HLÁSAJTE EVANJELIUM VŠETKÉMU STVORENIU/ Homília na Nanebovstúpenie Pána

HLÁSAJTE EVANJELIUM VŠETKÉMU STVORENIU

Nanebovstúpenie Pána

Mk 16, 15 – 20

Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“ Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.

Ježiš naplnil svoje poslanie na zemi a vystupuje do neba ako oslávený Pán. Ľuďom zjavil Otca a jeho lásku a teraz sa k nemu vracia. Otec ho ustanovil za Pána nad celým stvorenstvom. No on pôsobí vo svete a je v ňom stále osobne prítomný aj cez apoštolov a cez Cirkev. Nie sú len pokračovateľmi v jeho diele, ako keď syn prevezme po otcovi podnik alebo hospodárstvo. Cez nich sám Ježiš novým spôsobom pokračuje vo svojom spásnom poslaní. Naďalej pretvára a posväcuje svet, preto apoštolov napĺňa svojou vlastnou mocou a posiela ich do všetkých končín zeme, aby v jeho mene národom ľuďom prinášali spásu hlásaním radostnej zvesti a vysluhovaním sviatostí. Prvou a základnou z nich je krst. Svätý Lukáš zanechal dva záznamy o Ježišovom nanebovstúpení. V závere svojho evanjelia (Lk 24, 50 – 53) opisuje nanebovstúpenie ako doxológiu, slávnostné ukončenie Pánovho verejného života. V Skutkoch apoštolov, z ktorých je prvé čítanie tohto sviatku (Sk 1, 1 – 11), ho zas vykresľuje ako začiatok misionárskeho pôsobenia Cirkvi. Ježišove posledné slová sú pre apoštolov rozkazom, slávnostným vyslaním svedčiť o ňom nielen v Jeruzaleme a Judsku, ale na celom svete. Duch Svätý, dar vzkrieseného Ježiša, naplní apoštolov svojou mocou a bude im dodávať silu a múdrosť, aby zvládli poverenie, ktoré od Pána dostali. V texte o nanebovstúpení Pána podľa Marka sa vynímajú tri piliere: všeobecné poslanie Cirkvi (do celého sveta, ku všetkým ľuďom), uistenie o zvrchovanej moci osláveného Pána a neviditeľné, no účinné pokračovanie jeho pôsobenia v Cirkvi. Táto neviditeľná prítomnosť je sviatostná, keď cez viditeľné sviatostné znaky účinkuje v duši sám Boh. Je to duchovná prítomnosť, lebo sa uskutočňuje pôsobením toho istého Ducha Svätého, ktorý viedol Ježiša počas jeho pozemského života. A táto prítomnosť je cirkevná, zahŕňa ohlasovanie apoštolov a následne aj spoločenstiev a štruktúr Cirkvi cez vysvätených pastierov i cez všetkých, čo žijú ako údy Kristovho mystického tela.

Medzi súčasnými biblistami prevláda názor, že záver Markovho evanjelia (Mk 16, 9 – 20) je neskorším dodatkom. Jeho slovník, štylistika i obsah sa od ostatných Markových textov výrazne líšia. Predchádzajúci verš – „Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“ (Mk 16, 8) – vyznieva ako zakončenie evanjelia rozpačito a pôvodný Markov záver sa pravdepodobne stratil. V rukopisnej tradícii sa objavujú rôzne varianty. Ako konštatuje už biblista H. B. Swete († 1917), tento záver je „pravá relikvia z prvej kresťanskej generácie“. I keď sa nachádza v mnohých rukopisoch, chýba v takých významných, ako je Sinajský i Vatikánsky kódex. Euzébius a svätý Hieronym tvrdili, že chýbal takmer vo všetkých gréckych rukopisoch, ktoré poznali. Aj tento text je však kánonický. Katolícka cirkev definitívne potvrdila kánon, teda zoznam biblických kníh inšpirovaných Duchom Svätým, na Tridentskom koncile 8. apríla 1546. Odhliadnuc od hypotéz ohľadom autorstva posledných jedenástich veršov Markovho evanjelia, Cirkev vyhlasuje aj tieto za Bohom inšpirované a pristupuje k nim ako k plnohodnotnému Božiemu zjaveniu. V tomto zmysle chceme poukázať na ich biblicko-duchovný odkaz, ktorý je pre život kresťana tým najdôležitejším.

Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.

Zo slávnostného poslania cítiť veľkosť úlohy, ale aj Boží nadhľad, veď Bohu nič nie je nemožné. Ježiš túži po spolupracovníkoch, do ktorých by mohol vliať svoju moc – aby boli dosť veľkodušní na jej prijatie a dosť odvážni a ochotní vykročiť v jej sile a v nej aj pôsobiť. Už prešlo dvetisíc rokov a v Pánovej vinici je stále veľa práce. Bohatstvo žatvy i ľudské limity chvíľami napĺňajú človeka úzkosťou a oberajú ho o odvahu. Ale z Ježišovho vznešeného poverenia vanie vždy nová sila a sviežosť. Predstavuje nevyčerpateľnú studňu povzbudenia. Učeníci, ktorí s Ježišom prešli všetky etapy a udalosti jeho účinkovania, zakúsili, že ich Majstra Boh síce neuchránil pred smrťou, ale vyslobodil ho z nej. Vedia, že Ježiš ich predišiel, aby im u Otca pripravil miesto (porov. Jn 14, 2). Na začiatku procesu sprostredkovania spásy je ohlasovanie a ešte prv hlásatelia. Len potom môže prísť obrátenie, znovuzrodenie a vykročenie novým životom. Ohlasovať „všetkým“ vyznieva v origináli ako „každému z nich“, teda myslí sa skôr na každého jednotlivca než na anonymný celok a nevzťahuje sa len na Jedenástich, ale na všetkých členov Cirkvi.

… ale kto neuverí, bude odsúdený.

Evanjelizácia je záchranná akcia. Je však dlhodobá, preto aj v nej hrozí rutina a útlm. Najmä vtedy, ak činnosti, ktoré majú byť len prostriedkami, zakryjú samotný cieľ: spásu duší. Preto si treba ustavične oživovať pôvodnú motiváciu. Každý človek môže byť spasený prostredníctvom viery a krstu. Ježiš je jediný Spasiteľ, lebo len on má moc zachrániť nás a je pripravený tak urobiť. Z našej strany je však nevyhnutné v Ježiša uveriť. Ten, ktorý nás stvoril bez nás, nespasí nás bez nás, zdôrazňoval svätý Augustín.

… v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im.

Uvedené prejavy sú dôkazom Božieho pôsobenia v človeku a cez neho. Najskôr treba uveriť, až potom hlásať. A uveriť znamená prijať a zakúsiť ovocie vykúpenia. Až táto skúsenosť je hybnou silou i podmienkou účinného ohlasovania Ježišovho posolstva. Mocné divy a znamenia, ktoré Ježiš prisľubuje tým, čo uveria v neho, pomáhajú prekonávať všetky hrozby. Každé vyslanie učeníkov sa spájalo s vyháňaním zlých duchov (porov. Mk 3, 15; 6, 7. 13). Vyhnaním zlých duchov je človek oslobodený z cudzej moci a stáva sa opäť pánom vo svojom dome. Znalosť jazykov slúži na vzájomné poznanie a priateľstvo. Tieto znamenia pomáhajú už v pozemskom živote, no ich cieľom je záchrana z hriechu a smrti a večný život v Bohu. Sú potvrdením moci Božieho slova a jeho spásonosného významu. Zo vzkrieseného Krista, ktorý nie je obmedzený prírodnými zákonmi ani mocou zla, pramení duchovná moc, vďaka ktorej budú môcť učeníci splniť poslanie presahujúce všetky ľudské hranice.

Oni sa rozišli a všade kázali.

Ježišovo poslanie je jednoznačné a absolútne. Jednoduchí rybári ho tak aj pochopili a odhodlane vykročili do veľkého sveta, voči ktorému boli v ešte väčšom nepomere ako Dávid bojujúci s Goliášom. Odvahu im dodávalo vedomie, že je to Pánova záležitosť, že idú v jeho mene, ale to podstatné neleží na ich pleciach. Pán prisľúbil učeníkom nadprirodzené dary, ktoré môže darovať len on. Slová, ktoré počuli, mali taký náboj, že zosilňované vždy znova Duchom Svätým účinkujú aj po dvetisíc rokoch, kedykoľvek zaznievajú. Celé apoštolské pôsobenie je otvorením sa sile Ducha Svätého, ktorá zahŕňa obsah aj dynamiku: ukazuje, čo treba hlásať, a súčasne roznecuje v hlásateľoch spaľujúcu potrebu odovzdať čím viacerým to, čo sami dostali. Boh prozreteľne utvára aj vonkajšie okolnosti, ktoré my nemôžeme ovplyvniť, a otvára srdcia poslucháčov. Až do našich čias je hlásanie evanjelia ústrednou a vždy novou úlohou Cirkvi.

Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami.

Nanebovstúpenie je Ježišovou definitívnou rozlúčkou v pozemskom živote učeníkov. Už sa im nebude zjavovať ani ako Zmŕtvychvstalý. No nad smútkom prevláda radosť z prežívania nového spôsobu jeho blízkosti. Od prvých chvíľ bolo jasné, že cez krehkých učeníkov pôsobí Božia moc. V apoštolskej činnosti vždy platí „princíp piatich chlebov a dvoch rýb“. Svätý Ignác to vyjadril pravidlom:

„Pracujte, akoby všetko záviselo len od vás, a modlite sa, akoby všetko záviselo len od Boha.“

Čo je príčinou, že sa zo života kresťanov vytráca nadšenie a na spoločnosť i Cirkev doľahol akýsi všeobecný útlm?

Príčin je zaiste veľa a útlm, hoci sa javí ako všeobecný, takým nie je. V Cirkvi ako v živom organizme sú bunky, ktoré odumierajú, a iné, ktoré sa rodia. Aj na Slovensku sú v rôznych aktivitách Cirkvi zaangažovaní mnohí nadšení a obetaví veriaci. Nepomer medzi veľkosťou poslania a hŕstkou apoštolov bol vždy obrovský. Napriek tomu sa podarilo neuveriteľne veľa už za života prvých učeníkov a ešte viac cez tých, čo prišli po nich. Ale mnoho výziev je stále pred nami. Vo svete je oveľa viac tých, čo nie sú pokrstení, než kresťanov. Potreba novej evanjelizácie rastie doslova geometrickým radom.

No práve v tejto bezmocnosti tkvie najväčšia výzva: sme priam existenciálne nútení nechať pôsobiť Boha. A on má záľubu konať veľké veci cez malých ľudí a cez skromné prostriedky. Učeníci sa netrápili pre svoju slabosť, ale s odvahou vykročili a využívali každú možnosť hlásať spásu a vovádzať ľudí do živého vzťahu s Kristom, Božím Synom. Nestratiť z očí to podstatné je veľmi aktuálne v súčasnosti, keď sú mnohé štruktúry a aktivity veľmi sofistikované vo svojom logistickom zabezpečení a mediálnom pokrytí. Treba si poslúžiť aj týmito prostriedkami, lebo cez tieto kanály dnes prúdia myšlienky, ktoré hýbu ľudské mysle i srdcia.

No dôležité je zachovať si aj slobodu a sviežosť, aby sa v záplave prostriedkov a v zložitých štruktúrach neutopil hlavný cieľ: hlásanie Slova, vysluhovanie sviatostí a vytváranie osobných vzťahov v miestnych cirkevných spoločenstvách.

Nepoznačuje aj veriacich prevládajúca mentalita, že bolesť, smútok a neúspech nepatria do života, treba ich odstrániť, a kde sa to nedarí, šikovne skryť?

Aj k životu pokrstených patria zápasy, krízy, narážanie na vlastnú biedu i lákadlá Zlého. No základná línia by mala byť víťazná. Veď je to život s Pánom, ktorý už premohol svet. Neraz akoby sme príliš mystifikovali zahľadenie do seba     a točenie sa okolo svojich chýb a nevideli skvejúcu sa moc Vykupiteľa. Ani ona neznamená lacný optimizmus, veď sa dosahuje utrpením a smrťou, ale jej cieľom je znovuzrodenie. Ježiš učeníkov uisťuje: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). V atmosfére otvorenej či zakrývanej beznádeje, smútku či znudenosti tým liečivejšie pôsobí žiarivý príklad veľkonočnej radosti. S Ježišom je oslávený aj človek: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3, 1 – 2).

Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium zdôrazňuje: „Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16, 22). Všetky zlá tohto sveta – aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi – nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. (…) Náš väčší realizmus nesmie znamenať menšiu dôveru v Ducha Svätého ani menšiu štedrosť“ (EG 84). Vzápätí pápež cituje slová, ktoré povedal už Ján XXIII. pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu (11. októbra 1962): „Nie bez zármutku počúvame o tých, ktorí – hoc aj zapálení  nadšením  pre  vieru  –  hodnotia  veci  bez  dostatočnej  objektívnosti   a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné ako ruiny a trápenia… Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť  s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. V súčasnom stave vecí, v ktorom sa zdá, že ľudstvo vstupuje do nového poriadku, treba predovšetkým venovať pozornosť tajomným plánom Božej prozreteľnosti, ktoré sa uskutočnia v nasledujúcich časoch prostredníctvom činnosti ľudí, často presahujúc ich očakávania, a s múdrosťou nasmerujú všetko, dokonca aj ľudské protivenstvá, pre dobro Cirkvi.“

Dnes náš Pán Ježiš Kristus vystúpil do neba. Nech s ním vystúpi aj naše srdce. Počúvajme, čo hovorí apoštol: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Hľadajte, čo je hore, nie to, čo je na zemi!“ Lebo ako on vystúpil, a pritom od nás neodišiel, tak sme už aj tam s ním, hoci sa ešte na našom tele neuskutočnilo, čo máme sľúbené. On je už vyvýšený nad nebesia, a predsa znáša na zemi všetky útrapy, ktoré my ako jeho údy zakusujeme. Vydal o tom svedectvo zhora, keď zvolal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ A povedal tiež: „Bol som hladný a dali ste mi jesť.“ Prečo sa aj my nenamáhame na zemi tak, aby sme vierou, nádejou a láskou, ktoré nás s ním spájajú, už teraz odpočívali s ním v nebi? On je už tam, ale je aj s nami. My sme ešte tu, ale sme aj s ním. On je s nami skrze svoje božstvo, moc a lásku. My s ním nemôžeme byť skrze božstvo, ako je on s nami, ale láskou môžeme, a to láskou k nemu. On neodišiel z neba, keď odtiaľ zostúpil k nám; a neodišiel ani od nás, keď zasa vystúpil do neba.

Svätý Augustín, O Pánovom nanebovstúpení

Úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby, ktorí sú plní nádeje, ale trápi ich neraz aj strach aj úzkosť, treba zaiste pokladať za povinnosť, ktorú plníme nielen voči spoločenstvu kresťanov, ale aj voči celej ľudskej spoločnosti. (…) Príkaz adresovaný dvanástim apoštolom:

„Choďte a hlásajte evanjelium“ platí pre všetkých kresťanov, aj keď odlišným spôsobom. (…) Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, aby si mohla zachovať čerstvú silu oduševnene ho ohlasovať. (…) Evanjelizovať pre Cirkev znamená prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo: „Hľa, všetko robím nové.“ Ale nové ľudstvo nie je možné bez nových ľudí, totiž nových skrze krst a život podľa evanjelia. Účelom evanjelizácie je dosiahnuť túto vnútornú premenu, a ak treba, nejako ju vyjadriť slovom. Správnejšie by sa to dalo povedať, že Cirkev evanjelizuje vtedy, ak sa snaží obrátiť osobné i kolektívne ľudské svedomie jedine silou a božskou mocou posolstva, ktoré hlása, a ak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú títo ľudia vykonávajú, spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú. Preto radostnú zvesť, ohlasovanú životom, musí prv či neskôr ohlasovať aj živé slovo. Nemožno hovoriť o skutočnej evanjelizácii, ak sa pri nej nehlása aj meno, učenie, život a prisľúbenie, kráľovstvo a tajomstvo Ježiša Nazaretského, Syna Božieho.

Pavol VI., Evangelii nuntiandi

Dnes sme dostali do vlastníctva nielen raj, ale s Kristom sme prenikli do najvyšších nebies. Kristovou milosťou sme dosiahli viac, než sme stratili diablovou zlobou… Syn Boží nás začlenil do svojho tela a usadil po Božej pravici.

Svätý Lev Veľký

Ježiš nevystupuje na nejaké nové miesto, ale vstupuje do novej dimenzie, kde už nemajú zmysel naše predstavy o tom, čo je hore a čo dolu, pred a za. Ísť do neba znamená ísť k Otcovi.

Raniero Cantalamessa