DOTKNITE SA MA A PRESVEDČTE SA/ Homília na 3. veľkonočnú nedeľu "B"

DOTKNITE SA MA A PRESVEDČTE SA

3. veľkonočná nedeľa

Lk 24, 35 – 48

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.

Na prvý deň po sobote sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavuje svojim apoštolom, vysvetľuje im Písma, požíva s nimi pokrm a vysiela ich ako očitých svedkov svojho zmŕtvychvstania. Túto stručnú schému kopíruje aj veriaci ľud pri nedeľnom slávení Eucharistie. Aj tu sa veriaci osobne stretajú so Vzkrieseným. Úžas a počiatočná nevera apoštolov dokazujú, že si stretnutie so vzkrieseným Ježišom nevytvorili vo svojej fantázii (ako to neskôr budú tvrdiť neprajníci Cirkvi), že nie je len duchom, ale má telo a kosti. Preto Ježiš vyzýva učeníkov, aby sa ho dotýkali, a pred ich očami zje kúsok pečenej ryby. Práve oslávené rany sú Ježišovou identitou. Nehovorí učeníkom: „Pozrite sa na moju tvár“, ale „dotknite sa mojich rúk a nôh a presvedčte sa, to som ja!“ Istota o Ježišovom oslávenom tele je základom našej nádeje, že podobne vzkriesené a pretvorené bude aj naše telo, ba celý kozmos.

Vzápätí Ježiš vysvetľuje učeníkom kľúčové medzníky svojho účinkovania – najmä umučenie a zmŕtvychvstanie – vo svetle Písma, teda Zákona, Prorokov a Žalmov. V takomto poradí sa starozákonné biblické knihy čítali v synagógach. Zachovala ho aj Cirkev, no doplnila evanjeliami a čítaním zo Skutkov apoštolov a z apoštolských listov. Aj v tomto je priamy súvis medzi prvým stretnutím Vzkrieseného s učeníkmi a veriacimi zhromaždenými na nedeľnej svätej omši. Veľkonočné udalosti sú naplnením Zjavenia a Božieho plánu spásy.

Na záver Ježiš učeníkom zveruje poslanie hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Ohlasovanie zmŕtvychvstalého Ježiša začínajú apoštoli v Jeruzaleme, ale pokračujú do všetkých končín zeme. Odpustenie hriechov, získané Ježišovým utrpením, je jeho prvý a najcennejší dar. V ňom pramení skutočný pokoj, šalom, zmierenie človeka s Bohom i ľudí navzájom, návrat do rajskej harmónie. Vzkriesený prináša vnútorný pokoj, lebo prináša odpustenie. Takýto pokoj sa premieta aj do harmonických medziľudských vzťahov.

… porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Z reakcií emauzských učeníkov vidíme, že mali zahmlený úsudok. Boli z Ježišovho ukrižovania hlboko sklamaní. Iniciatívu preberá v tejto chvíli Ježiš. On sa im zjavuje a približuje. Slovo a lámanie chleba spája dvoch pocestných učeníkov do jedného spoločenstva s tými, čo boli zhromaždení v jeruzalemskom večeradle. Vidno tu určitý učenícky postup. Emauzskí sa cestou rozprávali o tom, čo sa udialo v Jeruzaleme. Hovorením si človek ujasňuje vnútorné pocity a vzájomným zdieľaním sa jeho skúsenosti a zážitky dopĺňajú a násobia. Vďaka tomu sa začalo učeníkom rozjasnievať. Ježiš nadväzuje na toto precitnutie a dáva sa im spoznať. Prv než im zjavil svoje božstvo, pýtal si od nich zajesť. Je zaujímavé, že Ježiš kladie osobitný dôraz na to, že vzkriesené bolo aj jeho telo. Nám tak zanecháva dôležitý fakt pre vieru vo vzkriesenie aj našich tiel. Z takejto perspektívy pramení všetka dôstojnosť a vážnosť, ktorú nadobúda život v jeho pozemskej, telesnej podobe. Zároveň tak Ježiš ukázal, že i po zmŕtvychvstaní bude k nám naďalej prichádzať vo veľmi jednoduchej, ľudskej, každodennej forme. Božský rozmer jeho božskej osoby sa nebude prejavovať mysterióznymi javmi. Vstupuje sa doň prenikaním do hĺbok Písiem a do tajomstva jeho diela. Preto ako druhý krok práve uprostred rodinnej atmosféry pri spoločnom jedle otvoril učeníkom oči duše a dal im poznať zmysel Písma. A tretí krok? Žiť z tejto pravdy.

Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich.

Ježiš je prítomný všade, kde sa o ňom hovorí. Jeho pôsobeniu nebránia žiadne zákony priestoru a času. On je Pánom tých, čo sú na ceste, i tých, čo sú v dome. Približuje sa ku všetkým a z jeho spasiteľského záujmu nie je nikto vyňatý.

Pokoj vám.

Šalom je tam, kde sa ľudské túžby zlievajú v napĺňaní Božích prisľúbení. Anjeli o ňom spievali nad jasľami a teraz ho Ukrižovaný, ktorý bol vzkriesený, dáva všetkým ľuďom. Pokoj je nepochybným znamením Božej prítomnosti a vytvára harmóniu rôznych prejavov toho istého Ducha. Pán aj po zmŕtvychvstaní vstúpil do každodenne reálneho života svojich učeníkov. Do ich ustráchanosti vkročil s pozdravom a prianím pokoja, ktorý svet nemôže ani dať, ani vziať. A keď si myslia, že je všetkému koniec, dáva im úplne nové, svetové poslanie. To je základný „vzorec“ a duch každej Veľkej noci a jej novosti. Každoročné svieže  a úplne originálne pozvanie. Rozdiel je len v tom, kto naň ako odpovie, ako sa do odpovede osobne vloží. Pokoj ako Ježišov dar nepredstavuje bezstarostný život bez utrpenia a problémov. Ukrižovaný je aj Vzkriesený. V tom je zdroj nášho pokoja. Aj učeníci budú „ukrižovaní“, ale už majú istotu, že nasledovaním Majstra v nesení kríža ho zároveň nasledujú do jeho slávy.

Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha.

Ježišovo vzkriesenie nebolo návratom zo smrti opäť do predchádzajúceho pozemského života, aký dovtedy viedol spolu s učeníkmi a po ktorom by znova nasledovala smrť ako v prípade Lazára. Znamená, že tomu, ktorý zomrel na kríži a bol pochovaný, bol darovaný nový, definitívny život. Ježiš chce utvrdiť učeníkov o svojej skutočnej osobnej prítomnosti.

Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.

Ježišov dôraz na realizmus jeho vzkriesenia osvetľuje aj biblický pohľad na telo. Gréci boli presvedčení o nesmrteľnosti duše. To už predstavovalo veľký pokrok v ľudskom myslení. Telo však považovali za väzenie duše a niektorí dokonca za jej hrob. Podľa nich môže duša dosiahnuť svoju slobodu a dôstojnosť len zbavením sa telesných pút. V biblickom ponímaní je telo stvorené Bohom. Preto Ježišovo víťazstvo nad smrťou nespočíva len v zjednotení sa jeho božskej prirodzenosti s Otcom. Keďže Ježiš bol vzkriesený s telom i dušou, jeho víťazstvo nad smrťou je naozaj úplné. Z toho okrem iného vyplýva, že musíme mať k svojmu telu veľmi pozitívny postoj. Môže byť síce príležitosťou na hriech, nie však jeho príčinou. Hriech je zavinený morálnou a psychologickou slabosťou človeka. Boh nám dal telo, aby sme mohli plnohodnotne žiť, konať dobro a chváliť Boha. Treba sa oň primeraným spôsobom starať a mať ho v úcte, lebo je predurčené na vzkriesenie a večný život.

Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu.

Ani učeníci zhromaždení vo večeradle na tom neboli lepšie ako emauzskí. Vedeli už o prázdnom hrobe a že sa Ježiš zjavil ženám, ale zatiaľ to pre nich boli len mŕtve fakty. Vzkriesený osvecuje ich myseľ a láme tvrdosť srdca, aby pochopili ich zmysel. Koná zázrak, ktorý nemohol uskutočniť počas svojho pozemského pôsobenia: osvietiť učeníkov ako slepca pri Jerichu. Nie preto, že by vtedy nemal takú moc, ale že Písma ešte neboli naplnené. Až obetovaný Baránok odstraňuje dvojitú pečať: tú, ktorá je na Písme, pričom zjavuje to, čo nikto nikdy nevidel (porov. 1 Kor 2, 9), ako aj tú, čo je na ľudskom srdci (porov. 2 Kor 3, 15).

… v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpus- tenie hriechov.

Ježiš sa počas verejného pôsobenia zameriaval na stratené ovce z domu Izraela. Po jeho smrti a zmŕtvychvstaní sa toto zameranie rozširuje na celý svet. Sám tvrdí, že „v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47). Toto pokánie a odpustenie dosiahnu vierou vo vzkrieseného Krista. Stretnutie, vyučovanie, obrátenie a odpustenie hriechov – to je vnútorná štruktúra každého pravého ohlasovania.

Pod pojmom „svätý“ si predstavujeme človeka, čo sa nedopúšťa hriechov a koná veľa dobra. Keďže my sme hriešni, myslíme si, že svätosť je niečo, čo sa nás bežných ľudí netýka. Čo je podstatou svätosti?

Hovorí sa, že svätí sú svätými až v nebi a kým žili na zemi, aj oni boli hriešnymi. Tým myslíme na oficiálne kanonizovaných svätcov. I v slovenskej náboženskej mentalite je zakorenená predstava, že svätosť závisí od morálnych kvalít človeka. Zaiste, ale nie predovšetkým. Len Boh je svätý a my sme svätí nie v zmysle „bezhriešni“, ale podľa toho, nakoľko sa nechávame napĺňať Bohom. On je našou svätosťou. Posväcuje nás napríklad cez čítanie Písma či prijímanie sviatostí. Že sa to potom má prejaviť aj v skutkoch, je samozrejmé, ale to je len dôsledok. Skutky sú ovocím svätosti, a nie jej zdrojom. Mocou vzkriesenia sme dostali milosť a silu víťazne odolať pokušeniam zla. No napriek tomu v našom živote naďalej podliehame slabostiam a opakovane upadáme do hriechu. Avšak prostredníctvom kríža a vzkriesenia nám Ježiš ponúka odpustenie hriechov a očistenie duše od všetkých vín, teda zahŕňa nás svojou láskou. Našou odpoveďou na tento dar je láska, s ktorou konáme svoje povinnosti a preukazujeme dobro svojim blížnym.

Keď sa Ježiš zjavuje učeníkom, kladie veľký dôraz na dotyk, presviedča ich, že nie je len duchom, ale vstal z mŕtvych aj so svojím osláveným telom. Nám akoby nezostávalo nič iné, len veriť.

V duchovnom zmysle je to „záslužnejšie“, no predsa sa môžeme cítiť ukrátení o skúsenosť apoštolov. Práve vo chvíli, keď sa Tomášovi splnila túžba vidieť Ježišove rany po klincoch a vložiť ruku do jeho boku, si uvedomil, že sa dotýka len jeho tela. To podstatné, že Učiteľ, ktorý vstal a ktorého sa dotýka, je Boh a Pán, musel aj Tomáš len uveriť. Božstvo nemožno fyzicky uchopiť. Krásu vnímame postojom obdivu, Boha vierou. Okrem toho existuje kontakt a videnie, ktoré je hlbšie než bežné telesné. Umožňuje vnútornú skúsenosť spojenú s pokojom a úžasom, klaňaním sa a veľkým jasaním. Na počiatku je počutie Slova, ktoré je sladšie ako med (Ž 119, 103). Aj my môžeme ako učeníci „počuť na vlastné uši“. Vrcholom je Eucharistia, keď prijímame chlieb z neba a Ježiša sa nielen dotýkame, ale ho doslova fyzicky „požívame“. Keď Ježiš hovorí o sebe ako chlebe života, používa zámerne veľmi naturalistický výraz „hrýzť“, „prehĺtať“, a nie iba „prijímať“, čo by mohlo vyznievať iba ako obrazná reč. Je to najbezprostrednejší fyzický dotyk samého Boha. Naše telo „strávi“ jeho telo a on sám božsky napĺňa našu dušu svojou prítomnosťou. Preto liturgia kladie veľký dôraz na hlboké stíšenie sa po svätom prijímaní, aby sme si mohli túto skutočnosť uvedomiť.

Praktická odpoveď

Pri počúvaní či čítaní Písma si skúsme živo predstaviť, že „teraz ku mne hovorí sám Boh“, a po svätom prijímaní zas, že „teraz som prijal samého Boha a on ma (s telom i dušou) úplne preniká a jeho svätosť robí aj mňa svätým“. Je veľmi účinné v takýchto myšlienkach chvíľu zotrvať a nechať sa nimi prežiariť až do hlbín svojho srdca.

Netelesné, neporušiteľné a nehmotné Božie slovo prišlo do našich končín, hoci ani predtým nebolo ďaleko – veď nijaká časť sveta nikdy nebola bez neho, ale v jednote so svojím Otcom napĺňalo všetko a všade. Prišlo však svojou dobrotou voči nám tým, že sa nám dalo poznať priamo. Zľutovalo sa nad naším rodom a nad našou slabosťou, dojalo ho naše porušenie a nemohlo zniesť, že nad nami panuje smrť. Aby nezahynulo, čo bolo stvorené, a nevyšlo navnivoč dielo jeho Otca na stvorení človeka, vzalo si telo, nie nepodobné nášmu, lebo nechcelo byť iba v tele, ani sa nechcelo len zjaviť. (…) Preto si vzalo smrteľné telo, aby ono účasťou na Slove, ktoré je nad všetkým, mohlo zomrieť za všetkých, a pritom pre Slovo, ktoré v ňom prebýva, ostalo neporušené, a napokon aby boli všetci milosťou zmŕtvychvstania v budúcnosti uchránení od porušenia.

Svätý Atanáz, O vtelení Slova

Ukázal si sa mi, Kriste, z tvár do tváre. Stretol som ťa v tvojich sviatostiach.

Svätý Ambróz

Kým my skutočnú Kristovu smrť, ktorú podstúpil za náš život, znázorňujeme symbolmi, iba in figura, on nás obnovuje skutočne, robí z nás nové stvorenie a dáva nám účasť na svojom živote. Keď vo svätých tajomstvách predstavujeme jeho pochovanie a zvestujeme jeho smrť, ich silou sa rodíme, pretvárame a spájame so Spasiteľovým božstvom.

Nicolas Kabasilas, Život v Kristovi

Vieru v Boha, ktorý sa vtelením stal spoločníkom na našom putovaní, treba ohlasovať všade, zvlášť na našich cestách a medzi našimi domami, ako prejav našej vďačnej lásky a prameň nevyčerpateľného požehnania.

Ján Pavol II.

Víťazný stav moci vzkrieseného Pána je jeho trvalý stav naveky. A smie mať na ňom účasť každý veriaci, ktorý v neho uveril.

Ján Chryzostom Korec, O spáse v Kristovi