Homília na 3. adventnú nedeľu / Povolaním svedok

POVOLANÍM SVEDOK

3. adventná nedeľa

Jn 1, 6 – 8. 19 – 28

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ,Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

Izaiášovo proroctvo, na ktoré Ján vedome nadväzuje a vzťahuje ho na seba, obsahuje dve roviny: historickú a duchovnú. Dejinný rámec tvorí návrat Izraelitov z babylonského vyhnanstva (587 – 536 pred Kr.). Prorok predpovedá, ako sa Boh ujme svojho ľudu, vybuduje zničené mestá, ochráni ho od nepriateľov a z ľudu si ustanoví kráľovské kňazstvo. V nasledujúcich veršoch ľud odpovedá radostným spevom a ďakuje za záchranu. Na záver už predpoveď nadobúda univerzálne určenie: „Pán Boh dá vyklíčiť spravodlivosti a chvále pred všetkými národmi“ (Iz 61, 11). Slová, ktorými Izaiáš opisuje svoje prorocké poslanie predpovedať Mesiáša, si Mesiáš Ježiš prisvojuje, aby nimi vyjadril svoje vlastné poslanie: „Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom…“ (Iz 61, 1). Samotný výraz Mesiáš totiž znamená Pomazaný.

Ján Krstiteľ sa v evanjeliu predstavuje ako svedok svetla. Chce, aby všetci uznali Ježiša Krista za Božieho Syna, ktorý prináša spásu na duchovnej rovine. Tým prehlbuje a rozširuje starozákonné očakávania Mesiáša. Samotný Ján najskôr vydáva o sebe tzv. negatívne svedectvo: verejne vyznáva, kým nie je. Zbaviť sa svojich mesiášov, vyprázdniť sa z falošného zmýšľania o sebe samom znamená vytvárať aj v tomto predvianočnom čase priestor, aby doň mohol skutočne vstúpiť Boh. Prijať Mesiáša a v ňom dar spásy je žriedlo nesmiernej radosti, ako nás k nej povzbudzuje v Liste Solúnčanom svätý Pavol v druhom čítaní: „Bratia, ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky…!“ (1 Sol 5, 16). Duchovné dary, ktoré nám Boh ponúka, vysoko presahujú nedostatky a ťažkosti života. Dôvodom radosti je vianočná nádej, ale aj dary, ktorých sa nám už v hojnosti dostalo. Všíma si ich len vďačný človek. Ďakovaním človek viac vníma dôvody na vďačnosť a čím je vďačnejší, tým viac darov nadobúda.

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján.

Ján Krstiteľ bol človek, ale Boží. On uskutočnil prechod z túžby k Túženému,   z očakávania k Očakávanému. Je osvieteným človekom. Vie, že on nie je svetlo, a preto sa necháva osvietiť pravým svetlom, ktoré v Ježišovi prichádza na svet. Je hľadajúcim človekom. Dostáva jasné poslanie a napĺňa ho vďaka bedlivej pozornosti na znamenia čias. Priznáva, že ani on spočiatku Ježiša nepoznal, ale až vtedy, keď na neho videl zostupovať Božieho ducha. Dovtedy bol Ježiš len bratranec, teraz je Slovo, ktorému Ján dáva k dispozícii svoj hlas.

Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle.

Svetlo je symbolom pravdy, ktorá je od Boha. V skutočnosti to nie je nejaké abstraktné svetlo, ale osoba z mäsa a kostí: „Medzi vami je ten, ktorého nepoznáte“ – a je ním Ježiš. Svetlo zažína nádej a nádej napĺňa radosťou. „Radosť je obrovské tajomstvo kresťanstva,“ napísal hrdo Chesterton. Vydávať svedectvo nádeje si však vyžaduje aj odvahu, znamená byť nepohodlný pre lenivých, urážať namyslených, vyrušovať hriešnych. Počítať s nepochopením, výsmechom, prekrúcaním. Napriek tomu spoločnosť potrebuje svedkov schopných ísť proti prúdu a klásť na prvé miesto hodnoty ducha. Kresťanské posolstvo ponúka odpoveď na základné dilemy ľudského života. Všade okolo sú ľudia, ktorí potrebujú, aby sme im jasne, jednoducho a láskavo povedali ako Ján: „Medzi vami je niekto, koho nepoznáte.“

„Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“

Ľud bol v napätom očakávaní Mesiáša náchylný vidieť ho alebo jeho predchodcu Eliáša v samotnom Jánovi. Ján by si tak prisvojil pozíciu, ktorá mu nepatrí, a nesplnil by poslanie, ktoré sa „patrilo vykonať“. Nestavať na svojej dôležitosti a svoju dôležitosť na tom, čo človek dostal ako dar, otvára miesto pre Pána. Kto si chce vystačiť sám, zachrániť život a dosiahnuť v ňom úspech, uzatvára sa pred Božími darmi. Vedomie hrdej sebestačnosti je horšie ako hriech. Zabraňuje prijať Božie dary i Božie odpustenie. Hoci o Mojžišovi Biblia konštatuje, že „odvtedy sa nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stretal z tváre do tváre“ (Dt 34, 10), zároveň Boh prisľubuje, že pošle svojmu ľudu proroka podobného Mojžišovi. Židia očakávali naplnenie tohto prísľubu. Boh odpovedal inak, než si ľudia predstavovali.

Kto si? Čo hovoríš o sebe?

Aby som vedel, kto som, musím vedieť aj to, kto nie som. Zdá sa to samozrejmé, no v skutočnosti to znamená odhaliť a zbaviť sa mnohých idolov, ktoré sme si zo seba vytvorili. Ako vážne sa berieme, za akých nenahraditeľných sa považujeme. Sám Ján sa definuje ako „svedok svetla, priateľ ženícha, predchodca, hlas“. Svojím prstom už ukazuje na prítomnosť Mesiáša, ktorý je predo dvermi, aby vstúpil do ľudských dejín. Svedok je ten, kto zažil, uvedomuje si a rozpráva. Svedectvo je životná skúsenosť s odovzdávaním slova druhým. Klamať znamená vydávať falošné svedectvo. Mnohovravnosť nebýva bez hriechu. Rabínska múdrosť hovorí, že kto povie desiatimi slovami, čo možno povedať deviatimi, je schopný každého hriechu. Ján „vyznal a nezaprel“.

Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.

Mená sa dávali podľa činnosti. Aj Ján sa takto pomenoval: „Ja som hlas…“ Celú Jánovu činnosť možno zhrnúť do týchto slov. Ján svojou osobnosťou sprítomňuje niekoho, kto prichádza z iného sveta. Je vernou ozvenou Božieho Slova, ktoré je od počiatku a bude trvať naveky. Boh je večné Slovo. Ján je hlas, ktorý ohlasuje jeho prítomnosť vo svete. Večné Slovo naplní zmysel celého stvorenstva. Ľud to cíti a beží za Jánom, aby načúval jeho slovám, prežiareným prorockou autentickosťou a radikálnosťou. Byť hlasom znamená vedieť počúvať a nebáť sa hovoriť. Prorok nie je závislý od mocných, dnes od médií a ich vlastníkov. Hovorí silou pravdy, nie propagandy, preto je hlasom utláčaných. Prorok napomína rovnako chudobných i mocných. Jediný, pred kým má bázeň, je Boh.

Ako môže Advent vniesť do nášho života viac svetla?

V jednom fiktívnom rozhovore medzi Bohom a diablom odznieva: „Ty, Bože, sľubuješ ľuďom pokojné svedomie, radosť, zmysel života, večnú blaženosť. Ja im ponúkam nepokoj, nenávisť, všetko zlo tu na zemi a večné peklo k tomu,  a predsa väčšina z ľudí ide za mnou a nie za tebou…!“ Je to tajomstvo. Odkedy sa Adam s Evou po hriechu skrývajú pred Bohom v rajskej záhrade, je v ľudskej prirodzenosti akýsi zvláštny sklon utekať od Boha. Nerozpoznávame ho v jeho daroch, ktoré máme stále na dosah ruky. Vytvárame si idoly, falošné nádeje. Máme oveľa bližšie k modloslužbe. Stačí si uvedomiť, pre čo všetko vieme obetovať čas, peniaze, na čo sú zamerané naše najčastejšie túžby, čo chceme dosiahnuť vo svojom živote, a zistíme, že v skutočnosti Bohu patrí jedno z posledných miest. Obrátenie znamená nielen zmenu konania, ale najskôr zmenu pohľadu: začať sa pozerať nie na veci, ale na Boha, neobracať k nemu len svoje ruky, ale aj svoju tvár. Hriech je „odklon od Stvoriteľa a priklonenie sa k stvoreniu“. Pri pohľade na Boha zbadáme svoju hriešnosť a potrebu očisty. Otvoriť sa svetlu znamená byť naplno a častejšie s Bohom.

Dnes na človeka zovšadiaľ hovoria obrazy a zvuky, ale ľudia akoby zmĺkli, málo sa navzájom rozprávajú. Čo znamená pre kresťana „byť hlasom“?

Najskôr je dobré spýtať sa, komu všelikomu prepožičiavame svoj hlas. Veľmi často sú to klebety, ale aj mediálne interpretácie, ktoré si rýchlo osvojíme a so zápalom o nich debatujeme. Kto pozná pozadie jednotlivých afér a správ, vidí, že vec sa má často úplne inak, ako sa podsúva. Ak s hnevom rozoberáme konanie politikov, najmä tých, čo neznášame, ak sa „sväto“ rozhorčujeme nad neprávosťami, my sami sa stávame šíriteľmi daného zla. Kresťan má byť hlasom dobra. Snažme sa o to vedome, aby sme sa tak naučili reagovať aj podvedome a spontánne. Zaujímať sa o ľudí, povzbudzovať, hľadať riešenie, podeliť sa, povedať svoj názor a skúsenosť – aj to znamená dnes „byť hlasom volajúcim na púšti“.

Praktická odpoveď: zažatá lampa

„Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119, 105). Už niekoľko storočí je pre pravoslávnych veriacich v Rusku jedným zo znakov Vianoc zažatá svieca. Cez advent veriaci zvyknú v okne svojho domu zapáliť olejovú lampu. Toto gesto prevzaté z mníšskej tradície je symbolom narodenia Pána Ježiša. Zároveň je prejavom lásky, lebo vyjadruje ochotu ponúknuť v jeho mene prechádzajúcemu pútnikovi alebo núdznemu prenocovanie. V našich podmienkach nie je takéto pohostinstvo väčšinou možné voči neznámym ľuďom. No aj mnohí z tých, ktorých poznáme, by sa potešili pozvaniu na kávu, na večeru. Okrem toho aj veľa vzdelaných ľudí žije v tme náboženskej nevedomosti. Môžeme im posvietiť vysvetlením alebo podarovaním knihy, videa, na čo je dobré pamätať aj pri výbere vianočných darčekov. Cez ne sa na nevtieravú evanjelizáciu ponúka veľa príležitostí. Premyslime si to aj pri zapaľovaní tretej adventnej sviece.

Zhliadni, Pane, vyslyš, osvieť nás, ukáž nám seba samého. Vráť sa k nám, aby nám bolo dobre; lebo zle nám je bez teba. Maj súcit s našou námahou a úsilím dostať sa k tebe. Veď bez teba nič nezmôžeme. Nauč ma hľadať ťa a ukáž sa hľadajúcemu, lebo ťa ani hľadať neviem, ak ma to ty nenaučíš, ani nájsť nemôžem, ak sa mi sám neukážeš. Kiež ťa hľadám s túžbou a túžim po tebe hľadaním; kiež ťa nájdem láskou a milujem nájdením!

Svätý Anzelm, Proslógion

Zvestujeme Kristov príchod; a nielen prvý, ale aj druhý, a ten bude oveľa vznešenejší. Tamten bol poznačený utrpením, tento bude v znamení diadému Božieho kráľovstva. Lebo u nášho Pána Ježiša Krista je väčšinou všetko dvojité. Dvojité narodenie: jedno z Boha pred vekmi, druhé z Panny v plnosti času. Dvojitý príchod: jeden skrytý ako rosa na rúne, druhý slávny, totiž ten budúci. Pri prvom príchode ležal v jasliach zavinutý do plienok, pri druhom sa zahalí do svetla ako do rúcha. Pri prvom vzal na seba kríž, zahrnutý potupou, druhý raz príde oslávený, obklopený zástupmi anjelov. Preto sa nezastavme len pri jeho prvom príchode, ale očakávajme aj druhý. Lebo keď sme pri prvom volali: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom,“ to isté budeme volať znova pri druhom. S anjelmi pôjdeme v ústrety Pánovi, budeme sa mu klaňať a budeme volať: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Cyril Jeruzalemský, Katechézy, Dvojitý príchod Ježiša Krista

Maj v úcte každé slovo, ktoré vychádza z Božieho slova, spisov cirkevných otcov a najmä modlitby a hymny, ktoré počujeme v kostole alebo čítame doma. To všetko je dych a slovo Ducha Svätého.

Ján z Kronštadtu

V Bohu, ktorý je osoba v absolútnom zmysle, je dokonalý súlad medzi slovom, činom a obrazom, pretože všetko je výraz lásky. Preto láska je všetko. Láska hovorí, tvorí, dáva rásť.

Marko Ivan Rupnik, Keď sa stanú umenie a život duchovnými

Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je vždy zástavou víťazstva, nesenou s bojovou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti.

Pápež František, Evangelii gaudium, 85