „milosrdní“, teda tí, čo odmietajú logiku hriechu a dôverujú v spásu, ktorú môže darovať len Boh. Sú blahoslavení, lebo sa nachádzajú na Božej strane a on je na ich strane.

     Posledné blahoslavenstvo je určené priamo Ježišovým učeníkom. Vďaka svojmu blízkemu vzťahu s Pánom majú úlohu vydávať svedectvo o tejto Božej „logike blahoslavenstiev“. Preto budú terčom prenasledovania zo strany tých, čo si nechcú priznať svoju pýchu a aroganciu, svoju moc a bohatstvo. Učeníci majú mať účasť na Ježišovom kríži a vzkriesení, aby svedčili o láske Boha k všetkým ľuďom.

     Každé blahoslavenstvo sa skladá z troch častí: začína zvolaním, ktoré ohlasuje dané „blahoslavenstvo“, nasleduje spresnenie komu je určené a napokon zdôvodnenie, na čom sa zakladá, čo je zdrojom blaženosti. V každom blahoslavenstve je podstatné Božie pôsobenie, o ktorom tu Ježiš uisťuje. Od adresátov blahoslavenstiev sa zas očakáva, že vo svojej životnej situácii zaujmú určitý  postoj alebo správanie. Blaženosť dosahujú blahoslavení len ak spolupracujú s Božími prísľubmi, ak v ne prakticky uveria. Ježiš im prisľubuje nekonečnú a nevýslovnú radosť, ktorá človeka celkom napĺňa, preniká a pohlcuje. Ježiš je poslom takejto radosti, jej zdrojom je Boží Duch, v ktorom môže človek už na zemi žiť naplnený Bohom. Vtedy sa nutne vytráca nuda, únava, nezmyselnosť života, sklamanie, bolesť, smútok, zatrpknutosť, plač a srdce zaplavuje blaženosť, harmónia, bezhraničné plesanie, prekypujúca radosť. Ilustráciou, že to nie sú len vznešené ideály sú svätci, ktorí sa usilovali žiť podľa evanjelia a žili zaplavení radosťou uprostred všetkých súžení.

* * *

Keď Ježiš videl veľké zástupy.

Blahoslavenstvá a celá reč na vrchu je určená „zástupom“, ľudstvu, utláčanému zlom. Ježišove slová sú terapiou, ktorá ich mení na nových ľudí a dáva im múdrosť života. Podobne ako Mojžiš vystúpil na vrch, aby mu tam Boh zjavil svoje slovo, teraz Ježiš, samo Slovo, vystupuje na vrch, aby ľuďom priniesol plnosť Božieho zjavenia. V každom človeku sú nevypovedané otázky a potreby, na ktoré Ježiš priniesol odpoveď. Vystupoval ako rabi, učiteľ a to tvorilo značnú časť jeho činnosti. Učiteľ je učiteľom vtedy, keď má svojich žiakov, ktorí sa snažia osvojiť si jeho náuku. A učeník je ten, ktorý nielen počúva a chápe, ale aj nasleduje, koná ako jeho učiteľ.

Blahoslavení.

Ježiš osem krát opakuje tento refrén, aby sme si osvojili Božie myslenie, tak odlišné od nášho. Ježišove slová prevracajú naruby logiku sveta. Blaho-želá tým, čo sú v nevýhode, lebo majú veľkú „výhodu“: Boh je tu pre nich, s nimi a koná za nich! Koreňom blaženosti nie je bieda, hlad, bezprávie, ale Božia dobrota. Blahoslavenstvá možno čítať na základe siedmych interpretačných kľúčov:

1. Christologický – tieto slová sú Ježišovou autobiografiou, zjavujú identitu Božieho Syna.
2. Teologický – zjavujú, kto je Boh: je Ježišov Otec
3. Antropologický – ukazujú naplno realizovaného človeka, ktorý rozvinul svoju pravú tvár tým, že žije ako Boží syn a dcéra.
4. Soteriologický – zachraňujú z neautentickosti, lži a neúspechu.
5. Ekleziologický – ponúkajú náčrt komunity Božích detí, ktorí žijú navzájom ako bratia a sestry.
6. Eschatologický – pravdivo zjavujú celú skutočnosť: zmysel má to, čo vedie do večného života.
7. Morálny – vyzývajú, aby sme konali podľa toho, kým sme sa v krste stali, aby sme žili svoju kresťanskú identitu.

...chudobní.

Blahoslavenstvá nepobádajú k pasivite, aby chudobní boli spokojní so svojím biednym osudom. Naopak, odstraňujú príčinu nespravodlivosti, ktorá spočíva v mylnom názore, podľa ktorého je považovaný za blaženého ten, kto má veľa peňazí, majetku a moc. V Starom zákone vnímali bohatstvo ako Boží dar, ale chudobu zapríčiňujú boháči, ktorí svoj majetok používajú sebecky, nedelia sa s blížnymi a okrádajú ich. Chudobný žije z toho, čo mu dajú iní a tak nutne žije v neustálej odkázanosti a pokore. Práve toto je vnútorné rozpoloženie Božieho Syna, ktorý všetko dostáva od Otca a ktorý hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobný, aby nás svojou chudobou obohatili – priviedol nás k Bohu (porov. 2 Kor 8, 9).

....lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Nie hlad, plač či neprávosť sú dôvodom blaženosti. Kľúčové je slovíčko „lebo“, ktoré poukazuje na zdroj pravej blaženosti. Chudoba znamená otvorené ruky. Čím sú prázdnejšie, tým viac je schopný človek prijať. Reč na vrchu je krstná katechéza, breviár kresťanského života, sú to životné pravidlá, podľa ktorých aj Ježiš žil svoj synovský vzťah s Otcom. Neznamenajú nové predpisy ani heslá, ale nové srdce, ktoré sľubovali už proroci.

Z Rečí svätého opáta Bernarda

Načože je svätým naša chvála, načo naša oslava, načo aj táto naša slávnosť? Načo sú pozemské pocty tým, ktorých podľa pravdivého Synovho prísľubu poctil nebeský Otec? Načo sú im naše chválospevy? Svätí nepotrebujú naše pocty, ani z našej nábožnosti nič nemajú. A že uctievame ich pamiatku, to je v každom prípade v našom záujme, nie v ich. Ja cítim, priznávam sa, že sa pri tejto spomienke rozpaľuje vo mne silná túžba.

A prvá túžba, ktorú v nás vyvoláva alebo zosilňuje spomienka na svätých, je tešiť sa ich milej spoločnosti a zaslúžiť si byť spoluobčanmi a spoločníkmi blažených duchov, pripojiť sa k zástupu patriarchov, šíkom prorokov, senátu apoštolov, početnej armáde mučeníkov, zborom vyznávačov a chórom panien a konečne zhromaždiť sa a radovať sa v spoločenstve všetkých svätých. Ono spoločenstvo prvorodených nás očakáva (porov. Hebr 12,23), a my nedbáme. Túžia po nás svätí, a my si to nevážime. Čakajú na nás spravodliví, a my si to nevšímame.

Prebuďme sa už, bratia! Vstaňme z mŕtvych s Kristom! Hľadajme, čo je hore, myslime na to, čo je hore (porov. Kol 3,1-2). Túžme po tých, ktorí túžia po nás. Ponáhľajme sa za tými, čo nás očakávajú, so zápalom ducha sa vydajme za tými, čo na nás čakajú. A máme túžiť nielen po spoločenstve svätých, ale aj po ich šťastí. Keď túžime po ich prítomnosti, máme sa horlivým úsilím uchádzať aj o ich slávu. Lebo táto ctižiadostivosť nie je škodlivá a dychtenie za touto slávou nie je nijako nebezpečné.

A toto je druhá túžba, ktorú v nás vyvoláva spomienka na svätých, aby sa aj nám zjavil Kristus, náš život, ako im, a aby sme sa aj my zjavili s ním v sláve (porov. Kol 3,4). Lebo nateraz sa nám naša hlava predstavuje nie aká je, ale akou sa pre nás stala; nie ovenčená slávou, ale zovrená tŕňmi našich hriechov. Nech sa úd pod tŕním korunovanou hlavou hanbí žiť v prepychu, lebo doteraz mu nebol nijaký purpur na slávu, ale na posmech. A keď príde Kristus, keď sa už nebude zvestovať jeho smrť (porov. 1Kor 11,26), aby sme vedeli, že sme aj my zomreli a náš život je ukrytý s ním (porov. Kol 3,3). Hlava sa zjaví v sláve a s ňou zažiaria oslávené údy; keď totiž pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným slávnej hlave, ktorou je on (porov. Flp 3,21).

Po tejto sláve teda dychtime celou a spoľahlivou ctižiadosťou. Nuž teda, aby sme v ňu mohli dúfať a robiť si vyhliadky na toľkú blaženosť, veľmi potrebujeme aj príhovory svätých, aby sme na ich orodovanie dostali to, čo nedosiahneme svojimi schopnosťami.