Homília na 32. nedeľu CZR / Večnosť začína dnes

Večnosť začína dnes

32. nedeľa v cezročnom období

Mt 25, 1-13

Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: »Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!« Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: »Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.« Ale múdre odvetili: »Aby azda nebolo ani nám, ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!« No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: »Pane, Pane, otvor nám!« Ale on im povedal: »Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.« Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.

* * *

     Témy evanjeliových čítaní posledných troch nedieľ liturgického roku sú vybrané z tzv. „eschatologickej reči“ (24-25 kapitola Matúšovho evanjelia). Ježiš tu opisuje zavŕšenie Božieho kráľovstva na zemi a ohlasuje svoj definitívny príchod, nazývaný aj parúzia. Jednotlivé obrazy majú varovný ale aj povzbudivý tón, vyzývajúci do vytrvalosti a bedlivosti. Tieto postoje správne prežívaného očakávania a prípravy Ježiš ilustruje piatimi podobenstvami so spoločnou pointou: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13). Prvé z podobenstiev – o desiatich pannách – zapadá do alegorického obrazu svadby Krista so svojou nevestou Cirkvou. Patria do nej dobrí i zlí, múdri a nerozumní. Všetci v podstate kráčajú smerom ku Kristovi, ale nie každý rovnakým spôsobom. V podobenstve je väčšia pozornosť sústredená na hlúpe panny, vyznieva preto ako varovanie. Ženích jasne predstavuje Krista, nevesta sa v tomto prípade ani nespomína, hlavný dôraz sa kladie na potrebu byť vždy pripravení.

     Biblia považuje za múdreho človeka toho, kto žije bezúhonne: „Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého“ (Jób 28, 28). Pravá múdrosť je Boží dar ale aj výsledok ľudského úsilia. Boh sa dáva nájsť tomu, kto ho hľadá a dokonca ide človeku v ústrety, lebo je milosrdný: „Skvúca je a nevädnúca múdrosť, ľahko ju uzrú tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia. Jej začiatok je túžba úprimná dať sa poučiť, snaha o poučenie je zasa láska (k nej), láska (k nej) značí však zachovávanie jej zákonov, zachovávanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti“ (Múd 6, 12. 17-18).

     Podľa vtedajších zvykov sú svietiace lampy nevyhnutné, aby mohli nevestine priateľky tvoriť slávnostný sprievod. Zaistiť si dostatok oleja je vecou rozumnej predvídavosti. Tá ale závisí, nakoľko si múdre uvedomujú a nemúdre podceňujú dôležitosť mať pripravenú svietiacu lampu. Dialóg medzi múdrymi a hlúpymi pannami v druhej časti podobenstva má rovnaké črty, ako záver Ježišovej programovej Reči na vrchu (Mt 7, 21-27): „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21), po ktorom nasleduje podobenstvo o múdrom a hlúpom mužovi. Aj tu zaznieva dvojité „Pane, Pane“ a kritériom rozumne alebo hlúpo prežívaného života je konanie podľa Ježišových slov, čím človek napĺňa vôľu nebeského Otca. Svietiace lampy predstavujú žiarivý príklad dobrého života. Olejom je preň Božie slovo a ochota žiť podľa neho: „Svetlo spravodlivých veselo plápolá, zatiaľ čo lampáš bezbožných zhasína“ (Prís 13, 9). Svietiace lampy nie sú samoúčelné. Majú svietiť na svadobnom sprievode. Kristus kráča dejinami, vstupuje do všetkých prostredí. Pre kresťana je cťou tvoriť jeho sprievod a svietiť svedectvom života podľa jeho evanjelia.

* * *

... vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych.

Počet desať predstavuje úplnosť, spoločenstvo, je ním Cirkev, Pánova nevesta, ktorá teraz putuje v čase a obsahuje zrno spolu s kúkoľom, dobré i zlé druhy rýb, múdrych aj nerozumných, tých, čo nakoniec ženícha stretnú, i tých, ktorí nie. Celý život je vychádzanie, exodus, zanechávanie istôt, kráčanie do neznámej budúcnosti. Prirodzene muž túži po žene a žena po mužovi, lebo sám nikto nie je úplný a len v láske k druhému nachádza aj vlastné naplnenie. V každom človeku je však aj nadprirodzená túžba po absolútnej láske, po prežívaní vzťahu s Bohom. Preto každý očakáva Ženícha a túži vstúpiť s ním na svadobnú hostinu. Počet nerozumných a múdrych panien je vyrovnaný. Každý má na výber rovnako jednu i druhú možnosť. Nejde o dar väčšej či menšej inteligencie a schopností ale o správny alebo nesprávny postoj k životu. Aj veľmi inteligentný človek môže žiť veľmi hlúpo a naopak.

Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali.

Mali lampy, čakali v sprievode, ale to najpodstatnejšie im chýbalo. Vstúpiť do Božieho kráľovstva nie je niečo samozrejmé. Predpokladá cieľavedomé úsilie vzhľadom na konkrétne okolnosti, ktoré sú u každého iné. Nerozumné panny pripomínajú tých, čo sa naivne spoliehajú na svoju formálnu príslušnosť do Cirkvi. Božie kráľovstvo možno rozumným úsilím získať ale hlúpym aj stratiť. Hlúposť znamená nemať to, čo dáva svetlo. Svetlom sveta a našich krokov je Kristus, Božia láska, vliata do našich sŕdc: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14). Toto svetlo sa prejavuje v skutkoch lásky: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1 Jn, 3, 14); „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa“ (Ef 5, 15-18).

Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob.

Olej v kontexte tohto podobenstva je niečo, čo každý musí mať so sebou a v sebe, niečo vlastné, čo si nemožno požičať od druhého. Zdôrazňuje sa tu osobná zodpovednosť, niečo absolútne dôležité, aby veriaci mohol ísť v ústrety Pánovi, ktorý prichádza. V svadobnom sprievode sa nepoužívali malé olejové lampičky, ale fakle, ponorené do nádob s olejom, ktorého bolo treba vopred zabezpečiť dostatočne veľa. Nádoby treba naplniť skôr, než príde ženích. Nádobou je každý človek vo svojom tele z hliny, ktoré sa pomíňa, ale má sa stravovať a pretvárať skutkami lásky, ktorá nikdy nepominie. Zdroj lásky je Duch Svätý a život v otvorenosti jeho pôsobeniu. Potom má každý skutok večnú hodnotu. Prázdna nádoba je výsledok zahľadenia do seba.

O polnoci sa strhol krik: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy.

Doteraz nebol medzi múdrymi a hlúpymi pannami žiaden rozdiel. Aj hlúpe boli v sprievode, čakali a tešili sa na ženícha. V každej Ježišovej predpovedi o jeho druhom príchode pozorujeme nápadný dôraz na moment prekvapenia. Pre človeka je to okami smrti, ktorá znamená definitívny exodus a stretnutie s Ženíchom. Každý raz musí prejsť temnotou, nocou smrti. Kto sa pozerá na Ježiša ako na svoj cieľ, všetko sa mu stáva prostriedkom na ceste k nemu. „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 28-29). To, že múdre odmietli dať zo svojho oleja hlúpym chce povedať, že olej treba zhromažďovať, kým žijeme. Po smrti je už neskoro. „Predavači“ u ktorých možno olej získať sú všetci núdzni. Keď im prejavujeme lásku, milujeme Syna a Otec nás prijme do svojho kráľovstva: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný, nahý, pocestný, chorý...“ (porov. Mt 25, 34-36). Kto žije bez lásky, život stráca, kto ho stratí z lásky, získa ho.

Prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili.

Čas prípravy, ktorá rozhodne o večnom šťastí či nešťastí prebieha v čase, keď sa zdanlivo nič nedeje, keď sa zdá ľahostajné či niečo spravím alebo nie. Na prípravu je potrebná rozumná predvídavosť ale aj pevná viera. Smrť zatvára dvere času, ktorý je daný na získanie oleja. Dôležité je pochopiť hodnotu prítomnosti. Mnohí strávia polovicu života plánovaním čo budú robiť a druhú spomínaním na to, čo robili a skutočný život im medzitým stále uniká.

* * *

Bdieť, teda stále myslieť na smrť a súd, známe memento mori, sa dnešnému človeku javí veľmi temné a pesimistické. Veď evanjelium je radostná zvesť a Ježiš priniesol život.

Nemyslieť na smrť neznamená neblížiť sa k nej. Ako vyplýva aj z obrazu o pannách, bdieť znamená aktívne napĺňať svoj život konaním dobra podľa Božej vôle. Správne bdieť znamená aj vedieť spať a odpočívať keď je to potrebné. Ani v podobenstve nie je problém, že panny počas čakania zaspali, ale že v priebehu dňa nenaplnili svoje nádoby olejom. Don Bosco zaviedol vo svojich ústavoch mesačný „nácvik dobrej smrti“. Niektorí ho kritizovali prečo mladým, plným života stále pripomína takéto smutné témy. Don Bosco im odpovedal: Sú plní radosti a života práve preto, že myslia na smrť. Vďaka tomu sa ešte viac tešia z daru života a snažia sa ho dobre využiť.

Už sa vystriedalo veľa predpovedí Ježišovho druhého príchodu a kolujú stále nové. Aký je správny postoj veriaceho?

Spočiatku si aj prví kresťania mysleli, že sa Pán vráti už za ich života. Postupne videli, ako niektorí z nich zomierajú. Kládli si otázku, prečo Pán mešká so svojím príchodom. Ich vrúcnu túžbu vyjadruje zvolanie „Maranatha, Príď Pane Ježišu!“ To, že Pán ešte neprichádza kresťania už od prvých čias chápali ako prejav jeho milosrdenstva, v ktorom im dáva čas na pokánie a prípravu: „Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Pánov deň príde ako zlodej. (...) Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji. A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu...“(porov. 2 Pt 3, 9-15). Zvedavé skúmanie budúcnosti a naivná viera v presné predpovede konca sveta odvádza od prítomnosti cez ktorú Pán skutočne prichádza.

Ako môže Ježiš niekomu povedať „nepoznám ťa!“?

Tieto slová neznamenajú, že by Ježiš o nás nič nevedel. Skôr ich treba chápať v zmysle „nespoznávam sa vo vás“. V bežnej reči keď niekto urobí niečo nečakane zlé, povieme „ja ho nespoznávam“. Hriech znetvoril v tvári človeka Boží obraz. Pri pohľade na Ježiša možno vidieť nielen tvár Boha, ale aj človeka, ako ho Boh stvoril. Životom podľa Ježiša človek utvára svoju vlastnú tvár. Mnohí duchovní autori radia klásť si v každej situácii otázku: Čo by teraz robil Ježiš? Človek sa tak postupne pretvára v Krista, osvojí si jeho city, myšlienky, skutky. Takému človeku bude môcť Ježiš pri osobnom stretnutí povedať: V tebe sa vidím, v tebe sa spoznávam. Toto inými slovami znamená aj výzva bdieť a napĺňať svoje lampy olejom.

* * *

Kým žijeme na zemi, robme pokánie. Lebo sme hlinou v majstrovej ruke. Ako keď hrnčiar robí nádobu a ona sa mu v rukách pokriví alebo doláme, preformuje ju nanovo. Ale keby sa rozhodol dať ju do rozpálenej pece, už jej nepomôže nič. Tak aj my, dokiaľ sme na tomto svete, robme z celého srdca pokánie za hriechy, ktoré sme spáchali v tele, aby nás Pán zachránil, kým máme čas na pokánie. (...) Nech nik z vás nehovorí, že toto telo nebude súdené, ani nevstane z mŕtvych. Uznajte: V čom ste boli zachránení, v čom ste začali vidieť, ak nie vtedy, keď ste žili v tomto tele? Sluší sa teda, aby ste si telo chránili ako Boží chrám. Ak sa Kristus P8n, ktorý nás zachránil, stal telom, lebo predtým bol duch, a tak nás povolal, aj my dosiahneme odmenu v tomto tele. Milujme sa teda navzájom, aby sme všetci prišli do Božieho kráľovstva.

               Z Homílie autora z druhého storočia, 8, 1-9

Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd v posledný deň. Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si nevážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili!“ (Mt 25, 40).

               Katechizmus Katolíckej cirkvi, 678

Ľahko pochopíme, že slabý potrebuje silného. Ťažšie porozumieme tomu, že aj silný potrebuje slabého.                 

Jean Vanier