Homília k evanjeliu 29. nedele CZR "A"

Cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je Božie

29. nedeľa v cezročnom období

Mt 22, 15-21

Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

***

     Veľkňazi a farizeji sa najskôr snažili Ježiša skompromitovať na náboženskom poli. Opakovane dostali do pasce samých seba a boli nútení vyniesť nad sebou pravdivé odsúdenie („Ktorý syn splnil vôľu Otca?“ – „Ten prvý...“; „Čo spraví hospodár takým sluhom?! – „Zlostných zahubí a vinicu prenajme iným...“). Preto sa pokúšali Ježiša dostať do konfliktu s civilnou mocou. Zrazu im boli dobrí aj nenávidení Rimania a ich zákony, ak im mohli poslúžiť na odstránenie Ježiša.

     Úprimná nebola ani úvodná lichôtka „vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste“ – a práve ňou pravdu o Ježišovi potvrdili. Pasca bola v otázke „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Bola to zlomyseľná otázka. Zdalo sa, že akokoľvek Ježiš odpovie, obráti sa to proti nemu. Ježiš vedel, že na jej pozadí zaznieva skutočný hlboký problém ako sa má veriaci správať k svetskej autorite, k pozemským záležitostiam a materiálnym hodnotám toho sveta.

     Je to rovnako aktuálna otázka v prvotnej ako v súčasnej Cirkvi. Ježiš opäť núti zlomyseľných pokrytcov aby oni sami dali odpoveď a sami spadli do jamy, ktorú kopali jemu. Čo sa týka samotnej odpovede, Ježiš známou zásadou len vniesol rovnováhu, ktorá rezonuje aj s modlitby Otčenáš: „posväť sa meno tvoje... chlieb náš každodenný daj nám dnes...“. Kresťan sa nemá vyhýbať tomuto svetu a starosti o pozemský život nemá brať ako nutné zlo. Majú mu slúžiť na posvätenie a svet má pretvárať ako kvas zvnútra.

***

Farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči.

Vidno, že proti Ježišovi postupovali tímovo a premyslene. Vyslali k nemu svojich odchovancov spolu s herodiánmi. Farizeji považovali rímsku okupáciu za Boží trest, herodiáni, stúpenci Rímu poplatného kráľa za požehnanie. Aj keď boli navzájom nepriatelia, teraz ich spojila nenávisť voči Ježišovi.

Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho...

Ak by to mysleli úprimne, uverili by jeho slovám a obrátili by sa. Vo svojej rafinovanosti, lebo aj zlo býva veľmi inteligentné, najskôr vyzdvihujú Ježišovu autoritu nekompromisného učiteľa pravdy, aby ju vzápätí pred ľuďmi zosmiešnili a znevážili. Kto sa úprimne neobráti, tomu môžu náboženské vedomosti poslúžiť na ešte rafinovanejšie konanie zla. Potvrdzuje sa tu  zásada „nie je ti priateľom, kto ťa príliš chváli“. Politici neraz podobne chvália Cirkev len aby si cez ňu vzápätí presadzovali svoje záujmy.

Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?

Otázka sa týkala „dane z hlavy“, kénsos (lat. census). Platenie tejto dane bolo nevyhnutným predpokladom pre pokojný život poddaných v rímskej ríši. Od roku 6 po Kr. museli v judskej provincii odvádzať daň z hlavy muži, ženy a otroci od dvanásť či štrnásť rokov do šesťdesiatpäť rokov. Daň sa platila v rímskej mene. Ľud, ktorý sympatizoval so zelótskym hnutím za nezávislosť bol proti tejto dani: platiť ju znamenalo prijímať podriadenosť cudzincom. Problém teda nie je v uznaní autority kráľa ako takého, ale cudzej moci. Po zlej skúsenosti s vlastnými kráľmi Boh prisľubuje Izraelu iného kráľa, ktorý prinesie na zem spravodlivosť a pokoj (2 Sam 7). Ježiš bol postavený pred dilemu: ak odpovie, že daň sa nemá platiť, zadá tým dôvod, aby ho mohli obviniť u rímskeho prokurátora ako buriča. Alebo povie, že sa daň má platiť a stratí dôveru ľudu, ktorý ho považuje za Mesiáša od ktorého očakával, že ho oslobodí z každého otroctva, a zároveň vyznie ako človek kompromisov so svetskou mocou. Ježiša sa pýtali, čo je v tomto ohľade podľa neho Božia vôľa.

Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť

Jestvujú aj dobré aj zlé otázky. Dobré sú tie, za ktorými je ochota poznať pravdu a zasadiť sa za ňu; zlé tie, ktoré používajú akúkoľvek pravdu alebo lož, aby druhého potlačili. Z politickej a ekonomickej roviny Ježiš preniesol ťažisko do duchovnej. V Bohu sú zakotvené aj princípy vzťahov k svetskej autorite.

Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!

Z čisto špekulatívnej roviny Ježiš prechádza na praktickú. Na najpoužívanejšom striebornom denári bol v Ježišových časoch obraz rímskeho cisára Tibéria (14-37 po Kr.) a jeho matky Livie ako bohyne mieru. Dokola bol nápis Tiberius Caesar Dei Augusti Filius Augustus a na druhej strane Pontifex Maximus („Tibérius Caesar, božského Augusta syn vznešený, najvyšší kňaz“). Toto platidlo sa bežne používalo pri platení na trhu a bez problému ho používali aj samotní farizeji a zákonníci. Spor sa odohrával v Jeruzalemskom chráme. To, že Ježišovi neprajníci vytiahli denár s obrazom cisára prezradilo, že aj oni porušujú zákon, podľa ktorého je zakázané prinášať akékoľvek obrazy na tieto posvätné miesta.

„Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“

Cisárovými peniazmi sa platili cisárove veci. Ježiš len potvrdil, že tu nie je protiklad medzi svetským a duchovným.

Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi.

Svojou odpoveďou Ježiš nehľadá diplomatický kompromis ale principiálne odmieta konflikt medzi Božou autoritou a cisárovou: uznať rímsku nadvládu neznamená nutne zaprieť Božiu. Je jasné, že ak je na minci cisárov obraz a meno, patrí cisárovi. Farizeji by chceli radikálne odmietať rímskeho cisára, nie však jeho peniaze. Ježiš bol nestranný, lebo základná otázka neznela „Boh alebo cisár“, ale „Boh a cisár“. Ježiš zdôraznil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta ale že podriadenie sa jemu nie je v rozpore v podriadení sa svetskej moci, že politická sloboda nie je jediná sloboda. Farizejom, ktorí nenávideli cisára prikázal „Dajte cisárovi“ a herodiánom, ktorí popri svojej láske k cisárovi zabúdali na Boha pripomenul základný princíp: „Dajte Bohu, čo je Božie“. Keby ľudia dávali Bohu, čo je jeho, nemuseli by dávať cisárovi až priveľa. Kresťan by nemal byť spojencom moci, ale človeka. Keď moc presahuje svoju kompetenciu a stavia sa proti človekovi, odmieta ju, neraz hrdinsky odvážne.

...a čo je Božie, Bohu.

Ježiš nepoužíva ako protiklad k obrazu cisára „obraz Boha“, lebo Boha bolo prísne zakázané zobrazovať. „Dať Bohu čo je Božie“ možno interpretovať ako výzvu stvárňovať čím vernejšie vlastný život v zhode s obrazom, na ktorý sme boli stvorení, Božej tvári, ktorú vidíme na Ježišovej tvári. No práve toto Ježišovi neprajníci vo svojom pokrytectve zásadne odmietali. Prvé a hlavné prikázanie hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 37-40). Okrem iného toto prikázanie kladie limity aj tomu, čo môže a čo nemôže od veriaceho žiadať cisár. On je len súčasťou Božích plánov. Ježiš sa teda nielen hravo dostal z nastrojenej pasce, ale súčasne nám odovzdal pravidlo, ako sa správať v stále aktuálnej otázke správneho vzťahu medzi Božou a svetskou autoritou, medzi starostlivosťou o telo a o dušu.

***

Aký je teda podľa náuky Cirkvi správny postoj k svetskej autorite, ktorá je vždy spojená s mocou a moc s rizikom zneužitia?

Základné línie poznáme z praxe prvotnej Cirkvi. Tým, že sú súčasťou novozákonných inšpirovaných biblických textov, sú pre kresťana v každom čase záväzné ako vyjadrenie Božej vôle. Syntézu nájdeme najmä v dvoch textoch: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. (...) Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13, 1.7). Podobne učí aj sv. Peter: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni: či už kráľovi ako najvyššiemu, alebo miestodržiteľom ako tým, ktorých on posiela trestať zločincov a chváliť dobrých. Lebo to je Božia vôľa, aby ste robili dobre, a tak umlčali nevedomosť nerozumných ľudí, ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci. Všetkých si ctite, bratov milujte, Boha sa bojte, kráľa si vážte“ (1 Pt 2, 13-17).

Nie je kolaboráciou so zlom spolupracovať s režimom, ktorý je otvorene zameraný proti Bohu?

Taká bola cez storočia prenasledovania celá Rímska ríša. Veriaci sa snažili byť dobrými občanmi, v každej autorite vidieť účasť na Božej autorite. Keď sa však cisár staval na úroveň Boha, odmietali ho uctievať aj za cenu života. Kresťania sa pozerajú aj na politické dianie Božím pohľadom a vidia v ňom prozreteľné napĺňanie jeho plánov. Ježiš tak pozeral aj na Piláta, ktorý práve išiel nad ním vyniesť rozsudok smrti: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe“ (Jn 19, 11). Prvé čítanie tejto nedele ponúka zaujímavý príklad v situácii, keď kontrast medzi Božím ľudom a pohanským kráľovstvom bol nepomerne výraznejší. Izaiáš tu hovorí perzskom kráľovi Kýrovi, ktorý potom čo dobyl Babylon a jeho ríšu, dovolil židom, ktorí boli deportovaní na tieto územia, vrátiť sa do Jeruzalema. Je zaujímavé, že prorok nemá žiaden problém nazvať pohanského kráľa ako Pánovho „vyvoleného“ a dokonca „pomazaného“ (hebr. Meššíach, gr. Christós), lebo aj on sa zapojil do plánov lásky, ktoré Boh koná pre svoj ľud. Mocný perzský kráľ tak vyznieva ako nástroj v rukách Božej kráľovskej vôle. Avšak zostáva jasné, že Božia autorita je nadradená ľudskej (porov. Múdr 6, 1-11, Jn 19, 11, Rim 13, 1). Keď civilná autorita presahovala svoju právomoc a stavala sa proti slobode a dôstojnosti občanov, boli to najmä veriaci, čo sa jej hrdinsky stavali na odpor.

***

Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority ,ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra. „Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť. Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadil. Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti. Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok, pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13, 1-2).

Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou. (...) Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.

          Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1897-1904

„Udeľ [im], Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.“

                    Sv. Klement Rímsky, List Korinťanom, 61

(Najstaršia modlitba Cirkvi za politickú a verejnú moc)