Evanjelium nedele

Kto chce kráčať po vode, musí vystúpiť z lode

19. nedeľa v cezročnom období

Mt 14, 22-33

A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

* * *

     Ježiš si nepotreboval získavať učeníkov peknými sľubmi. Naopak, od začiatku účinkovania im hovoril o ceste kríža: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Ježiš pripravoval učeníkov na časy, keď po jeho návrate k Otcovi oni budú pokračovať v jeho poslaní. Zdôrazňoval dve základné a navzájom neoddeliteľné témy: nevyhnutnosť kríža, predpoveď súžení za jeho meno ale súčasne aj uistenie, že i v situáciách, keď zlo zdanlivo nadobudne prevahu, Ježiš je vždy nad situáciou a svojich učeníkov nikdy neopustí. Táto dôvera má byť zdrojom ich pokoja. Pri utíšení búrky to učeníci zažili na vlastnej koži a aj tu sa potvrdilo, že je lepšie raz zakúsiť než desaťkrát počuť. Prvé čítanie o osudoch proroka Eliáša, utekajúceho pred zákernou kráľovnou Jezabel poukazuje na to, že prenasledovanie a úklady boli vždy osudom Božích obľúbencov. Aj Eliáš pociťuje potechu z Božej blízkosti, ktorá mu je vzácnejšia, než prejavy Božej moci ako búrka či oheň.

     V čase, keď učeníci zápasili s vlnami, Ježiš prežíval chvíle intímnej blízkosti s Otcom. Jeho modlitba bola viac než vzdávanie chvály či prednášanie prosieb. Bola spôsobom jeho bytia. Modlitba je mostom medzi ľudským a Božím svetom. V spojení s Otcom prostredníctvom modlitby Ježiš aj ako človek zakúšal, že je Synom Nebeského Otca. Práve naňho zameriava pozornosť aj v dianí na rozbúrenom genezaretskom jazere. Kto je on, že kráča po vode? Ježiš si počína ako môže len Boh: „On samojeden rozostiera nebesá a prechádza sa po morských hlbinách“ (Jób 9, 8); „Vari až ku žriedlam mora došiel si, na dne hlbočiny si sa prechádzal?“ (Jób 38, 16). V kontexte tejto udalosti sa neprejavuje len Ježišova nadvláda nad prírodou, ale aj jeho prevaha nad ľudským svetom. Biblisti tu vidia podobu so zjavením sa Ježiša učeníkom po zmŕtvychvstaní. Morské hlbiny podľa biblickej tradície často predstavujú sily zla, ktoré ohrozuje dobrotu stvorenstva. Podobne aj pri vzkriesení zlo a smrť nemôžu nad Ježišom definitívne zvíťaziť, ale naopak, ukáže, že on je ich pánom. Učeníci pochopili, že Majster, s ktorým trávia každodenný život je tým, kto dokáže vyslobodiť zo všetkých tiesní, že je „naozaj Boží Syn“.

     Ústrednou témou celej udalosti na mori je však viera, ktorej protirečí strach učeníkov. V Petrovom správaní vidno bežný ľudský zápas o vieru: na jednej strane si žiada od Pána nejaké mimoriadne zjavenie, ktoré by potvrdilo jeho božstvo, na druhej strane je ochotný vo viere vystúpiť z lode do rozbúrených vĺn. Je to večne platná paradigma: istota viery sa dosahuje riskovaním vo viere. Vrhnúť sa do vĺn neznamená rozhodnúť sa pre smrť, ale pre toho, ktorý prináša život. Loďka v tomto prípade nepredstavuje Cirkev ale istoty, ktoré musí zanechať každý, kto sa rozhodne kráčať za Ježišom. Petrovo zaváhanie a strach sú pre veriaceho povzbudením, že ani tie neznamenajú koniec, ale príležitosť vrhnúť sa rovno do Božieho náručia.

     Udalosť na genezaretskom jazere možno interpretovať aj v celocirkevnom kontexte: do loďky nastupuje okrem Ježiša aj Peter, ktorému onedlho Ježiš povie, že ani nebeské mocnosti nepremôžu Cirkev, postavenú na Petrovej v istom zmysle veľkej a v inom aj slabej viere. Pretože zo Šimona činí skalu viery Ježiš.

* * *

Hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku.

Podobne ako pri Ježišovom premenení na vrchu, aj po rozmnožení chlebov by učeníci boli najradšej, keby nadšená atmosféra, ktorá zavládla v zástupe pretrvala čo najdlhšie. Namiesto toho im Ježiš prikazuje nastúpiť na loďku, čo pre nich predstavuje vrátiť sa k námahe a do zápasu o chlieb a holý život. Ježiš zostáva na vrchu modliť sa; s učeníkmi je svojím slovom, ktoré uposlúchli. Chlieb, ktorým ich nasýtil ešte nie je hostinou v nebeskom kráľovstve ale pokrmom na cestu.

Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa.

Pred zázrakom učeníci navrhovali zástupy rozpustiť, teraz by ich najradšej udržali. Ježiš má inú optiku: najskôr ich zázračne nasýti a potom pošle na cestu. Táto udalosť sa opakuje na záver každej omše, keď po zázračnom premenení a nasýtení božským pokrmom zaznieva: Iďte v mene Božom, ite, missa est; choďte, máte misiu, ste poslaní...

Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!

Výraz „Ja som to“ má pre biblicky zmýšľajúceho človeka veľmi silný význam. Vyjadruje osobnú Božiu prítomnosť, podstatu Božieho mena: „Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, držím ťa svojou spásnou pravicou“ (Iz, 41, 10); „aby ste vedeli a uverili mi a pochopili, že som to ja, predo mnou nebol utvorený nijaký Boh a ani po mne nebude“ (Iz 43, 10). Výraz „to som ja“ má v biblickom ponímaní úlohu Božieho mena, ktoré si dáva sám Boh, keď zjavuje svoje meno Mojžišovi a Izraelitom: „Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ – a dodal: „Toto povieš Izraelitom: „Ja-som“ ma poslal k vám!“ (Ex 3, 14); „Pozrite: Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa“ (Dt 32, 39.) Aj v starozákonných textoch sa tajomné Božie meno viac krát spája s povzbudením „Neboj sa“. Ježiš sa slovami „to som ja“ predstavuje ako ten, kto zjavuje Boha Izraela a je s ním v jedinečnom spojení. Ten, čo kráča po vodách, nie je mátoha, ale „Ja som“, Ježiš. Strach je prejavom malej viery a nedostatku lásky. Keď Ježiš zjavuje seba ako mocného a milujúceho, vyháňa každý strach.

Rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode. On povedal: „Poď!“

Peter sa chcel odvážnou skúškou presvedčiť, že je to naozaj Ježiš. Ak má moc nad morskými hlbinami, jeho slovo má moc spôsobiť, aby aj on kráčal po vode. Táto schopnosť nie je v sile Petrovej viery, ale v sile Ježišovho „Poď!“ Peter sa znova, ako pri zázračnom rybolove na začiatku svojej cesty za Ježišom presviedča, že Ježišovo slovo má moc, že „spôsobuje, čo obsahuje“.

„Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku.

Kým mal Peter vieru a pozeral na Ježiša a nie na vlny, smeroval k Ježišovi. Keď sa začal topiť a volať o pomoc, ocitol sa priamo v Ježišovom náručí. Čo je viac? Vystretá ruka, rameno, znamená Boží zásah. On zachráni z veľkých vôd toho, kto ho v úzkosti vzýva: „Zachráň ma, Bože, lebo voda mi vystúpila až po krk. V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval.“ (Ž 69, 2–3).

* * *

Aj keď Peter vykročil s vierou, predsa sa začal topiť. Môže Boh dopustiť, aby zažili pády aj tí, čo sa ho rozhodli nasledovať? Neznamená riskovanie pokúšať Boha?

Správna cesta je väčšinou tá ťažšia a človek pred ňou najradšej uhýba. Hľadá si výhovorky, odkladá, uprednostňuje ľahšie riešenie, lacný dojem. Don Bosco hovorieval, že nebo nie je pre darebákov. Môžeme dodať, že nebo nie je ani pre opatrných bojazlivcov, nie je pre strachopudov. Ježiš očakáva od učeníkov odvahu. Preto ich posiela do búrky. Ani učeníkom sa do búrky nechce, preto im to doslova rozkazuje. Keď sa z tmavej hmly vynoril Ježiš, kráčajúci po vode, Peter sa tu postavil do riskantnej pozície, v ktorej mohol zlyhať, ale zároveň rásť. Pád je nenahraditeľnou súčasťou učenia sa a rastu. Samozrejme človeka neformuje samotné zlyhanie ale jeho zvládnutie. Keď po niekoľkých neúspešných pokusoch Edmund Hillary stál pod Mount Everestom, pohrozil mu päsťou: „Raz ťa predsa porazím, lebo tu už vyšší nebudeš, ale ja stále rastiem!“

Zdá sa, že súčasné kresťanstvo je akési ustráchané, sterilné. Nie je však odvaha prejavom sebavedomia a pýchy?

Kresťana by mala charakterizovať aj odvaha, mužnosť. Často nielen neveriaci si predstavujú kresťanov ako sladkastých naivných dobrákov. Ježiš kládol na učeníkov odvážne nároky, bral ich so sebou do veľmi riskantných okolností. Peter nekráča po vode, aby sebe a druhým dokázal silu svojej viery, ako nejaký akrobat v cirkuse. On po nej kráča lebo túži byť pri Ježišovi. Ocitnúť sa v ťažkostiach a byť úplne odkázaný na Božiu pomoc človeka formuje účinnejšie a rýchlejšie ako dlhé meditácie či povzbudivé knihy. Keď Ježiš ide po mori a zachraňuje Petra, dokazuje tým, že má moc nad prirodzenými zákonmi i nad smrťou. Samozrejme aj v súčasných životných okolnostiach zakúsi Ježišovu náruč istoty len ten, kto má odvahu „vystúpiť z lode“. Odvaha kresťana, označovaná aj ako „mužnosť“ ale neznamená, že sa netýka aj žien. Tie sú v situáciách ohrozenia často odhodlanejšie ako muži.

* * *

Dôležitý nie je kritik, ani ten, kto poukazuje, že silný muž robí chyby a že ten, čo niečo robí, mohol by to urobiť lepšie. Česť patrí tomu, kto je skutočne v aréne... tomu, kto v lepšom prípade zakúsi radosť z veľkého úspechu a v horšom prípade zlyhá, ale aspoň zlyhá v odvážnom skutku. A tak jeho miesto nebude nikdy medzi tými bojazlivcami, ktorí nepoznajú ani úspech, ani porážku.

                         Theodere Roosevelt

     Niekedy treba oči viery, aby sme rozoznali, že Ježiš je nablízku. Často uprostred búrok, zmietaní vlnami sklamania a pochybností nerozoznáme jeho prítomnosť o nič lepšie, ako jeho učeníci.

     Petrov príbeh nie je o riziku či odvahe, ale o poslušnosti. Treba sa naučiť rozlišovať, čo je skutočné Božie volanie a čo len môj bláznivý nápad. Samotná odvaha nestačí, musí ju sprevádzať múdrosť a schopnosť rozlišovať. Prv než Peter vystúpil z lode, chcel sa uistiť, či si aj Ježiš myslí, že je to dobrý nápad a tak žiada: „Ak si to ty, rozkáž mi...“.

     Ak opustíte loď, budete tam vonku vystavení vetru a búrke. Ak žijete v lodi – nech je tou vašou loďou čokoľvek – časom zomriete na nudu a stagnáciu. Všetko je riskantné. Ak chceš byť Ježišovým nasledovníkom, musíš sa vzdať pohodlia ako primárnej hodnoty svojho života.

     Myslím, že na lodi sedelo jedenásť väčších zlyhaní, ako bol Peter. Oni zlyhali potichu. Zlyhali súkromne. Ich zlyhanie ostalo nepovšimnuté, nespozorované, nekritizované. Jedine Peter okúsil hanbu verejného zlyhania. Ak ste už raz kráčali po vode, nikdy na to nezabudnete. Som si istý, že Peter si ten radostný okamih niesol so sebou až do hrobu. A jedine Peter spoznal nádheru toho, keď ho Ježiš dvíhal vo chvíli veľkej núdze. Mal podiel na spojení, dôvere v Ježiša tak ako nikto z tých ostatných. Oni nemohli, veď ani nevystúpili z lode. Najväčším zlyhaním nie je topiť sa vo vlnách. Najväčším zlyhaním je nevystúpiť z lode.

John Ortberg, Ak chceš chodiť po vode, musíš vystúpiť z lode (voľný výber myšlienok)

Nič nie je ťažké – vraví začiatočník pri prvom úspechu. Nič nie je ľahké – vraví skúsený a po celý život si svoje výsledky overuje.

                         Pavol Strauss

Jediný skutočný neúspech je ten, z ktorého sa nepoučíme.

                         John Powell

Fernet a Nanebovzatá

Popoludní som sa zastavil v jednej z kancelárií. Práve sa tam schyľovalo na prípitok. Redaktorka Mária mala pred pár dňami narodeniny a ich oslava vyšla tentoraz akurát na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Bývalý kolega sa zastavil s kvetom a fľaškou fernetu, aby jej zablahoželal. Trochu v rozpakoch sa ma spýtal: „Pridáte sa?“ – „Ale áno… Zdvíham pohár tak na Máriu, ktorá mala narodeniny, ako aj na Máriu, ktorá má dnes sviatok!“ Zdalo sa, že prítomným nápoj chutil, ale prípitok im znel akosi čudne. Za všetkých ktosi pochybovačne poznamenal: „Fernet a Panna Mária – tak to teda ide pekne spolu!“ – „A veruže ide!“ zaprotirečil som naschvál dôrazne, no hneď som zmierlivo dodal, „sviatok Nanebovzatej je paradoxne aj o fernete!“ Aby som nevyvolal pohoršenie, vzápätí som sa pousmial a dodal: „No, samozrejme, len o fernete, to by bolo primálo. Dnes slávime, že Panna Mária bola vzatá do neba s telom i dušou.

Sväté omše počas roka

Letné obdobie

Pondelok 19:00
Streda 19:00
Piatok 19:00
Sobota 8:00
Nedeľa 9:30

Zimné obdobie

Pondelok 18:00
Streda 18:00
Piatok 18:00
Sobota 8:00
Nedeľa 9:30

Osobné údaje sú na webovej stránke spracúvané v súlade s aktuálnou právnou úpravou (Zákon 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov).

Záväzné predpisy o ochrane osobných údajov v prostredí Katolíckej cirkvi, spôsob spracúvania osobných údajov v Katolíckej cirkvi a s tým súvisiace potrebné informácie sú uvedené na stránke Ochrana osobných údajov (gdpr.kbs.sk).