Fernet a Nanebovzatá

Popoludní som sa zastavil v jednej z kancelárií. Práve sa tam schyľovalo na prípitok. Redaktorka Mária mala pred pár dňami narodeniny a ich oslava vyšla tentoraz akurát na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Bývalý kolega sa zastavil s kvetom a fľaškou fernetu, aby jej zablahoželal. Trochu v rozpakoch sa ma spýtal: „Pridáte sa?“ – „Ale áno… Zdvíham pohár tak na Máriu, ktorá mala narodeniny, ako aj na Máriu, ktorá má dnes sviatok!“ Zdalo sa, že prítomným nápoj chutil, ale prípitok im znel akosi čudne. Za všetkých ktosi pochybovačne poznamenal: „Fernet a Panna Mária – tak to teda ide pekne spolu!“ – „A veruže ide!“ zaprotirečil som naschvál dôrazne, no hneď som zmierlivo dodal, „sviatok Nanebovzatej je paradoxne aj o fernete!“ Aby som nevyvolal pohoršenie, vzápätí som sa pousmial a dodal: „No, samozrejme, len o fernete, to by bolo primálo. Dnes slávime, že Panna Mária bola vzatá do neba s telom i dušou. Ak len s dušou, to by nebolo nič zvláštne. Výnimočnosťou tohto sviatku je práve odveká viera cirkvi, že Mária bola vzatá do neba aj so svojím osláveným telom. Pretože svojou dušou, srdcom i telom spolu- pracovala na vykupiteľskom diele svojho Syna.“ Pravda je, že celú túto epizódku vyvolala momentálna situácia. Hlbšie súvislosti, ktoré paradoxný prípitok vyprovokoval, však zostávajú vždy aktuálne. Všetko, čo súvisí so životom tela, ktoré je tiež zapojené do diela spásy, môže byť nástrojom posvätenia i objektom oslávenia. Jedlo, rekreácia, práca, dokonca aj pohárik fernetu s priateľmi, aj oslava narodenín. Práve deň pred týmto  sviatkom  som  sa  zastavil  u  priateľov  na  večeru – robili ju pod stromami v záhrade – na voňavé špeciality pripravené  na grile. Pozvali aj ďalších známych. Hoci jedlo bolo výborné,  reč  sa  točila okolo vážnych tém. Začal ju domáci, kým ešte odbiehal ku grilu. Práve čítal Tibetskú knihu mŕtvych a bol ňou nadšený. Jemne som po- ukázal na isté limity východných náuk, ktoré uznávajú dobro ako určitú pozitívnu silu, praktizujú obdivuhodné duchovné metódy, ale neuvádzajú do osobného priateľstva s Bohom. Ani vo vzťahoch medzi ľuďmi nestačí nejaká „abstraktná láska“. Nemožno „mať rád lásku“ ako nejakú tajomnú neosobnú silu. Dôležitý je človek, ktorého mám rád a ktorý má rád mňa. Podobne je to aj v kresťanstve, ktoré je natoľko kresťanstvom, nakoľko je späté so živým Bohom i s človekom.

Hostiteľ neprotirečil, ale ani celkom nesúhlasil. „Áno, ale naše kresťanstvo sa mi zdá tak málo duchovné. V nedeľu sme chvíľu v kostole a po-  tom nás pohltia celkom profánne veci.“ – „Áno, skoro nám to vyprchá,“ súhlasil som, „ale nie je správne porovnávať tibetskú teóriu a kresťanskú prax. To by sme mohli spraviť aj naopak: vziať pár stoviek zväzkov latinských a gréckych cirkevných otcov a obrovské duchovné bohatstvo kresťanstva, ktoré obsahujú, a porovnať ho so životom v niektorej tibetskej dedinke… Alebo keby  nejaký  Ind  čítal  našich  duchovných  autorov a konfrontoval ich s reálnou biedou na uliciach indických miest, určite    by on obdivoval nás.“ Problém  –  či  v  Ázii,  alebo  v  Európe,  vo   východných  náboženstvách  i v kresťanstve – je v niečom inom, a to v tom, že oddeľujeme svet profánny od sveta posvätného. Za hodnotné a duchovné považujeme len chvíle prežité v kostole alebo pri modlitbe, ostatné v lepšom prípade za „márnu slávu“, v horšom za „nutné zlo“. Podľa vyjadrenia svätého Pavla krstom sme zaštepení na kmeň, ktorým je Kristus. V každom konáriku, liste i hrozne prúdi miazga z toho istého kmeňa. V dôsledkoch to znamená, že všetko, čo ako pokrstení prežívame a robíme, je súčasťou života samého Krista. A to je úžasná vec! Keďže Kristus je večný, aj pre nás večnosť sa začína už dnes. Nič nemožno nazvať profánnym a padá aj riziko panteizmu, ktorý absolutizuje a zbožšťuje obmedzené veci. Na nás je len to, aby sme si uvedomili, aký poklad sa v týchto pravdách ukrýva!