Chcem, buď čistý! / Homília na 6. nedeľu CZR

Chcem, buď čistý!

6. nedeľa v cezročnom období „B“

Mk 1, 40 – 45

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo  z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.

     V Palestíne Ježišových čias bolo malomocenstvo pomerne rozšírené pre klimatické aj hygienické podmienky. Zo starozákonného kontextu možno usudzovať, že malomocenstvom sa rozumeli aj iné kožné či hubovité ochorenia. Skutočné malomocenstvo (lepra) sa dostalo na Blízky východ okolo roku 300 pred Kr. pravdepodobne z Indie a mohlo sa v Ježišovej dobe v Palestíne tiež vyskytovať. Keďže bolo považované za nevyliečiteľné, Mojžišove predpisy v Knihe Levitikus sa snažili aspoň chrániť zdravých pred nákazou. Že sa o chorobe či prípadnom uzdravení mal presvedčiť kňaz, a nie lekár, bolo dané tým, že vo východných národoch sa medicína často spájala s mágiou, ako aj preto, že v Izraeli kňazstvo predstavovalo najstálejšiu a najpresvedčivejšiu inštitúciu. Ale bol tu aj náboženský dôvod: chorého pokladali za nečistého, a to aj pred Bohom. Takým sa stával aj každý, kto sa ho dotkol. Tým bol vylúčený nielen z ľudského spoločenstva, ale aj z Božej priazne. Nemohol sa zúčastňovať na náboženských obradoch. Už zaživa bol považovaný za mŕtveho. Preto Ježiš nečistému prinavrátil nielen telesné zdravie, ale aj šancu oživiť svoj vzťah k ľuďom i k Bohu. Keďže malomocenstvo viedlo k smrti, bolo priamym protirečením životu, ktorý je charakteristikou Boha a jeho svätosti. Vyliečenie z malomocenstva bolo považované za rovnaký zázrak ako vzkriesenie z mŕtvych. Keď aramejský kráľ poslal izraelskému kráľovi list s prosbou o uzdravenie Námana, kráľ so zdesením odpovedá: „Som ja Boh, aby som mohol dávať smrť a život, že tento posiela ku mne, aby som človeka oslobodil od malomocenstva?“ (2 Kr 5, 7).

     Udalosť uzdravenia, ako ho približuje evanjelium tejto nedele, otvára aj hlbšiu otázku: vzťah medzi Ježišom Kristom a Zákonom. Kým Zákon staval medzi zdravých a nakazených silnú spoločenskú a náboženskú bariéru a vyhlasoval ich za „nečistých“, Ježiš odstraňuje práve túto prekážku. Zázračne uzdravuje a vracia chorého späť do komunity, z ktorej bol vylúčený. V širšej súvislosti svojho spásonosného poslania (slovo salus znamená zdravie aj spásu) Ježiš týmto zázrakom ukazuje, že aj fyzické zlo treba chápať ako schodík k dokonalejšiemu spojeniu s Bohom. V Kristovi Boh ponúka spásu všetkým, čo trpia morálne či fyzicky. Často je choroba priamym alebo nepriamym dôsledkom hriechu. Ten robí človeka málo-mocným, ba bezmocným. Boh nie vždy odstraňuje chorobu, ale odstraňuje hriech. Uzdravenie je symbolom očistenia od hriechu a prechodom od starého človeka, ktorého zákon odsudzuje na smrť, k novému stvoreniu.  V kresťanskej praxi sa najpriamejšie uskutočňuje vo sviatosti zmierenia. V opise tohto uzdravenia sa neuvádza ani meno, ani miesto, ani čas. Do deja tak môžem vložiť svoje meno, miesto, kde som práve teraz, a prítomný čas, keď mi zaznieva Božie slovo.

K Ježišovi prišiel istý malomocný.

Malomocenstvo bola „rana“, Boží zásah, viditeľný znak hriechu a poškvrnenia. Boh zasahuje Egypťanov „ranami“, aby zlomil ich vzdor, Jóbovo telo je posiate ranami, Jeremiáš plače nad zničeným Jeruzalemom a nazýva ho osamelým mestom, ktoré je ako malomocná žena, vyhostená spomedzi ľudí, mesto pokryté ranami. Malomocenstvo je obrazom biedy človeka a hlasným volaním po očistení. V Ježišovom verejnom pôsobení možno pozorovať zaujímavú črtu, že práve tí, čo sú z náboženskej a civilnej pospolitosti vylúčení (prostitútky, mýtnici, malomocní), majú k Ježišovi voľný prístup. Moje právo prísť k Ježišovi nepochádza z toho, že som spravodlivý, dobrý, zdravý. Práve ako nespravodlivý, nečistý a hriešny mám k nemu otvorenú cestu. V tom spočíva radosť radostnej zvesti: On ma miluje preto, že ma miluje. Veľkosť mojej biedy je mierou jeho milosrdenstva. Boh je Otec, ktorý dáva život a chce, aby sme všetci žili.

Na kolenách ho prosil.

Väčšinou nás núdza najlepšie naučí, na ktoré dvere klopať, aby sa nám dostalo pomoci. V ťažkej chorobe sa aj „ateista“ modlí. A modlitbou je každý na správnej adrese. Veď Boh má súcit, ba takmer zaľúbenie v tom, že sa môže nad nami zmilúvať. Kto by sa hanbil kľaknúť si pred Pánom a poprosiť o záchranu, bol by ako človek, ktorý sa ostýcha povedať lekárovi o svojej chorobe. Boh ako láskavý Otec si nepraje, aby jeho deti trpeli – ani telesne, ani duchovne. Chce však, aby nielen netrpeli, ale aj správne žili. Najviac ho bolí, že len čo sa nám trochu uľaví z bolesti, ktorá nás držala na kolenách, už si aj poskakujeme po svojich, a nie po Božích cestách a znova škodíme sebe i Božiemu kráľovstvu.

Ak chceš, môžeš ma očistiť.

Zo strany malomocného nešlo len o prosbu. Už to, že sa odvážil priblížiť k Ježišovi, prezrádza jeho istotu v Ježišovu uzdravujúci silu. Vyjadruje to aj pokorným gestom pokľaknutia, čo neurobil žiaden iný z chorých, ktorých spomína evanjelium. Keďže z tohto súženia môže uzdraviť len Boh, malomocný slovami „ak chceš, môžeš“ priznáva Ježišovi túto moc. V skutočnosti k uzdraveniu aj dochádza Ježišovým slovom a na jeho príkaz. Meno „Ježiš“ znamená „Boh zachraňuje“.

Ježiš sa zľutoval nad ním.

Ježiš preukázal ľútosť nad biedou malomocného podobne ako pri pohľade na zástup, ktorý bol zmorený ako ovce bez pastiera. Odhaľuje tu srdce Boha, ktorý cíti s našimi slabosťami a rád sa zmilúva. Výraz „zľutoval sa“ značí doslova „pohli sa mu vnútornosti“. Je to materský atribút Boha, ktorý je láska. Boh je pohnutý naším nešťastím, pretože je Boh, a nie človek (porov. Oz 11, 9). „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15). Ježiš sa nebál chorého tela ani hriešnej duše. Priblížil sa k nemu, lebo vo svojej biede bol tento človek blízky jeho srdcu. Tento Ježišov postoj vyjadruje jeho poslanie k celému ľudstvu, ktoré je nečisté pre svoje hriechy a oddelené od spoločenstva s Bohom.

Vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu…

Vystretá ruka je znamením, že Boh sa rozhodol mocne zasiahnuť: „Preto zdvihnem svoju ruku a budem biť Egypťanov všetkými svojimi zázrakmi“ (Ex 3, 20); „svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov; zachráni ma tvoja pravica“ (Ž 138, 7). Sme svedkami paradoxu prevyšujúceho úžas stvorenia: svojou mocou tu Boh tvorí život skrze smrť, svojím súcitom mení smrť na život. Ježiš sa dotýka malomocného svojou rukou, svojím srdcom, svojou vôľou, svojím slovom a svojou mocou. Dotyk s Ježišom je pre človeka spásou a predpokladá telesnú blízkosť a lásku. Môžeme si všimnúť, že Ježiša sa dotýkajú len chorí alebo on sa dotýka ich. Naše limity, choroby a hriech sú miestom, kde vstupujeme do kontaktu   s Bohom. Počas pozemského života sa nikdy nedotkneme Boha vo výšinách jeho svätosti. On vo svojom nekonečnom milosrdenstve zostupuje k nám do priepastí našej biedy.

Chcem, buď čistý!

Ježišova vôľa je vôľou Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4). Ježiš výzvou „chcem, buď čistý“ navždy prekračuje hranice hriechu a utrpenia. Vlastné uzdravenie sa však uskutočňuje Ježišovým slovom, a nie gestom dotyku. Je okamžité a úplné, čo je pri Ježišových exorcizmoch a zázrakoch bežné. Malomocenstvo z chorého hneď zmizlo a bol čistý, a tak sa mohol opäť začleniť do spoločenstva s Bohom a ľuďmi. Ježiša nemôže nič učiniť nečistým, lebo on sám má moc očisťovať.

Daj si pozor a nikomu nič nehovor.

Uzdravený získal slobodu voľne sa pohybovať, ale vyráža úplne opačným smerom, než ho Ježiš poslal. Ísť v starých koľajach, „nejsť sa ukázať kňazom“ znamená vytrhávať sa z Božieho náručia a opäť sa vrhať do duchovného malomocenstva.

… ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu.

Ježiš týmto príkazom dáva najavo, že i keď má moc nad prírodnými zákonmi, neopovrhuje Zákonom. Chce, aby očisteného aj formálne rehabilitovali a začlenili do spoločenského i náboženského života, aby sa tak mohol naplno tešiť svojmu zdraviu. Splnenie rituálneho predpisu malo zaručiť, že uzdravenie možno autenticky chápať ako svedectvo v prospech Ježiša a jeho mesiášskeho poslania. Najkrajšou vďakou za milosrdné gesto Boha je s ochotou a radostne plniť jeho Božiu vôľu.

… sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo.

Boh nás nemá problém uzdraviť. No voči našej slobode sa rozhodol zostať

„bezmocný“. Čaká, kedy ju konečne začneme používať správne. Ježiš nechcel zákazom umelo skúšať poslušnosť uzdraveného. Pre požadovanú diskrétnosť mal  závažné  dôvody.  Uzdravený  reagoval  v  spontánnom  nadšení. Nebol schopný povzniesť sa a vnímať aj širšie súvisy a namiesto vďaky narobil svojmu záchrancovi problémy. Ježiš nechce, aby sa o ňom rozniesol chýr zázračného lekára. Uzdravenia majú byť pre ľudí znamením Božej lásky a moci, no nemajú ich viesť k uzdravovateľovi, ale k Bohu.

Prečo Ježiš nedovolil malomocnému hovoriť o ňom, kým apoštolov poveril všade ho ohlasovať?

Hlavný rozdiel je v tom, že jedna situácia sa udiala pred vzkriesením a druhá po ňom. Ježiš nechcel, aby sa urýchľoval chod udalostí. A najmä nechcel, aby kurióznosť a pochopiteľná túžba chorých po vyliečení nezakryla Ježišovo prvoradé poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo a vyzývať na obrátenie a život viery. To sa aj v praxi potvrdzovalo: viac ho vnímali ako zázračného lekára než vysloboditeľa z hriechu, Mesiáša. Čím dlhšie verejne účinkoval, tým to bolo výraznejšie. Ohlasovanie Ježiša Krista nevychádzalo zo spontánnej ľudskej vôle, len z túžby apoštolov podeliť sa o úžasný zážitok stretnutia so Vzkrieseným, ale z moci zvereného poslania. Je dôležité zdôrazniť, že poslanie ohlasovať evanjelium slovom a svedectvom života bolo zverené každému pokrstenému.

Aký je duchovný odkaz uzdravenia malomocného dnes, keď túto chorobu už možno liečiť?

Až do očí bijúca je paralela medzi malomocenstvom a hriechom, ako aj súvis medzi uzdravením malomocného a spovedným liečením duchovných malomocenstiev. Podrobným  opatreniam  ohľadom   malomocných   venuje   Kniha  Levitikus   13. a 14. kapitolu. Hovorí o vyrážkach a škvrnách, zastaranom malomocenstve, malomocenstve po opuchlinách a popáleninách, o malomocenstve vo vlasoch hlavy a brady, dokonca aj na vlnených alebo plátenných šatách. Podstatné tu je, že kňaz má rozlíšiť, kedy ide o nečistotu malomocenstva a kedy o chorobu, ktorá nerobí človeka nečistým. V Starom zákone nie je nečistota chápaná v morálnom zmysle, ale duchovnom. Nečisté je protikladom posvätného. Vyhostiť malomocného za hranice tábora malo okrem hygienických dôvodov aj náboženské: exkomunikovať človeka, ktorý by svojou hriešnosťou znesväcoval stánok svätého Boha. Ježiš nie je proti predpisom, ale je vysoko nad nimi. Sám to hovorí: „Čo je ľahšie – povedať ochrnutému:,Odpúšťajú sa ti hriechy‘, alebo povedať:,Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, (…) hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov“ (Mk 2, 9 – 11). Malomocenstvo je podobne agresívne ako hriech: ničí telo tak, ako hriech ničí dušu. V tomto zmysle sme všetci aspoň trochu malomocní. A aj hriech vylučuje zo spoločenstva s Bohom a s Cirkvou. Každým vážnym hriechom sa sami exkomunikujeme. Vo sviatosti zmierenia ten istý Ježiš prostredníctvom kňaza hovorí: „Chcem, buď čistý!“ Skúsenosť potvrdzuje, že kde sa vytratí prax dobrej a pravidelnej spovede, postupne vädnú aj ostatné prejavy náboženského života.

Dotyk

Pre Ježišových súčasníkov bola najviac škandalózna jeho odvaha dotknúť sa malomocného. Nešlo len o riziko infekcie. Už samotným dotykom sa aj zdravý človek stával nečistým, hriešnym. Naopak, tu  sa  Ježišova čistota prenáša  na nečistého a očisťuje ho. Dnes na mnohé donedávna neliečiteľné choroby jestvujú účinné lieky. Mohlo by sa zdať, že chorí už nie sú odkázaní na Ježišov uzdravujúci dotyk. Krízou terajšej medicíny je, že lieči choroby, nie pacientov. Tým naliehavejším sa stáva dotyk lásky, súcitu a pomoci. Rastie dopyt po dobrovoľníkoch, ktorí by sa obetavo venovali chorým bez rodinného zázemia alebo tým, ktorých už príbuzní vylúčili zo svojho stredu ako kedysi malomocných. To bolo popri službe pri oltári náplňou akolytov: rozdávanie svätého prijímania chorým a starosť o núdznych. Pápež Kornélius (3. stor.) uvádza, že v rímskej kresťanskej komunite bolo 46 presbyterov, 7 diakonov, 7 subdiakonov a 42 akolytov. V súčasnosti sa v Cirkvi hľadajú formy obnovenia akolytátu. Avšak nezištná pomoc a osobný  záujem  vyplývajú zo  samotnej  požiadavky lásky k blížnemu a na to netreba osobitné cirkevné posvätenie a poslanie.

Ježiš sa dotkol malomocného aj preto, aby sme si uvedomili moc pôsobiacu vo sviatostiach. Nestačí tu len dotyk, potrebné je aj slovo, lebo až keď sa spojí forma amatéria, rodí sa sviatosť.

Svätý Tomáš Akvinský, In Matth. Ev.

Nekonečnú priepasť môže vyplniť iba ten, kto je nekonečný, teda Boh.

Blaise Pascal

Prítomnosť Ježiša vo svätostánku by mala byť príťažlivá ako magnetický pól pre čím väčší počet duší zamilovaných do Krista a schopným byť pri ňom dlho, aby tu počúvali jeho hlas a takmer cítili pulz jeho srdca.

Ján Pavol II.

„Kontemplácia tajomstva“, tajomstva našej spásy, nášho vykúpenia. Je možné pochopiť ho na kolenách, v rozjímaní, nielen vďaka inteligencii. Keď chce rozum vysvetliť nejaké mystérium, vždy to dovedie k nejakej choromyseľnosti! Poznáme to aj z dejín Cirkvi. Kontemplácia, inteligencia, srdce, modlitba na kolenách… všetkým dohromady sa preniká do tajomstva. To je prvé slovo, ktoré nám môže byť nápomocné. Druhé slovo, ktoré nám pomôže vstúpiť do tajomstva, je „blízkosť“. Človek zhrešil, človek nás zachránil. Je Bohom, ktorý je blízky! Blízky nám, našej histórii. Od prvej chvíle, keď si vyvolil nášho otca Abraháma, keď kráčal so svojím ľudom. A možno to vidieť aj v Ježišovi, ktorý bol remeselníkom, robotníkom. Prichádza mi na myseľ obraz zdravotnej sestry v nemocnici. Lieči rany, jednu po druhej, a to svojimi rukami. Boh vstupuje, zasahuje do nášho utrpenia, približuje sa k našim ranám a lieči ich svojimi rukami. Aby mal ruky, stal sa človekom. Je to osobný skutok Ježiša. Človek zhrešil, človek prichádza, aby ho uzdravil. Blízkosť. Boh nás zachraňuje nie pre zákon, zachraňuje nás s láskavosťou, nehou, zachraňuje nás svojím životom, pre nás samých.

Pápež František, homília v Dome sv. Marty 22. októbra 2013