26. nedeľa CZR - Kto splnil otcovu vôľu?

Kto splnil otcovu vôľu?

26. nedeľa v cezročnom období

Mt 21, 28-32

„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: »Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!« Ale on odpovedal: »Nechce sa mi.« No potom to oľutoval a išiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: »Idem, pane!« Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.

* * *

Podobenstvo o dvoch bratoch treba považovať za jedno z najdôležitejších. Pripomína, že Otcovu vôľu neplní ten, kto s ňou ochotne súhlasí, ale kto ju skutočne koná: „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21). Podobne Ježiš končí aj príbeh o milosrdnom samaritánovi: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10, 37).

Dnešné podobenstvo ukazuje kľúč k vnútornému bohatstvu celého Svätého písma: len ochota konať podľa spoznanej Božej vôle umožňuje vniknúť do podstaty Božieho slova. Bez nej nemožno pochopiť jeho význam ani zakúsiť jeho silu. Okrem samotného posolstva sa v dnešnom úryvku máme čo učiť aj od Ježišovej evanjelizačnej metódy: Najskôr problém jasne pomenuje výstižným podobenstvom. Potom priamou výzvou zainteresuje svojich poslucháčov, aby oni sami museli odpovedať a tým aj nad sebou vyniesť rozsudok. Na záver Ježiš pridáva zovšeobecnenie, aby sme si nemysleli, že sa táto udalosť týkala len vtedajšej konkrétnej situácie. Božie kráľovstvo nepatrí tým, čo sa pokladajú za spravodlivých, ale tým, čo uznajú svoje nedostatky a pokáním sa ich zbavujú.

  Ježiš sa v postoji k farizejom dotýka aj širšieho problému, či na dosiahnutie spásy a Božieho požehnania stačí len náboženská a etnická príslušnosť k vyvolenému národu. Túto otázku rieši už prorok Ezechiel v časoch babylonského zajatia a jednoznačne hlása individuálnu zodpovednosť. Pokánie a konanie dobra je výsledkom osobného rozhodnutia: „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie. Na jeho hriechy, ktoré popáchal, si nespomeniem, pre spravodlivosť, ktorú konal, bude žiť. Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán, Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18, 21-23). Ani vlastná minulosť nie je určujúca, ale momentálne rozpoloženie srdca a konkrétne skutky. Obrátenie a konanie dobra znamená skutočne zanechať hriech a prijať Božie odpustenie. Podľa Ježiša nestačia pekné predsavzatia, ktorým človek ľahko uverí, ale reálne činy.

* * *

Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“

Nakoľko zo starobylých rukopisov nie je zrejmé, či prvý syn, ktorý povedal „nie“ a išiel napokon pracovať bol starší alebo mladší, nie je správne opierať výklad na poradie staršieho a mladšieho, eventuálne ho vzťahovať len na izraelský národ. Z Ježišovej záverečnej vety „A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu“ však jasne vyplýva, že Ježiš sa celým podobenstvom zameral na zákonníkov a farizejov, ktorí hovoria, ale nekonajú a preto neplnia Otcovu vôľu. Ale rovnako to platí aj o každom „hlúpom mužovi“, ktorý stavia svoj dom na piesku, ak Ježišove slová len počúva, ale nekoná podľa nich (porov. Mt 7, 21-29). Príležitosť pracovať vo vinici Božieho kráľovstva je obrovská výsada. V skutočnosti je to pozvanie nebeského Otca, ktorý mi dôverne hovorí: „Synu môj...“. Svojich spolupracovníkov Ježiš nazval priateľmi „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 14-15). Slová „choď dnes“ zas vyjadrujú, že aj nebeský Otec sa na svoje deti obracia s konkrétnymi prosbami, každý deň inými. Preto „dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Hebr 3, 7); lebo „hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“ (2 Kor 6, 2). Najviac podnetov umlčíme tým, že ich odložíme. Preto požiadavka zaznieva „dnes“, teraz choď, hneď...!

Ale on odpovedal: „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a išiel.

Odmietnuť otcovi poslušnosť bol v Ježišových časoch vážny priestupok, úctu a poslušnosť chváli Sväté písmo ako dôvod hojného Božieho požehnania: „Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku. (...) Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca, aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky“ (Sir 3, 6-7, 9-10). Pravidlá správania detí voči rodičom tiež hovoria o praktickej láske: „skutkom a slovom a so všetkou trpezlivosťou“ (v. 9). Preto Ježiš používa slovíčko „oľutoval“ (gr. metamélomai), ktoré znie veľmi silno a vyjadruje, že si uvedomil váhu svojho hriechu a chcel ho napraviť.

„Idem, pane!“ ale nešiel.

Naoko ochotný syn hovorí otcovi „pane“, čím navonok uznáva veľkú otcovu autoritu. „Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov
a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom“ (Sir 3, 8). My sme najčastejšie v situácii ako tento syn. Naše „áno“ zaznelo pri krste a potom sme ho nespočetne krát zopakovali, napríklad každým „amen“ na konci modlitby, omše, po svätej spovedi. Obyčajne však už vo chvíli, keď svoje „áno“ vyslovujeme ani vôbec neplánujeme aj čosi spraviť. Je to veľmi nebezpečný psychologický stav, ktorý hrozí práve aktívnym kresťanom. Stávajú sa fakticky nepraktizujúci kresťania. Označenie „nepraktizujúci kresťan“ je taký istý nezmysel, ako povedať „som nepraktizujúci zaľúbený“. Syn oslovuje otca „pane“, čím uznáva jeho autoritu. Ale z povinnosti nikto nebude milovať. Je zaiste potrebná aj úcta, ale synovská. Povinnosť znamená tlak a človek ju zanechá, len čo tlak ustane. Keď odmietneme plniť, čo od nás čaká Otec, treba si uvedomiť, že tak vyslovujeme jasné „nie“ Bohu, ktorým odmietame aj jeho samého. K jasnému „áno“ sa prichádza aj cez jasné „nie“.

Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu? Ten prvý.

Ježiš hovorí o dvoch bratoch. Ja, poslucháč, vyznievam ako niekto tretí, ktorý toto podobenstvo počúvam. V skutočnosti som ja sám aj prvý aj druhý brat. Záleží, ako sa zachovám v situácii, keď mi zaznie Božie slovo. Ježiš hovorí, že Otcovou vôľou je, aby sme mali život a to v hojnosti (porov. Jn 10, 10) a že jeho Otec je oslávený, keď prinášame veľa ovocia (porov. Jn 15, 8). Poslucháči reagujú na Ježišovu otázku správne. Ale práve tým sa dostávajú do pasce. Aj ich odpoveď nebola totiž nič iné ako pokrytectvo. Chceli iba dobre  vyznieť tým, že majú správne názory. Práve tu ich Ježiš odhalil: prečo teda, keď viete, čo je správne, podľa toho aj nekonáte? (porov. v. 32).

Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili.

Mýtnici a neviestky si uvedomili svoje pochybenia a zmenili svoj život. Matúš zanechal mýto, Mária Magdaléna skončla s hriešnou minulosťou a sprevádzali Ježiša. Veľkňazi, farizeji a zákonníci sa považovali za spravodlivých. Ježiš búra ich predstavu a hovorí, že nestačí byť Abrahámovým potomstvom, odvolávať sa na dávne vyvolenie a privilégiá. Boh si môže urobiť aj z kameňov (z tých najzatvrdlivejších sŕdc) Abrahámových synov. Preto mýtnik vyšiel z chrámu ospravedlnený a farizej nie. Odmietnuť prácu vo vinici znamená podľa Ježišovej záverečnej interpretácie odmietnuť spásu. 

* * *

Možno na základe podobenstva o dvoch bratoch povedať, že spása závisí od nášho slobodného rozhodnutia?

Je správne zdôrazňovať, že spása je Božím darom. Skutkami si ju nemožno zaslúžiť. Ale rovnako naliehavé je pripomínať, že sa tento dar musí prejaviť v ovocí skutkov, ktoré dar spásy prinesie, a za tie je každý osobne zodpovedný. Keďže Boh ponecháva na nás, ako s jeho darmi naložíme, vyjadruje tým jednak veľkú dôveru, ale najmä poctu plnohodnotne spolupracovať na Božom diele vo mne i okolo mňa. Zároveň tým rešpektuje aj našu slobodu. Ten, ktorý ťa stvoril bez toho, že by si chcel, hovorí svätý Augustín, nespasí ťa, ak sám nebudeš chcieť. Sloboda sa najplnšie prejavuje práve v schopnosti obrátiť sa od zlého k dobrému (ale aj od dobrého k zlému). Nikto nie je nenapraviteľne spútaný so svojou minulosťou. Ak bola zlá, môže ju zmeniť, ak dobrá, nesmie si na nej príliš zakladať. Každý má možnosť dosiahnuť spásu ak sám chce. Keď človek prosí o odpustenie, Boh mu ho vždy dáva. Najdôležitejšie je neuveriť svojim pekným plánom a predsavzatiam. Na spoznanie skutočného využitia každého nášho dňa slúži večerné spytovanie svedomia. Kresťanský život je zdravý, ak dýcha obomi pľúcami: modlitbou a činnosťou, ora et labora.

Čo pomáha nezostať len pri plánoch?

Taliansku ľudovú zbožnosť vraj trefne vyjadrujú slová: „Padre, ja som dobrý katolík, moja žena chodí do kostola každý deň“. Filozof Nikolaj Berďajev sa zas vysmieval francúzskym katolíkom, že sú ako karikatúry, majú nadrozmernú hlavu ale zakrpatené ruky a nohy, veľa vedia ale málo konajú. Aby to neplatilo aj o nás, je užitočné po každom počúvaní Božieho slova jasne si určiť, ako naň chceme konkrétne odpovedať. Aby sme nezostali len pri pekných plánoch, treba si svoje predsavzatia pripomínať podobne ako iné dôležité praktické veci: napísať si ich do agedy, mobilu, počítača. Málo kto dá na túto radu, ale kto to raz skúsil, uznáva ako je účinná.

* * *

Sv. Gregor veľký hovorí: „Ako úder kladiva vykreše zo studeného kameňa žeravé iskry, tak z čítania Božieho slova pod vplyvom Ducha Svätého vyšľahne oheň“. Duch Svätý oživuje literu Božieho slova. Sv. Gregor veľký ťa povzbudzuje: „Uč sa poznávať Božie srdce v Božom slove“. Na vyjadrenie úlohy Ducha Svätého pri čítaní Písma sa v starých dobách používali hutné obrazy, ako napríklad že Duch Svätý je ako „Božie pero“ (sv. Augustín). V dôsledku toho je Biblia označovaná ako „Boží rukopis“, ako kniha vlastnoručne spísaná Bohom. Svedectvá o konkrétnej úlohe Ducha Svätého majú za cieľ ozrejmiť najmä to, že v Svätom písme je sústredený, „zhustený“ Boží Duch. Sv. Hilár z Poiters (4.stor.) mohol napísať: „Všetky Božie slová, obsiahnuté v Písme sú plné Ducha Svätého“. Aj keď je Duch „neviditeľný a nehmatateľný“, predsa je úplne konkrétnou skutočnosťou, o ktorej svedčia už prvé Turíce. Teológia východnej cirkvi znázorňuje pôsobenie Ducha Svätého v Písme eucharistickou epiklézou: Duch činí Slovo živým, keď naň zostúpi. Tak ako keď ho vzývame nad eucharistickým chlebom a spôsobí, že sa z neho stáva živý Kristus. Ak Písmo vďačí za svoju účinnosť tomuto pôsobeniu Ducha Svätého, ak je to Duch Svätý, kto z jeho činí Božie slovo, potom aj treba Písmo čítať v Duchu, aby sme ho chápali „duchovne“. „Nemôžeme porozumieť Písmo sväté bez pomoci Ducha Svätého“, napísal sv. Hieronym. A Origenes dodáva: „Kto číta Písmo sväté, musí byť plný Ducha Svätého, lebo len tak mu môže porozumieť.“ Počúvaním vstupuje Kristovo slovo do mysle, načúvaním vstupuje do srdca. Tu Duch oživuje slovo, činí ho aktuálnym, dáva mu novým spôsobom zaznievať v mojom „dnes“.

                        Mario Massini, Lectio divina
 

To, že máme Kristov život, nás neoslobodzuje od povinnosti spolupracovať s ním na rozvoji jeho tajomného tela. Vari sa ratolesti neťahajú za slnečným svetlom, vary ruky a nohy sa nenaťahujú po jedle? Prečo by teda nemal dať Pán podobným spôsobom rast svojej Cirkvi do priamej závislosti od jej členov? Ako s diamant leští len diamantom, tak aj Kristus šíri kráľovstvo ľudskými bytosťami. Horlivé duše, apoštoli, misionári v ďalekých krajinách, sestry v našich školách, kňazi v našich farnostiach: všetci Krista milujúci muži a ženy, ktorých srdce je zapálené láskou k Bohu, sú očami, nohami a rukami Krista, ktoré sa naťahujú k pohanom, deprimovaným, opusteným, k humanistom, k hriešnikom, blúdiacim, aby ich pozdvihli k tajomnému telu, kde sa môžu oživiť v Živote, Láske a Pravde oživujúcou silou Kristovho Ducha.

                                 Fulton Sheen, V plnosti času