Homília na 7. veľkonočnú nedeľu

7. veľkonočná nedeľa 

Jn 17, 11b – 19

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“

Na záver Veľkonočného obdobia v evanjeliu zaznieva časť Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorú predniesol svojmu Otcovi v atmosfére Poslednej večere. Apoštoli sú jeho priateľmi, lebo im vyjavil Otcove tajomstvá, žil s nimi v bezprostrednej blízkosti a ochránil ich pred rôznymi úskaliami. Keď teraz Ježiš odchádza k Otcovi, učeníci zostávajú vo svete bez neho a majú pokračovať v jeho poslaní. On najlepšie z vlastnej skúsenosti vie, čomu bude vystavená ich vernosť poslaniu hlásať evanjelium. Preto s takou úzkosťou prosí Otca, aby ich ochránil od Zlého, a zveruje ich Otcovi, tak ako sa mu on odovzdával, kým bol medzi nimi. Pamätá aj na tých, čo v neho uveria prostredníctvom učeníkov. Bez domýšľavosti si môžeme byť istí, že do tejto modlitby bol priamo zahrnutý aj každý z nás. Učeníci nepatria tomuto svetu. Nemajú však preto z neho utekať, len sa chrániť, aby s ním nesplynuli. Veď svet, ktorý ich bude nenávidieť, je ten istý, ktorý Boh tak miloval, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby ho spasil. Aj svätosť kresťanov sa má prejavovať vo vernosti Bohu a ľuďom, medzi ktorými budú žiť osobitne posvätení na dielo spásy. V rodiacej sa Cirkvi prinášal každý deň niečo nové. Spoločenstvo apoštolov sa modlilo v očakávaní prisľúbeného Ducha Svätého. Peter sa ujíma slova a pozýva prítomných, aby doplnili zbor Dvanástich. Namiesto Judáša zvolia Mateja. Spĺňa základné kritérium: nasledoval Krista a žil s ním od začiatku jeho verejného pôsobenia. Hoci Peter vystupuje ako prvý medzi bratmi, nehovorí vo vlastnom mene, ale odvoláva sa na autoritu Ducha Svätého a Božieho slova. Tak ako si ani oni nevyvolili Ježiša, ale on si ich vyvolil, vymodlil, povolal, formoval i poslal do celého sveta. Tu vidíme, ako sa už od prvých dní kládol pri ohlasovaní dôraz na osobnú skúsenosť, bez ktorej nie je možné svedčiť o viere.

Druhé čítanie z Prvého Jánovho listu hovorí tiež o zotrvaní v Božej láske, ale spôsobom vlastným apoštolovi Jánovi, ktorý v textoch vždy poukazuje na vnútorné súvislosti. V tomto prípade o svedectve života v láske. Človeka možno poznať len vtedy, ak ho máme radi, a len natoľko, nakoľko veľká je naša láska. O veľkosti lásky Boha k človeku a k svetu vypovedá to, že poslal svojho Syna. O Synovi zas svedčia veriaci láskou medzi sebou navzájom. Do sŕdc kresťanov vlieva túto lásku Duch Svätý pri krste. Prijať krst znamená umožniť, aby sa more lásky prelievalo do sŕdc veriacich. Tak sa ich konkrétne skutky lásky stávajú viditeľným prejavom lásky neviditeľného Boha.

Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Svätosť je vlastnosťou Boha. lebo len Boh je svätý. Avšak žiada, aby sme boli ako on, a preto už v Starom zákone vyzýva ľud: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Človek môže rozvíjať svoje prirodzené vlastnosti (spravodlivosť, dobrotu, láskavosť). Svätosťou však môže človeka naplniť len svätý Boh. Iba Boh posväcuje človeka, robí ho podobným sebe, a tým aj kvalitatívne úplne odlišným od „sveta“. Aj nás Otec túži urobiť svojimi synmi. „Zachovať vo svojom mene, ktoré si ty dal mne“ znamená žiť ako Boží synovia a dcéry. Ježiš prosí, aby učeníkov z tohto spojenia s Otcom nič nevymanilo. Ako vidno z kontextu, Ježiš tu neprosí za to, aby neboli spory medzi samotnými učeníkmi, ale za ich zjednotenie s Bohom. Aby ich rozptyľujúca, podmanivá a povrchná mentalita sveta nevyrvala z hlbokej vnútornej jednoty s Otcom. Aj samotné nedorozumenia a rivality, invidia sacerdotalis – kňazská závisť, hľadanie márnej slávy (aj cirkevnej), prejavy samoľúbosti, toto všetko sa začína vtedy, keď človek prestane mať stredobod svojho bytia, myšlienok a túžob v Bohu. Ak postaví do stredu seba samého, sily, ktoré majú spájať, začínajú násilne rozdeľovať. Prichádza prázdnota, nepokoj, nervozita – a to je ďalší zdroj konfliktov proti všetkým a všetkému. Spory si nestačí vyjasniť v diskusii. Sú dôsledkom nášho vzdialenia sa od Boha, ku ktorému sa treba vrátiť. Preto najúčinnejším ekumenizmom je život podľa evanjelia.

Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene.

Kým bol Pán s učeníkmi, dobre poznal, akým rozmanitým tlakom sú vystavení, ako ľahko sa znehodnotí semeno zasiateho slova, koľko trpezlivosti, odpúšťania, vysvetľovania, formácie a modlitby bolo treba na to, aby si ich udržal. Uvedomoval si, že ako orol, ktorý durí k letu svoje mláďatá, aj on posiela učeníkov do neľahkých skúšok. No uvedomoval si aj to, že napriek rizikám niet inej cesty. Prisľúbil im pomoc i Pomocníka. Do neho vkladá svoju istotu, nie do oddanosti, vytrvalosti a viery učeníkov. Vedel, že všetci, aj duchovní pastieri, potrebujú otcovskú ochranu Dobrého pastiera. Ježiš prosí Otca, aby teraz on sám bol pastierom jeho učeníkov.

Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.

Svet sa znesväcuje a treba ho posväcovať. Sám Ježiš je tým darovaným Slovom, ktoré „bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 1 – 2). Je to Slovo posväcujúce, oživujúce a odpúšťajúce, slovo útechy a nádeje, premieňajúce a mocné slovo. On je Slovo, ktoré nás očisťuje a potešuje; je pravda, ktorá nás oslobodzuje; je svetlo, ktoré nás vyvádza z jarma hriechu; je Duch a život. Svet, oklamaný diablom a hriechom odtrhnutý od Boha, sa ocitá v temnote, nenávidí pravdu a miluje len to, čo je jeho: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí“ (Jn 15, 18 – 19). Zloba sveta, ktorú Ježiš predpovedal svojim učeníkom, nie je dôvod znenávidieť svet, ani z neho utiecť: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.

Pán vo chvíľach rozlúčky nie bezdôvodne vo svojom srdci prežíval ako jednu z najväčších úzkostí práve to, ako zvládneme byť ponechaní na vlastnú slobodu. Preto stále drží nad nami ochrannú ruku, pripravený zachytiť nás, len čo sa začneme topiť a volať o pomoc. On sa naďalej pre nás posväcuje a úzkostlivo sa za nás modlí. Ježiš prišiel zjaviť svetu Otca. Svet však neprijal ani jeho, ani toho, ktorý ho poslal, ani jeho učeníkov. Napriek tomu bude zjavovanie Boha pokračovať. Učeníci budú oslavovať Boha a hlásať toho, ktorý bol za nás ukrižovaný, zomrel, bol pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych. Učeníci musia zotrvať vo svete, i keď nie sú zo sveta. Len tak môžu napredovať v spásonosnom poslaní. Zostávajú v tele, ale nežijú len z tela, žijú na tomto svete, ale ako synovia svetla. Kto sa udržiava v spojení s Bohom, nad tým Zlý nemá moc. Knieža temnôt však väčšinou prichádza prestrojené za knieža svetla, pripomína svätý Ignác z Loyoly. Preto Ježiš prosí Otca, aby učeníci neuverili diablovej lži.

Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.

Pred diablovou lžou ochráni učeníkov len Božia pravda. Poznáme aj tvrdú, vypočítavú a zraňujúcu pravdu. Ježišova pravda je posväcujúca. Odpúšťa previnenia proti pravde, lži i falošný život podľa klamlivých ideálov či ideológií. Zjednotenie s Otcom, v ktorom Ježiša napĺňala Božia svätosť a v ktorom sa aj on posväcoval, má byť aj základom posvätenia a jednoty učeníkov. Ježiš sa modlí, aby boli učeníci posvätení v pravde. Ich svätosť má zodpovedať svätosti Boha, ktorá sa plne prejavila v Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní. Ježiš sa posväcuje „pre“ učeníkov tým, že sa za nich obetuje. Učeníci budú posvätení tým, že prijmú zjavenú pravdu o Bohu a jeho láske k človeku.

Ježišova veľkňazská modlitba za jednotu sa často cituje pri ekumenických podujatiach. Znamená to, že Ježiš predpokladal aj rozdelenie Cirkvi?

Z veľkňazskej modlitby, na ktorú sa tak často odvolávame v rámci ekumenických slávení, jasne vyplýva, že Ježišovi nejde na prvom mieste o vonkajšiu jednotu, rozdelenie či hádanie sa. To sa objavovalo aj medzi jeho učeníkmi. Záleží mu na hlbokej vnútornej jednote, ktorá predstavuje zladenie myšlienok, citov a síl, na vnútornom spojení s Bohom a jeho pôsobením. Ide o konanie na základe podnetov Božieho slova a v jeho sile. Tam je základ súladu aj napriek možným vonkajším nezhodám, pridržiavajúc sa osvedčenej zásady: In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas, čo znamená: „V podstatnom jednota, v nepodstatnom sloboda, vo všetkom láska.“ Neprerušiť toto vnútorné spojenie s Bohom je oveľa ťažšie než udržať medzi sebou vonkajšiu jednotu. Poznal lákadlá sveta i nestálosť svojich učeníkov a ich nástupcov. Preto o toto „zachovávanie v mene“ Pán tak naliehavo a úzkostlivo prosil Otca.

V niektorých obdobiach sa kládol dôraz na únik zo sveta – fuga mundi. Dnes sa viera rozplýva v splynutí so svetom. Aký je správny postoj?

Ježiš neprosil Otca, aby nás zbavil prirodzenosti, ktorá je po prvotnom hriechu viac náchylná k zlému ako k dobrému, ani pokušení sveta. Sú to všetko výzvy na opakované slobodné rozhodovanie sa preňho a na vydávanie svedectva pred svetom, na ktorom Bohu záleží. Vyvážený postoj je ten, o ktorý prosí Ježiš: aby sme žili vo svete, ale nestali sa svetom, aby sme v ňom boli svetlom a soľou.

Čo sa tu myslí pod pojmom „svet“?

Slovo svet má vo Svätom písme viacero významov. Prírodu i ľudstvo Boh stvoril z lásky, a preto nemôžu byť zlé. Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá obsažnou a jasnou syntézou:

Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela, jeho „veleba sa vznáša nad nebesia“ (Ž 8, 2), jeho „veľkosť nemožno preskúmať“ (Ž 145, 3). Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Podľa slov svätého Augustína Boh je „vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie, a vyšší ako to, čo je vo mne najvyššie“. (…) Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery: „Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty? Alebo ako by sa bolo niečo zachovalo, keby si to nebol ty povolal k jestvote? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (Múd 11, 24 – 26); (porov. KKC, 300, 301).

Vo svete však narážame na veľmi konkrétne a bolestné prejavy zla. Ako to súvisí s tvrdeniami katechizmu o dobrote všetkého, čo Boh stvoril?

Odpovie nám najlepšie ten istý zdroj:

Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1, 29). Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr, ktoré sú výsledkom osobných hriechov. Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1 Jn 5, 19), robí zo života človeka boj: Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa. Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu (KKC, 408 – 409).

Ľudia často považujú dobro a zlo za nejakú abstraktnú energiu, pozitívnu alebo negatívnu. Vieme však, že prameňom všetkého dobra je Boh a že aj zlo má zosobnenú podobu. Je ňou diabol, ktorého jestvovanie a moc sa dnes buď nespomína, alebo absolutizuje.

Nechajme aj do tretice odpovedať Katechizmus: „Vrah… od začiatku…, luhár a otec lži“ (Jn 8, 44), „satan, zvodca celého sveta“ (Zjv 12, 9) je ten, skrze ktorého vstúpili do sveta hriech a smrť, a jeho definitívnou porážkou bude celé stvorenie oslobodené „od skazy hriechu a smrti“. „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ (1 Jn 5, 18 – 19). „Pán, ktorý sňal vaše hriechy a odpustil vaše previnenia, má moc vás ochrániť a ustrážiť pred úkladmi vášho protivníka diabla, aby vás neprekvapil nepriateľ, ktorý zvyčajne plodí vinu. Kto sa však zverí Bohu, nebojí sa diabla:,Ak je Boh za nás, kto je proti nám?‘ (Rim 8, 31);“ (KKC, 2852). Teda svet (i človek), stvorený z Božej lásky, je hriechom narušený, no Božou láskou vykúpený.

Tichý a lahodný je jeho príchod (Ducha svätého), príjemný a vonný je jeho dotyk a jeho jarmo je veľmi ľahké. Jeho príchod predchádzajú žiarivé lúče svetla a poznania. Prichádza so srdcom dôverného priateľa. Veď prichádza spasiť, uzdravovať, učiť, napomínať, posilňovať, utešovať, osvecovať myseľ najprv u toho, kto ho prijíma, a potom skrze neho aj u ostatných. A tak ako ten, kto bol predtým vo tme, a potom zrazu uzrie slnko, vníma svojím telesným okom svetlo a jasne rozlišuje, čo predtým nevidel, aj ten, kto je hoden daru Ducha Svätého, dostáva duchovné svetlo a nad svoje ľudské možnosti vidí, čo nepoznal.

Svätý Cyril Jeruzalemský, Katechézy

Duch Svätý je u každého, kto je schopný prijať ho, akoby bol iba u neho, a predsa všetkým vlieva dostatočnú a úplnú milosť. A čerpajú z neho všetci, čo majú na ňom účasť, nakoľko im to dovoľuje ich prirodzenosť, a nie nakoľko sa môže on darovať. On dvíha srdcia do výšav, slabých vedie za ruku a pokročilých zdokonaľuje. On osvecuje tých, čo sú očistení od všetkej špiny, a spoločenstvom, ktoré s ním majú, robí ich duchovnými. A ako lesklé a priehľadné telesá stávajú sa pri dotyku lúča aj samy žiarivými a vydávajú zo seba iný jas, tak aj duše, ktoré nesú Ducha a Duch ich osvecuje, stávajú sa samy duchovnými a vyžarujú milosť aj na iných. Odtiaľ pochádza predvídanie budúcnosti, chápanie tajomstiev, prenikanie do záhad, rozdeľovanie darov, nebeský život, plesanie s anjelmi. Odtiaľ je radosť, ktorá sa nikdy neskončí, odtiaľ je trvalé spojenie s Bohom, odtiaľ podobnosť s Bohom. A odtiaľ je aj to, od čoho vyššie si ani želať nemožno: že sa stávaš Bohom.

Svätý Bazil Veľký, O Duchu Svätom

Pre veriacich je jedno isté: individuálna a kolektívna ľudská činnosť – čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo vpriebehu vekov vyvíja na zlepšenie svojich životných podmienok – sama osebe zodpovedá Božímúmyslom. Lebo človek, stvorený na Boží obraz, dostalpríkaz ovládnuť zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať samého seba i vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby podriadením všetkých vecí človekovi sa Božie meno velebilo všade na zemi. To platí aj o bežných, každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, ktorí svojou prácou zarábajú na živobytie sebe a svojej rodine, pričom tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie Stvoriteľovho diela, ako na užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách. Kresťania teda ani len nepomyslia na to, aby stavali výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti Božej moci alebo aby pokladali rozumné stvorenie za akéhosi súpera Stvoriteľa. Naopak, sú presvedčení, že úspechy ľudstva sú znakom Božej veľkosti a ovocím jeho nevýslovných úmyslov. Avšak čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšia je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanské posolstvo neodvracia ľudí od budovania sveta ani ich nezvádza nedbať o blaho ostatných, ale ešte dôraznejšie ich zaväzuje na túto činnosť.

Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 34

A čo smrť? Tá je sama osebe ničiacim elementom. No v spojení s Kristom sa stáva stavebným materiálom na obnovu sveta.

Tomáš Špidlík, Pramene svetla