Homília na slávnosť Krista Kráľa / Súd práve prebieha

Súd práve prebieha

34. nedeľa v cezročnom období

Slávnosť Krista Kráľa

Mt 25, 31-46

Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.« Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.« Vtedy mu aj oni povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?« Vtedy im on odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.« A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

* * *

     Hoci sám Ježiš opisuje svoj druhý príchod ako vesmírnu udalosť, hovorí, že príde v sláve, sprevádzaný anjelmi, pri samotnom súde sa bude zaujímať o drobné skutky milosrdenstva, nie o veľkolepé diela. Práve týmito požiadavkami potvrdzuje, že on je ten Kráľ – Sudca, ktorého predpovedá prorok Ezechiel ako pastiera, ktorý súdi svoje ovečky. V období, keď pastieri Izraela zlyhávajú, Boh cez svojho proroka sľubuje, že on sám bude pastierom svojho ľudu a svetské poslanie izraelského národa sa mení na duchovné poslanie Božieho ľudu.

     Liturgický rok „A“ zakončujeme úryvkom z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktoré nás sprevádzalo počas tohto roka. Ježiš tu veľkou eschatologickou predpoveďou uzatvára svoje verejné vyučovanie. V zdramatizovanom obraze tak dokonca štyri krát – dva krát v pozitívnom zmysle, dva v negatívnom – zaznieva tých istých šesť skutkov milosrdenstva, dokonca prednesených vždy v tom istom poradí. Nejde o vyčerpávajúci zoznam, ale o zdôraznenie ich mimoriadneho významu. Sú konkrétnou ukážkou ako treba reagovať na potreby blížnych každého druhu.

     Tieto nároky nezaznievajú po prvýkrát až z Ježišových úst. Zbožným židom sú známe zo starozákonnej náboženskej tradície. Za pôst, milý Bohu Izaiáš označuje: „Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? (Iz 58, 7); a Ezechiel kladie na spravodlivého nasledujúce požiadavky: „nikoho nezarmucuje, dlžníkovi vráti záloh, cudzí majetok si neprisvojí, zo svojho chleba dá hladnému a nahého zaodeje rúchom, nepožičiava na úžeru a neberie viac, od zločinu si odťahuje ruku a spravodlivo rozsudzuje medzi stránkami, chodí podľa mojich prikázaní a zachováva moje rozsudky, takže koná správne: ten je spravodlivý, žiť, áno žiť bude, hovorí Pán, Boh. (...) nikoho neutláča, neberie záloh a lúpež nepácha; zo svojho chleba dá hladnému, nahého zaodeje rúchom“ (Ez 18, 7 – 9. 16). Všetky uvedené dobré skutky znamenajú službu. Ak je Ježiš Sudca a Kráľ vesmíru, treba byť ochotný slúžiť mu, avšak podľa jeho požiadaviek mu majú ľudia túto službu prejavovať v pozornosti na potreby najnúdznejších bratov. Dlhé diskusie o tom, koho myslel Ježiš pod „jedným z mojich najmenších bratov“ len zakrývajú podstatu, na ktorú Ježiš štvornásobným opakovaním kládol dôraz: každú službu človeku v akejkoľvek núdzi, už tým, že mu pomôžeme, preukazujeme ju Ježišovi samému. Vyjadruje to opakovaný údiv: „kedyže sme ťa videli...?“. Dôvodom odsúdenia nie je výslovné prestupovanie prikázaní alebo konanie zla, ale zanedbanie či odmietnutie služby.

* * *

Až príde Syn človeka vo svojej sláve

Na oprávnené a zvedavé osudové otázky „kedy“ sa Kristus vráti v sláve, „kedy“ bude koniec sveta, „ako obstojím pri súde“ Ježiš odpovedá: Keď Syn človeka príde v sláve, dozvieme sa, že ono „kedy“ je práve „dnes“, „teraz“, keď prichádza k nám v každom núdznom a že o celej večnosti práve rozhodujem podľa toho, ako sa k nemu zachovám. Týmto príchodom Boh ukončí dejiny človeka a sveta. Aj keď sa zjaví nečakane a vyvolá prekvapenie, je cieľom celoživotnej cesty, ktorá je zverená do našej zodpovednosti. Veľkosť a dôležitosť praktickej služby nezávisí ani od nás ktorí ju preukazujeme, ani od blížneho, ktorí ju potrebuje, ale od Ježiša, ktorý sa s ním stotožňuje. Priamy opis súdu nasleduje po troch podobenstvách, ktoré všetky poukazujú na potrebu bdieť a v prítomnej chvíli sa aktívne pripravovať a za ktorým nasleduje opis pašií, kde sa kráľ predstaví ako chudobný, posmievaný, odsúdený, bitý. Teraz Ježiš predstavuje výjav súdnej scény. On je prisľúbeným kráľom, ktorý má prísť súdiť zem a zjaviť národom svoju spravodlivosť.

Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy.

Doslova „budú zhromaždené“ je tvarom „božského pasíva“ a znamená, že Boh (alebo Syn človeka a jeho anjeli) ich zhromaždia. Všetkými národmi sa podľa niektorých výkladov myslia len pohania okrem židov. Ak však v tomto kontexte ide o univerzálny súd, prikláňame sa k názoru že sa týmto výrazom myslia všetci ľudia. Podľa Ježišových kritérií bude súdený každý človek.

On oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov.

Tí, čo hľadajú dôvody tohto obrazu v bežnej praxi pripomínajú, že capov, citlivejších na zimu zatvárali pastieri vnútri, kým ovce spali pod holým nebom. Pretože ovca bola cennejšia, v podobenstve predstavuje tých, čo budú prijatí do nebeského  kráľovstva. Podľa iných sa „ovcami“ mysleli malé zvieratká, kým „capmi“ dospelé kozľatá, určené na zabitie. Význam obrazu je v tom, že sa oddeľujú tí, čo sú určení k životu od tých, ktorých údelom je smrť. Štvornásobné zopakovanie tých istých požiadaviek, pri ktorých nasleduje dva krát jednoznačný rozsudok v prospech života a dva krát rozsudok smrti znamená, že tak ako je rozdiel medzi capmi a ovcami, ani pre ľudí nejestvuje iná než jedna z dvoch ciest. Delenie je zásadné a definitívne: jedni vstúpia spolu s kráľom – Otcovým Synom – do kráľovstva, pretože sa k jeho ľudským synom chovali ako bratia, druhí sú z kráľovstva vylúčení.

Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.

Boh stvoril svet pre človeka a človeka pre seba, aby mal účasť na jeho večnom šťastí. Všetko, čo jestvuje, je výsledok Božieho požehnania. Spása znamená prísť k Synovi a mať podiel na jeho požehnaní. Podľa niektorých na základe tohto výroku nie Syn je skutočným sudcom, ale Otec. Prevládajúci názor, že Syn rozhoduje, kto je oprávnený vstúpiť do večnej radosti Otcovho kráľovstva potvrdzuje aj sám Ježiš: „Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca“ (Jn 5, 22-23).

Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť.; bol som smädný, pocestný, nahý, chorý, vo väzení.

Prijať chudobného znamená prijať kráľa slávy. Kritériom súdu sú „skutky telesného milosrdenstva“. Hlad a smäd vedú k fyzickej smrti, odvrhnutie a nahota k morálnej smrti, choroba a väzenie k obidvom. Ježiš počas celého verejného pôsobenia zdôrazňoval, že nestačí len volať „Pane, Pane“, ale plniť Otcovu vôľu (7, 21-23). Jeho synovia majú milovať všetkých ako on: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.(.) Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (porov. Mt 5, 43-48).

Pane, a kedy sme ťa videli hladného.

Či odznieva kladný alebo záporný rozsudok, v obidvoch prípadoch súdení reagujú údivom: „kedy sme ťa videli...?“. Posolstvo celého Matúšovho evanjelia nám odkazuje, že človek bude súdený na základe svojej lásky k maličkým a slabým. Protirečí však celému kontextu evanjelia, keď si niekto myslí, že vzťah k Bohu nie je dôležitý. Láska k najposednejšiemu je láskou k Bohu. Prikázanie lásky k blížnemu vnútorne pramení z prvého a hlavného prikázania lásky k Bohu. Bez silného náboženského motívu vo väčšine prípadov ani nie je možné prejavovať lásku k nepriateľovi a k nešťastníkom, ktorí väčšinou vzbudzujú skôr odpor ako súcit.

* * *

Prečo Ježiš opakovane hovorí len o šiestich situáciách, v ktorých ho možno rozpoznať? Týka sa to len „skutkov telesného milosrdenstva“? podľa čoho budeme súdení?

Jednak nejde o samotné skutky, ale o postoj: „mne ste urobili“. Ježiš spomínanými príkladmi nadväzuje na starozákonnú tradíciu, a hlavne chce ukázať, že ide o celkom konkrétne situácie veľmi rozmanitej núdze blížneho, určité okruhy: hlad predstavuje všetky problémy sociálnej nerovnosti a hmotnej biedy, smäd nespravodlivosť, choroba všetky zdravotné problémy, osamelosť psychické utrpenie, väzenie násilie a potláčanie slobody a ľudskej dôstojnosti. Najdôležitejšie je, že od týchto praktických postojov bude závisieť celá naša večnosť. Ježiš pred nás jasne stavia len jednu cestu – cestu života. Nezvoliť si ju, alebo vykročiť inou cestou znamená rozhodnúť sa pre svoju smrť. Náš večný údel bude závisieť od našej schopnosti vidieť a milovať Pána v tých najposednejších. Kto miluje, prešiel zo smrti do života. To je odkaz Matúšovho evanjelia, ktoré sme postupne spoznávali v tomto liturgickom roku.

Môžu byť aj dobrí ateisti? Mnohí hovoria, že chcú byť radšej dobrí ľudia ako zlí kresťania.

Neraz tak hovoria, lebo sú pohoršení zlým príkladom nedobrých kresťanov. Tak, ako je každý náchylný k zlému, v každom je aspoň iskra túžby po dobre, ktorá je vždy stopou dobroty Boha Stvoriteľa. Bežne považujeme za ateistov nepraktizujúcich kresťanov, nepokrstených. Ateistom v pravom zmysle sa myslí ten, kto vedome popiera Boha a odkláňa sa od neho, čím sa dobrovoľne zrieka aj spásy. Ale aj kto sa ponorí do tmy, nesie v sebe vnútorné svetlo, ktoré nemožno v žiadnom človeku zničiť a v ktorom sa mu Boh prihovára. Hlavný argument však je, že Kristus zomrel aj za ateistov. Dôležité je poznať aj dôvody toho, že sa niekto vyhlasuje za ateistu. Neraz sa aj po krátkom rozhovore ukáže, že svojmu ateizmu veľmi neverí. Dobre to vystihuje vtipný ale duchaplný výrok: „Vám veriacim je dobre, keď zhrešíte, idete na spoveď. Ale my ateisti si to musíme s Pánom Bohom riešiť sami“. Najistejšie je nikoho nesúdiť, aby sme neboli súdení a snažiť sa rozdúchať iskru dobra v človeku.

* * *

Ľudstvo sa skladá z dvoch skupín ľudí: „raz narodených“ a „dvakrát narodených“. Raz narodení sú tí, ktorí opustili matkino lono s plačom, dvakrát narodení sú tí, ktorí sa „narodili z Boha“ a stali sa účastnými nielen na prirodzenosti svojich rodičov ale aj na prirodzenosti Boha. Boh nie je Bohom mŕtvych vecí, ale obnovených vecí. Nemení ideál, aby zapadal do spôsobu života ľudí, ale mení ich spôsob života, aby im dal ideál. Len človek, ktorý sa rozhodne žiť pre seba, zostáva v hrobe. Žiadne sebazaprenie neostáva bez vzkriesenia ducha. Posledné lono, cez ktoré prechádzame, je lono času, aby sa narodila večnosť. Je to Golgota, ktorá nás individualizuje bez ohľadu na to, ako sme sa v živote prispôsobovali. Tu vystúpime z radu, keď zavolajú naše meno. Urobí sa čiara pod súčet dní a tento ústrižok nesieme na súd. Počas nášho života mnohé naše rozhodnutia neboli dokonalé, lebo telo, čas a momentálne výhody skomplikovali problémy. Ale keď vypustia vtáča z klietky, lieta. Tak aj pri smrti krídla ducha človeka vo svetle jeho predchádzajúcich milostí urobia posledné a záverečné rozhodnutie, či je za Krista alebo proti Kristovi.

                              Fulton J. Sheen, V plnosti času

Nie je to veda, čo vykupuje človeka. Človek je vykúpený prostredníctvom lásky. Ten, kto nepozná Boha, i keď môže mať rôzne nádeje, v podstate je bez nádeje, bez veľkej nádeje, ktorá podopiera celý život. Vzťah s Ježišom je však vzťah s tým, ktorý dal sám seba ako výkupné za nás všetkých. Byť v spoločenstve s ním nás začleňuje do jeho bytia „pre všetkých“ a to sa stáva aj spôsobom nášho bytia. On nás angažuje za druhých a len v spoločenstve s ním tu možno skutočne byť pre druhých, byť pre všetkých.

                    Benedikt XVI. Spe salvi, 27-29

Všetci túžime po večnej blaženosti v Božej prítomnosti, ale túto blaženosť sme schopní prežívať už teraz – práve v tejto chvíli môžeme byť šťastní s Bohom. Aby sme s ním boli šťastní už teraz, musíme: milovať tak, ako miluje On; pomáhať tak, ako pomáha On; dávať tak, ako dáva On, slúžiť tak, ako slúži On, zachraňovať tak, ako zachraňuje On; byť s ním dvadsaťštyri hodín denne, dotýkať sa ho v jeho biednom preoblečení.

                    Bl. Matka Terézia, Písané srdcom