Čomu sa podobá Božie kráľovstvo? / 16. nedeľa CZR "A"

Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človeku, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: »Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?« On im vravel: »To urobil nepriateľ.« Sluhovia mu povedali: »Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?« On odpovedal: »Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.«“

                         (Kratšia verzia)

* * *

    Židia, rozptýlení v diaspore uprostred vtedajšieho čulého pohanského sveta – z prostredia ktorého je aj prvé čítanie z Knihy múdrosti -  sa neraz spytovali, prečo Boh nezasiahne a nezničí modloslužobníkov, ktorých videli okolo seba bezstarostne prosperovať. Autor pripomína, že Boh tresce každý hriech, no nie hneď. Každému hriešnikovi dáva možnosť konať pokánie. Božia sila sa prejavuje v spravodlivosti, ktorá však je iná, než spravodlivosť podľa ľudských predstáv, teda bezprostredné potrestanie zlého a odmena dobrému. Boh túži spasiť, zachrániť, odpustiť. A tak sa správa ku všetkým ľuďom, nielen k členom vyvoleného národa. Všetci ľudia majú nasledovať Boha v jeho spravodlivosti, teda v jeho túžbe všetkých zachrániť a spasiť.

     Už v podobenstve o rozsievačovi Ježiš naznačil, že nie každý prijme jeho slovo. Na obraz rozsievača a semena nadväzuje tematicky aj podobenstvo o hospodárovi a kúkoli, doplnené ešte podobenstvom o horčičnom zrnku a o kvase. Roľu, kde popri pšenici rastie aj kúkoľ predstavujú novozákonné dejiny Cirkvi. Cirkev preniká do sveta ale aj svet preniká do Cirkvi, kresťan do sveta a svet do kresťana. Hospodár (Boh) trpezlivo čaká až do žatvy, kým sluhovia by chceli riešiť problém zla hneď a radikálne. Ježiš svojich učeníkov ubezpečuje, že kúkoľ neohrozuje úspech Božieho kráľovstva. Z podobenstva vyplývajú dve základné uistenia: napriek neustálej prítomnosti zla vo svete, v Cirkvi i v každom človeku bude konečné víťazstvo patriť dobru a kúkoľ bude definitívne odstránený, spálený. Pre veriacich je to výzva k trpezlivosti a nádeji. Posudzovať a oddeľovať dobré od zlého nepatrí nám, to si Boh rezervuje pre seba. Čas, kým pšenica a kúkoľ rastú spolu je priestorom na pokánie, v ktorom sa kúkoľ môže zmeniť na pšenica, ale aj pšenica sa stať kúkoľom.

Podobenstvom o horčičnom zrne, ktorým Ježiš nadväzuje na predchádzajúce zas naznačuje, že z malého semena Božieho slova sa Cirkev stane „veľkým stromom“. Božie kráľovstvo začína veľmi skromne ale raz dosiahne celosvetové rozmery. Cirkev má rásť navonok, avšak súčasne aj dovnútra, má meniť vonkajší svet tým, že sa vnútorne menia jej členovia. Túto schopnosť vnútornej premeny zas vystihuje podobenstvo o kvase. Ústrednou témou všetkých obrazov Božieho kráľovstva je Boh, ktorý ako dobrý hospodár využíva pre rast svojho kráľovstva dobrých aj zlých, ktorý dáva semenu vnútornú silu rásť a kvasu silu premieňať múku na chlieb, slabosti a zlobu na rast dobra.

* * *

Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?

V dejinách vždy boli snahy o veľkú očistu, vytvorenie nového, bezúhonného a dokonalého ľudu, a to aj za cenu násilného odstránenia triednych a rasových nepriateľov. Nič neprinieslo ľudstvu toľko utrpenia krívd, ako snahy o takéto očisty. Ježiš tvrdí, že tu na zemi treba prijať stav, keď dobro a zlo sú navzájom premiešané. Ani on sám nedelil ľudí do táborov dobrých a zlých, tým menej tak majú robiť jeho učeníci. Kúkoľ je tráva, ktorá zamoruje pole. Spočiatku ho nemožno rozlíšiť od obilných stebiel no rýchlo sa natoľko zakorení, že pri jeho vypletí by sa s kúkoľom vytrhala aj pšenica. Zlo sa často maskuje dobrom a v každom ľudskom srdci sú záhadne poprepletané najvznešenejšie túžby i najnižšie sklony.

Nechajte oboje rásť až do žatvy.

Ježiš uisťuje, že zlo a dobro tu nebudú súperiť naveky. Pri poslednom súde, poslednom nie v časovom zmysle, ale kvalitatívnom, teda pri definitívnom súde sa rozhodne osud dobrých a zlých. Tých, čo sa snažili žiť podľa Božej vôle uzná Boh za svojich synov a naplnení radosťou budú žiariť šťastím ako slnko. Tí, čo žili v kúkole egoizmu a neprinášali ovocie budú určení na spálenie. Tým spaľujúcim ohňom je Božia láska, v ktorej nevydrží žiadne zlo. „Plač a škrípanie zubov“ vyjadruje zúfalú bolesť pre vylúčenie z Kráľovstva. Nie Boh ich odmieta ale oni sa rozhodli kráčať bez Boha. O výsledku súdu sa však rozhoduje už teraz. Pri žatve sa len roztriedi, čo pred žatvou narástlo. Zlo nemusí dobru prekážať, ba tajomne ho napomáha. „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Práve postojom k zlu sa Boh zjavuje vo svojej najintímnejšej podstate: ako odpustenie a nepodmienená, nesmierna láska.

Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku.

Nekonečný a všemohúci Boh, ktorý sa zaodel do ľudskej slabosti, proti ktorému môže človek otvorene bojovať, posmievať sa mu, odmietať ho, ktorý necháva aby choroby, nešťastia a mocnosti zla trápili jeho verných, je neustálym prameňom pohoršenia. Človek sa prirodzene radšej uchyľuje k veľkosti, moci, lesku, istote a nikto nemá prirodzený sklon k znášaniu zla. Ježiš sa neprezentuje ako žiarivý víťaz, ktorý presvedčí a podriadi si všetkých. Počas svojho verejného pôsobenia s námahou koná svoje malé dielo. Jeho činnosť je ako sadenie malých horčičných zŕn. Preto je čoraz viac odmietaný. Ježiš si je toho vedomý, no nemení svoj postoj. Je a zostane Božím slovom, ktoré sa stalo telom a vstúpilo do slabosti a bied ľudského života. Zostáva Božím služobníkom, ktorý neprichádza v sláve a moci. Je čoraz viac odvrhovaný a skončí v bezmocnosti smrti, opustený všetkými. Podobenstvami o pšenici a kúkole, horčičnom zrnku a o kvase chce Ježiš svojich učeníkov uistiť, že za zdanlivou slabosťou sa skrýva Božia moc a Ježišova slabosť nie je posledným slovom v dejinách.

...je síce najmenšie zo všetkých semien.

Obraz horčičného semena možno chápať v dvoch významoch. Prvým je časový, chronologický (čo je teraz malým semienkom, raz vyrastie na veľký strom). Malým semienkom je Ježišovo ohlasovanie. Učiteľ, ktorý namáhavo a pokorne prechádza z dedinky do dedinky bezvýznamnej periférie Rímskeho impéria a pár nechápajúcim ľuďom ohlasuje tajomstvá Božieho kráľovstva sa môže zdať málo úspešný. No práve v ňom sa odohráva rozhodujúci Boží zásah do dejín ľudstva a vesmíru. Druhý význam poukazuje na vnútornú silu malého semienka, ktorou Boh obracia naruby logiku tohto sveta a veľké diela s obľubou koná cez malých ľudí a jednoduchými prostriedkami.

...je z neho strom.

Obyčajne veľká rastlina má aj väčšie semená. Ježiš používa kontrast najmenšieho zo semien a najväčšiu z bylín, aby vynikla vnútorná sila, schopnosť rásť. Zámerne hovorí nie o veľkej byline ale o strome, pretože ten je v Starom zákone symbolom moci a kráľovstva. U proroka Ezechiela je stromom Izrael a má pozitívny význam: „Na vysokej hore Izraela ho zasadím, vyženie vetvy, urodí ovocie a bude veľký strom, takže bude pod ním bývať všetko vtáctvo rozličných druhov; v tieni jeho vetiev budú bývať“ (Ez 17, 23); „na konároch, keď ich roztiahol, hniezdili všetky vtáky neba“ (Ez 31, 6). Prorok Daniel prirovnáva k stromu Nabuchodonozorovo kráľovstvo, ktoré bude zničené: „Jeho lístie bolo prekrásne a jeho ovocie hojné – bol na ňom pokrm pre všetkých –, pod ním hľadala chládok poľná zverina a na jeho vetvách bývali nebeské vtáky“ (Dn 4, 9, aj 4, 18). Z kontextu vidno, že ak sa moc zakladá na ľudskej pýche, bude zničená, lebo rozhodujúce slovo v dejinách má Boh. Izraelu však za jeho vernosť sľubuje Boh požehnanie a vzrast, ktorý mu dáva on sám: „Vtedy poznajú všetky stromy poľa, že ja, Pán, som ponížil vysoký strom a vyvýšil som ponížený strom, vysušil som zelený strom a do kvetu som doniesol suchý strom. Ja, Pán, som to povedal a splnil“ (Ez 17, 24).

Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu.

Je to obraz premieňajúcej sily evanjelia. Za hrsť kvasu pretvorí tri miery múky a nasýti asi sto ľudí. Podobne ako pri horčičnom zrnku aj tu vystupuje kontrast medzi trochou kvasu a obrovským výsledkom. Nie vždy pôsobí Boh v dejinách mocnými zásahmi, často koná veľmi nenápadne a pritom účinne. Jednoduchý život sv. Františka dal do pohybu mohutné františkánske hnutie cez ktoré Boh už osem storočí oživuje Cirkev. To je tajomstvo Božieho kráľovstva.

* * *

Môže kúkoľ rásť spolu s pšenicou tak, aby ju nepoškodil? Prítomnosť zla vo svete predsa mnohých odvádza od viery, strháva do zla.

Mnísi v Kumráne pri Mŕtvom mori si mysleli, že to možné nie je. Seba nazývali synmi svetla a tvrdili že všetkých ostatných Boh zahubí. Ako vidíme, dodnes sa našťastie nestalo tak. Námietka, že Boh by mal svojich viac chrániť pred zlom a od zlých sa izolovať pôsobí logická dovtedy, kým si nepriznám, že aj ja sám som tým kúkoľom, že aj ja patrím viac do tábora zlých, ako dobrých. Seba máme sklon posudzovať podľa svojich pekných úmyslov, druhých podľa ich zlých skutkov. V každom z nás pôsobí dvojaký zákon, ktorý veľmi jasne pomenováva sv. Pavol, a hovorí pritom v prvej osobe: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch“ (Rim 7, 18-23). Boh ponecháva človeka v takejto bezmocnosti, aby nestaval na svojich zásluhách ale neustále sa spoliehal len na jeho milosrdenstvo. Keď Peter s vierou kráčal po mori, k Ježišovi sa len približoval, keď vo vlnách volal o pomoc, ocitol sa v jeho náručí. Kedy bol na tom lepšie?

Ľudí neprekvapuje zlo vo svete, ale zlo aj vo vnútri Cirkvi.

V Kréde vyznávame vieru v Cirkev, ktorá je „svätá“. Je svätá svätosťou zakladateľa, posväcujúcimi prostriedkami spásy. Ale tvoria ju hriešnici. Aj v podobenstve nepriateľ nezasial kúkoľ na svoje pole, ale do hospodárovej pšenice, čo predstavuje každého z nás. Neraz nám srdce zamorí zlo preto, že sme spali a málo „bedlili a modlili sa“. Mnohí sa rozhorčujú nad škandálmi Cirkvi aby tak ospravedlnili svoje hriechy. Ježiš zároveň hovorí: „Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 7). Aj z Cirkvi sa zlo najúčinnejšie odstraňuje, keď ho odstraňujeme z vlastného srdca.

* * *

Nič necharakterizuje lepšie Božie správanie, ako kontrast medzi jednoduchosťou prostriedkov a vonkajších spôsobov, ktorými koná a medzi veľkoleposťou duchovných účinkov, ktoré dosahuje.

                              Tertulián, De baptismo

Mnohí, ktorí sú vonku a nazývajú sa heretici, sú lepší ako mnohé a dobrí katolíci.  

                         Sv. Augustín, De baptismo

Rozličné obrazy Cirkvi
Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.

Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom; a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov, ktorý položil svoj život za ovce.

Cirkev je pole, Božia roľa. Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov. Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu. Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť.

Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou. Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom, v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi, a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu. Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene. Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha.

Druhý vatikánsky koncil, L